Prípad Corso (Čierny Michal)

Po revolúcii sa zločinnosť na Slovensku stala verejnou záležitosťou. Desivé odhalenia mafiánov a zábery z mafiánskych vrážd...


🌴 Máme na sklade, posielame ihneď.
12,90€
Zľava 7%
12,00€

Po revolúcii sa zločinnosť na Slovensku stala verejnou záležitosťou. Desivé odhalenia mafiánov a zábery z mafiánskych vrážd šokovali nepripraveného diváka najmä bezohľadnosťou a brutálnosťou. S kriminalitou hneď od začiatku bola a je spojená drogová scéna, ktorá nie je až tak okázalo na očiach, ale je rovnako obludná. Michal Čierny vo svojich Prípadoch zachytáva drogovú kriminalitu, ako sa rodila, rozrastala a naplno zamestnávala protidrogové oddelenie.
Príbeh je inšpirovaný povahou psa druhu Cane Corso – stelesňuje otrockú podriadenosť jednotlivých drogových dílerov svojmu bosovi, ktorý im poskytuje ochranu v prípade, že ich niekto okradne alebo sa nedajbože dostanú do väzenia. Nastupujú tí najlepší a najrenomovanejší právnici. Keď detektívi Slávo s Kikom vyšetrujú vraždu mladého recidivistu Kockala, sú presvedčení, že musia pátrať medzi aktérmi drogovej scény, kde sa pohyboval. Po prepustení z väzenia sa presťahoval na neznáme miesto a s nikým neudržiaval kontakt. Keď ho objaví skorumpovaný Jánsky, nikto neverí jeho výpovedi, že to bola náhoda.
Autor je v Prípade Corso mimoriadne kritický, otvorene poukazuje na justičné praktiky, keď dobrý advokát dosiahne prepustenie dílera, ktorý na kukláčov pri zatýkaní hodil granát.


Debut slovenského autora, ktorý sa očividne vyzná v pomeroch, o ktorých píše, si vás získa práve svojou autentickosťou. Policajné aj kriminálne prostredie je riskantné, pretože autori sú nachylní skĺznuť do klišé, no Michal Čierny je obozretný vo vystavaní deja, kompozícii aj vlastnom štýle.
Marek Zákopčan: Prípad Vendéta



Na prebale diela je autor označený za novú hviezdu na poli slovenskej detektívky. Až čas ukáže, či pôjde o stálicu. V tejto chvíli je však pre čitateľa podstatnejšie, že autorova druhá kniha nesie v sebe podobne ako prvotina Prípad Vendeta znaky detektívky drsnej americkej školy. Pre odolnejšie povahy je to však veľmi chytľavý román bez príkras a s využitím len najnevyhnutnejšej slovnej zásoby. Iste zaujme aj neraz znudenú mládež odmietajúcu siahnuť po knihe a „drsňáckym“ jazykom možno pomôže primäť ich aspoň k zamysleniu, či je kariéra drogovo závislého alebo dílera tým pravým orechovým...

Knižná revue – Prípad Sabotér


Otrasné obrazy drogovo závislých, prostitútok a dílerov odrážajú obrovský a ohavný zmätok, v ktorom sa všetci krútia a z ktorého niet úniku. Autorova schopnosť vcítiť sa do mysle narkomanov je obdivuhodná, čitateľa natoľko vtiahne do príbehu, že sa sám ocitá uprostred diania. Tým, že autor má priame skúsenosti s drogovým prostredím, jeho popisy prípadov majú aj autentickú hodnotu, ukazujú, ako sa v Bratislave formovala drogová scéna.



Ukážka textu z knihy



Akákoľvek podobnosť s reálnou udalosťou,
či so žijúcimi, prípadne už mŕtvymi osobami,
je čisto náhodná.




