✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup
Nevídaná medzinárodná publikácia: prvý a jediný denník, ktorý napísal doteraz zadržiavaný väzeň v Guantáname.
Od roku 2002 väznia Muhammada Walad Saláhího v internačnom tábore v Guantánamo Bay na Kube. Spojené štáty americké ho doteraz neobvinili zo žiadneho zločinu. V marci 2010 prikázal federálny sudca, aby ho prepustili, avšak americká vláda sa rozhodnutiu postavila proti a stále neexistuje žiadny náznak, že by ho Spojené štáty chceli prepustiť.
Tri roky po uväznení v Guantáname začal Saláhí písať denník. Spomína si v ňom na život, ktorý viedol predtým, než 28. novembra 2001 opustil domov a dostal sa do rúk agentov CIA. Opisuje v ňom „nekonečnú cestu okolo sveta“ plnú väznenia a výsluchov, ako aj každodenný život väzňa v Guantáname. Jeho denník nie je len dokonalou obžalobou väzniteľov, ale aj veľmi súkromným životopisom, strašidelným, plným čierneho humoru a prekvapivo milosrdným. Denník z Guantánama je dôležitým historickým medzníkom a zároveň strhujúcou snímkou bez zábran.
„ Neuveriteľný dokument a neskutočý príbeh.“
Steve Kroft, korešpondent relácie 60 Minutes
„ Každý́, kto si prečíta Denník z Guantánama – a to by si veru mali prečítať všetci Američania, co má v sebe aspon kúsok svedomia – bude zahanbený a zdesený. Žiadosť Muhammada Walad Saláhího o prostú spravodlivost by nás mala vyburcovat k činom. Pretože teraz nie je v stávke iba osud jedného muža, ktorému sa napriek všetkému podarilo vyrozprávať, čo prežil, ale aj budúcnosť našej demokracie.“
Glenn Greenwald, Nik sa neskryje: Edward Snowden ( Tatran 2015)
„ Konečne máme pred sebou znepokojujúci a strhujúci príbeh o veciach, ktoré sa vláda Spojených štátov už roky pokúša utajiť. Utrpenie Muhammada Walad Saláhího šokuje ľudské svedomie. Na stranách tejto knihy sa však odhaľuje aj čosi hlbšie – nezlomná viera v bežnú ľudskosť a v pravdu, ktorá má moc preskočiť väzenské múry a ohrady. Denník z Guantánama nám pripomína, prečo niektoré práva nazývame ľudskými právami.“
Anthony Romero, výkonný riaditeľ, ACLU (Americký zväz pre občianske slobody)
„Vízia pekla, ktorá prekonáva aj Orwella a Kafku – neprestajné mučenie predpisované šialenými doktormi z Washingtonu.“
John le Carré
„Saláhího vyhlásili za dôležitého zajatca, takého významného, že v jeho prípade bývalý minister obrany Donald Rumsfeld nariadil, špeciálne postupy vypočúvania‘... podrobili ho spánkovej deprivácii, vystavili extrémne vysokým a nízkym teplotám, vodili ho po základni so zaviazanými očami, raz ho dokonca odviezli na člne do zálivu a vyhrážali sa mu smrťou... Saláhí nie je z ničoho obvinený.“
Carol Rosenberg, Miami Herald
Ukážka textu z knihy
Muhammad chce venovať svoje dielo pamiatke zosnulej matky
Marjam Mint al-Wádíja. Rád by ešte dodal, že keby nebolo
Nancy Hollanderovej a jej kolegýň Theresy Duncanovej
a Lindy Morenovej, nemohol by jej ho venovať.
Poznámky k textu, jeho úpravám a komentárom
Táto kniha je upravenou verziou 466-stránkového rukopisu, ktorý počas leta
a jesene roku 2005 napísal rukou Muhammad Walad Saláhí vo svojej cele
v Guantáname.
Rukopis bol upravený dvakrát. Najskôr ho upravila vláda Spojených štátov amerických, pridala viac ako 2 500 čiernych obdĺžnikov, ktorými cenzurovala pôvodný text. Potom som ho upravoval ja. Muhammad nemohol pracovať ani na jednej z úprav a nemohol sa k nim ani vyjadriť.
Celý čas dúfal, že jeho rukopis sa dostane k čitateľskej obci. Adresoval ho predovšetkým nám, americkým čitateľom. Túto publikáciu autorizoval v upravenej podobe s porozumením a želal si iba jedno – aby text aj po úprave vierohodne sprostredkoval obsah originálu a splnil jeho cieľ. Túto úlohu zveril mne a ja som sa ju pri príprave rukopisu do tlače zo všetkých síl snažil splniť.
