Štyri (Zbierka poviedok k sérii Divergencia) (Roth Veronica)

Veronica Roth, autorka najpopulárnejšej dystopickej série kníh Divergencia – Rezistencia – Experiment, pripravila pre...


🍌 Odosielame o 2 dni.
12,95€
Zľava 7%
12,04€

Veronica Roth, autorka najpopulárnejšej dystopickej série kníh Divergencia – Rezistencia – Experiment, pripravila pre svojich čitateľov jedno úžasné prekvapenie! Exkluzívnu zbierku príbehov, ktorá približuje život Tobiasa Eatona, neskôr známeho ako Štyri. Zistite, čo sa premieľalo hlavou Tobiasovi pred jeho rozhodovacou ceremóniou, čo ho donútilo opustiť rady Sebazaprenia, ako si poradil s iniciačnou skúškou v Neohrozenosti, prečo si vybral postavenie, v ktorom napokon stretol Tris, ktorá navždy zmenila jeho život. Veronica Roth nám v poviedkach Utečenec, Kandidát, Syn a Zradca predstaví Tobiasa Eatona-Štyriho, ako sme ho doteraz nepoznali. Súčasťou knihy sú aj tri exkluzívne scény z knihy Divergencia vyrozprávané z Tobiasovho pohľadu.


