Izba v plameňoch (Connelly Michael)

Michael Connelly je jeden z najlepších amerických autorov detektívok. Izba v plameňoch je jeho dvadsiaty siedmy román, v...


🌴 Máme na sklade, posielame ihneď.
11,95€
Zľava 5%
11,35€

Michael Connelly je jeden z najlepších amerických autorov detektívok. Izba v plameňoch je jeho dvadsiaty siedmy román, v ktorom charizmatický detektív Hieronymus Bosch znovu dostane gangstrov tam, kam patria - za mreže. Harry sa už teší na dôchodok, no osud s ním má iné plány. Na stole si nájde zvláštny prípad vraždy. Vyšetrovanie sa začne až vo chvíli, keď na následky zranení umrie človek, ktorého pred desiatimi rokmi zranil neznámy strelec. Bosch zistí, že strela nevyšla z pištole, ale z pušky. To mení pôvodnú hypotézu o streľbe z auta, ktorou chcel miestny gang zastrašiť hudobníkov, čo neplatili výpalné. Vrásky na čele mu pridáva aj podozrenie, že za celým prípadom je opäť nebezpečné spojenie peňazí a politiky. Navyše mu šéf pridelil novú partnerku, na ktorej sa mu niečo nepozdáva. Keď ju prichytí pri kopírovaní spisov, policajtka vyjde s pravdou von - tak ako kedysi Harry, aj ona pracuje na prípade, čo s ňou priamo súvisí. Chce zistiť, kto založil požiar, pri ktorom zahynulo deväť ľudí - ona sama vyviazla iba zázrakom. A nebol by to Bosch, keby jej nepomohol.


Ukážka textu z knihy



Nikdy nemal rád preberanie prípadov – bez ohľadu na to,
na ktorej strane v ňom fi guroval. Keď pracoval na vraždách
v Hollywoode, väčšie prípady mu často zobrala elitná divízia
lúpeží a vrážd. Keď sa neskôr do nej sám prepracoval,
pre zmenu on brával prípady menším regionálnym jednotkám.
Na oddelení neuzavretých prípadov sa to stávalo
veľmi zriedka, lebo tam pracovali so starými, zaprášenými
vecami. Streľba na Merceda však nebola v archíve ani po
desiatich rokoch. Mali ju pôvodní dvaja vyšetrovatelia, ktorí
ju dostali v deň, keď sa stala. Až doteraz.
Vošli so Sotovou pracovným vchodom, ako sa hovorí
dverám zo služobného parkoviska. Zadná chodba ich doviedla
do miestnosti pre detektívov. Harry zaklopal na dvere
poručíkovej kancelárie.
„Poručík Garcia?“
„To som ja.“
Vošiel do drobnej miestnosti. Sotová šla za ním.
„Som Bosch a toto je Sotová. Sme z neuzavretých prípadov.
Prišli sme si zobrať, čo máte na Merceda. Hľadáme Rodrigueza
a Rojasa.“
Garcia prikývol. Vyzeral ako klasický manažér losangeleskej
polície. Biela košeľa, nevýrazná kravata, sako prevesené
cez operadlo. Manžetové gombíky mal v tvare miniatúrnych
policajných odznakov. Nijaký skutočný policajt by
si také do práce nevzal. Priveľmi krikľavé, priľahko sa stratia
pri potýčke.
„Áno, velenie nás už upozornilo. Sú na vás pripravení.
Násilné máme za rohom, hneď za laktačnou izbou.“
„Vďaka, pán poručík.“
Bosch sa zvrtol a takmer narazil do Sotovej, ktorá si neuvedomila,
že tam už skončili. Nemotorne mu ustúpila
z cesty, a aj ona sa obrátila na odchod.
„Ehm... Detektívi?“ ozval sa Garcia.
Harry sa zvrtol naspäť k nemu.
„Urobte mi láskavosť. Ak to uzavriete, nezabudnite na
mojich ľudí.“
Poručík hovoril o uznaní, ktoré ide ruka v ruke s každým
veľkým prípadom. Problém s preberaním prípadov je často
v tom, že detektívi na miestnej úrovni urobia nemalú časť najťažšej
práce, potom im však spis vezmú frajeri z centra a všetku
slávu po zatknutí páchateľa si nechajú len pre seba. Harry
to zažil z oboch strán, takže chápal, o čo ho Garcia žiada.