Muhammad Walad Saláhí napísal svoje pamäti po anglicky, štvrtým jazykom, ktorý ovláda. Naučil sa ho vo väzení a v knihe to často s humorom opisuje. Skutočnosť, že to dokázal, považujem za významný krok a veľký úspech. Voľba jazyka prispela k najdôležitejším literárnym efektom diela. Vyrátal som, že jeho slovná zásoba obsahuje asi
7 000 slov. Približne rovnaký počet použil Homér pri tvorbe svojich eposov. Saláhí ho miestami napodobňuje – napríklad keď opakuje niektoré formulácie pri rovnakých udalostiach a javoch. Zachytáva tak, podobne ako autor eposov, širokú škálu udalostí a emócií. Pri úprave textu som sa snažil zachovať najmä tento zámer a rešpektovať jeho autorské schopnosti.
Text, ktorý Muhammad napísal vo svojej cele v roku 2005, je zároveň neúplný
a chvíľami iba útržkovitý náčrt udalostí. Miestami je uhladenejší, inde je zase písmo menšie a dokonalejšie. Obe tieto skutočnosti naznačujú, že sa niektoré prípady snažil opísať viackrát. Tu a tam akoby bol text načarbaný narýchlo. Niekedy opisuje rovnakú epizódu odlišnými spôsobmi. V častiach, kde spomína najčerstvejšie udalosti, príbeh nie je natoľko lineárny, no vzhľadom na intenzitu zážitkov
a spriaznenosť s opisovanými postavami sa to dá očakávať. Ani celková forma diela nie je vyriešená, na konci textu sa nachádza niekoľko spomienok na prípady, ktoré časovo predchádzali hlavnému príbehu.
K textu som pristupoval ako každý redaktor, ktorý sa usiluje naplniť autorove očakávania, zminimalizovať počet chýb či nepozorností a zároveň zosilniť autorov hlas a jeho videnie. Preto som rukopis upravoval na dvoch úrovniach. Vetu za vetou som zjednocoval slovesné časy, menil slovosled, nešikovné zvraty, usiloval som sa, aby bol text zrozumiteľnejší, preto som niektoré pasáže upravil alebo preštylizoval. Záverečné spomienky som zakomponoval do hlavného textu, aby
som zachoval časovú postupnosť. Tento proces zredukoval pôvodných 122 000 slov diela na necelých 100 000. Za všetky redakčné zásahy som zodpovedný iba ja, ale dúfam, že Muhammad by s nimi súhlasil.
Počas práce na texte som sa stretol s niekoľkými výzvami, súviseli s predošlou úpravou rukopisu, so zásahmi, ktoré urobila vláda. Tá istá vláda, ktorá naďalej rozhoduje o autorovom osude a už viac ako trinásť rokov využíva utajovanie skutočností ako hlavný nástroj na ovládanie. Začiernené riadky alebo časti riadkov na stranách slúžia ako jasne viditeľná pripomienka pretrvávajúcej autorovej situácie. Táto úprava, úmyselne či nie, často berie zmysel rozprávaniu, rozmazáva kontúry postáv a je v rozpore s otvoreným, prívetivým tónom autora.
Keďže moje úpravy vychádzali z pozorného čítania cenzurovaného textu, snažil som sa nazrieť za čierne riadky. Moju snahu odrážajú aj poznámky v spodnej časti strán. Prinášajú teórie, ktoré vznikli v súvislosti s cenzúrou. Vychádzajú z kontextu,
v akom sa cenzurované časti vyskytujú, z informácií v iných častiach rukopisu
a z iných zdrojov o utrpení Muhammada Walad Saláhího, ktoré sú dnes verejne prístupné. Mozaiku dopĺňajú prípady a udalosti, ktoré tu autor opísal. Verejne prístupné zdroje zahŕňajú odtajnené vládne dokumenty, získané vďaka odvolávkam na zákon o slobodnom prístupe k informáciám, reportážam a dielam niekoľkých autorov a investigatívnych žurnalistov ako aj rozsiahlemu vyšetrovaniu ministerstva spravodlivosti a amerického senátu.
V poznámkach som sa nesnažil zrekonštruovať pôvodný text alebo odkryť utajované materiály. Naopak, usiloval som sa sprostredkovať informácie, ktoré čo najvernejšie zodpovedajú cenzurovaným častiam, najmä ak sú súčasťou verejných záznamov alebo logicky vyplývajú z pozorného čítania rukopisu, najmä v pasážach, kde je to dôležité pre celkové porozumenie a účinok textu. Ak sa v týchto špekuláciách vyskytujú chyby, zodpovednosť za ne nesiem iba ja. Ani jedna
z právničiek Muhammada Walad Saláhího, ktoré majú prístup k tajným materiálom, úvodné texty ani poznámky nečítala, nijako k nim neprispela a nepotvrdila ani nevyvrátila moje úvahy, ktoré sú v nich zahrnuté. Úvodné texty a poznámky neupravoval nikto z osôb, ktoré majú prístup k necenzurovanému rukopisu, nijako
k nim neprispel, ani nepotvrdil či nevyvrátil moje domnienky.
