Na zimu zatvorené (Jørn Lier Horst) [SK]

Nad pobrežím sa rozprestiera jesenná hmla. Ove Bakkerud sa rozhodol, že strávi na chate ešte po­sledný pokojný víkend, kým...


🌴 Máme na sklade, posielame ihneď.
12,95€
Zľava 5%
12,30€

Nad pobrežím sa rozprestiera jesenná hmla. Ove Bakkerud sa rozhodol, že strávi na chate ešte po­sledný pokojný víkend, kým ju zavrie na zimu. Keď tam však príde, zistí, že sa do nej niekto vlámal. A v susednej chate leží muž ubitý na smrť. Policajný vyšetrovateľ William Wisting videl už aj predtým hrôzostrašné vraždy. No bizarný pohľad, aký sa mu naskytne v stavernskej chate v tú jeseň, je aj pre neho niečo nové. Keď inšpektora na spiatočnej ceste z miesta činu

ktosi prepadne a on navyše zistí, že do prípadu je zapletená i jeho dcéra, zvrtne sa vyšetrovanie nečakaným smerom. Vyzerá to, akoby niekto už nemal čo stratiť. Zvláštnym znamením, ktorému nik nerozumie, sú mŕtve vtáky padajúce z neba.
Detektívny román Na zimu zatvorené bol prelomom v autorovom písaní, Jørn Lier Horst zaň získal Cenu nórskych kníhkupcov, odvtedy patrí k najprekladanejším nórskym autorom.

Recenzie

„Klasická policajná procedurálka od autora, ktorý veľmi dobre ovláda svoje remeslo. Každý milovník detektívok by si na Jørna Lier Horsta mal nájsť čas, Na zimu zatvorené je ideálnym úvodom.“

Dagbladet

„Veľmi severské, veľmi podmanivé. “

Bookoxygen


Ukážka textu z knihy



„Ktorý pohrebný ústav to bol?“

„Memento. Najali nového šoféra. Mal doraziť pred ôsmou.

V nedeľu ráno predsa nebýva hustá premávka. Chceš, aby som

im zavolal?“

„Spravím to ja.“ Wisting poznal ústav Memento. Keď Ingrid

umrela, práve ich poveril zariadením jej pohrebu. „Niečo nové

z miesta činu?“

„Vlastne ani nie. Na chodbe nám chlapík nechal dobré od-
tlačky topánok v krvi, podarilo sa mi výborne nasvietiť dre-
venú podlahu. Skontroloval som to s topánkami suseda. Nie

sú jeho. Nezašiel tak hlboko dovnútra. Musia byť páchateľove.

Podrážka je výborne viditeľná, pravdepodobne vystopujeme

aj typ topánky. Zaradím ich k ostatným snímkam a hláseniu.“

Wisting ho však počúval už len na pol ucha. Hľadal telefónne

číslo pohrebného ústavu v sprievodnej správe pre súdneho

lekára. Rozlúčil sa s Mortensenom a vytočil pohotovostné číslo

ústavu, ktoré bolo uvedené v Zlatých stránkach.

Pohrebný agent sa predstavil menom firmy. Wisting roz-
poznal podľa pokojného hlbokého hlasu Ingvara Arnesena.

Zosobňoval tretiu generáciu vlastníkov ústavu.

„Váš voz nedorazil do inštitútu súdneho lekárstva,“ vysvetlil

mu, keď sa predstavil. Musel to zopakovať, aby Arnesen po-
chopil, čo mu chce povedať.

„Nerozumiem,“ vyhlásil muž na druhom konci linky. Hlas

už nemal natoľko pokojný. „Ottar vyrazil tesne pred šiestou.

Mal tam už dávno byť. Skontrolovali ste, či sa nestala nejaká

dopravná nehoda?“

„Nie,“ priznal Wisting. „Mohli by ste mu, prosím, zavolať?“

„Iste, počkajte. Vytočím ho z druhého telefónu.“

Wisting počul, ako stláča tlačidlá a potom hlas z automa-
tickej odkazovej schránky.

„Nič,“ oznámil mu Arnesen. „Možno sa naozaj zaplietol do

nejakej dopravnej nehody?“

„Zistím to. Ako sa volá Ottar celým menom?“

„Ottar Mold. Nepracuje u nás dlho a aby som bol celkom

úprimný, nie som si istý, či si ho tu necháme aj po vypršaní

skúšobnej doby.“

„Prečo nie?“

„Pre veľa vecí. Práve sa rozviedol a často neprišiel do práce.

