Tanec s drakmi 1: Sny a Prach

George R.R. Martin, ktorého časopis Time nazval „americkým Tolkienom“, si získal medzinárodné uznanie svojím monumentálnym cyklom epickej fantasy. Teraz vám tento oceňovaný autor prináša piatu knihu svojej preslávenej ságy, v ktorej známe tváre aj nečakané mocnosti bojujú o svoje miesto v rozdrobenej ríši.
Po obrovskej bitke visí budúcnosť Siedmich kráľovstiev na vážkach, krajinu sužujú stále nové hrozby, ktoré sa vynárajú z každej strany. Na východe vládne Daenerys, posledná z potomkov Targaryenovcov, so svojimi tromi drakmi ako kráľovná mestu, vystavanému z prachu a smrti. Ale aj ona má tisícky nepriateľov, čo sa ju vybrali hľadať. Kým sa dávajú dokopy, istý mládenec sa taktiež vydáva na cestu za kráľovnou, no vedú ho k tomu úplne iné pohnútky.
Aj Tyrion Lannister, na úteku zo Západnej zeme, kde je na jeho hlavu vypísaná nemalá odmena, mieri ku kráľovnej Daenerys. No jeho najnovší spojenci na tejto ceste nie sú len banda trhanov, ako sa na prvý pohľad zdá, ba dokonca majú medzi sebou niekoho, kto by mohol skutočne pripraviť Dany o jej nárok na Západnú zem.
Na severe sa stále tiahne gigantický Múr z ľadu a kameňa, ktorý je iba taký silný ako tí, čo na ňom držia hliadku. A tam musí Jon Snow, 998. najvyšší veliteľ Nočnej hliadky, čeliť najväčšej výzve. Nepriatelia naňho striehnu nielen v Hliadke, ale aj za Múrom, v zemi ľadových tvorov.
Vo všetkých kútoch krajiny prepukajú prudké spory, páchajú sa zrady, a celá perepúť štvancov a kňazov, vojakov a prevteľovačov, urodzených aj otrokov musí prekonávať naoko nezdolateľné prekážky. Niektorí zlyhajú, iní zosilnejú mocou temnoty. Ale v časoch rastúceho nepokoja sa sily osudu a politiky spoja v nevyhnutnom tanci, najväčšom, aký videl svet.

Ukážka textu z knihy

Pieseň ľadu a ohňa
„Čo je Pieseň ľadu a ohňa? Jediné fantasy, ktoré si dovolím porovnávať s Tolkienovým Pánom prsteňov... Je to fantasy séria pre moderných, bystrých ľudí, aj pre takých, čo fantasy nečítajú.“ Chicago Tribune

Hra o tróny
„Strhujúcou kombináciou mytológie, spletitej histórie a prenikavého pohľadu pripomína román T. H. Whita The Once and Future King.“ Chicago Sun-Times

Súboj kráľov
„Epická fantasy, ktorej sa nedá nič vyčítať: vášnivá, podmanivá, presvedčivá v detailoch a dokonalá v predstavivosti...“ The Washington Post

Búrka mečov
„Strhujúce… úžasne prepracovaná séria, ktorá neprestáva udivovať.“ The Patrior-News

Hostina pre vrany
„Martin je jednoznačne najlepší, pokiaľ ide o spisovateľov epickej fantasy... Je najvyšší čas vyhlásiť ho za amerického Tolkiena.“ Time

Ukážka textu z knihy

POZNÁMKA K CHRONOLÓGII

Viem, od poslednej knihy ubehlo veľa času. Takže by bolo na mieste trochu si to zrekapitulovať.
Kniha, ktorú držíte v rukách, je piaty diel Piesne ľadu a ohňa. Štvrtý sa volal Hostina pre vrany. Tento diel naň však nenadväzuje v bežnom zmysle, skôr sa dá povedať, že sa ich dej odohráva súčasne.
Tanec aj Hostina rozprávajú o tom, čo sa dialo bezprostredne po udalostiach opísaných v treťom diele Búrka mečov. Zatiaľ čo v Hostine sme sa zamerali na Kráľov prístav a blízke okolie, Železné ostrovy a Dorn, Tanec nás zavedie na sever do Čierneho hradu, na Múr (ale aj zaň) a na druhý breh Úzkeho mora do Pentosu a Otrokárskeho zálivu, aby sme pokračovali v rozprávaní o Tyrionovi, Jonovi Snowovi, Daenerys Targaryenovej a ostatných postavách, s ktorými ste sa nestretli v predchádzajúcom diele. Takže tieto knihy nejdú za sebou, odohrávajú sa skôr paralelne... a sú rozdelené geograficky, nie chronologicky.
Ale len do určitej miery.
Tanec s drakmi je dlhší ako Hostina pre vrany a zachytáva väčší časový úsek. V druhej polovici knihy sa znova objavia postavy, ktoré nám ponúkali svoj uhol pohľadu v Hostine pre vrany. A znamená to presne to, čo si myslíte – rozprávanie sa dostalo za časové obdobie pokryté Hostinou a oba prúdy sa znova spojili.
Po tejto knihe nasledujú Vetry zimy. A dúfam, že tam sa budú triasť opäť všetci pekne spolu…

