Kufrové tango (mäkká väzba) (Connelly Michael)

Detektív Harry Bosch je naspäť v hre a hneď musí riešiť jednu z najzávažnejších vrážd v Hollywoode. V kufre auta sa našla...


🌴 Máme na sklade, posielame ihneď.
7,95€
Zľava 7%
7,39€

Detektív Harry Bosch je naspäť v hre a hneď musí riešiť jednu z najzávažnejších vrážd v Hollywoode. V kufre auta sa našla mŕtvola filmového producenta a všetko naznačuje, že išlo o vybavovanie účtov, klasickú mafiánsku vraždu. Harry sa vyberie po stopách peňazí, ktoré ho privedú do Las Vegas. Jeho odhodlanie a výdrž však znamenajú, že si pri riešení prípadu narobí aj veľmi mocných nepriateľov. No a keby nestačilo, že je aj tak po kolená v problémoch, čaká naňho aj najväčší hazard zo všetkých - láska. Miešať prácu so zábavou by ho mohlo dostať na nesprávnu cestu - a predčasne do hrobu, aký vie pripraviť iba lasvegaské podsvetie.

Ukážka textu z knihy



Cestou po Mulholland Drive k priesmyku Cahuenga sa
Boschovi začala ozývať hudba. Najprv z nej počul iba útrž-
ky dychových nástrojov odrážajúce sa od vyprahnutých
kopcov a splývajúce s hukotom premávky na diaľnici Hollywood
Freeway. Nedokázal v nich rozoznať nič, čo by mu
niečo hovorilo. Prezradili mu iba toľko, že sa blíži k jej
zdroju.
Po chvíli spomalil, lebo na štrkovej bočnej ceste uvidel
odstavené autá – dva neoznačené sedany pre detektívov
a jedno hliadkové auto. Zaparkoval svoj Caprice tesne za
nimi a vystúpil. O hliadkové vozidlo sa opieral policajt
v uniforme. Od zrkadla jeho auta sa k stĺpiku s ceduľou
na druhej strane ťahala žltá policajná páska, akej sa v Los
Angeles spotrebujú celé kilometre. Na ceduli sa pod vrstvou
čmáraníc dal s trochou námahy rozoznať čierny ná-
pis:

POŽIARNA PRÍSTUPOVÁ CESTA
ZÁKAZ VSTUPU
ZÁKAZ FAJČIŤ

Pochôdzkar s pleťou červenou od slnka a zježenými plavými
vlasmi sa pri Harryho príchode odlepil od auta. Okrem
statnej postavy na ňom okamžite zaujal obušok. Mal ho zasunutý
v kruhu na opasku a jeho koniec bol taký ošúchaný,
že pod čiernou akrylovou farbou presvital lesklý kov.
Bitkári nosili svoje omlátené obušky s pýchou. Bol to znak
– nie veľmi dobre utajené varovanie – a tento muž k nim
nepochybne patril. Podľa menovky nad vreckom sa volal
Powers. Sklonil hlavu a pozrel sa na Harryho cez zrkadlové
okuliare, ktoré si nezložil, aj keď slnko už zapadlo
a v sklách sa mu odrážala obloha zafarbená poslednými
lúčmi do oranžova. Takéto západy slnka Boschovi vždy
pripomenuli žiaru ohňov, ktorá sa dvíhala k nebu pri nepokojoch
pred pár rokmi.
„Harry Bosch,“ skonštatoval Powers prekvapene. „Kedy
ste sa vrátili do práce?“
Bosch si ho chvíľu mlčky premeriaval. Nepoznal ho, to
však nič neznamenalo. Jeho príbeh zrejme poznali všetci policajti
hollywoodskej divízie.
„Len teraz,“ odvetil.
Nepokúsil sa podať mu ruku. Na mieste činu sa to nerobí.
„Prvý prípad po návrate do roboty, čo?“
Harry vytiahol cigaretu a zapálil si. Bolo to proti predpisom,
to ho však trápilo zo všetkého najmenej.
„Tak nejako,“ prikývol a zmenil tému. „Kto je tam dolu?“
„Edgar a tá nová z pacifickej – tá jeho súkmeňovkyňa.“
„Riderová.“
„Možno.“
Na to už Bosch nič nepovedal. Vedel, čo znamená ten
pohŕdavý tón. Nezáležalo na tom, že Kizmin Riderová má
špičkový detektívny talent. Aj keby to Powersovi povedal,
nič na jeho postoji by sa nezmenilo. Zrejme totiž videl jediný
dôvod, prečo stále nosí uniformu a nie zlatý odznak
detektíva – skutočnosť, že bol belochom v čase, keď sa prednostne
povyšovali ženy a príslušníci menšín. Bolo to ako
boľavý vred, ktorého sa radšej netreba dotýkať.