To by som chápal, ale viete, nie vždy nám oznámil, že nepríde,

a také správanie je v našej branži neprijateľné. Ľudia sa na nás

potrebujú spoľahnúť.“

„Myslíte si, že to mohol spraviť aj teraz? Mohol zájsť za

bývalou manželkou, namiesto toho, aby šiel priamo do Osla?“

„Nepredpokladám to, ale môžem jej zavolať a zistiť, či o ňom

niečo nevie.“

„Dobre. Máte poznávaciu značku auta?“

Wisting počkal, kým Ingvar Arnesen nalistuje v papieroch

príslušný dokument. Prečítal mu registračné číslo.

„Je to čierny voyager,“ dodal. „S krížom na streche a menom

firmy na boku. Nemalo by byť ťažké rozpoznať ho.“

Wisting zavolal Torunn Borgovej na internú linku. Objasnil

jej situáciu a požiadal ju, aby preverila, či sa pohrebný voz

nezaplietol do nejakej dopravnej nehody. Potom pozrel na

hodiny. Do tlačovej konferencie zostávalo dvadsať minút. Po-
hľadom skĺzol k oknu. Hmla sa zodvihla. Sivé nebo pokrývali

oblaky, ktoré neustále, avšak takmer nebadane menili formu,

rozplývali sa a opäť sa do seba vpíjali.

Telefón znovu zazvonil. Volal mu Arnesen. Muž z pohreb-
ného ústavu už tentoraz nemal hlas pokojný ani zamak.

„Hovoril som s jeho bývalou manželkou. Nič o ňom nevie.

Pokúšal som sa mu niekoľkokrát zavolať, bezvýsledne.“

„Chápem,“ odvetil Wisting. Nevedel, čo by mu povedal.

Ukončil hovor, keď sa vo dverách zjavila Torunn Borgová.

„Cesta na súdne lekárstvo vedie cez tri policajné okrsky,“

oznámila mu. „Søndre Buskerud, Asker a Bærum a Oslo. Ani

jeden z nich nehlási dopravnú nehodu, pri ktorej by bol niekto

zranený či iné nešťastie.“

Wisting si prešiel rukou po vlasoch. Kdesi hlboko vo vnútri

ho začal nahlodávať nepríjemný pocit.

„Čo budeme robiť?“ spýtala sa Torunn Borgová. „Vyhlásime

po aute pátranie?“

Do tlačovej konferencie ostávala len štvrťhodina. Upriamo-
vala sa na nich mediálna pozornosť. Nemal však chuť posadiť

sa pred objektívy a rozprávať novinárom o tom, že im zmizla

mŕtvola.

„Vyšli hliadku na aute, aby sa previezli tou istou trasou,“

požiadal ju a vstal. „Možno stojí pohrebný voz niekde pri kraj-
nici s defektom a tomu idiotovi za volantom sa vybil mobil.“

Torunn Borgová prikývla a zmizla. Wisting sňal z operadla

stoličky sako a šiel sa s Christine Thiisovou pripraviť na tla-

čovku. V budove už bolo niekoľko novinárov a pustili ich do

zasadačky na treťom poschodí. Zo dvaja sa ho pokúšali čosi

opýtať, ale Wisting len okolo nich rýchlo prešiel.

Písací stôl Christiny Thiisovej bol prázdny až na hlásenie,

ktoré jej Wisting poslal mailom a guľôčkové pero, ktorým si

k nemu pripísala poznámky. Správa zhŕňala tie časti prípadu,

o ktorých sa Wisting domnieval, že by o nich mala verejnosť

vedieť. Obsahovala niekoľko všeobecných zvratov, ale i dostatok

detailov na to, aby novinárov uspokojili.

Wisting si sadol na voľnú stoličku pre návštevy vedľa okres-
ného policajného riaditeľa.

„Asi máme problém,“ povedal a vysvetlil im, že pohrebný

voz smerujúci na oddelenie súdneho lekárstva sa stratil.

„Čo budeme robiť?“ spýtala sa Christine Thiisová.

„Navrhujem, aby sme to nechali zatiaľ tak. Budeme sa tým

zaoberať po tlačovke,“ prehovoril okresný policajný riaditeľ.

„Prejdeme si vyhlásenie?“

Wisting pritakal a Christine Thiisová ho nahlas prečítala.

Prebrali jednotlivé body a dohodli sa, čo povedať.

„Zohnali sme už Thomasa Rønningena?“ spýtala sa Chris-
tine Thiisová.

„Nie. Býva v Bærume. Poslal som hliadku, aby zašla k nemu

domov, ešte sa však neohlásili.“

„Myslíš si, že to tamtí vedia?“ Christine kývla hlavou k miestu,

kde sa mala konať tlačová konferencia. „Vedia, že miesto

činu je jeho chata?“

„Neviem,“ odvetil Wisting. „Ak aj áno, ani jeden sa na to

nespýta. To je nadpis, ktorý si budú chcieť nechať pre seba,

nebudú ho vytrubovať pred všetkými novinármi. Je iba otázka

času, kedy to bude vonku, nemôžeme však o tom informovať.“

Rozdelili si roly a úlohy. Konferenciu mala viesť mladá

právnička. Wisting na nej videl, že si na túto situáciu ešte

nezvykla.

