4. diel ságy Pieseň ľadu a ohňa

Po stáročiach krutých zápasov a osudových zrád sa sedem mocností, ktoré vládli v jednej ríši, zdecimovalo natoľko, že im nezostalo nič iné ako uzatvoriť prímerie. Aspoň navonok sa to tak zdalo. Niekoľko jedincov si ešte stale robí nárok na Železný trón, ale sú priveľmi slabí alebo vzdialení, aby sa im to mohlo podariť. Vojna, ktorá trvala tak dlho, pohltila samu seba. Avšak zanedlho sa v krehkom prímerí zrodia zradcovia, vydedenci, mrchožrúti, ktorí sa snažia priživiť na mŕtvych i živých. Ľudské vrany sa zlietajú na opulentnú hostinu a v Siedmych kráľovstvách sa rodia nové intrigy a vznikajú nebezečné aliancie, zatiaľ čo zo zlovestného súmraku minulých zápasov sa vynárajú prekvapivé postavy. Je to čas, keď múdri a ctižiadostiví, ale aj zradní a silní sa usilujú pomocou svojich schopností, moci a mágie prežiť kruté a strašné časy, ktoré nastali. Je to obdobie, kedy ľudia prostí aj urodzení, bojovníci I čarodejníci, úkladní vrahovia a mudrci spájajú dohromady a bojujú o svoje miesto na zemi a svoje životy. Na hostinu sa zletelo množstvo vrán – ale nasýti sa len niekoľko.

Ráno po bitke vrany hodovali na víťazoch aj porazených. Akú cenu má vôbec koruna, keď si vrana môže zgustnúť aj na kráľovi?
Na Železnom tróne sedí Lannister. No zrady a krviprelievanie sa ani zďaleka nekončia.
Vo svete zničenom vojnou sa rozhárajú nové konflikty. Trúfalé intrigy a nebezpečné spojenectvá môžu úplne pohltiť Západnú zem. Hru o tróny vyhrávajú tí s najostrejšími mečmi a najchladnejšími srdcami.

„V ťažkých časoch niet lepšieho rozptýlenia ako tieto čarovné príbehy.“
Guardian

„Martin nielenže zvýšil latku pre autorov fantasy, ale posunul hranice samého románu.“
The Times

„Prepracovaná zápletka, fascinujúce postavy, výborné dialógy, dokonalý spád a autorova ochota zabíjať aj hlavné postavy.˝
LA Times

„Mr. Martin je literárny derviš, z ktorého tryskajú divé vízie najlepších rozprávačov.
New York Times

Ukážka textu z knihy

Stephenovi Boucherovi,
mágovi Windowsu a drakovi DOS-u,
bez ktorého by bola táto kniha napísaná ceruzkou