„Nezabudneme,“ povedal. „Vlastne, ak ich môžete uvoľniť,
radi by sme ich v správnom čase využili.“
Narážal na zatýkanie. Ak sa dostanú do bodu, keď budú
mať podozrivého a začnú pripravovať zatykač, v zatýkacej
skupine by nemali chýbať Rodriguez s Rojasom.
„Dobrý nápad,“ potešil sa poručík.
Odišli z kancelárie a našli oddelenie násilnej kriminality
vo výklenku za miestnosťou pre dojčiace matky. Mesto nedávno
vydalo rozhodnutie, podľa ktorého musia mať všetky
verejné budovy „rodinné priestory“, v ktorých môžu návštevníčky
alebo zamestnankyne dojčiť deti bez obáv z narušenia
súkromia. Ani jedna z devätnástich policajných staníc
na to nebola stavaná, takže v nich museli na tento účel vyhradiť
jednu z vyšetrovní. Podľa požiadaviek mesta ich premaľovali
upokojujúcimi pastelovými farbami a ozdobili postavičkami
z kreslených fi lmov. Občas sa však stalo, že mali
priveľa práce naraz a miestnosť museli použiť na výsluch.
Nič netušiaci podozriví potom nechápali, prečo ich vypočúvajú
pod Spongebobom v šortkách a žabiakom Kermitom.
Miestne oddelenie násilnej kriminality pozostávalo
z piatich stolov natlačených dokopy tak, že dvojice detektívov
sedeli oproti sebe a veliteľ na konci jedného z radov.
Momentálne tam sedeli iba dvaja muži. Bosch predpokladal,
že to budú Oscar Rodriguez a Benito Rojas.
Pred jedným z nich ležal štôs troch spisov v modrých
doskách. Na dvoch bolo napísané MERCED a na treťom
TIPY. Okrem toho bola na stole škatuľa z hrubého papiera
zapečatená červenou páskou na dôkazové materiály. O stôl
sa opieral čierny futrál, zrejme na Mercedov nástroj. Zdobili
ho nálepky z ciest po mnohých mestách a regiónoch juhozápadu
USA a celého Mexika.
„Zdravíčko, páni,“ oslovil Harry dvojicu pri stole. „Sme
z neuzavretých prípadov.“
„No jasné,“ zafrfl al jeden z nich. „Dorazili frajeri z centra.“
Bosch prikývol. Aj on sa správal takto, keď mu v minulosti
brali prípady. Podal zlostnému detektívovi ruku.
„Harry Bosch. Toto je Lucia Sotová.“
Muž podávanú ruku zdráhavo prijal.
„Ben.“
„Teší ma. A je mi to celé ľúto. Obom nám je to ľúto. Toto sa
nepáči nikomu, nech je na ktorejkoľvek strane. Brať ľuďom
prípad... Viem, že ste sa na ňom nadreli, a nie je to vôbec fér,
ale čo s tým narobíme? Všetci počúvame rozkazy tých istých
géniov z velenia.“
Rojasa to zjavne upokojilo. Rodriguez sa stále tváril podráždene.
„Tak si ho berte,“ povedal. „A veľa šťastia.“
„V skutočnosti si to nechceme len tak zobrať,“ opravil ho
Bosch. „Chceme, aby ste nám s tým pomohli. Rád by som sa
s vami o tom prípade porozprával. Aj teraz, aj neskôr, keď si
ho rozoberieme. Vy dvaja ste jeho mozgový trust. Máte ho
od prvého dňa. Pílil by som pod sebou konár, keby som vás
nepožiadal o pomoc.“
„Vybrali z neho guľku?“ spýtal sa Rodriguez.
„Áno,“ odvetil Bosch. „Práve ideme z pitvy.“
Siahol do vrecka a vybral ju. Podal ju aj s vrecúškom Rodriguezovi
a sledoval, ako zareaguje. Rodriguez sa na ňu pozrel
a dal ju partnerovi.