Množstvo výziev, ktoré priniesla úprava tohto pozoruhodného diela, aby mohlo byť publikované, je priamym dôsledkom skutočnosti, že vláda Spojených štátov bez akéhokoľvek uspokojujúceho vysvetlenia stále nezrušila cenzúru, ktorá autorovi bráni zúčastniť sa práce na vydaní knihy. Teším sa na deň, keď bude Muhammad Walad Saláhí voľný a my si budeme môcť prečítať kompletné dielo tak, ako ho napísal. Dovtedy však dúfam, že aj v tejto podobe zachycuje kvality originálu, hoci nám takmer každá strana pripomína, koľko toho ešte musíme spoznať.
ÚVOD
Počas leta a začiatkom jesene v roku 2005 napísal Muhammad Walad Saláhí rukou na samotke v Oddelení echo v Guantáname 466-stranový koncept skladajúci sa zo 122 000 slov.
Písal ho po častiach, začal krátko po tom, ako sa konečne mohol stretnúť s Nancy Hollanderovou a Sylviou Royceovou, právničkami z tímu, ktorý ho zastupuje. Vzhľadom na prísne pravidlá ďalekosiahlej cenzúry v Guantáname bola každá strana, ktorú napísal, považovaná za tajnú od chvíle jej vzniku a každú ďalšiu časť musel odovzdať na upravenie americkej vláde.
15. decembra 2005, tri mesiace po tom, ako podpísal a datoval poslednú stranu rukopisu, prerušil Muhammad výpoveď počas vypočúvania pred ARB v Guantáname, aby predsedajúcim dôstojníkom oznámil:
Chcel by som na tomto mieste len spomenúť, že som nedávno, kým som bol v base, napísal knihu o celom mojom príbehu, jasné? Poslal som ju do Washingtonu, aby ju vydali, a odporúčam vám prečítať si ju. Robím si menšiu reklamu, podľa mňa je to však veľmi zaujímavá kniha.1
No jeho rukopis nikdy nevydali. Označili ho ako „TAJNÉ“ – stupeň klasifikácie informácií, ktoré by v prípade odhalenia mohli ohroziť národnú bezpečnosť, a „NEŠÍRIŤ“ – dokument sa nesmie poskytnúť iným štátom ani spravodajským službám. Uložili ho do zabezpečeného objektu blízko Washingtonu a dostať sa k nemu mohli len ľudia s neobmedzeným prístupom k utajeným informáciám a úradným potvrdením, tzv. „musím vedieť“. Viac než šesť rokov Muhammadove právničky viedli občianske súdne spory a rokovania, aby bol rukopis sprístupnený verejnosti.
V týchto rokoch odtajnila vláda Spojených štátov amerických tisícky dokumentov, ktoré opisovali zaobchádzanie s väzňami v americkej väzbe od teroristických útokov 11. septembra 2001. To všetko hlavne vďaka odvolávaniam na Zákon o slobodnom prístupe k informáciám, za ktorými bola najmä ACLU. Mnohé z týchto dokumentov poukazovali na utrpenie, ktoré Muhammad zakúsil, najskôr v rukách CIA a nasledovne na americkej vojenskej základni v Guantáname, kde ho „špeciálny tím“ podrobil tým najtvrdším, najpremyslenejším a najnemilosrdnejším výsluchom v záznamoch. Niektoré dokonca obsahovali aj iné časti – výkrik utýraného Muhammada o pomoc.
Jeden bol napísaný jeho vlastným rukopisom, po anglicky. V krátkej správe z 3. marca 2005 napísal: „Dobrý deň, som Muhammad Walad Saláhí, väznený v GTMO ako väzeň číslo 760 a týmto by som sa rád uchádzal o habeas corpus.“ V závere ešte stálo: „Neprevinil som sa žiadnym zločinom voči Spojeným štátom a Spojené štáty ma ani zo žiadneho neobvinili, preto žiadam o okamžité prepustenie. Rád za účelom ďalších podrobností o mojom prípade podstúpim akékoľvek vypočúvanie.“
Ďalší rukou napísaný dokument, takisto po anglicky, bol list jeho obhajkyni Sylvii Royceovej, kde vtipkuje: „Požiadali ste ma, aby som vám napísal všetko, čo som povedal vyšetrovateľom. Zbláznili ste sa? Ako mám opísať nepretržitý výsluch, ktorý trvá už sedem rokov? Je to rovnaké, ako keby ste sa opýtali Charlieho Sheena, s koľkými ženami chodil.“ List je datovaný 9. novembra 2006 a ďalej v ňom píše:
No dal som vám (takmer) všetko v knihe, ku ktorej vám zabraňuje prístup vláda. Chcel som ísť do hlbších detailov, ale usúdil som, že je to zbytočné.
Aby som vás ušetril od dlhých príbehov, môj čas tu sa dá rozdeliť na dve veľké etapy:
1. Pred mučením (niežeby som sa mohol brániť). Povedal som im pravdu o tom, že som sa nijako neprevinil voči vašej krajine. Trvalo to do 22. mája 2003.