George R. R. Martin
apríl 2011

PROLÓG

Noc páchla človečinou.
Warg zastal pod stromom a vetril na všetky strany. Sivohnedú srsť mu farbili roztancované tiene. Slabučký vánok, čo zaševelil v konároch borovice, privial silný pach človeka na pozadí jemnejších vôní líšky, zajaca, tuleňa, jeleňa a dokonca aj vlka. Warg dobre vedel, že aj tie patria človeku, kyslý zápach mŕtvych koží prerážal čerstvý závan dymu, krvi a hniloby. Iba ľudia sťahujú zvieratá z kože a obliekajú sa do nej.
Na rozdiel od vlkov sa však wargovia ľudí neboja. Od hladu a nenávisti mu stiahlo žalúdok. Potichu zavrčal, aby privolal svojho jednookého brata a prešibanú sestričku. Len čo vyrazil pomedzi stromy, svorka mu bola za pätami. Zavetrili tú istú stopu. Keď vkĺzol do ich kože, zbadal sám seba, ako uháňa v čele svorky. Z dlhých sivých čeľustí mu vychádzali chumáčiky teplej bielej pary. Na labách im primrzol sneh, stvrdol na kameň, ale boli lovci a hnali sa za korisťou. Mäso, pomyslel si warg, čerstvé mäso.
Jeden človek je slabý a zraniteľný. Aj keď je veľký a mocný a má dobrý zrak, sluch má slabý a pachy mu nič nehovoria. Jelene, losy, ba i zajace ho poľahky predbehnú, medvede a kance zasa premôžu. No človečie svorky sú oveľa nebezpečnejšie. Keď sa vlky priblížili ku koristi, začul warg skučanie mláďaťa, chrupčanie zamrznutej snehovej pokrývky pod nemotornými človečími labami, šuchot kožušín a cvendžanie dlhých sivých pazúrov, čo pri sebe nosí človek.
Meče, zašepkal mu vnútorný hlas, oštepy.
Z obnažených hnedých konárov viseli ľadové tesáky. Jednooký sa predieral húštím a rozmetával sneh na všetky strany. Svorka ho nasledo-vala. Vybehli na kopec, zliezli na druhej strane a pred nimi sa zjavila čistina s korisťou. Zbadal samicu, v náručí zvierala mláďa zakrútené do kožušín. Tú si nechaj nakoniec, zašepkal hlas, najprv sa zbav samcov. Hulákali na seba ako vždy, no warg cítil ich strach. Jeden držal drevený pazúr, vysoký ako on sám. Hodil ho do nich, ale ruka sa mu triasla a pazúr minul cieľ.
Vtedy sa na nich vrhli.
Jednooký brat zvalil samca so zubom do záveja a rozhryzol mu hrdlo. Sestra prekĺzla za druhého a napadla ho od chrbta. Ostala len samica s mladým.
Aj samica zvierala malý kostený pazúr, no pustila ho, len čo jej zahryzol do nohy. Spadla na zem a oboma rukami objala hlučné mláďa. Pod kožušinami bola len kosť a koža, ale cecky mala plné mlieka. Zato mláďa bola skutočná pochúťka. Najšťavnatejšie kúsky nechal bratovi. Kým sa svorka kŕmila, zamrznutý sneh navôkol sa pomaly sfarboval krvou.
Ďaleko odtiaľ, v hlinenej chatrči so slamenou strechou, dymníkom a podlahou z udupanej hliny sa Varamyr zachvel a oblizol si ústa. Mal krvou podliate oči, popraskané pery a sucho v krku, ale v ústach cítil chuť krvi a sadla, hoci mu od hladu skrúcalo žalúdok. Detské mäsko, pomyslel si a spomenul si na Balíka. Ľudské mäso. Vari už klesol tak hlboko, že túži po ľudskom mäse? V duchu počul, ako naňho Haggon vrčí. „Ľudia môžu jesť zvieratá a zvieratá ľudí, ale človek, ktorý ochutná človečinu, je netvor.“
Netvor bolo odjakživa Haggonovo obľúbené slovo. Netvor, netvor, netvor. Iba netvor žral ľudské mäso, páril sa s vlčicami alebo vnikal do cudzích ľudských koží.
Haggon bol slaboch, bál sa vlastnej moci. Keď som ho pripravil o nádej na druhý život, zomrel v slzách a opustený. Varamyr mu zjedol srdce. Veľa ma naučil, a práve vďaka nemu som po prvý raz ochutnal ľudské mäso.
Pravdaže, vo vlčej koži. Nikdy nezjedol človečinu ľudskými ústami. Napriek tomu nemienil pripraviť vlky o hostinu. Boli rovnako vyhladovaní ako on, iba kosť a koža, uzimení a lační, a tá korisť… dvaja muži a žena s dieťaťom, čo po porážke vbehli smrti do náručia. Aj tak by dlho nevydržali, buď by ich zahubil mráz alebo hlad. Takto je to lepšie, aspoň sa netrápili. Rýchla smrť. Vykúpenie.
„Vykúpenie,“ šepol. Škriabalo ho v hrdle, no dobre mu padlo počuť ľudský hlas, aj keď len vlastný. Vlhký vzduch páchol plesňou, zem bola studená a tvrdá a oheň viac dymil ako hrial. Priplazil sa k nemu čo najbližšie, kašľal a triasol sa, v boku sa mu otvorila rana a bolestivo pulzovala. Krv mu vsiakla do nohavíc až po kolená, zaschla a stvrdla.
Bodlina ho varovala, že sa to môže stať. „Zošila som ti ranu čo najlepšie, ale musíš oddychovať, inak sa ti potrhajú stehy a nezahojí sa.“
Bodlina bola jeho posledná spoločníčka, kopijníčka do špiku kostí – samá bradavica, zocelená a vráskavá. Ostatní ich cestou opustili. Jeden za druhým sa pobrali do svojich dedín, k Mliečnej vode, do Tvrdého domova alebo do lesa po istú smrť. Varamyr nevedel, kam sa podeli, ani ho to nezaujímalo. Mal som do niektorého vkĺznuť, kým sa dalo. Do jedného z dvojčiat alebo do toho veľkého so zjazvenou tvárou, či do toho mladého ryšavca. No čo keby na to ostatní prišli? Vrhli by sa naňho a zabili ho. Navyše ho prenasledovali Haggonove slová a potom už bolo neskoro.
Po bitke sa v lesoch túlali tisícky hladných vydesených divochov, čo utiekli pred krviprelievaním pri Múre. Niektorí sa chceli vrátiť do opustených domovov, iní zase pochodovať späť a znovu zaútočiť na bránu, no väčšina len bezcieľne blúdila divočinou. Unikli síce havranom v čiernych plášťoch aj rytierom v sivom brnení, ale prenasledovalo ich neúprosnejšie vojsko. Zo dňa na deň sa rozrastali zástupy mŕtvol. Mnohých zabil hlad, mráz či choroby, ďalší padli za obeť bývalým spolubojovníkom, ktorí s nimi prednedávnom pochodovali na juh pod vedením Mancea Nájazdníka, kráľa za Múrom.
Mance padol, šepkali si zúfalo divosi, zajali ho, je mŕtvy. „Harmu zabi-li, Mancea zajali a ostatní utiekli a nechali nás napospas osudu,“ tvrdila Bodlina, keď mu zašívala ranu. „Tormund, Uslzený, Varamyr v šiestich kožiach, všetci naši statoční nájazdníci. Kam sa len podeli?“
Nespoznala ma, uvedomil si Varamyr. A prečo by aj? Bez svojich zvierat vyzeral ako niktoš. Predtým som bol Varamyr v šiestich kožiach, stoloval som s Manceom Nájazdníkom. Meno Varamyr si vymyslel, keď mal desať rokov. Meno hodné lorda, mocné a hrozivé, meno z piesní. A napriek tomu zdupkal ako vyplašený králik. Vysvitlo, že strašný lord Varamyr je obyčajný zbabelec, no nezniesol, aby sa to dozvedela aj stará kopijníčka, tak jej povedal, že sa volá Haggon. Neskôr premýšľal, prečo si zo všetkých mien vybral práve toto. Zožral som mu srdce a zapil ho jeho krvou, a predsa ma stále prenasleduje.
Jedného dňa sa k nim prirútil jazdec na vycivenom bielom koni a všetkých presviedčal, nech zamieria k Mliečnej vode, kde Uslzený zbiera vojsko, s ktorým by prekročil Most z lebiek a dobyl Tieňovú vežu. Veľa ľudí s ním odišlo, ale väčšina ostala. O pár dní nato sa zjavil akýsi zanovitý bojovník v kožušinách, obvešaný jantárom, obchádzal ohniská a nahováral divochov, aby sa vydali na sever a utiahli do údolia Thenn. Varamyr nechápal, prečo by tam mali byť v bezpečí, keď aj Thennčania odtiaľ zutekali, no mnohí ho nasledovali. Ďalšie stovky sa pridali k lesnej čarodejnici, ktorá mala videnie, že po nich príde flotila lodí a odvezie ich na juh. „Musíme ísť k moru,“ vykrikovala Krtica a jej prívrženci sa obrátili na východ.
Varamyr by sa k nim pridal, keby mal viac sily. Sivé studené more však bolo ďaleko, vedel, že takú dlhú cestu by neprežil. Zomrel už deväťkrát a tentoraz ho čakala skutočná smrť. Plášť z popolky, spomenul si, bodol ma pre obyčajný plášť z popolky.
Jeho majiteľka bola mŕtva, ktosi jej rozmlátil hlavu na krvavú kašu s úlomkami kostí, ale jej plášť vyzeral teplý a hrubý. Snežilo a Varamyr nechal svoj plášť pri Múre. Prišiel tam o všetok svoj majetok: kožušiny na spanie, vlnené spodky, čižmy z ovčej kože a kožušinové rukavice, zásoby jedla a medoviny, pramene vlasov všetkých žien, ktorých sa kedy zmocnil, dokonca aj zlaté náramky, čo mu daroval Mance. Zhorel som a potom zutekal, šialený od bolesti a strachu. Pri tej spomienke sa hanbil, ale rozhodne nebol sám. Celé stovky, ba tisíce divochov vzali nohy na plecia. Nemali sme šancu. Vyrútili sa na nás rytieri v oceľovom brnení a pobili všetkých, čo zostali bojovať. Mohli sme len ujsť alebo zomrieť.
Uniknúť smrti však nebolo také jednoduché. Keď Varamyr v lese narazil na mŕtvu a zohol sa, že si vezme jej plášť, vôbec si nevšimol chlapca, čo vybehol z húštia, zabodol mu do boku dlhý kostený nôž a vytrhol mu z rúk popolku. „Bola to jeho matka,“ vysvetlila mu neskôr Bodlina. „Ten plášť patril jeho matke a ty si ju okrádal…“
„Bola predsa mŕtva,“ vyhlásil Varamyr a mykol sa, keď mu kostenou ihlou prepichla kožu. „Niekto jej rozbil hlavu. Nejaký havran.“
„Čoby havran, Kopytníci. Videla som ich.“ Ihlou mu zašívala ranu na boku. „Nemajú ďaleko od zverov, a ktože ich teraz skrotí?“ Veru nik. Ak Mancea naozaj zabili, slobodný národ je odsúdený na zánik. Thennčania, obri, Kopytníci, jaskynní ľudia s nabrúsenými zubami aj kmene zo západného pobrežia s kostenými záprahmi… po všetkých si príde smrť, aj po havrany. Čierne plášte to zrejme ešte netušia, ale stihne ich rovnaký osud ako ostatných. Nepriateľ sa blíži.
V duchu začul Haggonov drsný hlas: „Čaká ťa dvanásť smrtí, chlapče, a každá bude bolieť… ale po tej skutočnej príde nový začiatok. Druhý život je vraj jednoduchší a krajší.“
Onedlho zistí, či mal učiteľ pravdu. Vedel, že skutočná smrť sa blíži, cítil ju v štipľavom dyme, čo napĺňal chatrč, aj v teple, čo zacítil pod prstami, keď vopchal ruku pod oblečenie a dotkol sa rany. No drvila ho zima, zaliezala mu až do špiku kostí. Tentoraz ho zabije chlad.