„No doriti!“ zvolal Rojas. „Veď je to tristoosmička!“
Harry prikývol a zobral si ju naspäť.
„Vyzerá to tak. Od vás ideme rovno na balistiku v Regionálnom.
Po puške ste nikdy nepátrali, však?“
„Prečo by sme to robili?“ odsekol Rodriguez. „Nemali
sme tú prekliatu guľku.“
„Pozreli ste si röntgeny z nemocnice?“ chcela vedieť Sotová.
Obaja detektívi sa na ňu urazene pozreli. Nepáčilo sa im,
že spochybňuje ich prácu. Bosch sa na to spýtať mohol, lebo
mal skúsenosti. Ona nie.
„Jasné, že sme ich prezreli,“ odvrkol Rodriguez podráždene.
„Mali zlý uhol. Dalo sa rozoznať akurát toľko, že je
rozpučená. Z toho vie človek posúdiť leda tak hovno.“
Sotová prikývla. Bosch sa pokúsil odvrátiť od nej pozornosť.
„Počujte, ak nemáte priveľa roboty, rád by som vás pozval
na kávu. Mohli by sme sa pri nej porozprávať o spise.“
Podľa Rodriguezovho výrazu hneď pochopil, že šliapol
vedľa.
„Desať rokov driny, a čo za to? Posratá káva,“ vrčal detektív.
„Naserte si. Nijakú kávu nechceme.“
Kývol hlavou na Sotovú.
„Okrem toho, máte v tíme heroina col la pistola, tak čo
by ste ešte chceli? So Štastlivkou Lucy nás nepotrebujete.“
Harry si uvedomil, že Rodrigueza nezlostí len to, že mu
berú prípad. Dráždil ho aj fakt, že ešte stále pracuje v malej
miestnej divízii, zatiaľ čo Sotovú napriek nulovým skúsenostiam
povýšili do elitného centrálneho oddelenia. Bolo jasné,
že nateraz sa s tým nedá nič robiť, a tak sa rozhodol radšej
odísť, kým sa to nezhorší ešte väčšmi. Všimol si, že Rojas
partnera nepodporil ani pri frfl aní na odobratý prípad, ani
pri útokoch na Luciu. Keď príde čas, obrátia sa naňho, nie
na Rodrigueza.
„Dobre. Tak si to len vezmeme.“
Pristúpil k stolu, položil tri fascikle na škatuľu s dôkazmi
a všetko to naraz zdvihol.
„Lucia, vezmi tú gitaru,“ prikázal partnerke.
„Je to vihuela, vážený,“ pripomenul mu Rodriguez. „Dajte
si pozor, aby ste to na tlačovke nepoplietli.“
„Jasné,“ prikývol Bosch. „Vďaka.“
Vystrel sa s ťažkým nákladom a ešte sa raz pozrel na stôl,
či na niečo nezabudli.
„Tak fajn, páni. Ďakujeme za spoluprácu. Ešte sa vám
ozveme.“
Vykročil z výklenku so Sotovou v pätách.
„Tak, tak,“ povedal im zozadu Rodriguez. „Nabudúce tú
kávu rovno prineste.“
Obaja mlčali, kým nevyšli na parkovisko pri stanici.
„Je mi to ľúto, Harry,“ nadhodila Sotová. „Nemala by
som robiť na tomto prípade. Možno by som ani nemala byť
na tomto oddelení.“
„Kašli na nich, Lucia. Zvládneš to hravo a budem ťa šialene
potrebovať. Budeš v tomto prípade dôležitá až-až.“
„Čo, ako tlmočníčka? To nie je detektívna práca. Mám pocit,
akoby som dostala niečo, čo si nezaslúžim. Cítim to už
od chvíle, keď som sa rozhodla, kam sa chcem nechať preložiť.
Keď mi dali na výber, asi som mala zobrať vlámačky.“
Bosch položil škatuľu aj spisy na kapotu, aby mohol vybrať
z vrecka kľúče. Otvoril kufor a odniesol náklad dozadu.