2. Po mučení (keď mi už povolili brzdy). Prikyvoval som im na všetky obvinenia, ktoré vymysleli vyšetrovatelia. Dokonca som sa po odporúčaniach štábneho seržanta slávnostne priznal k tomu, že som sa pokúsil zaútočiť na CN Tower v Toronte. Chcel som už všetko hodiť za hlavu. Je mi jedno, ako dlho budem vo väzení. Utešuje ma moja viera.2
Medzi dokumentmi sa nachádzal aj prepis Muhammadovej výpovede, ktorú urobil pod prísahou pred komisiou prehodnocujúcou väzňov v Guantáname. Prvý prepis je zároveň prvou ukážkou jeho vlastného názoru v celom spise a pochádza
z vypočúvania pred CSRT. Odohralo sa 8. decembra 2004, len pár mesiacov po tom, čo sa skončilo jeho „zvláštne vypočúvanie“, a obsahuje tento rozhovor:
Otázka: Môžete sa vyjadriť k úplne prvému obvineniu, že ste členom Talibanu alebo al-Káidy?
Odpoveď: S Talibanom nemám vôbec nič spoločné. Členom
al-Káidy som bol v Afganistane v rokoch 1991 a 1992. Keď som odišiel z Afganistanu, prerušil som aj všetky vzťahy s al-Káidou.
Otázka: Neposkytli ste im odvtedy žiadne peniaze ani iný druh podpory?
Odpoveď: Neposkytol som im nič.
Otázka: Verbovali ste pre nich nových členov?
Odpoveď: Nie, rozhodne nie. Nikdy som sa nepokúšal pre nich verbovať.
Otázka: Povedali ste, že na vás vyvíjali nátlak, aby ste sa priznali k účasti v Sprisahaní milénia, je tak?
Odpoveď: Áno.
Otázka: Komu ste sa priznali?
Odpoveď: Američanom.
Otázka: Čo máte na mysli pod „nátlakom“?
Odpoveď: Vaša ctihodnosť, nerád by som hovoril o tomto druhu nátlaku, ak to nie je naozaj potrebné.
Predseda tribunálu: Nemusíte. Chceme sa len uistiť, že vás nemučili alebo nenútili povedať niečo, čo nie je pravda. Preto sa vás na to pýtam.
Odpoveď: Verte mi, že na takom hroznom útoku som sa nezúčastnil. Áno, priznávam, bol som členom al-Káidy, ale nechcem o tom rozprávať. Prišli za mnou múdri ľudia, skúmali to a
zistili pravdu. Mne pomôže, len ak budem hovoriť pravdu. Oni si tú informáciu aj potvrdili. No s týmto nemám nič spoločné. Podrobil som sa skúške na detektore lži a povedali mi, že o tom už nemusím hovoriť. Povedali mi: „Prosím, o tom už nehovorte,“ a odvtedy túto tému už rok ani neotvorili.
Otázka: Takže žiadne americké úrady vás nijako nezneužívali?
Odpoveď: Na túto otázku nechcem odpovedať, a ani nemusím, ak ma k tomu nedonútite.3
Ďalší prepis je z vypočúvania pred ARB, kde oznámil, že napísal túto knihu. Od vypočúvania pred CSRT prešiel už rok, a bol to rok, keď mu konečne dovolili
stretnúť sa s právničkami a keď sa mu konečne podarilo nájsť odhodlanie a potrebný odstup na spísanie svojich zážitkov. Tentoraz nehovorí o svojej odysei so strachom alebo hnevom, ale uvoľnene a hlasom plným irónie a vtipu. „Bol to somár,“ píše Muhammad o jednom z vyšetrovateľov, „lebo povedal, že privedie černochov. S černochmi nemám žiadny problém, polovica mojej krajiny sú černosi!“ Iný vyšetrovateľ v Guantáname, známy ako Pán X, bol zahalený od hlavy po päty „takisto ako sú zahalené ženy v Saudskej Arábii,“ a mal „rukavice, rovnaké ako mal O. J. Simpson.“ Muhammadove odpovede sú precízne spracované, aby pôsobili seriózne a uvážlivo. „Prosím vás,“ vraví pred komisiou, „chcem, aby ste porozumeli môjmu príbehu. Nezáleží na tom, či ma prepustia alebo nie, chcem len nájsť pochopenie.“4
Z Muhammadovho pokusu rozpovedať komisii počas vypočúvania celý príbeh nemáme kompletný záznam. Práve keď začal opisovať, čo zažil v Guantáname počas leta 2003, je v prepise tučným typom napísané: „Nahrávacie vybavenie prestalo fungovať.“ Namiesto stratenej časti, kde „väzeň hovorí, ako ho niekoľko individuí v GTMO mučilo,“ ponúka dokument „spomienky komisie na tisíc vypadnutých záznamov“:
Väzeň začal opisom údajného zneužívania vyšetrovateľkou, ktorú poznal pod menom . Väzeň sa komisii pokúsil opísať, čo mu robila, no viditeľne ho to rozrušilo a pobúrilo. Vysvetlil im, že bol sexuálne zneužívaný, a hoci má rád ženy, nepáčilo sa mu, čo s ním robila. Predseda tribunálu si všimol väzňovo rozrušenie, preto mu navrhol, aby nehovoril detaily. Väzeň návrh ocenil a rozhodol sa nerozoberať údajné zneužívanie podrobnejšie.