Naposledy zahynul v plameňoch. Horel som. Spočiatku si myslel, že ho zasiahol zápalný šíp z Múra… lenže tento oheň ho spaľoval zvnútra. A tá bolesť…
Varamyr zomrel už deväťkrát. Raz ho zabila kopija, inokedy roztrhal medveď a raz dokonca vykrvácal, keď vrhol mŕtve šteňa. Prvýkrát okúsil smrť, keď mal šesť rokov – otec mu sekerou rozťal hlavu. Nič sa však nevyrovnalo bolesti, akú zažil, keď ho spaľoval oheň. Chcel odletieť, aby jej unikol, no zúfalým mávaním krídel len ešte väčšmi rozdúchaval plamene. V jednej chvíli letel ponad Múr a sledoval pohyb nepriateľa, vzápätí mu srdce zhorelo na popol a ocitol sa vo vlastnej koži, takmer pritom prišiel o rozum. Pri tej spomienke ho striaslo.
Vtedy si všimol, že vyhaslo v ohnisku.
Ostala v ňom iba hŕbka obhorených polien a pár svietiacich uhlíkov v pahrebe. Ešte dymí, stačí naň len priložiť. Zaťal zuby, priplazil sa ku kôpke konárov, čo nazbierala Bodlina, prv než sa vybrala na lov, a prihodil na pahrebu zopár vetvičiek. „No tak,“ zachrčal. „Chyťte sa!“ Dúchol do uhlíkov a v duchu sa modlil k bezmenným bohom lesov, kopcov a polí.
Nevyslyšali jeho prosbu. Po chvíli zmizol aj dym a v chatrči sa ochladilo. Varamyr nemal kresadlo, práchno ani drevo na podkúrenie. Vlastnými silami oheň iste nerozdúcha. „Bodlina!“ zvolal zachrípnutým hlasom plným bolesti. „Bodlina!“
Mala špicatú bradu, plochý nos a na líci bradavicu, z ktorej vyrastali štyri dlhočizné tmavé chlpy. Bola škaredá ako noc, ale aj tak ju túžil znovu vidieť. Mal som sa jej zmocniť, skôr než odišla. Ako dlho je preč? Dva dni? Tri? Nebol si istý. V chatrči vládlo prítmie, celý čas podriemkaval, nevedel, či je vonku noc, alebo deň. „Počkaj tu,“ vyhlásila. „Idem zohnať niečo pod zub.“ A tak čakal ako sprostý a dumal o Haggonovi, Balíkovi aj hriechoch, ktoré napáchal, no prešli celé dni a Bodliny nikde. Už sa nevráti. Ktovie, či ho neprekukla. Možno mu videla na tvári, čo má za lubom, alebo sa prezradil, keď blúznil v horúčke.
Netvor, začul Haggonov hlas, akoby bol tu, rovno pri ňom. „Je to len škaredá kopijníčka,“ namietol Varamyr. „Ja som významný človek, warg, prevteľovač. To ja si zaslúžim žiť, nie ona.“ Odpovede sa nedočkal. Napokon, bol tu sám. Bodlina odišla, opustila ho ako všetci ostatní.
Aj vlastná matka sa ho zriekla. Za Balíkom plakala, ale za mnou nie. Keď ho otec vytiahol z postele, aby ho odovzdal Haggonovi, nevenovala mu jediný pohľad. Celou cestou do lesa kričal a kopal, až kým mu otec nedal facku a neprikázal zavrieť ústa. „Patríš medzi svojich,“ vyhlásil a sotil ho Haggonovi k nohám.
Mal pravdu, uvedomil si v triaške Varamyr. Haggon ma veľa naučil. Ukázal mi, ako loviť zver, chytať ryby, zaklať prasa a vykostiť pstruha, aj ako sa nestratiť v lese. Zasvätil ma do života wargov a prevteľovačov, hoci som bol nadanejší než on.
O niekoľko rokov šiel hľadať rodičov, aby im povedal, že z ich malého Uzlíka vyrástol Varamyr v šiestich kožiach, ale obaja boli už dávno mŕtvi a spopolnení. Odišli do stromov a riek, odišli do skál a zeme. Odišli do prachu a popola. To im povedala lesná čarodejnica, keď zomrel Balík. Uzlík nechcel, aby aj po ňom ostala len kopa hliny. Dúfal, že o ňom zložia mnohé piesne a krásne devy mu budú ležať pri nohách. Keď vyrastiem, stanem sa kráľom za Múrom, prisahal. Táto túžba sa mu nesplnila, ale dostal sa veľmi blízko. Všetci divosi sa ho báli. Do boja sa niesol na chrbte ľadového medveďa vysokého trinásť stôp, slúžili mu tri vlky i ľadový tiger a sedával po pravici Mancea Nájazdníka. To Mance ma priviedol až sem. Nemal som ho počúvať. Mal som vkĺznuť do medvedej kože a roztrhať ho na márne kúsky.
Kým neprišiel Mance, Varamyr v šiestich kožiach si žil ako pán. Býval v Haggonovej sieni z machu, hliny a brvien a obsluhovali ho jeho zvieratá. Ctili si ho v dvanástich dedinách. Nosili mu chlieb, soľ a jablčné víno, ba aj ovocie a zeleninu z vlastných sadov a záhrad. Mäso si zháňal sám. Keď zatúžil po žene, poslal za ňou ľadového tigra a všetky ho pokorne nasledovali. Pravda, niektoré s plačom, ale ani jedna sa mu neodvážila vzoprieť. Obdaril ich semenom, na pamiatku im odrezal pramienok vlasov a poslal ich naspäť. Občas prikvitol dedinský hrdina s kopijou v ruke a chcel ho skántriť, aby zachránil sestru, dcéru či milú. Tých Varamyr pozabíjal, no ženám neublížil. Niektoré dokonca obťažkal deťmi. Samé nedochôdčatá, krpaté a slabé ako Uzlík. Ani jedno nezdedilo môj dar.
Zrazu ho zaplavil strach, zviechal sa na vratké nohy. Chytil sa za bok, aby zastavil krvácanie, vykročil k dverám, odhrnul ošklbanú kožušinu a ocitol sa zoči-voči bielemu múru. Sneží. Nečudo, že v chatrči sa zotmelo a naplnil ju dym. Pochovala ju hrubá vrstva snehu.
Varamyr sa zaprel a mäkká mokrá stena sa poddala. Vonku panovala mŕtvolne biela noc – bledé oblaky krúžili okolo striebristého mesiaca a tisícky hviezd sa chladne prizerali ich tancu. Navôkol stáli ďalšie zaviate chatrče a za nimi sa ligotal zľadovatený čarostrom. Na juhu a západe sa dvíhali kopce, rozľahlá biela divočina, nehybná v padajúcom snehu. „Bodlina!“ zvolal chabo Varamyr. Ktovie, ako ďaleko sa zatárala. „Bodlina! Ženská! Kde si?“
V diaľke zavyl vlk.
Varamyr sa zachvel. Ten zvuk poznal lepšie než hlas vlastnej matky. Jednooký. Najstarší, najväčší a najzúrivejší zo svorky. Stopár bol štíhlejší, rýchlejší a mladší a Šibalka zase prefíkanejšia, no obaja sa báli Jednookého. Ich starší brat bol nebojácny, húževnatý a krutý.
O ostatné zvieratá prišiel, keď mučivo zomieral v orľom tele. Ľadový tiger utiekol do lesa a medveď rozdriapal štyroch chlapov, kým ho neskolili oštepom. Keby sa k nemu Varamyr priblížil, roztrhal by ho na kusy. Nenávidel ho a zúril, keď mu vkĺzol pod kožu alebo vysadol na chrbát.
Ale jeho vlky…
Sú to moji bratia, moja svorka. Prežil s nimi nejednu mrazivú noc, zakaždým ho prikryli vlastnými telami, aby ho zohriali. Keď zomriem, pochutnajú si na mne, a na jar po mne ostanú len kosti. V tejto myšlienke nachádzal útechu. Napokon, vlky mu často zháňali obživu, zaslúžia si, aby ich po smrti nakŕmil. Možno sa k nim pridá a na začiatku druhého života roztrhá vlastnú mŕtvolu.
Najľahšie sa zbližoval so psami, žili s ľuďmi takpovediac pod jednou strechou a dávno si na nich zvykli. Vkĺznuť do psej kože bolo ako obúvať si staré vychodené čižmy. Čižmy boli stvorené pre nohy a psy pre obojok, či už obyčajný alebo neviditeľný. S vlkmi to bolo zložitejšie. Mohol sa s nimi spriateliť alebo zblížiť, no ani jeden sa nedal naozaj skrotiť. „Vlky a ženy sú na celý život,“ vravieval Haggon. „Keď si vezmeš ženu, stane sa tvojou manželkou. Keď si vezmeš vlka, staneš sa jeho súčasťou a on zase tvojou. Oboch vás to poznačí.“
Haggon ho učil, aby dal ostatným zvieratám pokoj. Mačky sú márnivé a kruté, neoddá sa im veriť. Losy a jelene sú korisť a aj ten najodvážnejší človek sa zmení na zbabelca, ak v nich ostane pridlho. Medvede, diviaky, jazvece, lasice… nič z toho Haggon neschvaľoval. „Niektoré zvery neradno pokúšať, chlapče. Nepáčilo by sa ti, čo s tebou spravia.“ A vtáky boli podľa neho úplne najhoršie. „Ľuďom nie je súdené lietať. Zalietaš si v oblakoch a nebudeš sa chcieť vrátiť na zem. Poznám prevteľovačov, čo to skúsili so sokolmi, sovami aj krkavcami. Odvtedy aj v ľudskej koži len zasnene posedávajú a zízajú na oblohu.“
Mnohí prevteľovači s ním však nesúhlasili. Keď mal Uzlík desať rokov, Haggon ho priviedol na zhromaždenie. Wargov tam bolo najviac, vlčích bratov, no práve tí ostatní sa mu videli oveľa zaujímavejší. Borroq sa tak podobal na svojho diviaka, že mu chýbali len kly, Orell mal orla, Briar ľadového tigra (len čo ho zbadal, zatúžil po vlastnom), Grisella zase kozy…
No ani jeden z nich sa nevyrovnal Varamyrovi v šiestich kožiach, dokonca ani vysoký zachmúrený Haggon s ručiskami ako z ocele. Starý lovec zomieral so slzami v očiach, keď mu Varamyr zobral Siváčika – vyhnal ho a sám si vlka podmanil. Na druhý život môžeš zabudnúť, starec. V tých časoch sa ešte volal Varamyr v troch kožiach. So Siváčikom mal štyri, no bol to starý vlk, bezzubý a zúbožený. Onedlho nasledoval svojho bývalého pána na druhý svet.
Varamyr sa dokázal zmocniť každého zvera, zlomiť jeho odpor a privlastniť si jeho kožu. Psa, vlka, medveďa alebo jazveca…
Bodlina, pomyslel si.
Haggon by ho nazval netvorom a odporným hriešnikom, no toho už dávno zabil, zožral a spálil. Mance by ho istotne preklial, ale aj ten je mŕtvy alebo v zajatí. Nik sa to nedozvie, vkĺznem do starej kopijníčky a Varamyra v šiestich kožiach nechám zahynúť. Predpokladal, že jeho dar sa pominie spolu so starým telom. Príde o svorku a zmení sa na škaredú, vycivenú ženu, ale aspoň unikne smrti. Ak sa vôbec vráti. Ak sa jej dokážem zmocniť.
Zakrútila sa mu hlava. Zrazu kľačal na kolenách s rukami zaborenými do záveja. Nabral si za hrsť snehu, džgal ho do úst, natieral na bradu a popraskané pery, konečne mal vodu. Bola ako ľad, ledva ju prehltol, a znova si pritom uvedomil, ako ho spaľuje horúčka.