PROLÓG

Draky,“ povedal Mollander. Zdvihol zo zeme zošúverené jablko a prehodil si ho z ruky do ruky.
„Hoď ho,“ nabádal ho Alleras Sfinga. Vytiahol z tulca šíp a založil ho do luku.
„Ja by som celkom rád videl draka.“ Roone bol z nich najmladší, stále mu do dospelosti chýbali dva roky. „Ozaj veľmi rád.“
A ja by som rád spal v objatí s Rosey, pomyslel si Pate. Nepokojne sa pomrvil na lavici. Už zajtra by mohla byť jeho. Zoberiem ju preč zo Starého mesta, za Úzke more do niektorého Slobodného mesta. Tam neboli nijakí majstri, nikto, kto by ho mohol obviniť.
Spoza okeníc obloka nad nimi počul Emmin smiech, miešal sa s hlbším hlasom muža, ktorého zabávala. Bola spomedzi kelneriek U brka a krčaha najstaršia, mala azda aj štyridsať, ale stále bola bucľato pekná. Rosey bola jej dcéra, mala pätnásť a práve rozkvitla. Emma rozhlásila, že kto chce Roseino panenstvo, zaplatí zlatým drakom. Pate si našetril deväť strieborných jeleňov a celý džbán medených hviezd a grošov, ale zbytočne. Skôr by sa mu vyliahol živý drak, než by si našetril na jedného zlatého.
„Na draky si sa narodil neskoro, chlapče,“ povedal Roonovi Armen Akolyta. Armen nosil na krku kožený remienok s cínovým, oloveným a medeným okom a ako väčšina akolytov bol presvedčený, že novicom namiesto hlavy sedí na pleciach kvaka. „Posledný pošiel za vlády Aegona Tretieho.“
„Posledný drak v Západnej zemi,“ nedal sa Mollander.
„Hoď to jablko,“ ozval sa znova Alleras. Bol to driečny mládenec, ich Sfinga. Všetky kelnerky naňho brali. Ešte aj Rosey sa ho občas dotkla, keď mu priniesla víno, a Pate len škrípal zubami a tváril sa, že si nič nevšimol.
„Posledný drak v Západnej zemi bol posledný drak vôbec,“ trval na svojom Armen. „To vie predsa každý.“
„To jablko!“ naliehal ďalej Alleras. „Ibaže by si ho chcel zjesť.“
„Tu máš.“ Mollander potiahol svoju konskú nohu, poskočil, zatočil sa, napriahol a hodil jablko do hmly, čo visela nad Medovinou. Nebyť jeho nohy, bol by z neho rytier ako z jeho otca. Mal na to dosť sily v pevných ramenách a širokých pleciach. Jablko letelo rýchlo a ďaleko…
… ale nie tak rýchlo ako šíp, čo vyletel za ním, celý dlhý yard, zo zlatého dreva a so šarlátovými pierkami. Pate nevidel, ako sa zabodol do jablka, ale počul to. Od rieky sa ozval zásah a potom šplechnutie.
Mollander zahvízdal. „Rovno do ohryzka. Pekne.“
Ani zďaleka nie také pekné ako Rosey. Pate miloval jej orieškovohnedé oči a pučiace prsia, a ako sa usmiala, vždy keď ho zbadala. Miloval jej jamky v lícach. Občas obsluhovala bosá, aby cítila trávu pod nohami. Aj to na nej miloval. Zbožňoval jej čistú, čerstvú vôňu, aj ako sa jej vlasy za ušami vlnili. Zbožňoval aj prsty na jej nohách. Raz v noci mu dovolila, aby ich hladil – hral sa s nimi a pre každý prstík vymyslel zábavný príbeh, aby ju rozosmial.
Azda by mal radšej zostať na tejto strane Úzkeho mora. Mohol by si za ušetrené peniaze kúpiť somára, s Rosey by sa na ňom striedali cestou do Západnej zeme. Ebrose je presvedčený, že Pate nemá na strieborné oko, ale vie napraviť kosti a prikladať pijavice. Dedinčania by mu boli za pomoc vďační. Keby sa naučil strihať vlasy a holiť brady, azda by sa uplatnil aj ako holič. To by mi úplne stačilo, hovoril si v duchu, len kým by som mal pri sebe Rosey. Rosey je všetko, čo na svete chce.
Nebolo to tak vždy. Kedysi sníval o tom, že bude majstrom na hrade nejakého štedrého pána, ktorý si bude vážiť jeho múdrosť a za služby mu venuje dobrého bieleho koňa. Ako krásne vysoko by sa niesol, ako vznešene, usmieval by sa nadol na poddaných, ktorých by míňal cestou…
Raz večer U brka a krčahu sa Pate po druhom krígli príšerne silného jablčného muštu naparoval, že nebude navždy novicom. „Veru tak!“ zvolal Lenivec Leo. „Budeš bývalý novic, čo pasie svine.“
Dopil zvyšok krígľa. Terasa U brka a krčaha osvetlená fakľami bola ako ostrovček svetla v mori rannej hmly. Pri rieke sa vznášalo svetlo majáka Vysokej veže ako matný oranžový mesiac vo vlhkom nočnom opare, ale ani to mu nijako nezlepšilo náladu.
Alchymista tu už mal byť. Vari to bol všetko iba krutý žart, alebo sa mu niečo stalo? Nebolo to prvý raz, čo by sa Patovi šťastie obrátilo chrbtom. Kedysi bol presvedčený, že sa naňho usmialo, keď ho pridelili arcimajstrovi Walgravovi, aby mu pomáhal s krkavcami, no vtedy netušil, že mu bude musieť nosiť jedlo, upratovať komnatu a každé ráno ho obliekať. Povrávalo sa, že toľko, čo Walgrave zabudol o umení práce s krkavcami, nevedia ani všetci ostatní majstri dokopy, tak si Pate pomyslel, že oko z čierneho železa má viac než isté, no vzápätí zistil, že Walgrave mu ho veru neudelí. Starca nechali arcimajstrom už iba z láskavosti. Býval to významný majster, no teraz často schovával pod rúchom zašpinené spodky a pred polrokom ho nejakí akolyti našli plakať v knižnici, lebo sa nevedel vrátiť do svojich komnát. Na Walgravovom mieste pod železnou maskou sedával majster Gormon, ten istý Gormon, ktorý raz obvinil Pata z krádeže.