Väzeň uviedol detailné informácie ohľadom údajného zneužívania
a . Uviedol, že a vošli do miestnosti so zahalenými tvárami a začali ho mlátiť. Zbili ho tak hrozne, až sa rozrušila. sa nepáčilo, ako sa správajú k väzňovi a začala s ním súcitiť. Podľa väzňa plakala, vravela a , nech ho prestanú biť. Väzeň chcel komisii ukázať jazvy a miesta, kde ho zranili, ale komisia to odmietla. Členovia komisie sa zhodli, že toto je vhodné zhrnutie pokazenej časti pásky.5
Tieto prepisy máme len vďaka tomu, že istý federálny sudca na jar 2006 predsedal súdnemu sporu v súvislosti so slobodným prístupom k informáciám a prikázal ich odtajniť. Návrh naň podala tlačová agentúra Associated Press. Tento súdny spor zároveň prinútil Pentagon vydať štyri roky po otvorení Guantánama oficiálny zoznam väzňov. Prvýkrát mali mená a tie mali hlasy. V prepisoch tajných vypočúvaní vyrozprávali mnohí z nich príbehy, ktoré podkopávali tvrdenia, že v internačnom zariadení na Kube väznia „tých najhorších z najhorších“, mužov takých nebezpečných, až jeho vedenie vyhlásilo, že prví väzni, ktorých k nim dopravili v roku 2002, by najradšej „prehrýzli hydrauliku na Boeingu C-17, len aby spadol.“6 Niekoľkí z nich, takisto ako Muhammad, hovorili aj o zaobchádzaní Američanov s väzňami.
Pentagon pritvrdil. Po tom, čo sa prepisy dostali na verejnosť, armádny hovorca vyhlásil: „Väzni v Guantáname sú vycvičení teroristi, potenciálni samovražední atentátnici, vedia vyrábať bomby alebo sú inak nebezpeční. Vieme, že ich učili klamať, aby sme s nimi aj s ich položením súcitili a mohli tak vytvoriť tlak na americkú vládu.“7 O rok nato, keď armáda sprístupnila vypočúvania ARB z roku 2006, prepis z Muhammadovho výsluchu chýbal. Tento dokument je dodnes utajený.
Muhammadov rukopis bol odtajnený v lete 2012, dostal som ho od jednej z jeho obhajkýň a na disku bolo napísané „Saláhího rukopis – odtajnená verzia“. Vtedy už bol Muhammad v Guantáname celé jedno desaťročie. Dva roky predtým mu federálny súd udelil habeas corpus, ale americká vláda sa voči tomuto rozhodnutiu odvolala, a tak sa prípad vrátil na federálny obvodný súd na ďalšie vypočúvanie. Táto kauza nie je ešte stále uzavretá.
Muhammad je dodnes v tej istej samotke, kde napísal Denník z Guantánama. Nazdávam sa, že som o jeho prípade prečítal všetko, čo sa dostalo na verejnosť, a dosiaľ nerozumiem, prečo sa vôbec dostal do Guantánama.
* * *
Ďalší prepis je z vypočúvania pred ARB, kde oznámil, že napísal túto knihu. Od vypočúvania pred CSRT prešiel už rok, a bol to rok, keď mu konečne dovolili stretnúť sa s právničkami a keď sa mu konečne podarilo nájsť odhodlanie a potrebný odstup na spísanie svojich zážitkov. Tentoraz nehovorí o svojej odysei so strachom alebo hnevom, ale uvoľnene a hlasom plným irónie a vtipu. „Bol to somár,“ píše Muhammad o jednom z vyšetrovateľov, „lebo povedal, že privedie černochov. S černochmi nemám žiadny problém, polovica mojej krajiny sú černosi!“ Iný vyšetrovateľ v Guantáname, známy ako Pán X, bol zahalený od hlavy po päty „takisto ako sú zahalené ženy v Saudskej Arábii,“ a mal „rukavice, rovnaké ako mal O. J. Simpson.“ Muhammadove odpovede sú precízne spracované, aby pôsobili seriózne a uvážlivo. „Prosím vás,“ vraví pred komisiou, „chcem, aby ste porozumeli môjmu príbehu. Nezáleží na tom, či ma prepustia alebo nie, chcem len nájsť pochopenie.“4
Z Muhammadovho pokusu rozpovedať komisii počas vypočúvania celý príbeh nemáme kompletný záznam. Práve keď začal opisovať, čo zažil v Guantáname počas leta 2003, je v prepise tučným typom napísané: „Nahrávacie vybavenie prestalo fungovať.“ Namiesto stratenej časti, kde „väzeň hovorí, ako ho niekoľko individuí v GTMO mučilo,“ ponúka dokument „spomienky komisie na tisíc vypadnutých záznamov“:
Väzeň začal opisom údajného zneužívania vyšetrovateľkou, ktorú poznal pod menom nnnnnnnnnnn. Väzeň sa komisii pokúsil opísať, čo mu nnnnnnnn robila, no viditeľne ho to rozrušilo a pobúrilo. Vysvetlil im, že bol sexuálne zneužívaný, a hoci má rád ženy, nepáčilo sa mu, čo s ním nnnnn robila. Predseda tribunálu si všimol väzňovo rozrušenie, preto mu navrhol, aby nehovoril detaily. Väzeň návrh ocenil a rozhodol sa nerozoberať údajné zneužívanie nnnnnnnnnn podrobnejšie.
