✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup
Rubato znamená po taliansky nepravidelne, nepokojne, s meniacou sa rýchlosťou, zároveň aj skladbu v nie celkom predpísanom tempe. Také je aj Slobodovo Rubato, voľné pokračovanie Uršule. Opisuje osudy bezdetnej vydatej štyridsiatničky Uršule žijúcej v malej dedine. Uršuľa sa znova prejavuje ako bystrá, racionálna žena, ktorá sa nemôže vymaniť spod ťarchy svojho dávneho zločinu, vraždy manžela Jana Hodžu, preto ustavične hľadá v sebe, vo svojom najskrytejšom vnútri akési čisté zrnko, čosi dobré, nenarušené, čosi, čo ona nazýva svojím Bohom. Navonok je triezva, chladná, ukazuje sa však, že v skutočnosti ňou všetko hlboko prechádza, zanecháva stopy. Možno by sa dalo povedať, že kým Uršuľa premýšľa o veciach nie celkom každodenných, ozajstný život jej uniká.
Ukážka textu z knihy
Prvá kapitola
Jar prišla už vo februári, a veru ani som sa príliš nenad-
chla, lebo to nie je normálne, aby 7. februára svietilo celý deň slnko a teplomer ukazoval jedenásť stupňov Celzia. Ako som kráčala do obchodu, celkom sa mi zamotala hlava, a keď som pozrela dozadu, za seba, odkiaľ na mňa to slnko svietilo, musela som zažmúriť oči. Domy boli odrazu škaredé. Ulica zaprášená. To teplo patrí k času, keď stromy pučia. Teraz však bolo skoro. Predavačky v obchode boli nervózne. Nervóznejšie ako inokedy. Praco-
vať v obchode je príjemné v zime, keď vonku mrzne. Ako je vtedy útulne v uličke medzi šatami, látkami a kobercami. Z látok akoby vychádzala živá vôňa, teplo ako zo živého tela. V obchode sú šaty pripravené na odchod do ozajst-
ného sveta. Teraz majú len akúsi detskú, hoci živú vôňu, sú akési neskúsené a všetky akoby na rovnaký spôsob. O čo inakšie sú šaty v šatni v kine. Hoci sú tam zväčša len kabáty, každý je inakší. Je už čísi. Kým v obchode nie je ničí, je neutrálny, a teda dobrý, nepoznačený zlou dušou majiteľa. Keď som vošla do potravín, videla som, že preprav-
ky na mlieko sú prázdne, len okolo všade narozlievané. To robia tie vrecúška, ktoré by sa za trest mali menovať sáčky. S nijakým vrecúškom, s tým pekným slovom tak-
isto nie, som nemala toľko ťažkostí ako so sáčkovaným mliekom. Niet dňa, kedy by nevznikla nejaká domáca kalamita. A tak teda keď mlieko nemali, išla som pozrieť do obchodu Odevy. Ale aj tam bolo nepríjemne. Ani na ulici nebolo dobre. Vrátila som sa domov a pocítila som, že sa mi chce spať. Ešte som nemala nič pripravené na večeru,
ba ani premyslené, čo budem variť. Aj tak som odkväcla do kresla a zavrela oči. Po minúte som už mala plán, čo budem variť. Čakala som, že mi napadne iná verzia.
Pokiaľ mi príde na um druhá verzia, môžem podriemkavať. Okrem toho aj po konečnom rozhodnutí môžem ešte chvíľu podriemkavať, lebo si podrobne naplánujem každý pohyb pri varení; takže nepôjdem variť nahnevaná. Až keď budem vidieť pred vnútorným zrakom hotové jedlo, až keď vojde do mňa nadšenie, sila, a to z predstavy hotového jedla, potom vstanem. Tomu Česi hovoria: s chutí do toho, půl je hotovo.
A naopak: ako zle sa skončí práca, ktorú robíme bez chuti. Aj keď tú nechuť akokoľvek premáhame, výsledok nie je dobrý. Ani riad sa nedá pekne umyť, keď som nahnevaná. V noci sa zobudím a spomeniem si, ako som niečo robila nahnevaná, a znova mnou prejde triaška a zúrivosť. Potláčam hnev – lepšie povedané – iba ho stláčam, ako sa stláča vzduch v kompresore, keď nie je v činnosti odber. Naraz len zafučí a prebytočný ujde. To robí ten strašný lomoz v bratislavských uliciach, takže sa nikde nedá dlhšie postáť. Kompresory rovnomerne pokrývajú celú plochu mesta, kompresory sú večné. Aké ticho kedysi muselo byť v mestách, keď sa všetko opravovalo bez strojov. Takým opravárom ešte aj vtáci mohli spievať, bolo ich počuť.