Len čo si uhasil smäd, hlad ho kváril ešte viac. Žalúdok sa dožadoval jedla, nie vody. Prestalo snežiť, zdvihol sa prudký vietor a naplnil vzduch drobnými kryštálikmi, čo ho štípali do tváre, keď sa s otvorenou ranou tackal cez záveje. Vydychoval biele obláčiky pary. Pod čarostromom našiel dlhý konár, poslúžil mu ako barla. Sťažka sa oň oprel a zamieril k najbližšej chatrči. Možno tu dedinčania niečo nechali… vrece jabĺk, sušené mäso, čokoľvek, čo by ho udržalo pri živote, kým sa vráti Bodlina.
Už-už sa blížil k cieľu, keď sa palica pod jeho váhou zlomila a nohy mu vypovedali službu.
Netušil, ako dlho ležal v snehu a farbil ho vlastnou krvou. Sneh ma onedlho pochová. Bude to pokojná smrť. Ku koncu sa človeku chce spať a vraj je mu teplo. Na teplo sa tešil, no mrzelo ho, že už neuvidí zelené pláne za Múrom, čo Mance toľko ospevoval. „Nie je nám súdené žiť za Múrom,“ vravieval Haggon. „Slobodný národ sa prevteľovačov bojí, ale má ich v úcte. Na juhu by nás podrobení pochytali a zaklali ako prasce.“
Najprv si ma varoval, a potom si mi sám ukázal Východnú hliadku, pomyslel si Varamyr. Mohol mať nanajvýš desať rokov, keď sa tam s Haggonom vybrali, aby vymenili tucet jantárových korálov a sane plné surových koží za šesť mechov vína, soľ a medenú kanvicu. Vo Východnej hliadke sa obchodovalo lepšie než v Čiernom hrade, lebo tam kotvili lode plné tovaru z bájnych ďalekých krajín za morom. Havrany považovali Haggona za obyčajného lovca, priateľa Nočnej hliadky, a radi si od neho vypočuli novinky spoza Múra. Niektorí vedeli, že je prevteľovač, no nik to nespomenul ani slovkom. Práve tam začal Varamyr snívať o živote na teplom juhu.
Cítil, ako sa mu na čele topia snehové vločky. Lepšie než zomierať v plameňoch. Jednoducho zaspím a už sa nezobudím. Čaká ma druhý život. Cítil, že jeho vlky sa blížia. Opustí svoje zoslabnuté telo a stane sa jedným z nich, bude s nimi loviť a vyť na mesiac. Z warga sa stane skutočný vlk. Lenže ktorý?
Určite nie Šibalka. Varamyr do nej často vkĺzol, keď sa párila s Jednookým, aj keď podľa Haggona to bola zvrhlosť. No nechcel žiť ako suka. Stopár by mu vyhovoval lepšie… ale Jednooký bol väčší a zúrivejší, a on vždy obskočil Šibalku, keď sa honila.
„Časom vraj na všetko zabudneš,“ vysvetľoval mu Haggon len pár týž-dňov pred smrťou. „Keď tvoje telo zahynie, usídliš sa vo zvierati, no spomienky na predošlý život sa postupne vytratia a z warga sa napokon stane obyčajný vlk.“
Varamyr už okúsil, ako vyzerá druhý život. Keď sa zmocnil Orellovho orla, cítil, ako sa proti nemu búri prevteľovačova duša. Jeho niekdajší spoločník tak nenávidel Jona Snowa, toho prevracača plášťov, že svojou zášťou nakazil aj Varamyra. Od začiatku vedel, že Snow je warg, bolo mu to jasné, len čo zbadal obrovského bieleho pravlka, ktorý ho nemo sprevádzal. Prevteľovači sa navzájom vždy spoznajú. Škoda, že mi Mance nedovolil zmocniť sa toho pravlka, to by bol život hodný kráľa. Nepochybne by to dokázal. Snow mal dar, ale nik ho nenaučil, ako ho rozvíjať, bojoval s ním namiesto toho, aby sa z neho tešil.
Videl, ako naňho z bieleho kmeňa čarostromu hľadia červené oči. Bohovia ma súdia. Zachvel sa. Dopustil sa strašných, neodpustiteľných činov. Kradol, vraždil, znásilňoval, dokonca sa napchával ľudským mäsom a hltavo chlípal horúcu krv, keď sa valila z rozďavených hrdiel zomierajúcich. Prenasledoval svojich nepriateľov, zabíjal ich v spánku, vytrhával im vnútornosti a vláčil ich po blatistej zemi. Ako sladko chutilo ich mäso! „To nie ja, to tie zvery,“ zašepkal chrapľavo. „Môže za to váš dar.“
Bohovia neodpovedali. Dych sa mu zrážal pred očami. Cítil, ako mu zamŕza brada. Varamyr v šiestich kožiach zavrel oči.
Prisnil sa mu starý sen o chatrči pri mori, troch skučiacich psoch a plačúcej žene.
Balík. Za Balíkom plakala, ale za mnou nie.
Uzlík sa narodil predčasne a stále chorľavel, všetci čakali, že sa onedlho pominie. Matka mu dala meno, až keď dovŕšil štyri roky, no bolo už neskoro. Celá dedina ho dávno volala Uzlík, ako ho nazvala sestra Meha, kým bol ešte v matkinom lone. Ďalšiemu bratovi vymyslela meno Balík, ale bol to veľký, mocný červenolíci chlapec, narodil sa načas a dychtivo cical mlieko z matkinho prsníka. Matka ho chcela pomenovať po otcovi. Lenže Balík sa toho nedožil. Zomrel, keď som mal šesť rokov, tri dni pred svojimi druhými meninami.
„Vášho drobčeka si vzali bohovia,“ povedala vtedy lesná čarodejnica uplakanej matke. „Už nikdy neokúsi bolesť, hlad ani smútok. Bohovia si ho zobrali dolu do zeme a stromov. Sú všade vôkol nás, v skalách, potokoch, vtákoch i šelmách. Balík je s nimi, stal sa súčasťou celého sveta.“
Jej slová ho zasiahli priamo do srdca. Balík je tu, určite ma sleduje a vie o všetkom. Nemohol sa pred ním schovať, zaliezť matke pod sukňu ani vziať psy a utiecť pred otcovým hnevom. Úbohé psy. Chvostík, Ňucháč a Brecháč. Boli to dobré psy, moji priatelia.
Otec ich našiel oňuchávať Balíkovo telo, no nemohol vedieť, ktorý z nich to spravil, nuž zmárnil všetky. Tak sa mu triasli ruky, že sa musel dva razy zahnať, aby umlčal Ňucháča, a Brecháča dorazil až na štvrtý pokus. Vzduchom sa niesol pach krvi a príšerné zavýjanie zomierajúcich psov, no Chvostík jednako prišiel, keď ho otec zavolal. Bol najstarší, naučené zvyky boli mocnejšie ako strach. Keď doňho Uzlík vkĺzol, bolo už neskoro.
Nie, otec, nerob to, chcel zvolať. Psy však nevedia rozprávať a z papule sa mu vydralo iba žalostné kvílenie. Keď mu doprostred lebky dopadla sekera, chlapec v chatrči skríkol. Vtedy pochopili, kým som. O dva dni otec vzal sekeru a odvliekol ho do lesa. Uzlík si myslel, že ho chce skántriť ako predtým psy, ale dal ho Haggonovi.
Znenazdajky sa prebral na to, ako ním ktosi z celej sily lomcuje. „Vstávaj,“ kričal hlas, „vstávaj, musíme ísť! Sú ich stovky.“ Celé telo mu pokrýval zľadovatený sneh. Je mi zima. Chcel sa postaviť, ale zistil, že ruka mu primrzla k zemi. Vyslobodil si ju, no strhol si pritom kus kože. „Vstávaj!“ zvrieskla znovu. „Už sú skoro tu!“
Bodlina sa vrátila. Mykala ho za plecia a kričala. Na stuhnutej tvári cítil jej teplý smradľavý dych. Ak sa jej nezmocníš teraz, je po tebe, pomyslel si.
Pozbieral všetky sily, vykĺzol zo svojho tela a nasilu do nej vnikol.
Zaklonila sa a vykríkla.
Netvor. Kto to povedal, ona, on alebo Haggon? Nevedel. Uvoľnila ruky a jeho staré telo spadlo do snehového závoja. Zúrivo sa zvíjala a revala ako zmyslov zbavená. Aj ľadový tiger sa mu vzpieral a medveď dlho vyvádzal, driapal stromy, skaly i prázdny vzduch, no toto bolo oveľa horšie. „Vypadni, vypadni!“ počul jej krik. Zatackala sa, spadla a znovu vstala, divo rozhadzovala rukami a kopala nohami, zatiaľ čo ich duše bojovali o nadvládu nad jej telom. Nadýchla sa ľadového vzduchu a Varamyr na sekundu vychutnával jeho osviežujúcu chuť a silu jej mladého tela, keď zrazu zahryzla a ústa jej naplnila krv. Zdvihla ruky k tvári. Chcel ich spustiť, ale neposlúchali ho, a vzápätí si už driapala oči. Netvor, spomenul si, kým sa utápal v krvi, bolesti a šialenstve. Keď chcel vykríknuť, vypľula ich vlastný jazyk.
Biely svet sa pred ním zakrútil a zmizol. Na chvíľu akoby sa ocitol v čarostrome a vyrezanými červenými očami sledoval zomierajúceho muža, čo sa z posledných síl trasie na zemi, a bláznivú zakrvavenú ženu, ako poslepiačky tancuje v mesačnom svite, z očí jej tečú červené slzy a v záchvate hrôzy si strháva šaty. Potom obaja zmizli a on stúpal, rozplýval sa, jeho dušu unášalo na krídlach studeného vetra. Splynul so snehom a oblakmi, bol vrabcom, vevericou i dubom. Pomedzi stromy preletel výr na love a Varamyr bol vo výrovi, v zajacovi aj v tých stromoch. Hlboko v temnej pôde sa hmýrili slepé červy a on sa stal aj nimi. Som les a všetko, čo je v ňom, zaradoval sa v duchu. Krkavce vzlietli a rozkrákali sa, keď popri nich prechádzal. Obrovský los zaryčal a vyplašil deti, čo sa mu kŕčovito držali na chrbte. Spiaci pravlk nadvihol hlavu a zavrčal do prázdneho vzduchu. Varamyr však zmizol, skôr ako sa stihli nadýchnuť, a hľadal svoju svorku, Jednookého, Šibalku a Stopára. Bol presvedčený, že sú jeho jedinou záchranou.
To bola jeho posledná ľudská myšlienka.
Znenazdajky prišla skutočná smrť, prenikol ho mrazivý pocit, akoby ho hodili do ľadového jazera. Vzápätí už bežal zasneženou krajinou zaliatou mesačným svitom so svorkou v tesnom závese. Svet pred ním bol spolovice čierny. Jednooký, pomyslel si. Keď zavyl, Šibalka a Stopár sa pridali.
Zastali na hrebeni kopca. Bodlina, spomenul si a zamrzelo ho, o čo prišiel, no na druhej strane ľutoval, čoho sa dopustil. Údolie pod nimi bolo samý mráz. Ľadové prsty sa ovíjali okolo kmeňa čarostromu a spájali sa. Opustená dedina už nebola prázdna. Pomedzi záveje sa zakrádali tiene s modrými očami. Niektoré v hnedom, iné v čiernom, ďalšie celkom nahé, s telami bielymi ako sneh. Kopcami fičal vietor a prinášal pach mŕtveho mäsa, zaschnutej krvi, kožušiny napáchnutej plesňou, hnilobou a močom. Šibalka zavrčala, naježila sa a vycerila zuby. Nie človek. Nie korisť. Títo nie.
Telá dolu pod kopcom sa hýbali, hoci život z nich dávno vyprchal. Všetky do jedného zdvihli hlavy a pozreli na tri vlky na hrebeni. Posledná sa na ne zahľadela tá, ktorú kedysi nazývali Bodlinou. Vlnené háby a teplé kožušiny jej pokrýval srieň, ligotal sa v mesačnom svite a pri každom pohybe zaprašťal. Z prstov jej viseli bledoružové cencúle, desať dlhočizných nožov zo zamrznutej krvi. V očných jamkách sa mihotali bledomodré svetielka a dodávali jej drsným črtám zvláštnu, nadpozemskú krásu, akú za života nepoznali.
Ona ma vidí.