Väzeň uviedol detailné informácie ohľadom údajného zneužívania nnnnn a nnnnn . Uviedol, že nnnn a nnnnn vošli do miestnosti so zahalenými tvárami a začali ho mlátiť. Zbili ho tak hrozne, až sa nnnnn rozrušila. nnnnn sa nepáčilo, ako sa správajú k väzňovi a začala s ním súcitiť. Podľa väzňa nnnnn plakala, vravela nnnnn a nnnnn , nech ho prestanú biť. Väzeň chcel komisii ukázať jazvy a miesta, kde ho zranili, ale komisia to odmietla. Členovia komisie sa zhodli, že toto je vhodné zhrnutie pokazenej časti pásky.5
Tieto prepisy máme len vďaka tomu, že istý federálny sudca na jar 2006 predsedal súdnemu sporu v súvislosti so slobodným prístupom k informáciám a prikázal ich odtajniť. Návrh naň podala tlačová agentúra Associated Press. Tento súdny spor zároveň prinútil Pentagon vydať štyri roky po otvorení Guantánama oficiálny zoznam väzňov. Prvýkrát mali mená a tie mali hlasy. V prepisoch tajných vypočúvaní vyrozprávali mnohí z nich príbehy, ktoré podkopávali tvrdenia, že v internačnom zariadení na Kube väznia „tých najhorších z najhorších“, mužov takých nebezpečných, až jeho vedenie vyhlásilo, že prví väzni, ktorých k nim dopravili v roku 2002, by najradšej „prehrýzli hydrauliku na Boeingu C-17, len aby spadol.“6 Niekoľkí z nich, takisto ako Muhammad, hovorili aj o zaobchádzaní Američanov s väzňami.
Pentagon pritvrdil. Po tom, čo sa prepisy dostali na verejnosť, armádny hovorca vyhlásil: „Väzni v Guantáname sú vycvičení teroristi, potenciálni samovražední atentátnici, vedia vyrábať bomby alebo sú inak nebezpeční. Vieme, že ich učili klamať, aby sme s nimi aj s ich položením súcitili a mohli tak vytvoriť tlak na americkú vládu.“7 O rok nato, keď armáda sprístupnila vypočúvania ARB z roku 2006, prepis z Muhammadovho výsluchu chýbal. Tento dokument je dodnes utajený.
Muhammadov rukopis bol odtajnený v lete 2012, dostal som ho od jednej z jeho obhajkýň a na disku bolo napísané „Saláhího rukopis – odtajnená verzia“. Vtedy už bol Muhammad v Guantáname celé jedno desaťročie. Dva roky predtým mu federálny súd udelil habeas corpus, ale americká vláda sa voči tomuto rozhodnutiu odvolala, a tak sa prípad vrátil na federálny obvodný súd na ďalšie vypočúvanie. Táto kauza nie je ešte stále uzavretá.
Muhammad je dodnes v tej istej samotke, kde napísal Denník z Guantánama. Nazdávam sa, že som o jeho prípade prečítal všetko, čo sa dostalo na verejnosť, a dosiaľ nerozumiem, prečo sa vôbec dostal do Guantánama.