Takmer sa to všetko ani nezmestilo do kufra. Keď tam
dostali aj futrál s vihuelou, cvakol klipsňami a otvoril ho.
Pozrel sa na nástroj bez toho, aby ho vybral von. V naleštenej
ozvučnej doske bola diera po strele. Zavrel puzdro a až
potom sa znova prihovoril partnerke.
„Dobre ma počúvaj, Lucia. Na vlámačkách by si iba zbytočne
mrhala talentom. Robím s tebou len pár týždňov, ale
viem, že si dobrá policajtka a bude z teda výborná detektívka.
Takže sa prestaň dehonestovať. Ako si práve zažila,
vždy sa nájdu iní, čo to urobia za teba. Musíš ich jednoducho
odblokovať. Chceli by mať to, čo ty, a s tým nič nenarobíš.“
Sotová prikývla.
„Vďaka. Ale nehovor mi Lucia, prosím. Keď ma tak voláš,
mám pocit, akoby sme neboli skutoční partneri.“
„Tak Lucy. Musíš však mať na pamäti ešte niečo. Tento
prípad sme si vzali proti ich vôli. Nikomu sa nepáči, keď
na scénu nastúpi ONP a šliapne mu do úsmevu. Ľudia pri
tom kadečo nahovoria, ale nakoniec sa cez to prenesú. Títo
dvaja? Kým sa to celé skončí, budú nám ešte veľmi nápomocní.
Veď uvidíš.“
Nezdalo sa, že ju presvedčil.
„S Rodriguezom by som si nebola taká istá. Je teda riadne
nasraný,“ vyhlásila.
„V prvom a základnom rade je však detektív a nakoniec
sa zachová správne. Poďme.“
„Ako myslíš.“
Nasadli do auta a vyrazili po First Street. Za čínskym
cintorínom vyšli na diaľnicu 10. Už po dvoch minútach
z nej opäť zišli výjazdom na Kalifornskú štátnu univerzitu
s Regionálnym kriminalistickým laboratóriom.
Sídlilo v päťpodlažnej budove uprostred univerzitného
areálu. Vzniklo spojeným úsilím losangeleskej polície
a Úradu šerifa ako logický následok faktu, že tieto dve zložky
spoločne riešia vyše tretiny zločinov v celej Kalifornii
a ich kompetencie sa často prelínajú.
V samotnom laboratóriu však mali obe svoje vlastné oddelenia.
Jedným z nich bola jednotka analýzy strelných
zbraní LAPD, ktorá zahŕňala takzvané balistické laboratórium,
kde technici pri stlmenom osvetlení lasermi a počítačmi
porovnávajú projektily z rôznych prípadov.
Práve do tejto jednotky vkladali najväčšie nádeje. Rodriguez
a Rojas možno pred rokmi vyšetrili streľbu na Merceda
veľmi poctivo, no nenašli vypálenú nábojnicu a projektil
ostal až doteraz v jeho tele. Nebola na to bohvieaká veľká
šanca, no keby sa podarilo prepojiť strelu z chrbtice obete
s inými prípadmi, Boschovi a Sotovej by sa otvorili úplne
nové možnosti.
Za normálnych okolností by museli odovzdať projektil
na analýzu a čakať možno aj celé týždne, kým sa dostane
na rad. Mali však šťastie, lebo sa práve konal jeden z takzvaných
dní otvorených dverí, keď stačí prísť s prípadom
a personál sa mu bude hneď venovať.
Harry sa ohlásil u veliteľa zmeny a pridelili ho k technikovi
s priliehavým menom Gun Chung. Už s ním spolupracoval
a vedel, že Gun je skutočne jeho krstné meno, nie
iba prezývka.
„Ako sa darí, Gun?“ oslovil ho.
„Celkom to ujde, Harry. Čo pre mňa dnes máš?“
„Po prvé, toto je moja nová partnerka Lucy Sotová. No
a po druhé, nesiem ti tvrdý oriešok.“
Chung si podal ruku s Luciou a Bosch mu odovzdal vrecúško
s projektilom. Prestrihol ho, vybral guľku von a poťažkal
ju v ruke. Potom ju pridržal pod lupou na mechanickom
ramene.