Ten muž si však Boschovo mlčanie vysvetlil ako nesú-
hlas, a tak pokračoval: „Ale vraveli mi, že keď sem dorazia
esel a káel, mám ich pustiť autom. Tipujem, že okolie
už prezreli, takže tam nemusíte ísť pešo.“
Boschovi pár sekúnd trvalo, kým si uvedomil, že hovorí
o súdnom lekárovi a zamestnancoch kriminalistického
laboratória. Vyslovil to, akoby to boli mená dvoch ľudí, ktorých
dnes pozval na piknik.
Vyšiel na chodník, zahodil ohorok a nezabudol ho poriadne
zašliapnuť. Nebolo by najvhodnejšie začať prácu na
oddelení vrážd tým, že spôsobí požiar.
„Prejdem sa,“ vyhlásil. „A čo poručíčka Billetsová?“
„Tá tu ešte nie je.“
Prešiel k svojmu autu a natiahol sa cez otvorené okno
po kufrík. Potom sa vrátil k Powersovi.
„Kto ho našiel?“
„Ja.“
Powers bol na seba zjavne pyšný.
„Ako ste ho otvorili?“
„V aute mám planžetu. Otvoril som dvere a potom kufor.“
„Prečo?“
„Kvôli smradu. Bolo to jasné.“
„Mali ste rukavice?“
„Nie. Nenosím ich.“
„Čoho ste sa dotkli?“
„Kľučky na dverách, páčky na otváranie kufra a to bude
asi tak všetko.“
„Vypočul vás Edgar alebo Riderová? Alebo ste sám napísali
nejakú správu?“
„Zatiaľ nie.“
„Počujte, Powers, keď ste už na seba taký pyšný, nabudú-
ce to auto neotvárajte, dobre? Všetci chceme byť detektívmi,
ale nie všetci nimi aj naozaj sme. Práve takto sa vie najhoršie
dosrať miesto činu. Myslím, že to viete aj vy.“
Videl, ako policajtovi potemnela tvár a napli sa svaly
okolo sánky.
„Viete, Bosch, keby som to nahlásil len ako podozrivé
vozidlo, ktoré smrdí, akoby v ňom bola mŕtvola, akurát by
ste sa zarehotali, že hovno viem, a nechali ju tu hniť na slnku,
až by z vášho miesta činu neostalo vôbec nič!“
„To je možno pravda, ale potom by to bolo na nás. Mož-
no by sme tú chybu spravili a možno nie. Teraz ste nás
predbehli a posrali ste to vopred.“
Powers stále zúril, už však nič nevravel. Bosch počkal
niekoľko sekúnd, či nebude chcieť v tejto debate pokračovať,
a potom sa ho spýtal: „Mohli by ste mi podvihnúť pásku,
prosím?“
Policajt sa presunul k žltej páske. Mohol mať asi tak tridsaťpäť
rokov a podľa gestikulácie to bol ostrieľaný veterán
práce na ulici. Nadvihol pásku a Harry popod ňu prešiel
9
na druhú stranu. Keď už bol k nemu chrbtom, Powers naň-
ho zavolal: „Nestraťte sa!“
„To bolo dobré, Powers. Jedna nula pre vás.“
Požiarna cesta mala šírku jedného auta a okraje zarastené
krovím, ktoré siahalo Harrymu až po pás. Lemovali ju aj
dva pásy odpadkov – odpoveď ľudí na zákaz vstupu. Zrejme
patrila k obľúbeným zašivárňam tínedžerov z mesta.
Hudba silnela každým krokom, stále ju však nedokázal
identifikovať. Asi po štyristo metroch narazil na rozšírené
miesto vysypané štrkom, ktoré slúžilo ako parkovisko pre
cisterny na hasenie požiarov v okolitých kopcoch. Dnes z neho
bolo miesto činu. Na druhej strane na ňom stál biely
Rolls-Royce Silver Cloud a vedľa neho Harryho partneri
Edgar a Riderová. Kizmin zakresľovala miesto činu do notesa
a Jerry všetko premeriaval a diktoval jej údaje. Keď zazrel
Boscha, mávol mu na pozdrav rukou v latexovej rukavici
a nechal meradlo hlasno zacvaknúť.