„Dopadne to dobre,“ povedal a vstal. „Ak sa vyskytne čosi,

na čo by si podľa teba nemala odpovedať, môžeš posunúť otáz-
ku mne.“

Vyslala k nemu rýchly priateľský pohľad a prešla k zrkadlu

pri dverách. Uhladila si niekoľko prameňov, zvážnela a kývla

obom mužom na znamenie, že je pripravená. Wisting fľochol

na vlastný obraz v zrkadle. Jednu stranu tváre mal opuchnutú

a pokožku okolo náplaste na brade obklopoval modrastý tieň,

pretože sa neoholil. Nočné stretnutie na ňom zanechalo vidi-
teľné stopy a cítil, že ho rany začínajú aj bolieť.

Keď vychádzali z kancelárie, zazvonil mu mobil. Na displeji

zasvietilo dcérino číslo. Zvolil Odmietnuť hovor a premýšľal, či

bude na tlačovke. Písala o podobných prípadoch už predtým

a on sa cítil vždy nepríjemne, pretože sa ocitol v dvojakej roli.

Musel však uznať, že dcéra bola dobrou novinárkou. Poznala

jednotlivé fázy policajnej práce a mala schopnosť vyčítať z prí-

padov vývoj vyšetrovania. A to sa netýkalo len jeho prípadov.

Už sa pár ráz stalo, že v článku spomenula informácie, ktoré

viedli k pokroku vo vyšetrovaní. Wisting bol na ňu hrdý.

Keď už bol jednou nohou v zasadačke, opäť mu zazvonil

telefón. Wisting si spomenul, aká tlačenica vládla na tlačovke

minulé leto, keď vyplavilo na pobrežie policajného okrsku štyri

odseknuté ľavé nohy. Teraz nebola miestnosť ani poloplná.

Nevšimol si, že by Line sedela v prvých radoch. Našťastie.

Sedeli v nich len dva kamerové tímy a jeden redaktor z no-
vín z hlavného mesta. Médiá, ktoré sa venovali dianiu v celej

krajine, pravdepodobne chceli prevziať tlačové vyhlásenie

z agentúr.

Obrátili sa k nim novinári. Niekoľko fotografov spravilo

zábery prichádzajúcich.

Wisting zodvihol telefón. Ak by to bola opäť Line, znamenalo

by to, že ide o niečo dôležité. Bolo to však iné číslo. Zodvihol

a oznámil volajúcemu, že mu zavolá neskôr.

„Tu Hoff-Hansen zo súdneho lekárstva,“ ozval sa muž na

druhom konci linky.

Wisting kývol Christine Thiisovej, že musí tento hovor vy-
baviť.

„Bol tu,“ pokračoval patológ. „Odišiel však bez toho, aby

telo vyložil.“

„Ako to myslíte?“

„Jedna zo žien, čo pracuje v laboratóriu, si ten pohrebný voz

všimla. Povedala, že bol z larvického pohrebného ústavu a vraj

si domyslela, že ide o prípad, o ktorom sa vravelo v správach.“

„A potom?“

„Ufujazdil, keď vyšla von, a to veľmi rýchlo.“

„Je si istá, že to bol larvický voz?“

„Áno. Navyše, dnes nám nemali doviezť nikoho iného, len

vašu obeť. Bol tu, otočil sa a zmizol.“

„A telo nie je u vás? Nie je možné, že ste ho prijali a odložili

inam?“

„Určite nie.“

Wisting si zahryzol do pery. Nebol si istý, čo by to mohlo

znamenať. Lekár mu práve potvrdil, že prišli o dôležitú stopu.

Nevedeli, kde je telo.

„Čo máme robiť?“ spýtal sa ho patológ.

„Neviem,“ odvetil Wisting. „Zavolám vám.“

Ukončil hovor a kým vstúpil po druhý raz do miestnosti,

vypol na telefóne zvonenie. Sadol si vedľa Christine Thiisovej

a prešiel si rukou po brade. Bolela ho čoraz viac.

Okresný policajný riaditeľ ich privítal a predstavil seba

i ostatných. Potvrdil, že polícia vyšetruje vraždu neznámym

páchateľom a odovzdal slovo Christine Thiisovej. Právnička

postupovala v správe, ktorú spoločne vypracovali, od jedného

bodu k druhému. Len z času na čas pozrela do svojich pozná-

mok. Pôsobila sebaisto.