Ukážka textu z knihy



S VÝKRIKOM SA VYNORÍM zo simulácie. Štípe ma pera, dotknem
sa jej a odtiahnem zakrvavené prsty. Asi som si do
nej počas testu zahryzol.
Žena z Neohrozenosti, ktorá mi robila test predpokladov,
vraj sa volá Tori, na mňa čudne pozrie. Zdvihne ruky
potetované plameňmi, lúčmi svetla a sokolími krídlami,
uhladí si čierne vlasy dozadu a stiahne si ich do uzla.
„Keď si bol v simulácii, uvedomoval si si, že nie je skutočná?“
spýta sa Tori a vypne stroj. Pôsobí pritom nenútene,
ale mňa neoklame. Ľahostajný výraz, ktorý si niekto
celé roky nacvičoval, spoznám vždy na prvý pohľad.
Zrazu počujem každý úder svojho srdca. Stalo sa presne
to, čo predpovedal otec. Varoval ma, že sa ma niekto
spýta, či som bol počas simulácie pri vedomí, a presne mi
nadiktoval, ako mám odpovedať.
„Nie,“ odseknem. „Podľa vás by som si rozhrýzol hubu,
keby som vedel, čo robím?“
Tori na mňa chvíľku uprene zíza a potom si zahryzne
do krúžku na vlastnej pere. „Gratulujem. Vyšlo ti Sebazaprenie.
Ako z veľkej knihy.“
Prikývnem, hoci slovo Sebazaprenie mi pripomína
slučku, ktorá sa mi sťahuje okolo krku.
„Netešíš sa?“
„Členovia mojej frakcie sa potešia.“
„Nepýtala som sa na nich, pýtala som sa teba,“ trvá
na svojom Tori. Kútiky očí aj úst jej klesajú dolu, akoby
ich ťahali neviditeľné závažia. Ako keby ju niečo trápilo.
„Si v bezpečí. V tejto miestnosti môžeš povedať, čo len
chceš.“
Výsledok testu predpokladov som poznal dávno predtým,
než som dnes prišiel do školy. Vybral som si jedlo namiesto
zbrane. Vrhol som sa do cesty útočiacemu psovi,
aby som zachránil dievčatko. Vedel som, že keď spravím
tie dve rozhodnutia, test sa skončí a prisúdi mi Sebazaprenie.
Netuším, či by som urobil niečo iné, keby mi Marcus
vopred nenakázal, ako sa mám zachovať, keby z diaľky nekontroloval
aj tento test. Čo som čakal? Ktorú frakciu by
som naozaj chcel?
Hociktorú. Hociktorú, len nie Sebazaprenie!
„Vyhovuje mi to,“ vyhlásim pevne. Nech si Tori tvrdí,
čo chce, na svete neexistuje bezpečné miesto, neškodná
pravda ani nevinné tajomstvo, ktoré by som mohol bez
obáv prezradiť.
Ešte cítim, ako mi ten pes v simulácii chňapol ruku do
papule a zubami mi roztrhol kožu. Kývnem hlavou a vyštartujem
k dverám, ale než stihnem vypadnúť, Tori ma
schmatne za lakeť.
„Ty budeš musieť žiť so svojím rozhodnutím,“ povie.
„Nech si vyberieš čokoľvek, všetci ostatní sa s tým časom
zmieria. Len ty nie.“
Otvorím dvere a odkráčam.
Vrátim sa do jedálne a sadnem si k deckám zo Sebazaprenia,
ktoré ma sotva poznajú. Otec ma zásadne nepúšťa
na spoločenské akcie, vraj preto, že by som určite niečo
vyviedol a pokazil mu povesť. Kašlem na to. Aj tak sa cítim
lepšie vo vlastnej izbe v tichom prázdnom dome než
uprostred kopy ľudí v sivom, ktorí sa v jednom kuse navzájom
núkajú a ospravedlňujú.
Má to akurát jednu nevýhodu: keďže sa od nich ustavične
držím čo najďalej, zvyšok Sebazaprenia sa ma bojí
a myslí si, že som zlý, skazený alebo divný. Ani tých pár
ľudí, ktorí sú ochotní kývnuť mi na pozdrav, sa mi radšej
nepozrie rovno do očí.
Rukami si zvieram kolená, čakám, kým všetci dokončia
testy, a obzerám sa okolo. Dokonalí žiaci z Informovanosti
majú stôl zaprataný knihami a odbornými časopismi, ale
len sa tvária, že študujú. Bavia sa o bežných veciach a do
učenia strkajú nos, iba keď si myslia, že ich niekto sleduje.
Otvorení nahlas debatujú, ako vždy. Decká z Harmónie sa
škeria a smejú, vyťahujú si z vreciek jedlo a nechávajú ho
kolovať. Neohrození prekrikujú všetkých ostatných, rozvaľujú
sa na stoličkách aj stoloch, opierajú sa jeden o druhého,
navzájom sa štuchajú a podpichujú.
Bral by som ktorúkoľvek frakciu, len aby som nemusel
zostať v Sebazaprení. Tam sa už všetci zhodli, že im nestojím
ani za pohľad.
Konečne do jedálne vojde žena v modrom a zdvihne
ruku. Informovaní hneď zmĺknu a my zo Sebazaprenia
signál na utíšenie ani nepotrebujeme, ale na ostatných
musí párkrát zakričať, aby si ju všimli.
„Testy predpokladov sa skončili,“ vyhlási. „Nezabudnite,
že o svojom výsledku sa nesmiete s nikým rozprávať,
ani s priateľmi a príbuznými. Rozhodovacia ceremónia
sa koná zajtra v Centrále. Rozvrhnite si čas, aby ste dorazili