Posledný nádych… posledné zbohom… Nie, predsa ešte jeden. Telo dostalo nový impulz k životu… Akoby odložilo nevyhnuté, akoby sa z posledných síl vyplo k prehranému boju. Vzduch v byte bol nasiaknutý pachom čerstvej krvi a blízkej smrti. Koleno vnímal, ako steny zastiera ebenová tma. Túžba zadržať unikajúci život, ešte raz sa poprechádzať popri ramene Dunaja. Skľučujúci pocit z nenaplneného osudu. Nikdy by nečakal, že mu budú chýbať takéto maličkosti. Odíde bez toho, aby napravil, čo kedy napáchal. Nevedel a ani si nechcel predstaviť, koľko by na to potreboval životov. Bolesť ustupovala a hruď zaplavilo príjemné teplo. Srdce bilo tak silno, že takmer prehlušilo vyzváňanie zvonov.
Zvuk zosilnel. Búchanie do vchodových dverí vystriedalo zúfalé zvonenie. Tak predsa… pomyslel si Koleno. Záchrana… Podlaha sa znova zatriasla a telefón tancoval vedľa zranenej hlavy. Všetko sa menilo, dokonca aj ľadová dlažba začala páliť ako pekelná brána. Dvere sa otvárajú… Nie, to sa mi len zdá… Ešte chvíľku musím vydržať. Koleno privrel oči… Všetko je len sen…
Tma kúsok po kúsku pohltila byt a obkľúčila chvejúce sa telo. Koleno tam ležal ako bezbranné zviera a prvý raz v živote sa bál smrti.
Tlmené svetlo sa odrážalo Dominikovi v tvári. Nervózne sa prizeral, ako sa veľká sála pomaly zapĺňa. Dve hodiny ráno, najlepší čas na stretnutie s kolegami, ktorí ho častovali vďačnými pohľadmi. Slávo sa posadil vedľa parťáka a zarovnal rozmnožené papiere. Dominik sa postavil pred nich, vypol hruď a zvoľ­na si odkašľal. „Vítam vás na rozdelení pred akciou na Miroslava Gorsaga.“ Musím si to vychutnať, pomyslel si. Čo nevidieť sa všetko v mojom živote zmení.
Boris, mohutný chlap, čo šéfoval zásahovke, mu kývol hlavou.
„O Gorsagovi ste už určite počuli,“ pokračoval Dominik. Oči sa mu leskli od vzrušenia, ale husté obočie to vcelku úspešne maskovalo. „Dúfam, že všetko dobre dopadne a toho hajzla chytíme aj s tovarom. Doteraz sa zo všetkého zázračným spôsobom dostal. Svojim dílerom dáva kopať hroby a keď sa omeškajú s platením, láme na nich tyče. Dokonca je taký vytretý, že susede dobodal mačku a jej hlavu napichol na plot. A to všetko preto, lebo si ho dovolila upozorniť na rušenie nočného pokoja. Proste máme dočinenia s vypatlaným debilkom, ktorý je schopný všetkého. Podľa našich informácii je ozbrojený a nebezpečný. Kolegovia z násilnej ho podozrievajú z viacerých ubližovačiek, dokonca mal niekoho zamordovať. Neviem… ako som povedal, zatiaľ sa zo všetkého dostal.“
Slávo medzitým rozdal fotky podozrivej osoby. Detektív protidrogového oddelenia bol nižšej postavy s pevnými ramenami a vyholenou hlavou.

Dominik si znovu odkašľal. „Prepáčte…“ Suchý hlas mu preskočil a zanikol v zaplnenej miestnosti. Čierne telá iba ospanlivo vnímali, čo im chce kolega povedať. „Ešte raz vám chcem zdôrazniť, aby sme si dávali veľký pozor… Myslím, že sa môžeme pripraviť a do hodiny vyrážame.“
„Dobre,“ povedal Boris a kývol na členov zásahovky. V ospalej tvári sa mu zjavila iskra vzrušenia.
Dominika si po rozdelení odchytil jeho verný parťák.
„Si si istý tým, čo chceš spraviť?“ spýtal sa Slávo.
„Prečo, ty nechceš ísť do tejto akcie?“
Slávo sa ironicky pousmial. „Dobre vieš, na čo myslím. Nechceš si to s tým odchodom predsa len rozmyslieť?“
„Neboj sa, s Kikom to budeš mať v pohode. Je to dobrý chlap. Čo-to sme spolu už prežili.“
Dominik nervózne prešľapoval z nohy na nohu. Rád by ukončil nepríjemný rozhovor. „Ideme?“
„Sľúb mi, že si to ešte necháš prejsť hlavou.“
„Ak nemyslíš guľku, tak hej.“ Dominik sa zvrtol a zhlboka sa nadýchol. Vzrušenie pred akciou…. Chcel si zapamätať ten pocit.