„Kde trčíš, Harry?“
„Maľoval som,“ vysvetlil Bosch, kráčajúc k nemu. „Musel
som sa umyť, prezliecť a poodkladať veci.“
Keď sa dostal bližšie ku kraju čistiny, otvoril sa mu vý-
hľad na mesto pod cestou. Boli na výbežku priamo nad zadnou
časťou štadióna Hollywood Bowl vzdialenou menej
ako pol kilometra vzdušnou čiarou. Práve z neho prichá-
dzala tá hudba. Losangeleská filharmónia mala slávnostný
koncert pri príležitosti Sviatku práce a konca bejzbalovej
sezóny. Pozrel sa na osemnásťtisíc ľudí v hľadisku, ktoré
sa ťahalo po opačnom svahu kaňonu. Užívali si jeden z posledných
nedeľňajších večerov tohto leta.
„Bože,“ povedal nahlas a premýšľal o probléme, ktorý
to znamenalo.
Aj Edgar a Riderová sa pozreli tým smerom.
„Čo tu máme?“ spýtal sa ich.
Odpovedala mu Kizmin. „Jedného v kufri. Beloch, zastrelený.
Viac sme zatiaľ nezistili. Nechávame ho zavretého, ale
všetci už pracujú naplno.“
Vykročil k rollsu okolo začiernených pozostatkov po starom
táboráku priamo uprostred čistiny. Obaja partneri šli
za ním.
10
„Je v poriadku?“ spýtal sa, keď už boli pri aute.
„Áno. Prezreli sme ho,“ odvetil Edgar. „Nikde nič. Trocha
krvi presiaklo pod auto, ale to je asi tak všetko. Už dávno
som nevidel také čisté miesto činu.“
Jerry Edgar, ktorého na miesto privolali z domu ako
všetkých ostatných, mal na sebe modré džínsy a biele trič-
ko s policajným emblémom a nápisom LAPD-VRAŽDY na
ľavom vrecku. Keď šiel okolo, Harry videl, že vzadu má
nápis NÁŠ DEŇ SA ZAČÍNA, KEĎ SA VÁŠ KONČÍ. Vypasované
tričko prudko kontrastovalo s jeho tmavou ple-
ťou a zdôrazňovalo mohutné svaly. K rollsu kráčal s eleganciou
rodeného športovca. Bosch s ním občas spolupracoval
už šesť rokov, no ešte nikdy s ním nebol aj mimo práce. Preto
si až teraz uvedomil, že kolega zrejme bude naozaj športovec
a pravidelne na sebe pracuje.
Bolo neobvyklé, že na sebe nemá jeden zo svojich elegantných
oblekov značky Nordstrom, Bosch však vedel
prečo. Neformálne oblečenie mu v podstate zaručovalo, že
sa vyhne špinavej robote – oznamovaniu smrti najbližším
príbuzným.
Pred rollsom obaja spomalili, akoby to, čo v ňom nájdu,
mohlo byť nákazlivé. Parkoval zadkom na juh a bol dobre
viditeľný z horných tribún štadióna. Harry sa nad tým znova
zamyslel.
„A to ho chcete vyťahovať rovno pred všetkými, čo tam
sedia s vínom a sendvičmi?“ spýtal sa. „Ako to asi bude vyzerať
v telke?“
„No...“ odvetil Edgar, „vraveli sme si, že toto rozhodnutie
necháme na tebe, Harry. Veď vieš, si trojka...“
S úsmevom naňho žmurkol.
„No jasné,“ prikývol Bosch sarkasticky. „Som trojka.“
Ešte stále si celkom nezvykol na to, že je čosi ako veliteľ.
Už osemnásť mesiacov oficiálne nevyšetroval nijakú
vraždu, nieto žeby ešte riadil vyšetrovaciu skupinu. V januári
sa vrátil z nedobrovoľnej dovolenky, na ktorú ho poslali
pre priveľký stres na pracovisku, a ocitol sa na oddelení
pre krádeže vlámaním. Veliteľka detektívov, poručíčka
Grace Billetsová, to odôvodnila tým, že sa takto bude môcť
lepšie adaptovať na detektívnu prácu. Vedel, že je to klamstvo,
lebo robila iba to, čo jej prikázali zhora, ale aj tak to
ponižujúce miesto bez námietok prijal. Vedel, že ho skôr či
neskôr zavolajú na vraždy.