TYRION

Celú cestu cez Úzke more prepil.
Plavil sa na malej lodi v ešte menšej kajute, no kapitán mu ani raz nedovolil vyjsť na palubu. Od nepretržitého hojdania sa mu dvíhal žalúdok, odporné jedlo malo cestou von ešte odpornejšiu chuť. Ale načo mu bolo solené hovädzie, tvrdý syr či červivý chlieb, keď mal víno? Červené a kyslé, no pekelne silné. Niekedy vyvrátil aj to, ale vždy zohnal ďalšie.
„Svet je plný vína,“ zamumlal do vlhkej tmy. Otec neznášal opilcov, ale to bolo fuk. Je mŕtvy. Sám ho zabil. Šípom do brucha, pane. Keby som vedel lepšie narábať s kušou, vzal by som si na mušku vtáka, ktorým si ma splodil, ty hnusný sviniar.
V podpalubí nepoznal dňa ani noci. Sledoval čas len podľa návštev plavčíka, čo mu nosil jedlo, ktorého sa ani nedotkol. Zakaždým priniesol aj vedro s kefou, aby po ňom upratal. „To je dornské víno?“ spýtal sa ho raz Tyrion, keď vytiahol štupeľ z mechu. „Pripomína mi jednu zmiju, čo som kedysi poznal. Býval to zábavný chlapík, kým ho neprivalila hora.“
Plavčík mlčal. Bol veľmi škaredý, hoci ani zďaleka nie tak ako istý trpaslík s polovicou nosa a jazvou od oka až k brade. „Urazil som ťa?“ vyzvedal Tyrion, zatiaľ čo chlapec drhol podlahu. „Zakázali ti rozprávať sa so mnou? Alebo ti nejaký trpaslík pretiahol matku?“ Odpoveďou mu bolo len ticho. „Kam máme namierené? Prezraď mi to.“ Jaime spomínal slobodné mestá, ale nepovedal nič bližšie. „Ideme do Braavosu? Tyrošu? Myru?“ Radšej by šiel do Dornu. Myrcella je staršia než Tommen, podľa dornských zákonov je právoplatnou následníčkou trónu. Pomôžem jej získať korunu, presne ako navrhoval princ Oberyn.
Lenže Oberyn je mŕtvy, postarali sa o to oceľové päste sera Gregora Clegana. A ktovie, či by sa Doran Martell pustil do takej nebezpečnej hry aj bez bratovho naliehania. Možno by mi nasadil putá a odovzdal ma mojej drahej sestre. A čo tak Múr? Starý Medveď vravel, že Nočná hliadka potrebuje mužov, ako je Tyrion. Lenže čo ak Mormont nežije a čiernym bratom velí Janos Slynt? Mäsiarov syn určite nezabudol, kto ho poslal na sever.
Naozaj chcem stráviť zvyšok života s vrahmi a zlodejmi a jesť solenú hovädzinu a ovsenú kašu? Teda niežeby ho čakal dlhý život. Na to by už Janos Slynt dohliadol.
Plavčík namočil kefu a odhodlane pokračoval v práci. „Navštívil si niekedy lysské nevestince?“ vypytoval sa Tyrion. „Myslíš, že tam chodia kurvy?“ Nevedel si spomenúť na valýrsky výraz pre pobehlicu, aj tak bolo neskoro. Chlapec hodil kefu do vedra a odporúčal sa.
Víno mi pomútilo rozum. Majster ho kedysi učil ušľachtilú valýrčinu, ale v deviatich Slobodných mestách ňou veľmi nehovoria… to skôr deviatimi rôznymi nárečiami, z ktorých budú čoskoro samostatné jazyky. Tyrion vie trochu po braavosky a pár slov myrsky. V Tyroši by zas vedel nadávať na bohov, obviniť niekoho z podvodu a objednať si pivo vďaka istému žoldnierovi z Casterlyho skaly, čo ho naučil niekoľko fráz. V Dorne aspoň hovoria spoločným jazykom. Dornské nárečie je okorenené rhoynskými prvkami ako tamojšie jedlá a vína, ale dá sa tam dohovoriť. Presne tak, mal by som ísť do Dornu. Zaliezol na pričňu a držal sa tej myšlienky ako dieťa obľúbenej hračky.
Tyrionovi Lannisterovi sa odjakživa ťažko zaspávalo. Na lodi nespal skoro vôbec, hoci občas sa tak nalial, že na chvíľu odpadol. Aspoň ho netrápili sny. Za svoj krátky život sa už narojčil dosť. Vysníval som si samé hlúposti – lásku, spravodlivosť, priateľstvo, slávu. A že vyrastiem. Dobre vedel, že nič z toho sa mu nesplní. Nevedel len, kam chodia kurvy.
„Voľakam, kam chodia kurvy,“ vyhlásil otec pred smrťou. Úžasné posled-né slová. Vzduchom presvišťal šíp, lord Tywin si sadol a Tyrion Lannister sa ocitol na temnej chodbe s Varysom po boku. Zrejme sa vrátil do šachty a zliezol po dvestotridsiatich priečkach až tam, kde žeravé uhlíky sliepňavo svietili zo železnej dračej papule, ale vôbec si na to nespomínal. Pamätal si len zvuk kuše a smrad otcových výkalov. Ešte aj po smrti sa na mňa vysral.
Varys ho mlčky viedol spleťou tunelov, až sa napokon vynorili pri Čiernej vode, kde Tyrion vyhral dôležitú bitku a prišiel o nos. Obrátil sa k eunuchovi a prehodil: „Zabil som otca.“ Akoby oznamoval, že sa pichol do prsta.
Majster našepkávačov bol preoblečený za žobravého mnícha v moľami prežratej hnedej kutni zo zrebného plátna s kapucňou, čo mu zakrývala hladké tučné líca a okrúhlu holú hlavu. „Nemali ste za ním liezť,“ poznamenal vyčítavo.
„Voľakam, kam chodia kurvy.“ Tyrion otca varoval, aby nevyriekol to slovo. Keby som nevystrelil, vedel by, že len táram do vetra. Kušu by mi vzal, tak ako mi vzal aj Tyshu. Práve vstával, keď som ho zabil.
„Zabil som aj Shae,“ priznal sa.
„Vedeli ste, čo je zač.“
„Áno, ale nevedel som, čo je zač on.“
Eunuch sa zachichotal. „Teraz to už viete.“
Mal som zabiť aj eunucha. Len čo by si trochu viac zašpinil ruky, čo na tom záleží? Netušil, čo ho zadržalo. Určite nie vďačnosť. Varys ho síce zachránil pred popravou, ale prinútil ho k tomu Jaime. Jaime… nie, naňho nebudem myslieť.
Radšej otvoril ďalší mech vína a prisal sa k nemu ako k prsníku. Kyslé červené mu stekalo po brade a zmáčalo špinavú tuniku, čo mal na sebe ešte v žalári. Podlaha sa mu hojdala pod nohami, a keď chcel vstať, na-dvihla sa a tresla ho o stenu. Buď vonku zúri búrka, uvedomil si, alebo som opitejší, než som si myslel. Vyvrátil víno a rozvalený vo vlastných vývratkoch dumal, či sa loď potopí. Takto sa mi mstíte, otče? Vari vás Otec na nebesiach vymenoval za svojho pobočníka? „Takáto odplata čaká otcovrahov,“ vyhlásil, zatiaľ čo vonku príšerne zavýjal vietor. Nezdalo sa mu spravodlivé utopiť plavčíka, kapitána a zvyšok posádky za jeho hriechy, ale bohovia predsa nie sú spravodliví, či áno? Pri tejto myšlienke stratil vedomie.
Keď sa prebral, trešťalo mu v hlave a loď sa divo krútila, hoci kapitán tvrdil, že sú v prístave. Tyrion odsekol, nech sklapne, a chabo kopal do obrovského plešatého námorníka, čo si ho zastrčil pod pazuchu a poľahky odniesol do nákladného priestoru, darmo sa vzpieral. Tam naňho čakal prázdny sud od vína. Taký malý, že aj trpaslík sa doň len tak-tak zmestil. Tyrion sa od toľkého vzdoru pomočil, ale ani to mu nepomohlo. Napchali ho do súdka hlavou napred, takže mal kolená až za ušami. Kýpeť nosa ho príšerne svrbel, ale nemal sa ako poškriabať. Tomu vravím nosidlá hodné člena kráľovskej rodiny, pomyslel si, keď na sude pribili veko. Počul krik, a vzápätí ho zdvihli. Pri každom pohybe si udrel hlavu o dno suda. Svet sa pred ním krútil, ako ho kotúľali dolu, až náhle prudko zastal a pri náraze len-len že neskríkol. Vtom doňho vrazil ďalší súdok a Tyrion si zahryzol do jazyka.
Nasledovala najdlhšia cesta jeho života, hoci netrvala azda ani polhodiny. Dvíhali ho, skladali, kotúľali a ukladali, obracali hore dnom, naprávali a znovu kotúľali. Zvonku k nemu doliehal krik mužov a raz začul konské zaerdžanie. Dostal kŕče do zakrpatených nôh a tá bolesť čoskoro prehlušila aj búšenie v hlave.
Cesta sa skončila tak, ako sa začala, opäť ho kotúľali a natriasali. Zvonka sa ozývali neznáme hlasy v neznámom jazyku. Ktosi začal búšiť kladivom do suda a uvoľnil veko. Zaplavilo ho svetlo a studený vzduch. Hltavo sa nadýchol a pokúsil sa vstať, no iba čo prevrhol sud a vypadol na udupanú hlinenú podlahu.
Týčil sa nad ním škaredý pupkáč so špicatou žltou briadkou, v jednej ruke držal drevené kladivo, v druhej železné dláto. Látky mal na sebe, že by vystačila aj na turnajový šiator, a keď sa mu uvoľnil uzol na opasku, odhalil obrovské biele brucho a ťažké prsia s hrubými žltými chlpmi, čo mu ovísali ako vrecia loja. Tyrionovi pripomenul skapatého mroža, ktorého raz vyplavilo v jaskyni pod Casterlyho skalou.
Tučniak sa naňho usmial. „Opitý trpaslík,“ prehovoril spoločným jazykom Západnej zeme.
„Vyplavený mrož.“ Tyrion mal plné ústa krvi. Odpľul si cudzincovi k nohám. Boli v dlhej tmavej pivnici s valenou klenbou a kamennými stenami so škvrnami od liadku. Obklopovali ich sudy vína a piva, viac než by smädný trpaslík dokázal vypiť za jednu noc. Alebo za celý život.