Obyvatelia Malinova mali za sebou pokojnú noc. Nič nena­svedčovalo, že dnešné ráno bude iné. Stereotyp, ktorý sa odrážal na ich každodennom živote, im nijako neprekážal. Boli radi, že ich malá dedinka je im oázou po dennej šichte v práci. Dedinčania za prácou zväčša dochádzali do neďalekej Bratislavy. O tretej hodine ráno rodinné domčeky ešte zahaľovala čier­­nočierna tma. Na nejasnej oblohe nebolo vidieť ani jednu hviezdu, ktorá by aspoň na chvíľku rozsvietila smutné nebo. Dvojpodlažný dom kúsok od centra sa hrdo pýšil výstavným zovňajškom. Vedľa neho stál o niečo menší dom zdobený nápadnou strechou pieskovej farby. Z hlavnej cesty k nim viedla ulička lemovaná hrubými obrubníkmi, akoby strážili samotné domy pred príjazdom akéhokoľvek väčšieho auta. Zvláštne, že majiteľom nikdy nezišlo na um, čo by robili, keby napríklad začalo horieť. Možno im to aj napadlo, no neriešili to. A možno mali v hlave iné problémy, reálnejšie, ktoré mohli nastať kedykoľvek. Kolóna pozostávajúca prevažne z terénnych vozidiel zaparkovala neďaleko dedinského centra. Všetky autá naraz vypli svetlá a muži v čiernom pomaly vystúpili. Ich pohyby boli rýchle, ale zároveň kontrolované, aby nenarušili pokojný spánok vidiečanov. Nemali záujem o rozospané pohľady nechápavých ľudí. Skupinka zakuklencov sa postavila k plotu starého domu. Úzku cestičku, ktorá im tvorila štartovaciu čiaru pred budúcim bojom, mali na dohľad.
Miroslav Gorsag sa prevalil na druhý bok. Zobudil sa pred dvoma hodinami, ale už sa mu nepodarilo znovu zaspať. Ťažko povedať, či to bol dôsledok hrejivého perníka, alebo len divná predtucha. Cítil sa nesvoj. Jeho mozog zožieral nezvyčajný pocit. Akoby sa malo niečo stať, akoby mu niekto poslal odkaz, že niečo nie je v poriadku.
Žeby anjel strážny? Zasmial sa. Anjel by niečo pre mňa aj spravil? To vážne nejde dokopy. Posadil sa na posteľ a odhrnul paplón.
Mladá, štíhla a sexy. Silvia sa pretočila a prevalila bližšie k nemu. Odhalila tak vyšportovaný zadok a opálené stehná. Čierne vlasy jej halili kerku mohutného čínskeho draka, ktorého takmer nebolo vidno. Vysoký muž sa postavil a ešte raz si prezrel svoju družku. Pohladkal si pupok a pretrel si vystrihanú hlavu.
Asi potrebujem nejakú chujovinu na spanie, povedal si.
Vedel, že zo dva Rohypnoly mu určite v kúpeľni zostali. Prešiel chodbou, zakopol o pohodené sandále a zamieril do neďalekej miestnosti.