Muhammad Walad Saláhí sa narodil 31. decembra 1970 v malej dedinke, dnes už mestečku Rosso na rieke Senegal pri južných hraniciach Mauritánie. Mal osem starších súrodencov a po ňom prišli na svet ešte ďalší traja. Celá rodina sa presťahovala do hlavného mesta Nouakchottu, keď Muhammad skončil základnú školu. Jeho otec, kočovný obchodník s ťavami, krátko nato zomrel. Ešte pred smrťou ho naučil čítať Korán. Muhammad sa ho naučil naspamäť, skôr ako dovŕšil pätnásť rokov. V škole sa dobre učil a najviac ho zaujímala matematika. V roku 1988 vyšiel v nemeckom časopise Der Spiegel článok o obľúbenom chlapcovi s vášňou pre futbal, hlavne pre nemecký národný tím. Táto vášeň ho priviedla k tomu, aby požiadal Spoločnosť Carla Duisburga o štipendium na štúdium v Nemecku, ktoré nakoniec získal. Pre celú rodinu to bol podľa časopisu obrovský skok vpred:
V piatok, koncom leta 1988, nasadol Saláhí na lietadlo do Nemecka. Bol prvým členom rodiny, ktorý študoval na univerzite, dokonca zahraničnej, a ako prvý cestoval lietadlom. Rozlúčka s matkou, ktorú odchod najobľúbenejšieho syna veľmi rozrušil, bola plná sĺz a Muhammad chvíľu váhal, či odletí. Nakoniec ho rodina presvedčila, aby do lietadla nastúpil. Jeho brat Džahdih dnes spomína: „Mal nás všetkých finančne zachrániť.“8
V Nemecku Muhammad študoval elektrotechniku, zameriaval sa hlavne na siete a počítače. Štúdium prerušil, aby sa zúčastnil na akcii, ktorá priťahovala mladých mužov z celého sveta – na povstaní proti komunistickej vláde v Afganistane. Proti takýmto činom vtedy neexistovali obmedzenia ani zákazy a mladí muži ako Muhammad mohli voľne cestovať. Boli to totiž aktivity, ktoré podporoval celý západný svet, hlavne Spojené štáty americké. Nato, aby sa mohol zapojiť do boja, musel prejsť výcvikom, a tak na začiatku roku 1991 vstúpil do výcvikového tábora Al Farouq v meste Chóst. Cvičil sedem týždňov a prisahal vernosť vedeniu tábora – al-Káide. Učili ho používať ľahké zbrane a mínomet. Pištole boli vyrobené v Sovietskom zväze, granáty do mínometu, ako si spomenul počas vypočúvania CSRT v roku 2004, v USA.
Muhammad po výcviku pokračoval v štúdiu, no na začiatku roku 1992, keď sa komunistický režim začal rúcať, sa vrátil do Afganistanu. Pridal sa k jednotke, ktorej velil Džalál al-Dín Haqqání a dobýjal mesto Gardez. To padlo s malým odporom len tri týždne po príchode Muhammada. Kábul padol čoskoro tiež a Muhammad počas výsluchu CSRT dodal, že všetko sa krátko na to zahmlilo:
Hneď po rozpade komunistov začali mudžáhini viesť džihád medzi sebou. Chceli zistiť, kto ostane pri moci. Všetky frakcie začali medzi sebou bojovať. Rozhodol som sa vrátiť, nechcel som bojovať proti iným moslimom a nemal som na to ani dôvod. Ani dnes podľa mňa nemá význam bojovať za to, kto bude prezident a kto viceprezident. Mojím cieľom bolo bojovať len proti agresorovi, teda proti komunistom, ktorí zakázali mojim bratom vyznávať ich vieru.
Muhammad vždy tvrdil, že to znamenalo koniec jeho záväzkov voči al-Káide. Povedal to aj predsedníčke komisie počas vypočúvania CSRT:
Pani, vedel som, že som bojoval na strane al-Káidy, ale vtedy ešte al-Káida neviedla džihád proti Amerike. Povedali nám, aby sme bojovali s bratmi proti komunistom. Džihád proti Amerike chceli viesť až od polovice deväťdesiatych rokov, ale s tým nemám nič spoločné. K tej myšlienke som sa nepridal, je to ich problém. Nestarám sa do problémov al-Káidy a USA. Tie si musia vyriešiť sami, ja som v tom úplne nestranný.9
V Nemecku sa Muhammad vrátil k životu, ktorý si s rodinou naplánoval ešte doma v Nouakchotte. Dokončil štúdium elektrotechniky na Duisburskej univerzite, z Mauritánie za ním prišla jeho mladá manželka a spolu žili a pracovali v Duisburgu skoro celé deväťdesiate roky. V tomto období sa naďalej stýkal s priateľmi, ktorých získal počas bojov v Afganistane, niektorí zostali zviazaní aj s al-Káidou. Mal však priame spojenie s popredným členom al-Káidy – Mahfúzom Walad al-Walídom, známym aj ako Abú Hafs, člen Rady Šúrá a zároveň aj hlavný náboženský poradca Usámu bin Ládina. Abú Hafs bol vzdialeným bratancom Muhammada, a keďže bol ženatý so sestrou Muhammadovej manželky, zároveň bol aj jeho švagrom. Sem-tam, kým bol Muhammad v Nemecku, si zatelefonovali. V roku 1999 Abú Hafs použil bin Ládinov satelitný telefón, čo sa dostalo aj k nemeckej spravodajskej tajnej službe. Muhammad pomohol Abú Hafsovi v období ramadánu dvakrát preniesť 4 000 dolárov jeho rodine v Mauritánii.