Po ôsmich mesiacoch papierovania a občasného zatknutia
za vlámanie ho Billetsová zavolala k sebe s tým, že robí
zmeny na oddelení. Objasnenosť vrážd v divízii totiž klesla
na historické minimum. Momentálne sa im darilo objasniť
iba slabých päťdesiat percent. Za veliteľku ju vymenovali
takmer pred rokom a musela uznať, že k najhoršiemu
prepadu došlo práve za jej velenia. Bosch jej mohol prezradiť,
že za to čiastočne môže fakt, že nevyužíva štatistické
finty, ktorými si vždy pomáhal jej predchodca Harvey
Pounds, ale radšej si to nechal pre seba. Namiesto toho iba
mlčky počúval jej plány na reorganizáciu celého oddelenia.
Prvým krokom bolo preveliť ho od septembra z vlámaní
na vraždy. Na jeho miesto sa mal presunúť detektív Selby,
ktorý ledva zvládal sám seba, nieto ešte prácu. Oddelenie
vrážd mala obohatiť aj mladá perspektívna detektívka,
ktorá predtým pracovala v pacifickej divízii – istá Kizmin
Riderová. Okrem toho sa Billetsová rozhodla pre dosť radikálny
krok, v rámci ktorého nemali na vraždách pracovať
detektívi po dvojiciach, ako bolo zvykom, ale v trojiciach.
Každej mal veliť detektív tretej triedy. Bola to Harryho hodnosť,
takže vyfasoval velenie prvej trojice.
Dôvod pre tento krok bol logický – aspoň teda na papieri.
Väčšina vrážd sa vyšetrí za prvých štyridsaťosem hodín
po nahlásení, alebo vôbec nie. Poručíčka chcela vyššiu
objasnenosť, a tak sa rozhodla na každý prípad nasadiť
viac ľudí. No pre deväť detektívov, ktorí predtým robili
v štyroch dvojiciach, a ani na papieri však nevyzeralo dobre,
že teraz tam ostali iba tri skupiny. Znamenalo to totiž,
že ich čaká každý tretí a nie až štvrtý prípad. Z vyššieho
počtu prípadov vyplývalo viac práce, dní na súde, nadčasov
a stresu. Jediné, čo na tom mohlo byť pozitívne, boli
nadčasy. Billetsová však bola ako skala a námietky podriadených
jednoducho ignorovala. Nový plán jej vyniesol
aj nelichotivú prezývku.
„Hovoril už niekto s Biletárkou?“ spýtal sa Bosch.
„Volala som jej,“ odvetila Riderová. „Odišla na víkend
do Santa Barbary. Nechala službe číslo. Hneď sa vracia, ale
12
nebude tu skôr ako o hodinu a pol. Vravela, že najprv musí
vysadiť manžela a potom asi vyrazí rovno do divízie.“
Harry prikývol a prešiel k zadnej časti rollsu. Okamžite
ho do nosa udrel ten smrad. Bol slabý, ale nedal sa s ničím
pomýliť. Prikývol, aj keď mu nikto nič nevravel, položil
kufrík na zem a vybral z papierového balenia dve latexové
rukavice. Potom odložil kufrík za seba, aby mu neprekážal.
„Tak sa na to pozrieme,“ vyhlásil, naťahujúc si rukavice.
Neznášal ich. „Postavte sa blízko, aby tí v Bowle nemali
väčšie predstavenie, než na aké prišli.“
„Nie je to pekný pohľad,“ prikývol Edgar a pristúpil
bližšie.
Všetci traja sa postavili tak, aby návštevníci koncertu nevideli
do kufra. Bosch vedel, že aj tak by každý, kto má poriadny
ďalekohľad, musel vedieť, čo sa deje. Koniec koncov,
boli v Los Angeles.
Kým otvoril kufor, pozrel sa na špeciálnu poznávaciu
značku auta. Bol na nej nápis TNA. Kým sa naň stihol opý-
tať, Edgar mu vysvetlil:
„Patrí TNA Productions na Melrose Avenue.“
„T and A?“
„Nie, tak ako je to tu. T-N-A.“
„Kde na Melrose?“
Jerry vytiahol notes a začal v ňom listovať. Tá adresa pripadala
Harrymu povedomá, no nevedel ju celkom presne
zaradiť. Vedel, že to bude niekde blízko štúdia Paramount,
ktoré zaberalo celý blok 550. Obklopovali ho menšie produkčné
domy a štúdiá ako sprievodné rybky, čo krúžia
okolo žraloka a čakajú na zvyšky z jeho koristi.
