✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup
Bol som nevideteľný prízrak bez duše
Dvanásťročný Martin z ničoho nič ochorel. Bolo to vážne, jeho stav sa zhoršoval a lekári boli bezmocní. Postupne prestal chodiť, hýbať očami a napokon aj hovoriť. Nevnímal okolitý svet, neprítomne civel pred seba a v štrnástich rokoch bola z neho už len bezduchá telesná schránka.
No jedného dňa sa jeho myseľ začala prebúdzať… A potom strávil nepredstaviteľných desať rokov pri plnom vedomí uväznený vo vnútri nehybného tela, kým si jedna vnímavá terapeutka nevšimla reč jeho očí. Vtedy sa všetko začalo meniť k lepšiemu a Martin sa naučil komunikovať pomocou prístroja. Svoj príbeh vyrozprával v knihe Väzeň vo vlastnom tele. Úprimne v nej opísal mrazivé podrobnosti zo života nehybného človeka, ktorý intenzívne vnímal okolitý svet – počnúc zneužívaním ľuďmi, ktorí sa nazdávali, že jeho mozog už dávno nepracuje, až po nádej, ktorú mu dodávali tí, čo verili v jeho návrat medzi „živých“.
Martinovo rozprávanie nám predstaví svet zdanlivej temnoty a hlboko sa dotkne čitateľovej duše svojou múdrosťou, humorom a vďačnosťou k životu.
Moja myseľ sa ocitla v pasci nepoužiteľného tela. Neovládal som ruky ani nohy a hlas mi onemel. Nemohol som sa pohnúť či vydať zvuk, aby som naznačil, že vnímam. Bol som neviditeľný, bol som ako duch.
Vedel som, kto som a kde som, a uvedomoval som si, že mi ukradli život.
„Martinova empatia je obdivuhodná, možno aj tým, že toľké roky strávil v role pozorovateľa a poslucháča, keď počúval ľudí, ako bez zábran hovoria pred ním o svojich problémoch. Nasával ich bolesť a pritom ich nepoznal… jeho rozprávanie je mimoriadne priame, takmer odvážne, keď čelí citovej vyprahnutosti.“
Scotland on Sunday
„Nesmierne dojemný životopis…“
Sunday Times Best Reads
„Martin rozpráva príbeh o svojom pozoruhodnom uzdravení, o tom, ako spoznal životnú lásku, našiel domov a vybudoval si vlastnú firmu… Hlboko dojímavá a nekonečne povznášajúca kniha, neuveriteľný príbeh chlapca, ktorého považovalo jeho okolie za púhy prízrak.“
Irish Mail
Ukážka textu z knihy
Manželke Joanne,
ktorá načúva šepotu mojej duše
a ľúbi ma takého, aký som.
Úvod
Vtelevízii opäť vysielajú dinosaura Barneyho. Neznášam ho a neznášam ústrednú pesničku tohto seriálu. Spieva sa na melódiu známej anglo-americkej piesne Yankee Doodle Dandy.
Sledujem, ako deti skáču, padajú a vrhajú sa do fialovej náruče dinosaura. Až potom sa rozhliadnem vôkol seba. Tu deti nehybne ležia na zemi alebo sedia ako prikované v kreslách. Ja sedím na invalidnom vozíku a nepadnem len vďaka tomu, že ma pridržiava ochranný pás. Naše telá sú väzením, z ktorého niet úniku – keď chcem niečo povedať, som ticho, keď chcem načiahnuť ruku, ani sa nepohne.
Medzi mnou a týmito deťmi je jediný rozdiel: moja myseľ lieta a pobehuje, robí saltá, premety a kotrmelce v snahe zbaviť sa okov, čo ju zväzujú. Do temného sveta vpúšťa vznešené žiarivé svetlo. Ale to nik nevie, pretože to nedokážem povedať. Nazdávajú sa, že i ja som len prázdna schránka, a preto tu len tak sedím a deň čo deň už deväť rokov počúvam dinosaura Barneyho a Levieho kráľa, a keď som si myslel, že horšie to už nemôže byť, tak prišli na scénu Teletubbies.
Mám dvadsaťpäť rokov, no spomienky sa mi uchovali len od obdobia, keď som sa začal vracať do života. Najprv som sa niekam stratil… Keď som počul, ako pri mne rozoberajú, že už mám šestnásť a možno by bolo načase, aby mi oholili začínajúce strnisko na brade, pripadalo mi to ako záblesky svetla v tme. Zdesene som načúval, o čom sa zhovárajú. Hoci som si z minulosti nič nepamätal, bol som si istý, že som ešte dieťa, a hlasy naznačovali, že čoskoro bude zo mňa muž. Pomaly som si začal uvedomovať, že hovoria o mne, a začal som chápať aj to, že mám mamu a otca, brata a sestru a že ich mám každý večer pri sebe.