„Ste bezočivý. To sa mi na trpaslíkoch páči.“ Keď sa tučniak zasmial, tak sa mu roztriaslo sadlo, až sa Tyrion zľakol, že spadne a rozdrví ho na kašu. „Ste hladný, priateľ môj? Unavený?“
„Smädný.“ Tyrion sa s námahou postavil. „A špinavý.“
Tučniak ohrnul nos. „Najprv vás teda okúpeme a potom príde na rad jedlo a mäkká posteľ, čo vy na to? Služobníctvo sa o vás postará.“ Odložil kladivo a dláto. „Cíťte sa tu ako doma. Priateľ môjho zámorského priateľa je aj priateľom Illyria Mopatisa, takveru.“
A priateľom Pavúka Varysa verím každé dvadsiate slovo.
Sľúbeného kúpeľa sa však dočkal. No len čo sa ponoril do horúcej vody a zavrel oči, zaspal. Prebudil sa nahý na matraci vypchatom husacím perím, takom mäkučkom, až sa mu zdalo, že sa vznáša na oblaku. Mal sucho v ústach a bolelo ho hrdlo, no vták mu stál ako železný stĺp. Zliezol z postele, našiel nočník a so slastným vzdychnutím ho naplnil.
V miestnosti vládlo šero, ale cez okenice prenikali slnečné lúče. Tyrion zo seba otriasol posledné kvapky a preknísal sa cez vzorovaný myrský koberec, ktorý mu hladil nohy ako jarná tráva. Nešikovne vyliezol na podokenicu a otvoril okno, aby videl, kam ho vlastne bohovia s Varysovou pomocou poslali.
Pod oknom zbadal mramorové jazierko lemované šiestimi čerešňami s holými hnedými konármi. Stál v ňom nahý chlapec s mečom nájomného vraha, prichystaný na boj. Bol štíhly a krásny, asi šestnásťročný, rovné plavé vlasy mu padali na plecia. Vyzeral úplne ako živý, trpaslíkovi až po hodnej chvíli došlo, že hľadí na maľovanú mramorovú sochu, hoci meč sa ligotal ako pravá oceľ.
Oproti jazierku sa vypínal tehlový múr so železnými hrotmi, mohol mať tak zo dvanásť stôp. Za ním sa rozprestieralo mesto, more škridlových striech natlačených na brehoch zálivu. Videl štvorhranné tehlové veže, obrovský červený chrám, sídlo na kopci. V diaľke farbili slnečné lúče hladinu hlbokej vody dozlata. Na mori sa hojdali rybárske bárky s povievajúcimi plachtami, pri pobreží kotvili väčšie lode s mohutnými sťažňami. Jedna sa isto plaví aj do Dornu alebo Východnej hliadky nad morom. Ibaže on nemá peniaze na plavbu a veslovaním by sa tiež ďaleko nedostal. Azda by som mohol ísť za plavčíka, plaviť sa po šírom mori a nechať ostatných námorníkov, nech mnou vytierajú podlahu.
Ktovie, kde sa vlastne ocitol. Dokonca aj vzduch tu vonia inak. Chladný jesenný vietor napĺňala aróma neznámych korení a z ulice za múrom sa ozývali vzdialené výkriky. Zdalo sa mu, že ide o valýrčinu, ale rozoznal tak každé piate slovo. Nie je to Braavos ani Tyroš, uzavrel. Holé konáre a studený vzduch napovedali, že môže vylúčiť aj Lys, Myr a Volantis.
Keď začul, ako sa za ním otvárajú dvere, obrátil sa a oslovil tučného hostiteľa: „Sme v Pentose, však?“
„Áno, kde inde?“
Pentos. Nuž, vždy lepšie než Kráľov prístav. „Kam chodia kurvy?“ vyhŕkol mimovoľne.
„Tie nájdete v nevestinci, rovnako ako v Západnej zemi. Ale to nech vás netrápi, priateľu. Pokojne si vyberte niektorú z mojich slúžok. Ručím vám, že nebudú robiť drahoty.“
„Otrokyne?“ spýtal sa uštipačne trpaslík.
Tučniak si pohladil konček naolejovanej žltej brady mimoriadne oplzlým gestom. „Otrokárstvo je v Pentose zakázané podľa dohovoru, ktorý nám Braavosania vnútili pred sto rokmi. Napriek tomu vás neodmietnu.“ Illyrio sa ťažkopádne uklonil. „Ale teraz ma ospravedlňte. Mám tú česť byť tunajším magistrom a musím sa pobrať na stretnutie s princom.“ Usmial sa a odhalil krivé žlté zuby. „Pokojne preskúmajte moje sídlo a pozemky, ale v žiadnom prípade nechoďte na ulicu. Nik nesmie vedieť, že ste tu boli.“
„Bol? Vari som niekam odišiel?“
„O tom sa pozhovárame večer. Posedíme si pri skvelom jedle a víne a zosnujeme úžasné plány. Čo vy na to, môj malý priateľ?“
„Dobre, môj tučný priateľ,“ odvetil Tyrion. Chce ma využiť na vlastné účely. Zámožným kniežatám zo slobodných miest odjakživa ide iba o zisk. „Korenárski vojaci a syroví lordi,“ volal ich otec pohŕdavo. Keby sa Illyriovi Mopatisovi väčšmi hodil mŕtvy ako živý, pred večerou by ho dal naložiť do ďalšieho vínneho suda. Musím zmiznúť, skôr než k tomu dôjde. A vedel, že dôjde, Cersei naňho tak ľahko nezabudne a Jaime sa istotne tiež nepotešil, keď našiel otca so šípom v bruchu.
Ľahučký vánok sčeril hladinu jazierka okolo nahého šermiara. Spomenul si, ako mu Tysha ískala vlasy v nepravú jar, keď sa vzali, predtým než ju aj s otcovými strážnikmi znásilnil. Počas úteku nad tými strážnikmi premýšľal, chcel sa rozpamätať, koľko ich vlastne bolo. Na také niečo sa predsa nezabúda, ale on zabudol. Dvanásť? Dvadsať? Sto? Nemal potuchy. Boli dospelí, vysokí a silní… hoci v očiach trinásťročného trpaslíka sú všetci vysokí. Tysha vedela, koľko ich bolo. Každý jej dal strieborniak, stačilo ich spočítať. Oni jej dali strieborniaky a ja zlatku. Otec nástojil na tom, že jej musí zaplatiť. Lannister vždy spláca svoje dlhy.
„Voľakam, kam chodia kurvy,“ ozvali sa mu znovu v hlave slová lorda Tywina a po nich opäť zadrnčala tetiva kuše.
Magister mu navrhol, nech preskúma sídlo. V cédrovej truhlici vykladanej lazuritom a perleťou našiel čisté šaty. Pri obliekaní však zistil, že sú to detské háby. Boli honosné, hoci trochu zatuchnuté, ale nohavice pridlhé, rukávy prikrátke a v golieri by sa zadusil ako Joffrey, keby sa mu ho aj podarilo zapnúť. Navyše ich už rozožrali mole. Ale aspoň nesmrdia po zvratkoch.
Najprv sa vydal do kuchyne, kde našiel dve tučné ženy a kuchtíka. Nespustili z neho oči, kým si bral syr, chlieb a figy. „Dobré ráno, spanilé dámy,“ uklonil sa im. „Viete, kam chodia kurvy?“ Neodvetili, tak im otázku zopakoval v ušľachtilej valýrčine, no kurvu musel nahradiť kurtizánou. Mladšia a tučnejšia len pokrčila plecami.
Premýšľal, čo by asi spravili, keby ich skúsil odvliecť do postele. Nebudú robiť drahoty, tvrdil Illyrio, ale Tyrion mal dojem, že práve tieto dve nemal na mysli. Mladšia mu pokojne mohla byť matkou a staršia bola pravdepodobne jej matka. Obe boli skoro také tučné ako Illyrio a prsia mali väčšie než Tyrion hlavu. Pridlávili by ma. Vedel si predstaviť aj horšiu smrť, napríklad tú otcovu. Mal som ho prinútiť, nech mi pred smrťou vyserie trochu zlata. Lord Tywin odjakživa šetril pochvalami a láskou, ale na peniaze
nikdy nebol skúpy. Žalostnejší než trpaslík bez nosa je trpaslík bez nosa s prázdnymi vreckami.
Nechal kuchárky kuchárkami a vydal sa hľadať pivnicu, kde ho Illyrio večer vytiahol zo suda. Našiel ju ľahko. Toľko vína by nevypil ani za sto rokov: sladké červené z Roviny, kyslé červené z Dornu, jantárové pentosské, zelený nektár z Myru, šesťdesiat sudov arborského zlatého, dokonca aj vína z bájnych východných zemí Qarthu, Yi Ti a Asshája pri Tieni. Napokon si vybral súdok silného vína zo súkromných zásob lorda Runceforda Redwyna, starého otca súčasného lorda z Arboru. Bolo ťažké, opojné a také tmavé, že v tienistej pivnici vyzeralo čierne. Tyrion si nalial do pohára, potom pre istotu nabral aj plnú karafu a pobral sa do záhrady, aby mohol popíjať v tieni čerešní, ktoré zazrel z okna.
Vyšiel však nesprávnymi dverami a nedostal sa k jazierku, ale na tom nezáležalo. Zadné záhrady boli veľmi príjemné a omnoho rozľahlejšie. Chvíľu sa len tak potuloval a popíjal. Múr okolo sídla by zahanbil aj pevnosť, no železné hroty pôsobili bez nabodnutých hláv trochu pusto. Predstavoval si, ako by sa na jednom z nich vynímala sestrina hlava so smolou na zlatých vlasoch a ústami plnými bzučiacich múch. Výborne, a Jaime dostane vedľajší hrot. Predsa neodlúčime sestru od brata.
Keby našiel povraz s hákom, vyšplhal by sa hore. Má silné ruky a je ľahký. Dalo by sa to preliezť, len sa nenapichnúť. Zajtra pohľadám nejaké lano, rozhodol sa.