S takýmito postrehmi som sa neprebila k druhej verzii večere, naopak, znova som zadriemala, a prišlo na tretiu, že Mišo si musel vyhrabať niečo z chladničky, taký hladný došiel. Pustila som sa do varenia a radila som mužovi, aby sa veľa nenajedol, lebo o chvíľu bude niečo lepšie. Chytila som tĺčik a rázne vyklepala rezne. Mišo si strčil ešte čosi do úst, pobalil papiere a jedlo vrátil do chladničky. Išiel na dvor. To je jeho najlepšia relaxácia: obíde dom a záhradu. Čas rovná sa desať minút. To ho úplne vymení.
Predpokladám, že city k domu a k záhrade sú jeho naj-
skrytejšie city. O nich hovorí málo, radšej ich neprezrádza, možno, nie som si istá, preto, lebo mňa, ako ženu, ktorá nič nevlastní, nemôže považovať za vhodnú poslucháčku. Neverí, že by som ho mohla pochopiť. V skutočnosti mož-
no ani také city nemá, a naopak, mám ich ja. Obchádza dom možno iba preto, aby skontroloval plot, škridly, komíny. Je síce nahnevaný, keď nájde pohnutú škridlu, ale hneď ju ide opravovať a povie: „Dobre, že som tú škridlu zbadal,“ a myslí tú pohnutú. Je rád, keď objaví chybu. To ho vycvičilo jeho stavbárske zamestnanie. Na stavbe musí človek neustále vidieť budúci poriadok, hotovú stavbu medzi hrozným haraburdím. Laik sa nevie po stavbe ani pohybovať, nieto aby zbadal, ako práca úspešne pokračuje, zvlášť ak ide o nejakú dôkladnú opravu starej budovy. Ani novinári, ak nie sú priamo odborníci v stavebníctve, na druhej návšteve nezbadajú, že na stavbe sa niečo zmenilo k lepšiemu. Pozerajú na veci globálne, to jest miešajú neporiadok, poriadok aj svoje predstavy. Ale stavbár sa musí naučiť vidieť všetky zložky oddelene.
Keď sa Mišo vráti, naje sa a referuje mi o nejakých frapantných udalostiach. Niekedy to býva mestská havária, ktorú som videla aj ja, keď som cestovala z nočnej zmeny. Nechcem Miša prerušovať, ale keď ho nechám podrobne o veci porozprávať a nakoniec sa priznám, že ja som haváriu videla už o pol siedmej ráno, Mišo sa hnevá. Tvrdí, že som ho chcela skúšať, či náhodou neklame.
Poviem, že to mohol vidieť inak. Už je na vojnovej nohe. Už hľadá na mne nejakú chybu. Nerád sa poddáva, nerád súhlasí. Aj ja som taká istá.
Keď cítim, že už sa nerozhnevá, začnem znova, a apelujem na jeho logiku. Zabudne, že keď apelujem, dávam najavo, že som na to prišla skôr. Uzná moje.
Večeriame, je ticho, akoby celé okolité priestory boli zvedavé, čo Mišo povie na jedlo, akoby zatíchli, aby aj z najjemnejšieho zvuku, vzdychu vyšípili jeho náladu. I dom, a teda celý priestor, vzduch, sú Mišovým majetkom, sú teda jeho sluhami, a teda zvedaví na každý jeho povel.
Mám nutkanie, že sa aj ja pridám k týmto slúžiacim tichým veciam (pravda, patria k nim aj kvety vo váze), a pokúsim sa vycítiť manželovu náladu. Počujem hlas: správne, Uršuľa, tak; to je láska.
Keď sa zotmie a všetko zatíchne, aj ja vyjdem na dvor a obídem dom a záhradu. Odkedy v dedine zaviedli neónové osvetlenie, noc nie je útulná. Neónové svetlo
rozmazáva obrysy, bije akosi čudne do očí, akoby to ani nebolo svetlo. Určite nie je pre oči. O čo krajší je mesiac a jeho svetlo, jeho dokonalé, chladné svetlo, najkrajšie, keď je spln.
Včera okolo deviatej som nebola taká pokojná ako teraz. Chystala som sa na mimoriadnu nočnú zmenu. Už to mám, chvalabohu, za sebou. Pokiaľ to bude len mimoriadne, dá sa to vydržať. Ba je to aj akési príjemné osvieženie, keď človek vidí fabriku v noci. Noc ju maskuje, aj keď je všetko osvetlené. Mnohé tvary sa celkom zmenia. Niečo vyzerá dlhšie. Na inom mieste sa vám zdá menej schodov. Aj ľudia sa zjavia s nejakou vráskou, ktorá vo dne maskuje inú vrásku, a tá zamaskovaná svedčí o nejakej vnútornej chybe, zlobe, niečom neznámom, ktoré nás v tej noci, keď ju odhalíme, vydesí.