„Je to Remington tristoosem s mäkkou špičkou. Maximálne
sploštenie v rane. Takéto náboje sa zvyčajne používajú
pri streľbe na veľké vzdialenosti.“
„Myslíš ako z ostreľovačskej pušky?“
„Skôr z poľovníckej.“
Bosch prikývol.
„Vieš s tým niečo urobiť?“
Inými slovami, Harry chcel vedieť, či nie je projektil natoľko
zdeformovaný, že sa nedá použiť na porovnávaciu analýzu.
Preletel cez prednú aj zadnú dosku Mercedovej vihuely,
potom jeho telom a zaboril sa mu do dvanásteho stavca
chrbtice. Pri tom všetkom sa sploštil, takže z neho ostala nepoškodená
iba veľmi malá časť. Vývrt hlavne, z ktorej vyletel,
na ňom vytvoril neopakovateľný vzor, vďaka ktorému sa
dal porovnať s ostatnými projektilmi v databáze Bulletrax.
Ten, ktorý Bosch odovzdal Chungovi, mal nepoškodeného
azda len pol centimetra. Chung si ho poriadne obzrel
pod lupou. Zdalo sa, že zvažuje, či vôbec stojí za to pokúšať
sa o rekonštrukciu balistického profi lu. Harry sa ho pokúsil
presvedčiť.
„Ten prípad má desať rokov,“ povedal, „ale koronerka
ho len teraz vytiahla z chrbtice obete. Mohla by to byť naša
jediná šanca, ako pohnúť s prípadom.“
Chung prikývol.
„Je to dvojstupňový proces, Harry,“ vyhlásil. „Najprv
musím zistiť, či ho ostalo dosť, aby sa s ním dalo pracovať.
Ak áno, nahodím ho do databanky, ale ani to nezaručuje,
že niečo zistíme. Databáza puškových projektilov je dosť
obmedzená. Väčšinou pracujeme s pištoľovými.“
„Chápem,“ prikývol Bosch. „Tak ako to vyzerá? Dá sa
s tým niečo robiť?“
Chung sa odtiahol od lupy a pozrel na Harryho a Luciu.
„Povedal by som, že to stojí za pokus,“ odvetil.
„Výborne,“ potešil sa Bosch. „Ako dlho to asi tak potrvá?“
„Dnes toho nemáme veľa. Pustím sa ti doň hneď teraz
a uvidíme, s čím prídem.“
„Vďaka, Gun. Máme ťa nechať na pokoji, alebo tu radšej
ostaneme?“
„To je na vás. Keby ste si chceli zájsť na kávu, na prízemí
máme bufet.“
„To znie lákavo.“
Ledva sa usadili pri čiernej káve pre Boscha a kole bez
cukru pre Sotovú, Harrymu zazvonil mobil. Volal Crowder
z Policajnej administratívnej budovy.
„Kde ste, Harry?“
„S projektilom v Regionálnom.“
„Máte niečo dobré?“
„Ešte nie. Čakáme, kým ho zbehnú cez databázu.“
„Dobre. Lenže ja vás potrebujem tu. Okamžite.“
„Prečo? Čo sa deje?“
„Máme tu Mercedovu rodinu a médiá. O dvadsaťpäť minút
sa koná tlačovka.“
„Aká tlačovka? Veď ešte nemáme...“
„Na tom nezáleží, Harry. Počet novinárov presiahol kritickú
hranicu a prezident zvolal tlačovku. Súdny lekár už
oznámil, že je to ofi ciálne vražda.“
Bosch takmer nahlas preklial Corazonovú.
„Prezident chce, aby si vedľa neho stál aj so Sotovou,“
pokračoval Crowder. „Takže sa okamžite vráťte.“
Bosch chvíľu váhal s odpoveďou.
„Počuješ, Harry?“ naliehal Crowder.
„Ale áno,“ odvetil napokon. „Už sme na ceste.“

Originálny názov: The Burning Room Jazyk: slovenský Rok vydania: 2015 Rozmer: 139×216 mm ISBN: 9788055613819 Počet strán: 328 Väzba: pevná s prebalom