Videli ste už niekedy taký film, kde sa niekto prebudí ako duch, ale nevie, že zomrel? Presne tak som si pripadal, keď okolo mňa chodili ľudia a správali sa, akoby som tam ani nebol, a ja som tomu vôbec nerozumel. Chcel som kričať, revať, prosíkať, naliehať, no nedokázal som vydať hláska. Moja myseľ sa ocitla v pasci nepoužiteľného tela. Ruky ani nohy som nedokázal ovládať, hlas mi onemel. Nedokázal som sa pohnúť či vydať zvuk, ktorým by som naznačil, že vnímam. Bol som neviditeľný, bol som ako duch.
Naučil som sa znášať svoje tajomstvo, stal som sa tichým svedkom okolitého sveta a život mi ubiehal v slede nemenných dní. Od môjho precitnutia ubehlo už deväť rokov. Toto obdobie sa mi podarilo prežiť vďaka jedinému, čo mi ostalo – vďaka mysli. Pomocou nej som skúmal všetko od čierneho prepadliska beznádeje až po psychedelickú krajinu fantázie.
Tak to bolo, až kým sa neobjavila Virna. Ona jediná verí, že sa vo mne ukrýva aktívne vedomie. Verí, že som schopný chápať veľa z toho, čo iní považujú v mojom prípade za vylúčené. Chce, aby som to zajtra dokázal. Podstúpim testy na klinike špecializovanej na to, aby umožnili nemým prehovoriť. Pomáhajú komunikovať rôznym ľuďom – postihnutým Downovým syndrómom, autizmom či ochrnutím po porážke.
Niečo vo mne sa bráni, aby som uveril možnosti, že toto stretnutie vyslobodí človeka uväzneného v mojom vnútri. Trvalo mi veľmi dlho, kým som prijal skutočnosť, že sa nachádzam v pasci vlastného tela, a zmieril sa s niečím takým neuveriteľným, až sa bojím predstavy, že by som svoj osud mohol zmeniť. No pri pomyslení, že možno si niekto konečne uvedomí, že som naozaj tu, pocítim v hrudi aj napriek strachu šelest krídel vznešeného vtáka menom nádej.
1
Odpočítavanie
Dni trávim v opatrovateľskom domove na predmestí veľkého juhoafrického mesta. Len niekoľko hodín od nás sa nachádzajú krovinaté kopce, kde revú levy, hľadajúc ďalšiu obeť. V ich stopách tiahnu hyeny, aby ohlodali zvyšky, a za nimi supy v nádeji, že sa im ešte podarí nájsť na kostiach posledné kúsky mäsa. Nič nevyjde nazmar. Zvieracie kráľovstvo je dokonalý kruh života a smrti, nekonečný ako čas sám.
Bezbrehosti času rozumiem tak dobre, až sa v nej strácam. Dni plynú, niekedy uplynú aj celé týždne, a ja sa uzavriem a v mojom vnútri sa rozľahne čierňava. Som nič. Kŕmia ma, umývajú, prenášajú z vozíka do postele a z lôžka do vozíka. Inokedy sa celkom pohrúžim do drobnôstok okolitého sveta. Sledujem svet bitiek a šarvátok mravcov na zemi, bojujú medzi sebou, majú svojich víťazov a porazených a ja som jediným svedkom ich zápasov. Zápasov rovnako krvavých a strašidelných, ako sú ľudské súboje.
Dokonale som sa naučil ovládať čas, nie som len pasívny príjemca. Zriedkakedy vidím na hodiny, no naučil som sa určovať čas z polohy slnka, dopadajúcich lúčov a vrhnutých tieňov. Uvedomil som si totiž, že si dokážem zapamätať, kde dopadalo slnko, vždy keď sa niekto spýtal, koľko je hodín. V presnosti som sa ešte zdokonalil, keď som k tomu pridal fixné body, ktorými moje dni tak nemilosrdne oplývali: ranný nápoj o desiatej, obed o pol dvanástej, popoludňajší nápoj o tretej… Koniec koncov na precvičovanie som mal času viac než dosť.
Dnes už dokážem čeliť dňom so vztýčenou hlavou, odpočítavam ich minútu po minúte, hodinu po hodine. Tiché zvuky čísel mi vypĺňajú celé vnútro. Mäkká zaguľatenosť osmičiek a šestiek, upokojujúce staccato dvojky a trojky… Keď takto ubehne týždeň, ďakujem, že žijem v slnečnej krajine. Keby som sa narodil napríklad na Islande, hodiny by som nikdy nepokoril. Obmývali by ma nekonečné vlny času a ja by som sa ich náporu kúsok za kúskom poddával ako kameň na pláži až do úplného rozpadu.