„Ideme na to.“
Obrátil pozornosť naspäť na kufor. Videl, že ho iba privreli,
aby sa znova nezamkol. Opatrne ho jedným prstom
podvihol.
Keď sa otvoril, na všetkých troch detektívov sa vyvalil
hnusný zápach smrti. Bosch ľutoval, že nemá zapálenú cigaretu,
ale tieto časy sa už skončili. Vedel, čo by zástupca
obhajoby vedel urobiť s jediným odklepnutým popolom
niektorého z policajtov. Dôvodné pochybnosti sa dali založiť
aj na najmenších zámienkach.
Naklonil sa, aby lepšie videl, no dával si pozor, aby sa
nohavicami nedotkol nárazníka. V kufri ležala mŕtvola mu-
ža. Mal sivastú kožu, drahé ľanové nohavice s dokonale vy-
žehlenými pukmi, svetlomodrú košeľu s kvetinovým vzorom
a koženú športovú bundu. Nohy mal bosé.
Ležal na boku schúlený do klbka, iba ruky nemal pod
sebou, ale za chrbtom. Harrymu sa zdalo, že mu ich zrejme
spútali a po smrti rozviazali. Lepšie sa mu prizrel a na
jednom zápästí našiel drobnú odreninu, najskôr asi od toho,
ako ten človek bojoval s putami. V kútikoch zavretých
očí mu zaschlo čosi svetlé, takmer až priesvitné.
„Zapíš nález, Kiz.“
„Jasné.“
Sklonil sa ešte hlbšie. V ústach a nose mŕtveho bolo vidieť
zaschnutú krvavú penu. Vlasy mal celé zlepené od krvi,
ktorá na koberčeku pod ním vytvorila celkom slušnú kaluž.
Bolo vidieť aj dieru v kufri, ktorou vytiekla na zem.
Nachádzala sa asi tridsať centimetrov od hlavy a vyzerala
ako hladko vyrezaná do kovu. Nebola to diera po projektile.
Zrejme tam ostala po uvoľnenej skrutke.
Na krvavom zátylku sa dali rozoznať dve rany, ktorý-
mi guľky vnikli do lebky – presnejšie, do jej okcipitálnej
časti. Odborný názov mu prišiel sám od seba. Priveľa pitiev,
pomyslel si. Vlasy pri rane boli spálené od výstrelu
a na koži bolo vidieť stopy po pušnom prachu. Muselo
ísť o streľbu z bezprostrednej blízkosti. Výstupné rany
Bosch nenašiel. Dvadsaťdvojky, pomyslel si. Tie lietajú po
lebke hore-dolu ako kamienky v prázdnom zaváracom
pohári.
Pozrel sa hore a videl, že veko kufra je znútra postriekané
od krvi. Dlho naň hľadel a potom sa vystrel, aby si
prezrel celý kufor a prešiel v duchu zoznam vecí, na ktoré
si treba dať pozor. Keďže sa krv nenašla nikde na prí-
stupovej ceste, k vražde muselo dôjsť na tomto mieste. Stá-
le však ostávalo viacero otázok. Prečo práve tu? Prečo obeti
chýbajú topánky aj ponožky? Prečo jej rozviazali ruky? Nateraz
ich nechal tak.
„Pozreli ste sa po peňaženke?“ spýtal sa bez toho, aby
sa obzrel na kolegov.
„Ešte nie,“ odvetil Edgar. „Spoznávaš ho?“
14
Až teraz sa pozrel aj na tvár. Stále z nej vyžaroval des.
Ten chlap pred smrťou zavrel oči. Musel vedieť, čo ho čaká.
Harry uvažoval, či to, čo má zaschnuté okolo očí, sú slzy.
„Nie. Ty áno?“
„Nie. Aj tak je na kašu.“
Bosch opatrne podvihol dolný okraj koženej bundy, no
v nohaviciach nebola ani peňaženka, ani doklady. Celkom
ju roztvoril a zistil, že náprsná taška je vo vnútornom vrecku
s nášivkou obchodu Fred Haber. Okrem nej tam bola aj
obálka ako na letenky. Všetko vybral.
„Zavrite to,“ povedal a odstúpil od auta.
Edgar zavrel kufor tak jemne ako hrobár veko na rakve.