Tmavá noc robila policajtom dokonalý štít. Chceli ho čo najviac využiť, preto sa pomaličky približovali pred cieľový objekt. Najmohutnejší kukláč na čele zodvihol ruku. Všetci za ním razom zastali. Zoradili sa do haditej formácie a čakali na pokyn k frontálnemu útoku.
Slávo vykukol z usporiadaného tvaru, no v momente stiahol hlavu späť. Obzrel sa dozadu a spozoroval Dominikove oči. Boli také ako vždy, zelené. Vnímal zmes adrenalínu a očakávania v nich. Nad prípravou tejto akcie strávili veľa času, nemohli si dovoliť akékoľvek zlyhanie. Kukláč na začiatku formácie postával neohrozene s devinou v ruke. Čakal, kým mu Dominik so Slávom povedia čarovné slovíčko. Krleš. Tento pokrik znamenal, že všetci začnú robiť to, k čomu ich vycvičili. Dominik, policajt nižšej postavy, sa pozrel na hodinky. Štvrť na štyri. Najvyšší čas na rannú návštevu.
„Tak čo, ideme na to?“ zašepkal Dominik a pozrel sa na Slávovu čiernu hlavu.
„Nemáme už na čo čakať,“ odpovedal Slávo.
„Takže?“

Miro otvoril kúpeľňovú skrinku. Zavŕzgala. Rukou odsunul použité obväzy a vylúpané blistre od tabliet.
Niekde tie zasraté lieky musia byť. Viem, že som ich sem… Urastený muž sa zohol a chytil za brucho. Radšej si sadol na podlahu a schúlil do klbka. Nepríjemná bolesť zosilnela. Zhlboka vydýchol. Na chvíľku pocítil úľavu. To však netušil, že tupá bolesť je len začiatkom nočnej mory. V popolavých očiach sa zjavil temný záblesk. Zjazvená tvár sa skrivila a zbledla.

Najmocnejší muž v kukle nestál v čele len tak náhodou. Boris, šéf zásahovky, bol zvyknutý na podobné situácie. Po rokoch nespočetných akcií zistil, že žiadna z nich nie je taká istá. Zvláštne, pomyslel si. Je to ako s ľuďmi, všetci sa na seba podobáme, a predsa sme každý iný. Niekto akoby sa staral o pestrosť tohto sveta. Možno, že keby to tak nebolo, skapali by sme od nudy.
„Na čo ešte čakáme?“ spýtal sa Dušan, ďalší člen elitného komanda, ktorý bežne pracuje ako protidrogový detektív. Mohutná kovová prilba v kombinácii s ruskou nepriestrelnou vestou zmenila šľachovitého bojovníka na neprekonateľného golema.
„Neviem, mohli by sme začať.“ Brtko sa vo vláčiku zahmýril, čo znamenalo, že súhlasí so svojím kolegom. Muž, ktorý sa po rokoch stal neodmysliteľnou súčasťou protidrogovej jednotky, si skontroloval výstroj. Rukou si siahol na stehno. Devina bola presne tam, kde mala byť, a nové stehenné puzdro ju pevne obopínalo. Z taktickej vesty vytiahol zásobník a radšej ho preložil do druhej priehradky. Mal dojem, že tam mu bude skôr po ruke. Nakoniec bol so sebou taký spokojný, že sa víťazoslávne usmial. Škoda len, že úškrn nemohol nikto z prítomných zachytiť pohľadom.