Pri potulkách si všimol tri východy – hlavnú bránu so strážnicou, výpadovú bránu pri psinci a tajnú záhradnú bráničku za brečtanovým porastom. Bola zamknutá a zvyšné dve strážené. Strážnici boli tuční, s tvárami hladkými ako detský zadoček a na hlavách mali bronzové prilby s hrotom. Na prvý pohľad mu bolo jasné, že sú to eunuchovia. Vedel, čo sa o nich povráva. Vraj sa ničoho neboja, necítia bolesť a pánovi sú oddaní až za hrob. Pár stoviek takých by sa mi zišlo, pomyslel si. Škoda, že mi to nenapadlo, kým som bol pri peniazoch.
Prešiel popri galérii, zabočil pod lomený oblúk a vyšiel na dláždenom nádvorí so studňou, kde akási žena prala háby. Vyzerala ako jeho rovesníčka, mala matné červené vlasy a širokú pehavú tvár. „Nedáš si trochu vína?“ spýtal sa. Venovala mu neistý pohľad. „Nemám druhý pohár, ale môžeš sa napiť z môjho.“ Žena ďalej žmýkala tuniky a vešala ich. Tyrion si sadol na kamennú lavičku. „Povedz, nakoľko mám veriť magistrovi
Illyriovi?“ Pri tom mene zdvihla zrak. „Až tak?“ So smiechom si prehodil nohu cez nohu a napil sa. „Nechce sa mi skákať, ako on píska, ale mám vari na výber? Brány strážia. Čo keby si ma prepašovala von pod sukňou? Bol by som ti neskonale vďačný, ale čo, aj by som si ťa vzal za ženu. Dve manželky už mám, do tretice všetko dobré. Ale kde by sme bývali?“ Vyčaril milý úsmev, ako mu len umožnila znetvorená tvár. „Spomínal som, že mám neter v Slnečnom oštepe? Vedel by som s ňou narobiť kopu neplechy. Rozpútal by som vojnu medzi neterou a synovcom, nebolo by to skvelé?“ Práčka práve vešala Illyriovu tuniku, stačila by aj na lodnú plachtu. „Máš pravdu, je hanba, že mi to vôbec prišlo na um. Radšej sa poberiem na Múr. Chlapovi, čo sa pridá k Nočnej hliadke, zabudnú všetky staré hriechy. Ale teba by mi tam asi nedovolili, dušička. V Hliadke nestrpia pehavé krásky, čo mužom zohrievajú posteľ, veru nie, tam ma čaká len studený vietor, solená treska a trochu piva. Myslíš, že by som v čiernej vyzeral vyšší, pani moja?“ Znovu si črpol. „Čo ty na to? Sever alebo juh? Mám odčiniť staré hriechy či napáchať nové?“
Práčka naňho naposledy zagánila, vzala kôš a odišla. Tuším si žiadnu ženu dlho neudržím, napadlo mu. V karafe neostala ani kvapka. Mal by som si ísť doplniť zásoby. Zo silného vína sa mu však krútila hlava a schody do pivnice boli veľmi strmé. „Kam chodia kurvy?“ obrátil sa na šaty trepotajúce sa na šnúre. Azda by mu práčka vedela povedať. Nechcem tým naznačiť, že si pobehlica, duša moja, len mi napadlo, že to možno vieš. Alebo sa mal spýtať otca. „Voľakam, kam chodia kurvy,“ vyhlásil lord Tywin. Milovala ma. Bola dcéra roľníka, milovala ma, vydala sa za mňa, dôverovala mi.
Prázdny krčah mu vypadol z ruky a odkotúľal sa. Tyrion zoskočil z lavičky a šiel ho zdvihnúť. Vtedy zbadal huby vyrastajúce z prasknutej dlaždice. Boli biele s tmavšími fliačikmi a zospodu s tmavými, krvavočervenými lupeňmi. Jeden odtrhol a ovoňal. Lahodný, pomyslel si, a vražedný.
Napočítal sedem húb. Možno mu Sedma chce čosi naznačiť. Pozbieral ich, strhol zo šnúry rukavicu, starostlivo ich do nej zabalil a schoval do vrecka. Od toľkej námahy sa mu zatmelo pred očami, dotackal sa naspäť k lavičke, schúlil sa do klbka a zavrel oči.
Prebudil sa vo svojej izbe na mäkkom matraci plnenom husacím perím, akási plavovláska ho jemne mykala za plece. „Pripravila som vám kúpeľ, pán môj,“ vyhlásila. „O hodinu sa máte stretnúť s magistrom Illyriom.“
Tyrion sa nadvihol a chytil za hlavu. „Sníva sa mi, alebo naozaj hovoríš spoločným jazykom?“
„Nesníva, pán môj. Kúpili ma, aby som potešila kráľa.“ Bola mladá, štíhla, mala modré oči a krásnu tvár.
„Určite sa ti to podarilo. Potrebujem sa napiť.“
Naliala mu pohár vína. „Magister Illyrio mi prikázal, aby som vám umývala chrbát a ohrievala posteľ. Volám sa…“
„Tvoje meno ma nezaujíma. Vieš, kam chodia kurvy?“
Začervenala sa. „Kurvy sa predávajú za peniaze.“
„A niekedy aj za šperky, šaty a hrady. Ale kam chodia?“
Očividne mu nerozumela. „To je hádanka, pán môj? Neviem dobre hádať. Prezradíte mi odpoveď?“
Nie, pomyslel si. Neznášam hádanky. „Nič ti nepoviem, a to isté čakám od teba.“ Zaujíma ma len to, čo máš medzi nohami. Mal tie slová na jazyku, no nie a nie ich vysloviť. Nie je to Shae, vravel si v duchu, iba hlúpe dievča, čo si myslí, že mu dávam hádanky. Vlastne ho nezaujímala ani jej šuška. Asi som chorý alebo mŕtvy. „Spomínala si kúpeľ? Nenecháme predsa syrového lorda čakať.“
Keď vliezol do vane, dievčina mu umyla nohy aj chrbát a rozčesala vlasy. Napokon mu pomasírovala lýtka nejakou voňavou mastičkou a znova ho obliekla do chlapčenských šiat, zatuchnutých vínovočervených nohavíc a modrého zamatového doubletu s lemom zo zlatohlavu. „Mám vás tu po večeri počkať?“ spýtala sa, kým mu zaväzovala čižmy.
„Nie. So ženami som skončil.“ Aspoň s pobehlicami.
Priochotne sa s tým zmierila. „Ak chce pán môj chlapca, nejakého vám pošlem.“
Pán môj by chcel svoju ženu. Pán môj by chcel dievča menom Tysha. „Len ak vie, kam chodia kurvy.“
Stisla pery. Pohŕda mnou, uvedomil si, ale nie viac ako sebou pohŕdam sám. Za tie roky sa vyspal s mnohými ženami, čo ho neznášali, ale zakaždým mali toľko slušnosti, že pred ním predstierali náklonnosť. Trochu pohŕdania osvieži, asi ako kyslé víno po sladkom.
„Rozmyslel som si to,“ vyhlásil. „Počkaj ma v posteli. A buď nahá, prídem spitý pod obraz a nemienim sa zdržovať s oblečením. Drž jazyk za zubami, roztiahni nohy a budeme si znamenite rozumieť.“ Chlipne si ju obzrel v nádeji, že zazrie aspoň záblesk strachu, no dočkal sa len odporu. Trpaslíkov sa nik nebojí. Dokonca ani lord Tywin sa ho nebál, darmo naňho mieril kušou. „Vzdycháš, keď ťa trtkajú?“ opýtal sa slúžky.
„Ak to pána poteší, tak áno.“
„Možno pána poteší zaškrtiť ťa. To som spravil so svojou poslednou kurvou. Myslíš, že by to tvojmu pánovi prekážalo? Pochybujem. Má hŕbu ďalších pobehlíc, ale ja som iba jeden.“ Keď sa uškrnul, dostalo sa mu vytúženého strachu.
Illyrio čakal na mäkkej pohovke a napchával sa štipľavými papričkami a cibuľkami z drevenej misy. Na čele sa mu perlil pot a nad tučnými lícami žiarili prasacie očká. Ruky mal posiate ligotavými šperkami s ónyxom, opálom, tigrím okom a turmalínom, rubínmi, ametystmi, zafírmi, smaragdmi, gagátmi, nefritom, čiernymi diamantmi a zelenými perlami. Tie prstene by mi vystačili na niekoľko rokov, napadlo mu, ale bez sekáčika sa k nim nedostanem.
Illyrio naňho zamával. „Sadnite si, môj malý priateľ.“
Tyrion sa vyšplhal na stoličku. Bola preňho priveľká, hrubé pevné nohy a mäkučké vankúše boli určené pre magistrov majestátny zadok. Tyrion Lannister sa narodil do priveľkého sveta, ale Illyriov palác bol priam smiešne nadrozmerný. Som ako myška v mamutej nore, pomyslel si, no tento mamut má aspoň slušné zásoby vína. Pri tej myšlienke okamžite vysmädol, tak si vypýtal pohár.
„Páčilo sa vám dievča, čo som vám poslal?“ vyzvedal Illyrio.
„Keby som chcel pobehlicu, poviem.“
„Ak vás neuspokojila…“
„Spravila všetko, čo bolo treba.“
„V to dúfam. Vycvičili ju Lysania, a tí povýšili milovanie na umenie. Kráľovi sa veľmi páčila.“
„Vari ste nepočuli, že ja kráľov zabíjam?“ Tyrion sa zlovestne usmial. „Nechcem kráľovské zvyšky.“
„Ako myslíte. Pustime sa teda do jedla.“ Illyrio zatlieskal, a vzápätí ich obklopili sluhovia s podnosmi.
Na začiatok im priniesli vývar z krabov a morského čerta a studenú vajíčkovú polievku s limetkou. Potom prišli na rad prepelice s medom, jahňací chrbát, husacia pečienka na víne, paštrnák na masle a pečené mliečne prasiatko. Pri pohľade na toľko jedla prišlo Tyrionovi zle, ale zo slušnosti sa prinútil ochutnať aspoň polievku, a len čo si dal za lyžicu, odpor ho prešiel. Illyriove kuchárky boli možno staré a tučné, ale variť vedeli. Jakživ nejedol nič lepšie, dokonca ani na kráľovskom dvore.
Kým obhrýzal prepeličie kosti, spýtal sa Illyria na rannú návštevu u princa. Pupkáč iba pokrčil plecami. „Na východe vládne zmätok. Astapor a Meereen padli. Ghisské otrokárske mestá, čo tu stoja už od úsvitu vekov.“ Sluhovia krájali pečené prasiatko. Magister si vzal kúsok chrumkavej kože, namočil ho do slivkovej omáčky a s chuťou zhltol.