Odkiaľ viem to, čo viem – napríklad že Island je krajinou extrémnej tmy a svetla a že po levoch prídu hyeny a za nimi ešte supy –, je pre mňa záhadou. Informácie nasávam, ak sa mi náhodou podarí vypočuť si zapnuté rádio – hlasy z neho sú pre mňa ako cesta dúhou k zlatému pokladu, ktorý predstavuje svet vonku. Inak nechodím na žiadne vyučovanie ani mi nik nečíta. Uvažujem, či to, čo som sa naučil, kým som ochorel, ešte stále platí. Choroba mi dokaličila telo, no mysle sa zmocnila len dočasne.
Je pravé poludnie, to znamená, že do otcovho príchodu ostáva necelých päť hodín. Je to pre mňa najjasnejší bod dňa – keď po mňa o piatej príde otec, budem môcť konečne na chvíľu opustiť opatrovateľský domov.
Slovami ani nedokážem opísať nadšenie, aké zažívam, keď po mňa niekedy príde mama po práci už o druhej.
Začnem počítať už teraz – sekundy, minúty, hodiny… Možno potom otec príde o niečo skôr.
Jeden, dva, tri, štyri…
Dúfam, že cestou domov zapne otec rádio a budeme počúvať kriketový zápas. Pri vyraďovaní pálkara otec občas vzrušene žiada rozhodcu o vyjadrenie tradičnou formulkou: „Howzat?“
Doma zas brat David hráva počítačové hry a sem-tam nadšene zvolá: „Postupujem do ďalšieho levelu!“
Ani netušia, ako veľa pre mňa takéto chvíle znamenajú. Otec povzbudzuje svoj tím, brat vraští obočie, lebo sa mu nedarí vylepšiť si skóre, a ja si v duchu predstavujem, ako by som zavtipkoval alebo ako by som si spolu s nimi zanadával, keby som len mohol. Na krátku chvíľu sa mi občas podarí necítiť sa len ako náhodný prístojaci.
Už aby tu bol otec.
Tridsaťtri, tridsaťštyri, tridsaťpäť…
Dnes mám akési ťažšie telo, remeň, ktorým som upevnený k vozíku, sa mi cez oblečenie zarezáva do pokožky. Bolí ma pravý bok. Uľavilo by sa mi, keby ma niekto na chvíľu uložil poležiačky. Hodiny sedenia neprinášajú ani náhodou taký pocit odpočinku, ako by ste možno čakali.
Poznáte tie kreslené rozprávky, kde niekto padne z veľkej výšky, dopadne na zem – švác – a rozbije sa na márne kúsky? Presne tak sa cítim – akoby som sa rozbil na milión čiastočiek a každá jedna ma bolí. Keď gravitácia pôsobí na človeka, ktorého telo nenapĺňa svoj účel, je to bolestivé.
Päťdesiatsedem, päťdesiatosem, päťdesiatdeväť. Jedna minúta.
Ešte štyri hodiny a päťdesiatdeväť minút.
Jeden, dva, tri, štyri, päť…
Nech sa akokoľvek snažím, myšlienky mi jednostaj zabiehajú k bolesti v boku. Spomeniem si na rozlámanú kreslenú postavičku. Občas si želám, aby som spadol a rozsypal sa na kôpku drobných črepov. Potom by som možno rovnako ako tie kreslené postavičky vyskočil na nohy, zázračne by som sa dal dokopy a pustil by som sa do behu.
2
Hlbočina
Až do dvanástich rokov som bol úplne normálny chlapec.
Možno trochu utiahnutejší ako ostatní a nebol som taký sebavedomý a drsný, ale bol som šťastný a zdravý. Najviac zo všetkého ma bavili veci, ktoré súviseli s elektrinou, a mal som na to taký prirodzený talent, že keď sa nám raz pokazila elektrická zástrčka, mama mi dovolila, aby som ju opravil, hoci som mal ešte iba jedenásť. No už niekoľko rokov som vyrábal vlastné elektrické obvody. Do počítača rodičov som nainštaloval tlačidlo na obnovenie pôvodných nastavení a do svojej izby som si zaviedol alarm, aby mi tam nechodili mladší súrodenci – brat David a sestra Kim. Chceli sa zmocniť môjho legového kráľovstva, no do mojej izby smel okrem rodičov vojsť len jediný tvor – náš žltý psíček Pookie. Ten sa za mnou vláčil úplne všade.