„Zlatko!“ vykríkla Mirova žena zo sna.
„Čo je?“ Gorsag sa postavil. Pocítil akú-takú úľavu. Zo skrin­ky vybral ústnu vodu, postavil ju na okraj umývadla. Dostal neodolateľnú chuť napiť sa z nej. Tupá bolesť by možno rýchlejšie zmizla. Raz sa o to pokúsil, celkom to fungovalo.
„Zlatko!“
„Čo zase?“ Družkin výkrik Mira rozrušil. Nervózne preložil vodu k sprchovému kútu. „Čo ti hrabe?“ Gorsag sa rozhodol, že ju pre istotu skontroluje.
Silvia pôvabne ležala na manželskej posteli. Mirovi pripomenula malú opičku. Bezstarostne si ustlala niekde v džungli a spokojne zaspala. Nikto a nič ju len tak nevyruší. Chvíľku sa zdalo, že mu chce niečo povedať. Jemne pootvorila oči. Nie veľmi, len ich prižmúrila a vyšpúlila ústa. „Zlatko!“ vykríkla znovu.
Zase zlý sen. V poslednej dobe ich máva často. Miro pocítil chladný závan. V spálni otvoril skriňu, vedel, že tam niekde má pohodený župan. Nebol si tým istý, nenosieval ho často. Strhol sa. Zazdalo sa mu, že vonku začul šramot. Možno tomu dementovi zase hrabe. Zišiel dolu po úzkom schodisku. Tieto schody bývajú v častom alkoholickom opojení veľkým problémom. Z toho dôvodu stála na prízemí veľká rozkladacia sedačka. Dnes však poslúžila ako útočisko mladému feťákovi z Bratislavy. Gigi ležal na nej vykotený s ovládačom v ruke. Vyzeral, akoby ho už nikdy nechcel pustiť.
„Čo nedrochmeš?“ spýtal sa ho Miro.
„Však nemóžem, né. Ešte cítim tú pohodičku, kámo. Mám chuť niekam vypadnúť. Néjdeme za špinami?“
„Hrabe ti?“ Miro sa obzrel ku schodom. „O kurvách v tomto dome trepať nemusíš.“
„Jáj, sorry.“ Gigi si pomohol rukami a sadol si. „Však pohodička, né. Tak čo, ideme, alebo čo?“
Miro sa pozrel na čiernovlasého chlapca s tupým výrazom v tvári. Predĺžený nos mu visel na tvári ako stará svieca. Z mladíka vyžarovalo niečo zvláštne a tajuplné. „Neblbni a radšej si oddýchni. Vieš, čo nás zajtra čaká.“
„Né, čo myslíš?“
Miro privrel oči. Lícne kosti mu odrazu vystúpili. Bože, to je debil.
„Však čo sa hneď sereš, kámo?“ Gigi sa nervózne poobzeral. Snažil sa nájsť škatuľku cigariet. „Robím si z teba prču, dobre vieš.“
„Dúfam, že sa dovtedy znovu nenaťaháš, lebo…“
„Kuš furt, čo ti preskočilo? Choď sa radšej venovať svojej žene, dobre?“
„To nie je moja žena.“
„Je mi to jedno, jasné?“ Nech už konečne odpáli, pomyslel si Gigi. Neznášam, keď ten žebrák moralizuje. Nech sa len pekne pozrie na seba. Väčšie hovädo ako on už nemôže byť.
Miro zašiel do kuchyne prepojenej s chodbou a obývačkou. Pritom stále sledoval zrakom svojho neposlušného kamoša. „Keď mi Albánec Ragin zavolá, ideme do Rajky pre matroš.“
„Načo mi to stále opakuješ?“
„Lebo neni na teba spoľah. Už vidím, ako sa dovtedy natrúbiš.“ Ja ho fakt zabijem. „Neboj sa a ser už konečne na to. Bude, jak sme sa dohodli, pôjdem pre tovar a rozhodím ho debilkom ako vždy.“
„Dobre, tak sa mi páčiš.“ Miro vybral z chladničky mortadelu. Dostal na ňu neodolateľnú chuť. Na nedávne bolesti už takmer zabudol.
Musím zdrhnúť, lebo ma tu fakt vystrie. Gigi sa postavil. „Pôjdem sa na chvíľku vyvetrať, okej?“
„Načo?“
Na hovno, ty dement. „Proste sa potrebujem vyvenčiť, a okrem toho mi došli cigy.“
„Kde chceš teraz kúpiť žváro?“
„Žeby na pumpe?“
Miro si natrel chlieb. „Ale nezabúdaj byť v dosahu. Keď ti zavolám, tak…“
„Jasné, hneď prídem. Inak, koľko ti toho ešte zostalo?“
„O to sa nestaraj.“
„Vieš, kde ťa mám, ty imbecil?“ zašomral si Gigi.
„Čo si hovoril?“
„Nič, nechaj tak.“ Gigi skontroloval, či má vo vrecku kľúče. Boli tam. Rukou mávol šéfovi a vydal sa do záhrady k pick-upu.
Konečne kľud.