minimálne desať minúť pred jej začiatkom. To je na
dnes všetko, smiete odísť.“
Väčšina deciek okamžite vyštartuje k dverám. My zostaneme
sedieť a čakáme, kým odídu. Cestu, ktorou moji spolužiaci
pôjdu, poznám naspamäť: po chodbe, von prednými
dverami a rovno na zastávku. Možno tam budú trčať aj hodinu,
lebo do autobusu nastúpia, až keď sa odvezú všetci ostatní.
Ja by som ich tichú spoločnosť už nezniesol ani sekundu.
Oddelím sa od nich a cez bočné dvere sa prešmyknem
do uličky vedľa školy. Už som tade párkrát išiel, ale väčšinou
som sa nenápadne zakrádal, aby ma nikto nevidel
ani nepočul. Teraz sa chcem čo najrýchlejšie rozbehnúť.
Prešprintujem na križovatku s prázdnou ulicou a preskočím
výmoľ na chodníku. Voľná sivá bunda sa mi trepoce
vo vetre, tak si ju stiahnem z pliec. Chvíľu ju nechám,
aby za mnou mávala ako vlajka, potom ju zahodím. V behu
si vyhrniem rukávy po lakte. Keď už nevládzem šprintovať,
trochu spomalím. Zdá sa mi, že sa okolo mňa mihá celé
mesto, budovy sa zlievajú do jedinej škvrny. Počujem, ako
mi plieskajú topánky o chodník, ale akoby mi ani nepatrili.
Horí mi každý sval v tele, nakoniec musím zastať. Dobehol
som až do zrúcanín medzi štvrťou Sebazaprenia,
sídlom Informovanosti, Pranierom a budovami, ktoré
používame všetci spoločne. Zem nikoho obývajú bezprizorní.
Na každom stretnutí členov frakcie nám naši vodcovia
– väčšinou prostredníctvom môjho otca – prízvukujú,
aby sme sa ich nebáli a správali sa k nim ako k ľuďom,
nie ako k úbohým bezcenným troskám. Mne nikdy ani
nenapadlo, že by som sa ich mal báť.
Prejdem na chodník, aby som mohol nazerať do
okien. Väčšina miestností je pustá, len občas zazriem
zvyš ky starého nábytku či pár odpadkov na dlážke. Ľudia
kedysi razom odišli z mesta – muselo to tak byť, lebo
dnešní obyvatelia by zďaleka nenaplnili všetky budovy
–, a určite sa neponáhľali. Zanechali po sebe len čisté,
prázdne priestory a takmer nič zaujímavé.
Keď prechádzam okolo budovy na rohu ulice, čosi ma
upúta. Miestnosť za oknom je prázdna ako všetky ostatné,
ale za dverami, ktoré do nej vedú, zbadám jediný horiaci
uhlík.
Zamračím sa, zastanem pred oknom a skúsim ho otvoriť.
Najprv sa ani nehne, ale keď ním trochu pokývam, vyskočí
nahor. Pretisnem tade hlavu a trup, potom pritiahnem
nohy a zvalím sa na hromadu dovnútra. Oškriem si
lakte o dlážku, až ma zaštípu.
Budova páchne zmesou dymu, potu a vareného jedla.
Zakrádam sa k uhlíku a načúvam, či sa nebezpečne blízko
neozvú hlasy bezprizorných, ale všade je ticho.
Okná vo vedľajšej miestnosti sú zatreté farbou a hlinou,
ale v troche svetla, ktorá cez ne prenikne, rozoznám
poskrúcané podložky rozhádzané po dlážke a staré konzervy
so zaschnutými zvyškami jedla. Uprostred stojí malý
gril na uhlie. Väčšina uhlíkov už vyhorela dobiela, ale
z jedného sa ešte dymí. Ľudia odtiaľto odišli len nedávno
a podľa množstva prikrývok a konzerv odhadujem, že
ich bolo dosť veľa.
Celý život mi vtĺkali do hlavy, že bezprizorní žijú osamelo,
odrezaní od spoločenstva. Pri pohľade na toto
miesto nechápem, ako som tomu niekedy mohol veriť. Čo
by im bránilo vytvárať skupiny ako my ostatní? Ľudia sa
predsa združujú odjakživa, máme to v povahe.
„Čo tu robíš?“ vyštekne akýsi hlas, čo mnou zatrasie
ako elektrický šok. Zvrtnem sa k nemu. Vo vedľajšej
miestnosti sa objavil špinavý chlapík so žltkastou pokožkou.
Utiera si ruky do roztrhaného uteráka.
„Ja len...“ Pozriem na gril. „Videl som oheň. To je
všetko.“
„Aha.“ Cudzinec si zastrčí uterák do vrecka čiernych
nohavíc zaplátaných modrou látkou. Okrem nich má na
sebe sivú košeľu – uniformu Sebazaprenia, ja mám takú
istú. Je chudý ako trieska, ale vyzerá silný. Dosť silný na
to, aby mi ublížil, ale nemyslím, že sa na to chystá.
„Asi by som ti mal poďakovať,“ povie, „ale požiar sa
nekoná.“
„Už som si všimol,“ odseknem. „Čo je to tu vlastne?“
rozhodím rukami.
„Môj dom,“ odpovie s chladným úsmevom a odhalí
dieru po chýbajúcom zube. „Nečakal som hostí, tak som
sa neobťažoval s upratovaním.“
Kývnem hlavou k rozhádzaným podložkám. „Asi sa
v noci dosť prehadzujete, keď potrebujete toľko diek.“
„Drevo, čo sa toľko stará do cudzích ľudí? To som v živote
nevidel,“ skonštatuje. Pristúpi bližšie a zamračí sa