Ale noc na našom dvore nie je nepriateľská. Na východnom blízkom obzore sa dnes črtajú pätnásťposchodové paneláky, nové sídlisko. Keby nevyžarovali svetlo aj do výšky, do hmly nad sebou, ani by ich človek nevnímal. Zatiaľ ani zvuky nesvedčia o prítomnosti obyvateľov. Ešte nie sú zreteľní, zatiaľ akoby ich ani nebolo. V autobuse začujem múdre výroky: iné je päťdesiatpäť, iné štyridsaťpäť. Keď som mal štyridsaťpäť, tak sme to robili každý deň. Isteže to nie je múdrosť v pravom zmysle slova. Ale ako je človek vďačný za takú bezprostrednú ľudovú informáciu! Verí jej viac ako vete z knihy. Keď niekto takú pravdu vysloví, iste nie preto, aby niekoho nahneval. Iste sa musel s takým faktom veku najprv zmieriť. Veta teda nie je múdra svojím obsahom, ale časom a miestom deja. Keby ju vyslovilo desaťročné dieťa, mali by sme pocit absurdity vesmíru. Ak ju vysloví študent medicíny, predpokladáme, že to je jeho učivo... atď.
Čakám, kedy aj manžel začne hovoriť o svojom veku. Akoby si ho ani neuvedomoval. Ale musí vedieť, že naše styky sa redukujú, nie sú také časté. Zatiaľ si to možno ani nevšimol, a ani mu to nebudem pripomínať. Keď mu to nepripomeniem ja, kto mu to pripomenie? A napokon, prečo by jeho vek mal niekoho zaujímať okrem mňa.
Pôvodne som chcela povedať niečo iné. Totiž, tí noví obyvatelia majú aj takéto reči – starí dedinčania-domorodci, tí hovoria nahlas, neintímne veci o počasí, prípadne v poslednom čase nadávajú na režim. Preto mi pripadajú akísi tajomnejší, a noví obyvatelia naopak. Témy nových obyvateľov ovplyvňujú iné starosti.
Moje starosti sa väčšmi podobajú starostiam domorodcov – hoci nie som stadiaľto, som z Trnavy, sem, do Novej Vsi, som sa vydala za Miša Pátka, vdovca. O ňom veľa rozmýšľam, ako cítite z mojich rečí, ale iste cítite, že moje myslenie sa krúti dokola, že sa stále vraciam. A to
by nebolo zlé ani nenormálne. Negatívne znamienko to prijíma, až keď také veci začne žena šíriť na verejnosti, zo začiatku skusmo, iba pred priateľkou.
Priateľky nemám ktovieaké. Mnoho sa odo mňa nedozvedia. Mne sa zdajú láska a manželstvo také jednoduché, že ani neviem, ako o tých peripetiách mám klebetiť. Len čo poviem napríklad niečo o Mišovi, ženy zamĺknu. Až neskôr prídem na to, že som neprispela mincou proti mužom, naopak, ja som tou nejakou príhodou o manželovi dala najavo svoje šťastie, ja som ho chválila. Ony predsa hovorili o nepolepšiteľnosti mužského pokolenia, a ja...
Také teplé dni šli za siedmym februárom aj ďalej, čoraz zreteľnejšie sa dala cítiť jar. V nedeľu koncom februára Mišo vybehol v trenírkach do záhrady a dal si tam pár minút vojenskej rozcvičky. Zavesil sa na vetvu a prevrátil sa pomedzi ruky. Potom sa umyl v studenej vode, a keď sa utieral, povedal: „Nejako mi mohutnie ten zadok.“ Pľasla som ho po ňom celou dlaňou, až zjajkol. Mišo ma ohol, ako sa kedysi ohýbali zlí chlapci cez koleno, vyhrnul mi sukňu
a tiež ma plesol po zadku. Dúfala som, že akcia bude mať pokračovanie, ale Mišo sa pustil do raňajok, a tie mu zabrali pol hodiny čistého času, a potom ho už nálada na pasovanie prešla. Tak som ustlala a vyvetrala, dala som do hrnca hovädzie mäso a išla som škrabať zeleninu.