„Ideme na to, Krleš,“ prehovoril Slávo. Povedal to tak hlasno, aby to začul Boris, ktorý sa už pomaly, ale iste začínal nudiť.
Boris sa otočil. Rad čiernych tiel za ním mu potvrdil, že sú všetci pripravení. Odložil ručnú zbraň do puzdra. Prehodil si samopal HK na prednú časť vesty. Usúdil, že tam mu bude lepšie.
„Všetci za mnou,“ vyzval barytónom policajtov a opatrným krokom začal postupovať úzkou uličkou. Samopal zodvihol do výšky očí. Pre istotu. V prípade potreby by ho bol schopný okamžite použiť. Napredoval neistými krokmi. Nevidel dobre pred seba, tak nechcel riskovať, aby nenarobil zbytočný rachot. Posledný policajt vo vláčiku bol Brtko. Takisto ako ostaní, ani on nič nevidel. Jediný v dave však mieril zbraňou opačným smerom. Brtko si plne uvedomoval, že nečakaný útok zozadu by bol veľmi nepríjemným zážitkom.
Boris znovu zastal a zodvihol ruku. Neďaleko neho sa ťahal dlhý kamenný plot. Spoza neho vykukoval starší dvojposchodový domček. Zelená fasáda prezrádzala nedávnu rekonštrukciu. Vstup do obydlia zabezpečovala asi päťmetrová autobrána v starobylom štýle. Spolu s domom tvorila viditeľný nesúlad. Možno majitelia ešte nestihli vymeniť smiešnu bráničku. Borisovi to však bolo jedno. V hlave vyhodnocoval čo najjednoduchší vstup na pozemok. Rukou začal dávať pokyny k priamemu útoku.
Kukláči sa rozbehli k sivému plotu. Rozložili rebrík a priložili ho k nemu. Samotný parkan nebol veľmi vysoký. Mohol mať maximálne meter. Policajti si však prechod zjednodušili, aby sa nemuseli zbytočne namáhať v nemotorných mundúroch.