Keď dovravela, novinári sa jej začali pýtať na detaily, ktoré

by vniesli trochu farieb do strohého zhrnutia prípadu.

Novinárka z miestnych novín, čo sedela v prednom rade sa

spýtala: „Aké stopy máte zatiaľ?“

Christine Thiisová na okamih zaváhala.

„Zabezpečili sme viaceré zaujímavé stopy,“ odvetila. „Ale

ešte stále sme neskončili s vyšetrovaním miesta činu.“

„Čo také zaujímavé ste našli?“ pokúšala sa to rozvinúť no-
vinárka.

Wisting zakašľal. Policajná právnička otvorila dvere. Vopred

sa dohodli, že nebudú zachádzať do podrobností, pokiaľ išlo

o zaistené stopy. Tieto detaily nemuseli ľudia vedieť. Mohlo

by uškodiť vyšetrovaniu, ak by im prezradili priveľa. Súčasne

chápal, že chce dať médiám a čitateľom najavo, že ich práca

má už výsledky a sú na ceste k riešeniu.

„Okrem iného ide o odtlačky topánok,“ odvetila Christine

Thiisová.

Wisting oľutoval, že ju nepoučil dôslednejšie. Bola neskúsená

a netušila, ako veľmi ju môžu novinári chytiť za slovo.

„Máte teda vrahove odtlačky topánok?“

Teraz očividne pochopila dosah toho, čo povedala. Uvedo-
mila si, že možno aj páchateľ sleduje, čo sa objaví v médiách.

„Wisting?“ pozrela sa naňho a posunula mu otázku.

„To sa teraz ešte, prirodzene, nedá povedať.“

Odmlčal sa a odkašľal si na znak toho, že viac nemá, čo by

dodal.

„Ocitli sme sa však v zvláštnej situácii,“ pokračoval a ve-
del, že to obráti pozornosť novinárov iným smerom. „Telo

nedorazilo do Inštitútu súdneho lekárstva. Očakávali sme, že

pohrebný voz bude okolo ôsmej na mieste, avšak istý svedok

nám potvrdil, že opustil nemocnicu veľkou rýchlosťou – pričom

šofér sa neskontaktoval so žiadnym zamestnancom oddelenia

patológie. Nepošťastilo sa nám zatiaľ spojiť sa so šoférom a sme

teda nútení zahájiť pátranie po vozidle.“

Wisting prečítal poznávaciu značku auta a opísal ho. Počul,

akú reakciu vyvolalo to, čo povedal. Oslepili ho blesky a nad

hlavami zakmitalo niekoľko rúk. Wisting sklopil zrak. Vedel

to. Odteraz nebudú mať ani chvíľku pokoja.

Wisting sa po tlačovke poponáhľal zo zasadačky. Vedel, že

novinári to tak nevnímajú, jemu to však celé pripomínalo

amatérske divadelné predstavenie.

Novinári sa zhrčili okolo právničky, aby nahrali svoje indivi-
duálne rozhovory. Nevedela nič viac o zmiznutom pohrebnom

voze, len toľko, čo im povedal Wisting, nuž nemohla prezradiť

nič, čo by nemala.

Zavrel za sebou dvere kancelárie a zastal pri písacom stole.

Vytočil číslo Arnesenovho pohrebného ústavu. Informoval ho

o pátraní a poradil mu, aby sa pripravil na novinárov, ktorí

sa mu možno ozvú. Potom zvolal vyšetrovateľov na poradu.

Wisting zaujal miesto konča dlhého stola v zasadačke a obo-
ma dlaňami sa oň oprel.

„V prípade sa vyskytol nečakaný zvrat,“ povedal. „Na tlačovke

sme vyhlásili pátranie po pohrebnom voze, ktorý mal previezť

telo do Inštitútu súdneho lekárstva.“

Všetky oči ho sledovali. Vyčítal z ich pohľadov prekvapenie

a zmätok. Wisting pokračoval nerušene ďalej a oboznámil ich

s tými niekoľkými detailmi, ktoré mali. Skončil tým, že vyslovil, čo

mu celý čas mátalo v hlave: „Môžeme čeliť únosu a znamenalo by

to, že páchateľ posunul vyšetrovanie o niekoľko krokov dozadu.“

V miestnosti sa rozhostilo ticho. Uvedomoval si, že vývoj

v nich vzbudil rovnaký nepokoj ako v ňom. Vo väčšine prípa-

dov sa páchatelia neohlasovali ďalším trestným činom. Zväčša

Originálny názov: Vinterstengt Jazyk: slovenský Rok vydania: 2015 Rozmer: 140×210 mm ISBN: 9788081592003 Počet strán: 280 Väzba: pevná s prebalom