V roku 1998 Muhammad s manželkou odišli do Saudskej Arábie, aby vykonali púť do Mekky, tzv. hadždž. V tom istom roku sa Muhammadovi nepodarilo získať trvalé bydlisko v Nemecku, preto poslúchol radu kamaráta z vysokej školy a požiadal o možnosť emigrovať do Kanady – v novembri 1999 sa presťahoval do Montrealu. Istý čas býval so spolužiakom, neskôr v najväčšej sunnitskej mešite v Montreale. Keď imám odcestoval, viedol Muhammad počas ramadánu modlitby. Udelili mu titul háfiz, ktorý dostane len ten, kto vie celý Korán naspamäť. Ani nie mesiac po tom, čo prišiel do Montrealu, zatkli alžírskeho imigranta a člena al-Káidy Ahmada Rassáma, keď sa snažil prejsť cez hranice do Spojených štátov. Auto mal plné výbušnín a plánoval ich odpáliť na Nový rok na Medzinárodnom letisku v Los Angeles. Tento pokus o útok sa neskôr stal súčasťou tzv. Sprisahania milénia. Rassám mal základňu v Montreale. Z mesta odišiel, skôr než tam dorazil Muhammad, no chodil do tej istej sunnitskej mešity a udržiaval styk s niekoľkými z Muhammadových „zlých priateľov“, ako nazval svojich spolužiakov počas výpovede pred CSRT.
Rassámovým zatknutím sa začalo obrovské vyšetrovanie komunity moslimských imigrantov v Montreale, hlavne ľudí okolo sunnitskej mešity. Muhammada prvý raz vypočúvali pre podozrenie zo spojenia s teroristami. V roku 2005 počas výpovede pred ARB uviedol, že „prišla a vypočúvala ma“ Kanadská kráľovská jazdná polícia.
Bol som na smrť vystrašený. Pýtali sa ma, či poznám Ahmada
Rassáma, povedal som, že nie. Potom sa pýtali, či poznám tohto chlapíka. Odpovedal som: „Nie, nie.“ Triasol som sa od strachu… Nebol som na to zvyknutý, vypočúvali ma prvýkrát v živote. Nechcel som mať problémy a verte mi, že som im neklamal. Ale oni ma sledovali veľmi nepríjemným spôsobom. Nevadí, ak vás niekto sleduje, no vadí, ak vidíte ľudí, ktorí vás sledujú. Vyzerali veľmi nešikovní, chceli mi dať najavo, že ma sledujú.
Jeho rodina v Mauritánii bola vystrašená. Pamätá sa, ako sa ho pýtali: „Čo robíš v Kanade?“ „Odpovedal som im, že si len hľadám prácu. Rodina však usúdila, že sa nachádzam v zlom prostredí, z ktorého ma chceli dostať, a tak som sa musel vrátiť do Mauritánie.“ V mene rodiny mu volala jeho súčasná exmanželka, vraj má chorú matku. Rozhovor opísal aj pred ARB:
Volala mi, plakala a povedala: „Buď ma dostaneš do Kanady, alebo sa vrátiš do Mauritánie.“ „Hej, pokojne,“ odpovedal som jej. Život v Kanade sa mi nepáči. Slobodu som si užiť nemohol a sledovanie je nepríjemné. Kanadu som neznášal a vravieval som, že pracovať tam je ťažké. Odletel som v piatok 21. januára 2000. Letel som z Montrealu do Bruselu a potom do Dakaru.10
Pre Muhammada sa tým letom začala odysea, z ktorej sa stal Denník z Guantánama.
Začína sa už tu, pretože od tejto chvíle o osude Muhammada rozhoduje jediná jedna sila: Spojené štáty americké. Z geografického hľadiska to, čomu hovorí „nekonečná cesta väzby a výsluchov okolo sveta“, bude trvať viac ako osemnásť mesiacov a pokryje viac ako
32 000 kilometrov. Začne sa jeho zamýšľaným návratom domov a skončí vysadením 6 500 kilometrov od domu, na jednom z ostrovov v Karibskom mori. Cestou ho budú zadržiavať a vypočúvať v štyroch krajinách, často s účasťou Američanov, ale vždy na príkaz Spojených štátov amerických.
Takto opisujú prvé zatknutie dokumenty, ktoré odtajnil v roku 2010 sudca okresného súdu James Robertson po tom, čo udelil Muhammadovi habeas corpus:
január 2000 Priletel z Kanady do Senegalu, odkiaľ ho mali bratia odviezť
do Mauritánie. Všetkých zatkli úradné orgány
a vypytovali sa ich na Sprisahanie milénia. Fotil si ich niekto zo Spojených štátov. Potom ho niekto iný, podľa neho asi tiež Američan, prepravil lietadlom do Mauritánie, kde ho v súvislosti so Sprisahaním milénia vypočúvali mauritánske úradné orgány.
Recenzie a kritiky
Rok vydania:
2015ISBN:
9788022207188Rozmer:
147×229 mmPočet strán:
300Väzba:
pevná s prebalomJazyk: slovenčina