Gigi vo vozidle skontroloval, či má všetko pri sebe. Siahol do vrecka, tam bol zapaľovač a ošúchaný technický preukaz. Všet­ko, čo chcel. Nič viac nepotreboval. Zazdalo sa mu, že neďaleko pred ním sa niečo mihá. Akési tmavé tiene sa snažili dostať na pozemok. Jeden sa pritom pošmykol a padol rovno na zadok. Smiešne. To je iná haluz, ja mám zase fleša, ty kokos. Počkať… Gigiho ovládol nepríjemný pocit. Tiene sa pomaly, ale iste blížili k nemu. Boli od neho asi dvadsať metrov, ale vzdialenosť sa stále skracovala.
Doriti! To budú určite vagabundi. Prišli nás vybrať. Musím niečo spraviť. Gigi zodvihol mobil, chcel zavolať Mirovi, aby ho varoval. Hovadina. Zahodil telefón. Trafil bočné dvere, ktoré ho odmenili tupým zvukom. Ten na chvíľku prerušil nočný kľud v dedine.
Totálna kravina, to mi nenapadne niečo lepšie?
Gigi naštartoval. Pár tieňov sa odpojilo a rozbehlo priamo k nemu.
To nie je dobré, pomyslel si Gigi. Upozornil som na seba. Ďalšia kravina, doriti!
Zaradil jednotku a nechal sa uniesť strachom, ktorý mu kázal jedinú vec. Utiecť čo najďalej od bojovej línie.
„Polícia, zastav vozidlo!“ Jeden z kukláčov sa poklusom približoval k rozbiehajúcemu sa autu. Zbraňou mieril na čelné sklo a prst mal položený mimo spúšte.
Gigi vnímal, že niektorý z kukláčov naňho pokrikuje.
Určite chce, aby som sa vzdal, a potom ma zastrelí ako králika. No, to iste!
Gigi zošliapol plyn a zaradil druhý prevodový stupeň. Zdalo sa mu, že auto sa vzopälo na zadných kolesách a vyrazilo vpred.
„Nečakaj, zastav ho!“ zakričal kukláč v tesnom závese za mieriacim kolegom.
Padol výstrel. Bežiaci policajt zastal. Prvú strelu namieril do nebies. Nechcel páliť priamo na vozidlo. Možno mal… Snáď to nebola osudná chyba, ktorú bude neskôr ľutovať. Všetko sa odohrávalo tak rýchlo, tak…
„Chcete ma dostať, vy hajzli, čo? Na to zabudnite, hovädá! Pozrážam vás tu ako také kolky!“ povzbudzoval sa Gigi odvážnym krikom.
Policajt nahodil mieridlá znovu na vozidlo. Nemal veľa času. Videl, ako sa pick-up rúti priamo naňho. Ruky sa mu začali chvieť. Nie veľmi, ale pocítil narastajúci adrenalín, ktorý ho zároveň povzbudil k ráznemu kroku.
Ohnivé plamene obkľúčili hlaveň a vystrelili do tmavej noci. Na chvíľku oslepili vodiča, ktorý urputne zvieral volant a pravú nohu mal prikovanú k podlahe. Za žiarou nasledoval hluč­-
ný zvuk a jeho doznievajúca ozvena nahnala všetkým strach.
Kukláčom až teraz došlo, čo sa práve odohralo.
Toto je koniec, pomyslel si Gigi. Zľakol sa. Na skle pred ním sa vytvorila pavučina. V strede bola diera. Nebola síce veľká, ale odhodlanej strele to stačilo, aby prenikla dovnútra auta. Zaborila sa do ramennej opierky vedľa Gigiho ruky.
Strieľajúci policajt musel odskočiť, aby ho neovládateľný pick-up nezrazil. Dvaja policajti, čo mu dýchali za chrbtom, ho nasledovali.
Kým si Gigi uvedomil, čo sa vlastne stalo, zazrel pred sebou kamenistý plot. Už bolo neskoro na akýkoľvek manéver. Nemalo to význam. V momente zaregistroval ďalší zvuk. Tento však bol o veľa mohutnejší. Videl, ako sa predná časť vozidla začala zmenšovať a… Nasledoval silný náraz hlavou do volantu. Gigi pocítil surovú bolesť. Vnímal, že sa snaží nadýchnuť… Hlava sa mu zatočila, cítil, ako mu očné viečka oťaželi.
Bože, prečo ten zasratý airbag nevystrelil? Čo sa to, doriti, so mnou deje? Toto je už vážne koniec.
Miro všetko vnímal z kuchynky svojho domu. Keď začul výstrel, podišiel k preskleným dverám a spozoroval dve partie kukláčov v akcii. Menšia bežala k pick-upu a druhá, desivejšia, sa rútila k nemu. Priamo k dverám, pri ktorých stál a nemo zízal na narastajúci problém. Problém? To by bol jeho koniec. Nechce ísť do nejakej špinavej basy! Zopárkrát to už zažil. Nechce, aby sa to ešte niekedy zopakovalo. Hlavne teraz, keď sa mu začalo tak dariť. Nikdy nebol na tom tak dobre ako teraz. Nemôže dopustiť, aby sa to zmenilo. Tentoraz sa tam určite nnevráti.
Miro sa rozbehol ku schodom. Musí sa čo najskôr dostať ku svojej skrýši.
Keď sa zbavím všetkého matrošu, tak mi nič nemôžu. Nemám tu toho síce veľa, ale tí hajzli by ma aj tak zabasli. Špiny jedny, jak ich ja nenávidím!
„Zlatko, čo sa deje?“ Silvia sa zjavila na hornom poschodí. Na jej rozospatej tvári bolo jasne vidieť zdesenie.
„Vypadni, ty špina!“ Miro vybehol po schodoch priam atletickými skokmi a odsunul družku.
„Čo si to dovoľuješ?“ Silviine telo narazilo na bielu stenu.
„Padaj dole a choď ich zdržať!“
„Čo sa to…“
„Nepýtaj sa, ty krava, idú sem chlpatí.“