Bosch sa vrátil k svojmu kufríku. Čupol si a položil naň
obálku aj peňaženku.
Prvá prišla na rad peňaženka. V priehradkách na ľavej
strane bola hotová batéria kreditných kariet a za plastovým
okienkom na pravej zase vodičský preukaz na meno Anthony
N. Aliso.
„Anthony N. Aliso,“ povedal Edgar. „Skrátene Tony.
TNA. TNA Productions.“
Ako bydlisko sa uvádzala adresa v Hidden Highlands,
čo bola drobná enkláva v Hollywood Hills neďaleko Mulholland
Drive. Patrila k štvrtiam boháčov obkoleseným vysokým
múrom a chráneným dvadsaťštyrihodinovou stráž-
nou službou zloženou prevažne z policajtov na dôchodku
alebo aj v aktívnej službe. Dobre sa hodila k rolls-royceu.
Harry roztvoril priehradky na bankovky. Boli plné. Bez
toho, aby vyberal peniaze von, narátal dve stodolárovky
a osem dvaciek. Oznámil to Riderovej, aby to mohla zapí-
sať. Potom otvoril obálku z aerolínií. Obsahovala potvrdenie
na jednosmerný let American Airlines z Las Vegas do
Los Angeles na piatok večer o 22:05. Pozrel sa na zadnú
stranu, nenašiel však nálepku ani pricvaknutý lístok, ktorý
by naznačoval, že cestujúci mal so sebou aj nejakú batožinu.
Zarazilo ho to. Nechal peňaženku aj letenku na kufríku
a nazrel do auta cez zavreté okno.
„Batožina?“ spýtal sa.
„Žiadna,“ odvetila Riderová.
Vrátil sa ku kufru a znova ho otvoril. Odhrnul mŕtvemu
rukáv koženej bundy, aby sa mu mohol pozrieť na zápästie.
Mal na ňom zlaté rolexky s ciferníkom obloženým drobnými
diamantmi.
„Doriti!“
Obrátil sa. Bol to Edgar.
„Čo je?“
„Nemám zavolať DVOZ?“
„Prečo?“
„Talianske meno, neokradli ho, dve rany do hlavy. Toto
je záležitosť pre ľudí z organizovaného zločinu, Harry.
Nezavoláme im?“
„Ešte nie.“
„Len ti hovorím, čo spraví Biletárka, len čo sa to dozvie.“
„To sa ešte uvidí.“
Bosch si znova prezrel mŕtvolu, najmä jej skrivenú, zakrvavenú
tvár. Potom zavrel kufor.
Čistina sa končila už pár krokov od auta. Bol z nej nádherný
výhľad na mesto. Na východe sa ťahal Hollywood
a v ľahkom opare sa dali ľahko rozoznať aj vežiaky v centre.
Svetlá na štadióne prezrádzali, že beží večerný zápas.
Mesiac pred koncom ligy mali Dodgers vyrovnané skóre
s Coloradom a nahadzoval Nomo. Harryho vo vrecku pá-
lil lístok, no od začiatku vedel, že sa tam určite nedostane.
Dnes nemal šancu ani sa k nim priblížiť. Vedel aj to,
že Edgar má pravdu. Tá vražda vykazovala všetky znaky
vybavovania účtov medzi mafiánmi. Mali by na ňu upozorniť
spravodajskú divíziu na boj proti organizovanému
zločinu – ak nie preto, aby prevzala vyšetrovanie, tak aspoň
aby im poradila. Zatiaľ sa mu však do toho nechcelo.
Už hrozne dlho nemal prípad. Nechcel sa ho hneď na
úvod vzdať.
Obrátil zrak naspäť na Hollywood Bowl. Zdalo sa, že
eliptický štadión na opačnom svahu je vypredaný do posledného
miesta. Najvyššie rady boli nielen najďalej od hudobníkov,
ale zároveň takmer na jednej úrovni so zaparkovaným
rollsom. Napadlo mu, koľko ľudí ich asi v tejto
chvíli pozoruje. Opäť mu to pripomenulo dilemu, ktorej čelil.
Musel rozbehnúť vyšetrovanie, ale keby pred takýmto
publikom vytiahli z auta mŕtvolu, polícia by si to škaredo
odskákala od médií a verejnej mienky.
Edgar mu zase raz čítal myšlienky.

Jazyk: slovenský Rok vydania: 2015 Rozmer: 110×180 mm ISBN: 9788055613796 Počet strán: 360 Väzba: brožovaná