na mňa. „Si mi nejaký povedomý.“
Prečo? Určite som ho nikdy nestretol, nie u nás v najnudnejšej
časti mesta plnej rovnakých domov a ľudí s rovnakými
účesmi a sivými uniformami. Potom mi svitne:
všetci poznajú môjho otca, lebo šéfuje rade a patrí medzi
najdôležitejších ľudí v meste. Zo všetkých síl ma síce zatajuje,
ale s tým, že sa naňho podobám, nič nenarobíme.
„Mrzí ma, že som vás obťažoval,“ zarecitujem ako
vzorné decko zo Sebazaprenia. „Už pôjdem preč.“
„Ozaj ťa poznám,“ trvá na svojom bezprizorný. „Syn
Evelyn Eatonovej, že?“
Zastanem ako primrazený. Jej meno som nepočul už roky,
otec ho zásadne nevyslovuje nahlas, dokonca ani nereaguje,
keď ho začuje. Divné, že ma s ňou niekto zase spája,
hoci len pre niektoré črty, čo som po nej zdedil. Ako keby
som sa pchal do starého oblečenia, ktoré mi už nesedí.
„Kde ste ju stretli?“ Musel ju poznať dosť dobre, keď
jej podobu vidí v mojej tvári, o poznanie bledšej a s modrými
očami namiesto tmavohnedých. Väčšina ľudí sa nám
nikdy neprizrela dosť pozorne na to, aby si všimli, čo máme
spoločné: dlhé prsty, orlí nos, rovné, ale akoby večne
zamračené obočie.
Na okamih zaváha. „Občas pomáhala na dobročinných
akciách Sebazaprenia. Rozdávala jedlo, deky a oblečenie.
Jej tvár mi utkvela v pamäti. Navyše, bola vydatá
za člena rady. Nepoznalo ju náhodou celé mesto?“
Niekedy odhalím, že mi človek klame, len podľa toho,
ako sa mi jeho slová tlačia do uší, nepríjemné a neprirodzené.
Pripadám si asi ako Informovaní, keď musia prečítať
gramaticky nesprávnu vetu. Nech moju matku spoznal
akokoľvek, určite si ju nezapamätal len preto, že mu
raz podala konzervu s polievkou. Klamstvo však prejdem
mlčaním, lebo sa strašne chcem dozvedieť viac.
„Viete, že umrela?“ spýtam sa. „Už pred niekoľkými
rokmi.“
„Nie, nevedel som.“ Jeden kútik úst skrúti nadol.
„Mrzí ma to.“
Všetko na tom zatuchnutom mieste páchnucom telami
a dymom a plnom prázdnych konzerv mi pripomína chudobu
a zlyhanie, neschopnosť zaradiť sa do spoločnosti.
Cítim sa tam divne, ale čosi ma na tom aj láka: drsná sloboda,
odmietnutie vymyslených kategórií, ktoré zväzujú
nás ostatných.
„Zajtra ťa asi čaká rozhodovanie, keď si taký nervózny,“
ozve sa zase muž. „Ktorá frakcia ti vyšla?“
„To sa nikomu nehovorí,“ odpoviem automaticky.
„Tak si na správnej adrese,“ ubezpečí ma. „Ja som
nikto. Bezprizorný znamená nikto.“
Aj tak mu nič nepoviem. Zákaz prezrádzať výsledky
testu alebo akékoľvek iné tajomstvá neodmysliteľne patrí
k forme, ktorá ma vytvarovala, do ktorej sa musím každý
deň vtesnať. Už sa nezmením.
„Aha, si z tých, čo hrajú podľa pravidiel,“ skonštatuje
sklamane. „Tvoja matka mi raz povedala, že ju do Sebazaprenia
doviedla rutina. Vraj šla cestou najmenšieho
odporu.“ Pokrčí plecami. „Ver mi, Eaton junior, vzdor
stojí za to.“
Zalomcuje mnou hnev. Čo si to dovoľuje? Rozpráva
o mojej matke, ako keby patrila k nemu, nie ku mne. Prečo
ma núti spochybňovať všetko, čo som o nej kedy vedel,
len zato, že mu raz vraj priniesla jedlo? Vôbec by sa so
mnou nemal baviť. Veď je len bezprizorný, bezvýznamný,
cudzí niktoš.
„To vážne?“ odseknem. „Pozrite, kam vás ten vzdor
dostal. Krčiť sa v rozpadnutých domoch a vyžierať konzervy,
fakt skvelé.“ Pohnem sa k prázdnemu rámu dverí,
spoza ktorého sa vynoril, rátam, že tam nájdem východ
do bočnej uličky. Je mi jedno, kde sa ocitnem, musím čo
najrýchlejšie vypadnúť.
Kráčam opatrne, aby som nestúpil na žiadnu prikrývku.
Keď vyjdem na chodbu, chlapík za mnou povie:
„Radšej jesť z konzervy než sa drhnúť vo frakcii.“
Neobzriem sa.

Keď prídem domov, sadnem si na horný schod a pár minút
zhlboka dýcham chladný jarný vzduch.
Kradnúť chvíle pre seba, chvíle slobody, som sa kedysi
naučil od matky. Ani o tom nevedela. Sledoval som ju, ako
sa potme, keď otec zaspal, zakrádala von... a potom dnu,
než spoza okolitých budov prenikli prvé slnečné lúče. Občas
sa utiahla do vlastného sveta, aj keď bola s nami, zostala
stáť nad umývadlom so zavretými očami a zamyslela sa
tak hlboko, že ma nepočula, ani keď som ju oslovil.

Originálny názov: Four Jazyk: slovenský Rok vydania: 2015 Odporúčaný vek: 15+ Rozmer: 130×210 mm ISBN: 9788055612850 Počet strán: 304 Väzba: pevná