Boris sa nestaral o to, čo riešia chlapi, ktorí sa rozbehli za  unikajúcim pick-upom. Základom zásahovej jednotky je stopercentné spoľahnutie na kolegov. Mohutný kukláč na chvíľku zostal stáť pred preskleným vchodom. Periférne si skontroloval, či má za sebou zvyšok svojej partie. Boli tam. Brtko tentokrát mieril na zvyšné okná. Kľakol si, aby vytvoril menšiu siluetu. Ďalší kolegovia obkľúčili rodinný dom z každej strany.
„Ste pripravení?“ spýtal sa Boris zvyšku kukláčov, ktorí zostali pri ňom.
Policajti svorne prikývli.
„Halapartňu!“ skríkol Boris.
Kukláč podišiel k dverám s dlhou tyčou a zaboril ju do nich ako nôž do masla. Pevným úchopom začal čo najrýchlejšie vysklievať výplň. Keď skončil, pozrel sa na šéfa a zaradil sa späť do čierneho hadíka.
Boris podišiel k dverám a vystrel ruku, aby ich vzápätí otvoril.
Miro Gorsag vletel do spálne. Odsunul z postele matrac a spod roštu vybral sáčok. Priamo v ňom sa nachádzala vstupenka do pekla. Biele kryštáliky, ktoré vyzerali desivejšie ako kedykoľvek predtým. Mirovi naháňali strach. Musí ich čo najskôr stopiť. Držal sáčok v ruke a nevedel čo s ním.
Mám predsa toľko možností, ako sa zbaviť toho svinstva, pomyslel si. Zdola počul, ako kukly kričia na jeho družku. Bolo mu to jedno.
Nemám veľa času. Musím niečo vymyslieť. Hodím to do hajzla a spláchnem. Nie, nestíham, nemám toľko času. Čochvíľa tí hajzli vtrhnú priamo sem.
Rozhliadol sa po miestnosti.
Čo keby som to len schoval? Možno matroš nenájdu.
Miro začal pobehovať po spálni. Odsunul obraz na stene. Výplň nočnej Bratislavy je ideálne miesto na skrýšu. Určite sem dovlečú aj psa. Ten by nemusel zachytiť stopu. Miro počul, ako sa hlasy približujú. Krok po kroku, miestnosť po miestnosti. Odhadoval, že môžu byť asi na schodisku. Mikroténový sáčok začal ukladať do zadnej časti plátna. Hlavou mu prebehla nedávna spomienka. Nebola príjemná. Spomenul si, ako našli matroš u Trevora v Dubaji. V ráme gýčového obrazu mal naukladaných tridsať kubíkov pika. Trevor nechápal, ako mu to mohli objaviť. Tristo dávok pervitínu si napokon našlo miesto v spaľovni nebezpečného odpadu.
Doriti, čo teraz? Ja fakt nechcem sedieť. Takto to predsa nemôže dopadnúť. Nemám už viacej času.
Nepokojne blúdiace oči zaostrili na strešné okno. Pred zrakom sa mu vynorila jediná možnosť záchrany. Podišiel k oknu. Bolo zavreté.
Preboha, nestíham. Miro strhol kľučku k sebe. Studený vánok ho jemne pohladil.

„Polícia, ľahni si na zem!“ Boris skríkol na vydesenú ženu. Tá sa nehýbala, len nemo zízala na červené bodky, ktoré sa rozliezli po celej miestnosti.
„Nepočula si? Ľahni si na zem!“ zopakoval kukláč výzvu.
Musím ich čo najviac zdržať. Nemôžem ho sklamať. Silvia si v duchu opakovala svoju prvoradú úlohu. „Čo tu robíte, na to nemáte právo. Okamžite vypadnite!“ Žena chcela ukázať na rozbité dvere, ale pohyb už nestihla dokončiť. Nevedela presne opísať, ako sa to stalo, ale odrazu ležala nehybne na zemi. Cítila, ako jej putá zvierajú obe ruky. „Toto ste prehnali, vy hajzli!“ Žena sa bezmocne snažila prevaliť na chrbát. Nepodarilo sa jej to.
„Špiny policajné! Počujete ma? Choďte si chytať skutočných vagabundov. Nechajte láskavo slušných ľudí na pokoji!“

Jazyk: slovenský Rok vydania: 2015 Rozmer: 140×210 mm ISBN: 9788022207355 Počet strán: 317 Väzba: pevná s prebalom