„Otrokársky záliv je predsa od Pentosu ďaleko.“ Tyrion si napichol kúsok husacej pečienky. Otcovrahovia sú prekliati, ale na takéto peklo by som si zvykol.
„Veru tak,“ uznal Illyrio, „ale náš svet je ako obrovská pavučina, dotknete sa jedného vlákna a všetky ostatné sa zatrasú. Víno?“ Schrúmal ďalšiu papričku. „Nie, mám lepší nápad.“ Zatlieskal.
Sluha priniesol tácňu s pokrievkou. Položil ju pred Tyriona, Illyrio sa k nemu nahol a zdvihol pokrievku. „Huby,“ oznámil a z podnosu sa vzniesla príjemná vôňa. „Na masle a s cesnakom. Vraj sú vynikajúce. Dajte si, priateľ môj.“
Tyrion sa už-už chystal zahryznúť do huby, no čosi v Illyriovom hlase ho zastavilo. „Až po vás, pane.“ Posunul tácňu k hostiteľovi.
„Nie, nie.“ Magister tácňu odsunul. Na chvíľu sa mu zazdalo, že naňho z obrovského syrára hľadia nezbedné chlapčenské oči. „Až po vás. Trvám na tom. Kuchárka ich pripravila osobitne pre vás.“
„Skutočne?“ Spomenul si na starenu so zamúčenými rukami. Ťažké prsia mala popretkávané tmavomodrými žilami. „To je od nej milé, ale… neprosím si.“ Vrátil hubu do misy plnej masla.
„Vy ste ale podozrievavý,“ usmial sa Illyrio cez špicatú žltú briadku.
Istotne si ju každé ráno olejuje, aby sa ligotala ako zlato. „Hádam len nie ste zbabelec? To mi nik nepovedal.“
„Ak v Siedmich kráľovstvách otrávite svojho hosťa, považuje sa to za vážne porušenie zákona pohostinnosti.“
„Tu tiež.“ Magister sa načiahol k čaši s vínom. „Ale ak hosť túži po smrti, hostiteľ by mu mal vyhovieť, či nie?“ Odpil si. „Magistra Ordella pred polrokom otrávili hubami. Vraj to veľmi nebolí. Kŕče v bruchu, náhla bolesť za očami, a hotovo. Radšej to než meč v krku, nemyslíte? Prečo zomierať s pachuťou krvi v ústach, keď si môžeme pochutiť na masle a cesnaku?“
Trpaslík si pozorne prezeral tácňu s jedlom. Z lahodnej vône sa mu zbiehali slinky. V kútiku duše túžil huby ochutnať, hoci vedel, čo obsahujú. Nemal dosť odvahy, aby sa vlastnoručne skántril studenou oceľou, ale odhryznúť si z huby sa mu zrazu zdalo celkom jednoduché, a to ho nevýslovne desilo. „Mýlite sa vo mne,“ ozval sa znenazdajky.
„Skutočne? Nie som o tom presvedčený. Ak sa chcete radšej utopiť vo víne, stačí povedať, radi vás obslúžime. Bude to rýchlejšie ako prepiť sa na druhý svet. Načo mrhať časom a vínom?“
„Mýlite sa vo mne,“ vyhlásil Tyrion dôraznejšie. Lákavé tmavé huby na masle sa leskli vo svetle lampy. „Uisťujem vás, že netúžim zomrieť. Čaká ma…“ Neisto stíchol. Čo ma vlastne čaká? Bohatý život? Veľké činy? Výchova detí, milujúca manželka, oddané kráľovstvo?
„Nič vás nečaká,“ doplnil Illyrio, „ale to sa dá ľahko zmeniť.“ Zobral si hubu a s chuťou do nej zahryzol. „Lahodné.“
„Takže nie sú jedovaté,“ utrúsil podráždene Tyrion.
„Nie. Načo by som vám ubližoval?“ Magister zhltol ďalšiu hubu. „Musíme si navzájom veriť. Ponúknite sa.“ Znovu zatlieskal. „Čaká nás veľa práce. Môj malý priateľ sa musí posilniť.“
Sluhovia vzápätí priniesli volavku plnenú figami, teľacie kotlety sparené v mandľovom mlieku, slede na smotane, kandizované cibuľky, smradľavé syry, tanier so slimákmi a brzlíkom i čiernu labuť aj s perím. Z tej si Tyrion nedal, pripomenula mu večeru so sestrou. Ochutnal však volavku, slede aj zopár sladkých cibuliek. A len čo vyprázdnil pohár, služobníctvo mu dolialo.
„Na takého drobného mužíka vypijete dosť.“
„Otcovražda je ťažké remeslo. Človek po ňom vysmädne.“
Pupkáčovi sa oči ligotali ako drahé kamene, čo mal na prstoch. „Mnohí v Západnej zemi by povedali, že koniec lorda Lannistera je dobrý začiatok.“
„Hlavne nech to nehovoria pred mojou sestrou, lebo môžu prísť o jazyk.“ Trpaslík roztrhol peceň chleba. „A vy si dajte pozor, čo hovoríte o mojej rodine, magister. Aj keď som otcovrah, stále som lev.“
Syrový lord sa zatváril mimoriadne pobavene. Plesol sa po tučnom stehne a vyhlásil: „Vy západniari ste všetci rovnakí. Vyšijete si na zdrap hodvábu dajaké zviera, a zrazu ste levy, draky a orly. Ak chcete, ukážem vám skutočné levy, môj malý priateľ. Princ je na svoj zverinec veľmi hrdý. Môžete sa s nimi podeliť o klietku.“
Tyrion musel uznať, že lordi Siedmich kráľovstiev si príliš zakladajú na svojich erboch. „Máte pravdu,“ pripustil. „Lannisterovci nie sú levy. Ale napriek tomu som synom svojho otca a Jaimeho so Cersei zabijem ja.“
„Zvláštne, že spomínate svoju krásnu sestru,“ odvetil Illyrio, zatiaľ čo sa napchával slimákmi. „Kráľovná ponúkla titul lorda tomu, kto jej prinesie vašu hlavu, bez ohľadu na jeho pôvod.“
To sa dalo čakať. „Ak chcete prijať jej ponuku, nech vám ponúkne aj jaskynku medzi nohami. To bude poctivý obchod – to najlepšie zo mňa za to najlepšie z nej.“
„Radšej sa dám vyvážiť zlatom.“ Magister sa tak rozrehotal, až sa Tyrion zľakol, že ho roztrhne. „Všetkým zlatom Casterlyho skaly, čo vy na to?“
„Zlato si nechajte,“ odvetil trpaslík. Uľavilo sa mu, že sa neutopí v prívale natrávených sleďov a brzlíkov. „Ale Skala patrí mne.“
„Veru tak.“ Illyrio si zakryl ústa a hlasno si odgrgol. „Myslíte, že vám ju kráľ Stannis nechá? Vraj mu záleží na dodržiavaní pravidiel. Váš brat sa obliekol do bieleho, takže podľa zákonov Západnej zeme ste jediným právoplatným dedičom vy.“
„Zrejme by mi Skalu dal,“ odvetil Tyrion, „nebyť tej maličkosti, že som kráľovrah a otcovrah. Za to by ma skrátil o hlavu, ako keby som už teraz nebol o hlavu kratší. Ale prečo sa podľa vás chcem pridať k Stannisovi?“
„Prečo by ste inak šli na Múr?“
„Stannis je na Múre?“ Tyrion sa poškrabal na nose. „Do siedmich pekiel, čo tam robí?“
„Trasie sa od zimy. V Dorne je teplejšie, asi sa mal radšej plaviť ta.“
Tyrionovi začínalo dochádzať, že istá pehavá práčka rozumie spoločnému jazyku lepšie, než predstiera. „Moja neter Myrcella je náhodou práve v Dorne. Uvažujem, že ju korunujem.“
Illyrio sa usmial, zatiaľ čo im sluhovia naberali čierne čerešne so šľahačkou. „Čo vám to úbohé dieťa spravilo, že ho chcete zahubiť?“
„Aj keď som otcovrah, to ešte neznamená, že chcem vyvraždiť celú rodinu,“ odpovedal ublížene Tyrion. „Povedal som korunujem, nie zamordujem.“
Magister si nabral z čerešní. „Mince vo Volantise majú na líci korunu a na rube lebku. Sú to dve strany jednej mince. Spravte z nej kráľovnú a zabijete ju. Dorn by možno za Myrcellu bojoval, ale to nestačí. Ak ste naozaj taký múdry, ako tvrdí náš priateľ, určite to viete.“
Tyrion sa zahľadel na tučniaka s novým záujmom. Má pravdu. Korunovať ju by znamenalo zabiť ju. Vedel som to. „Ostali mi len prázdne gestá. Po tomto by aspoň moja drahá sestra ronila trpké slzy.“
Illyrio si spakruky utrel ústa. „Cesta do Casterlyho skaly nevedie cez Dorn, môj malý priateľ. Ani popod Múr. No ubezpečujem vás, že cesta tu je.“
„Som usvedčený zradca, kráľovrah a otcovrah.“ Tieto reči o cestách ho rozčuľovali. Vari si myslí, že je to hra?
„Čo jeden kráľ spraví, druhý môže zrušiť. V Pentose máme princa, priateľ môj. Predsedá na báloch a hostinách, vozí sa po meste v nosidlách zo zlata a slonoviny. Jeho príchod ohlasujú traja heroldi, jeden nesie zlaté váhy obchodu, druhý železný meč vojny a tretí strieborný bič spravodlivosti. V prvý deň nového roka musí pomilovať pannu z polí a pannu z mora.“ Lakťami sa oprel o stôl. „Keď však prehráme vojnu alebo prídeme o úrodu, podrežeme ho, aby sme si uzmierili bohov, a vyberieme spomedzi štyridsiatich významných rodín nového vládcu.“
„Už sa nechcem stať tunajším princom.“
„Vari je to v Siedmich kráľovstvách inak? Zo Západnej zeme dávno vymizla spravodlivosť, viera… a čoskoro nebude čo do úst vložiť. Hladný vystrašený ľud sa vždy obzerá po záchrancovi.“
„V tomto prípade však nájdu iba Stannisa…“
„Žiadny Stannis. Ani Myrcella.“ Magister sa zoširoka usmial. „Niekto iný, silnejší než Tommen, milší než Stannis, s väčším nárokom, ako má Myrcella. Spasiteľ spoza mora, čo obviaže rany krvácajúcej Západnej zeme.“
„Pekné slová.“ Tyriona tým neohromil. „Lenže slová sú len vietor. Kto má byť ten váš spasiteľ?“
„Drak.“ Pri pohľade na trpaslíkov prekvapený výraz sa magister zasmial. „Trojhlavý drak.“