Chodil som na množstvo stretnutí a konzultácií a pozorne som načúval. Tak som sa dozvedel, že v januári v roku 1988 som sa po návrate zo školy sťažoval na bolesť hrdla a do školy som sa už nikdy nevrátil. Ubehlo niekoľko týždňov a mesiacov a ja som postupne prestal jesť, bol som nadmerne ospalý a stále som sa sťažoval na bolesti pri chôdzi. Nepoužívané telo mi začalo ochabovať a pridala sa k nemu aj myseľ. Najprv som zabúdal jednoduché fakty, potom bežné úkony – napríklad poliať si bonsaje – a napokon som už nepoznával ani tváre.
Rodičia sa mi snažili pomôcť a dali mi obrázok s fotografiami členov rodiny, mohol som ho nosiť stále so sebou. Keď išiel môj otec Rodney niekam na služobnú cestu, mama Joan mi každý deň prehrávala video s otcom. Dúfali, že opakovanie zabráni ďalšiemu zabúdaniu, no mýlili sa, nepomáhalo to. Zhoršovala sa mi aj reč, až napokon som už nevedel ani, kto som a kde som.
Posledné slová, ktoré mi vyšli z úst, som vyslovil na nemocničnej posteli približne rok po tom, ako som ochorel.
„Kedy domov?“ spýtal som sa mamy.
Svalstvo mi postupne ochabovalo, údy zvierali kŕče. Ruky aj nohy sa mi vykrútili ako pazúry. Strácal som hmotnosť, a tak ma rodičia začali kŕmiť, aby som nehladoval. Zobudili ma, otec ma pridŕžal a mama mi lyžicou dávala jedlo priamo do úst. Inštinktívne som prehĺtal. Bol to môj jediný pohyb. Na nič som nereagoval. Lekári sa nazdávali, že ide o bdelú kómu, ale nik tomu nerozumel – nik nevedel určiť, čo ju spôsobilo.
Spočiatku sa doktori domnievali, že ide o psychický problém, a tak som strávil niekoľko týždňov na psychiatrii. Až keď ma psychológovia nedokázali prinútiť, aby som niečo zjedol alebo vypil a dehydrovaný som skončil na pohotovosti, pripustili, že choroba nebude psychického, ale fyzického pôvodu.
Urobili mi CT mozgu, EEG, magnetickú rezonanciu, krvné testy a začali ma liečiť na tuberkulózu a kryptokokovú meningitídu, no jednoznačnú diagnózu stanoviť nevedeli. Skúšali na mne rôzne lieky – chlorid horečnatý, draslík, amfotericín či ampicilín, no bezvýsledne. Ocitol som sa mimo sféry medicínskeho poznania. Ocitol som sa v krajine sedemhlavých drakov a nik ma nevedel zachrániť.
Rodičia sledovali, ako sa zo dňa na deň čoraz viac opúšťam. Nútili ma chodiť, no museli ma pridŕžať, lebo nohy mi už zoslabli, prešli so mnou rôzne nemocnice v celej Južnej Afrike, podstúpil som množstvo testov, ale na nič sa neprišlo. Vypisovali listy odborníkom v Amerike, Kanade a Anglicku, no dočkali sa len odpovede, vraj ich kolegovia v Južnej Afrike zaručene robia všetko, čo je v ich silách.
Približne po roku doktori našim oznámili, že sú bezmocní – nevedia, ako v liečbe postupovať ďalej. Naisto vedeli len to, že trpím na nejaké degeneratívne neurologické ochorenie – jeho príčina či prognóza bola pre nich veľkou neznámou – rodičom odporučili, aby pre mňa našli vhodnú inštitúciu, kde sa bude môcť moja choroba uberať ďalej svojím smerom. Medicína ako taká si nado mnou veľmi zdvorilo, ale rozhodne umyla ruky a mame a otcovi odporučili počkať si na vykúpenie v podobe smrti.
Vzali ma teda domov a starala sa o mňa mama. Prestala pracovať ako röntgenologička, len aby mohla byť pri mne. Otec bol mechanický inžinier a v práci ostával neraz tak dlho, že domov prišiel, až keď sa už David a Kim ukladali do postele. Dlhodobo to bolo neudržateľné. Približne po roku, keď som mal štrnásť, sa naši rozhodli, že na deň ma budú dávať do opatrovateľského domova a na noc brávať domov.
V opatrovateľskom domove som aj teraz.
Roky plynuli a ja som žil v temnote mimo vonkajšieho sveta. Rodičia dokonca v obývačke poukladali na zem matrace, aby spolu s Kim a Davidom žili tak ako ja, na úrovni podlahy, v nádeji, že tak ku mne preniknú bližšie. No ja som bol len prázdna telesná schránka a svet vôkol seba som vôbec nevnímal.
Až jedného dňa som sa začal vracať späť do života.