Viem, že iné ženy sa neštítia manželom navrhnúť pomilovanie. Často sme o tom klebetili. Považovali by ma za naivnú, keby som im prezradila, že ja som sa o taký návrh nikdy nepokúsila... načo, napokon; Mišo musí sám vedieť, on musí chcieť prvý. A nebanujem, že som sa nikdy nepomýlila, vždy som vydržala, pokiaľ
nevyšla jasná iniciatíva od neho. Ale čo ak v istom veku musím začínať ja?
Keď žena príliš okato núka svoje telo, môže sa stať, že muž ju pomiluje zo súcitu. Bŕ. Ani len zo zvedavosti to nechcem skúšať. Ale sú vraj také typy, ktoré muža priam donútia, aby ich pomiloval, hrozia a vydierajú. Čo to musí byť za vášeň. Taký muž je úbohým pandrlákom medzi ženinými nohami, teleso, pružina, stroj, baranidlo.
Stáva sa, že Mišo spí ako adut, a ja sa umáram. Darmo kašlem, prevraciam sa, chodím piť vodu. Každé také prebudenie vyvoláva v mužovi blaženosť, lebo si spomenie, ako dobre sme sa pomilovali. Inokedy spí tvrdo, lebo je unavený, od zúrivosti musím potom niečo jesť a piť, všetko mi padá z rúk, ráno sa to nedá upratať. Čím tichšie som sa chcela správať, tým viac vecí mi vypadlo z rúk. Tresnem o zem aj nejakú knihu, ak má na prebale ženu, ktorá netrpí. V zime je to hrozné, lebo musím sedieť vnútri. V lete vyjdem do záhrady, ak nie sú komáre.
Tieto príhody sú v posledných rokoch zriedkavejšie.
Keď ten tohoročný február nemal ani jeden mrazivý deň, naopak, v noci bolo teplejšie ako vo dne, strávila som jednu polnoc – to jest čas po polnoci, asi do štvrť na jednu, ako taká striga v kožuchu pod orechom. Išla som až k ceste. Na opačnej strane pod stromom tiež stál nejaký človek. Obaja sme znehybneli. Obzrela som sa, či mám za chrbtom všetko v poriadku, a plánovala som, že naraz začnem utekať domov. Postava pod stromom by ma nedobehla, musela by preskočiť náš plot. Takto sme vydržali stáť desať minút, potom sa tá postava pohla, bol to nejaký muž iba v košeli. Išiel akoby nič dolu ulicou, ani sa neobzrel. I ja som sa pobrala dnu a smiala som sa svojej ustráchanosti.
Dozvedela som sa, že to Marcel stál pod tým stromom. Napísal mi list.
„Drahá pani Uršuľa, rád by som sa niekedy s vami porozprával, ste mi veľmi sympatická. Viem, že ste veľa prežili. Moja matka hovorieva, že Mišo Pátek je môj otec, ale že sa to nepriznalo, lebo sa báli vašej pomsty. Videl som vás stáť o polnoci pri plote. Myslel som, že niekam utekáte. Potom som po príchode domov napísal báseň o tom, aké to je – mať dve matky.“
Mala som veľké šťastie, že som list otvorila, hneď ako ho poštárka hodila do schránky. Mám zlý zvyk, že nechávam všetky listy aj s novinami na stole, lebo už som nedostala list možno desať rokov. (Katka z Ameriky píše na Mišovu adresu, píše to ako obom.)
Dostala som zimnicu a triašku, hlad a strach. Rýchlo som si prečítala list asi trikrát za sebou a potom spálila a popol zakopala.
Bože môj, diabol na mňa dýchol.
Ten Marcel sa zbláznil. Keby to vedela jeho matka! Nerobí si zo mňa žarty? To asi bude žart, možno sa na tom dohodli so svojou matkou, aby ma pred Mišom zhodili. V takom prípade by bolo najlepšie všetko povedať Mišovi. Chcú vedieť, ako budem reagovať. Aj keby som sa tomu chlapovi páčila, toľko rozumu môže mať, aby o tom netáral. Veď má sedemnásť rokov. To svedčí o jeho infantilite. Nemôže to byť normálne. Či sa ja môžem na takejto dedine priateliť s nejakým mužom, že by si to nikto nevšimol? Prečo by sa dvaja ľudia rozprávali, keď sa nemajú radi, prečo by nadväzovali kontakt? Dedina má pravdu, také priateľstvá svedčia o hriechu.
Recenzie a kritiky
Rok vydania:
2014ISBN:
9788055609812Rozmer:
125×210 mmPočet strán:
208Väzba:
pevná s prebalomJazyk: slovenčinaŠtýl: filozofický, duchovný