Na jabloni pri rieke sa rozospieval slávik. Bola to pekná pesnička, príjemná zmena oproti večnému škrekotu a krákaniu krkavcov, o ktoré sa staral celý deň. Biele krkavce ho poznali po mene a mrmlali ho stále dookola, len čo ho zbadali: „Pate, Pate, Pate,“ až mal sto chutí vrieskať. Tieto obrovské vtáky boli pýchou arcimajstra Walgrava. Chcel, aby ho zožrali, keď sa pominie, ale Pate ich podozrieval, že chcú zožrať aj jeho.
Azda za to mohol len ten príšerne silný mušt – neprišiel sem piť, ale
Alleras platil, lebo oslavoval ukutie medeného oka, a Pate z pocitu viny vysmädol –, ale priam sa mu zdalo, ako keby slávik trilkoval zlato za železo, zlato za železo, zlato za železo. Čo bolo dosť čudné, pretože presne to povedal ten cudzinec vtedy v noci, keď ich Rosey dala dokopy. „Kto ste?“ spýtal sa ho Pate a muž odvetil: „Alchymista. Dokážem premeniť železo na zlato.“ A zrazu mal v ruke mincu, tancovala mu po hánkach, žlté zlato jemne žiarilo vo svetle sviečok. Na jednej strane bol trojhlavý drak, na druhej hlava nejakého mŕtveho kráľa. Zlato za železo, spomínal si
Pate, lepšie neobídeš. Chceš ju? Miluješ ju? „Nie som zlodej,“ tvrdil mužovi, čo o sebe tvrdil, že je alchymista. „Som novic z Citadely.“ Alchymista naklonil hlavu a povedal: „Keby si si to rozmyslel, budem tu o tri dni aj s drakom.“
Tri dni prešli. Pate sa vrátil k Brku a krčahu, stále na pochybách, čo je vlastne, ale namiesto alchymistu tu narazil na Mollandera, Armena, Sfingu a, samozrejme, nesmel chýbať ani Roone. Bolo by podozrivé, keby sa k nim nepridal.
V krčme u Brka a krčaha majú vždy otvorené. Už šesťsto rokov stojí na ostrovčeku v Medovine, a ani raz nemali zatvorené. Hoci sa vysoká drevená budova na južnej strane nakláňala ako novici po jednom krígli, Pate bol presvedčený, že tam bude stáť ďalších šesťsto rokov a predávať víno aj príšerne silný mušt námorníkom a rybárom, kováčom a spevákom, kňazom a kniežatám, aj novicom a akolytom z Citadely.
„Staré mesto nie je celý svet,“ rozdrapoval sa Mollander. Rytiersky synáčik, spitý pod obraz. Odkedy mu doručili správu, že jeho otec padol na Čiernej vode, skoro každú noc sa ožral. Ešte aj v Starom meste, ďaleko od bojov a v bezpečí za hrubými hradbami sa Vojna piatich kráľov dotkla všetkých … hoci arcimajster Benedict trval na tom, že to nikdy nebola vojna piatich kráľov, keďže Renly Baratheon zomrel, ešte skôr ako sa Balon Greyjoy korunoval.
„Otec vždy hovorieval, že svet je väčší ako hocijaký hrad,“ pokračoval Mollander. „Draky sú určite to najmenej, čo človek nájde v Qarthe, Assháji a Yi Ti. Námorníci hovoria…“
„… to, čo vždy, trepú dve na tri,“ skočil mu do reči Armen. „Sú to námorníci, drahý Mollander. Len choď do dokov, a stavím sa, že ti nejeden vyrozpráva, ako sa vyspal s morskými pannami alebo ako prežil rok v rybom bruchu.“
„A ako vieš, že to nie je pravda?“ Mollander dupal po tráve, hľadal ďalšie jablká. „Sám by si musel byť v tom bruchu, aby si mohol tvrdiť, že tam neboli. Keby to vyhlasoval len jeden námorník, no dobre, človek sa nanajvýš zasmeje, ale keď to hovoria veslári zo štyroch rôznych lodí v štyroch rôznych jazykoch…“
„Nehovoria to isté,“ trval na svojom Armen. „Draky v Assháji, draky v Qarthe, draky v Meereene, dothracké draky, draky oslobodzujúce otrokov… nové reči sú vždy iné než tie predtým.“
„Líšia sa len v drobnostiach.“ Mollander bol neskutočne zaťatý aj za triezva, ale keď si vypil, tak ním nikto nepohol. „Všetci hovoria o drakoch a krásnej mladej kráľovnej.“
Pata zaujímal iba drak zo žltého zlata. Nechápal, čo sa mohlo porobiť s alchymistom. Povedal, že príde o tri dni.
„Pri nohe máš jedno jablko,“ zavolal Alleras na Mollandera, „a ja mám v tulci ešte dva šípy.“
„Seriem ti na tvoj tulec.“ Mollander zdvihol spadnuté jablko. „Je červivé,“ zašomral, ale aj tak ho hodil. Šíp prestrelil jablko vo dvoje, práve keď začínalo klesať. Jedna polovica pristála na streche vežičky, spadla na nižšiu strechu, odrazila sa a capla na zem len kúsok od Armena. „Ak rozrežeš červa vo dvoje, máš dva červy,“ oznámil im akolyta.
„Keby to tak fungovalo aj s jablkami, nikto by už viac nemusel hladovať,“ vyhlásil Alleras s tým svojím milým úsmevom. Sfinga sa stále usmieval, ako keby poznal dáky skrytý žartík. Dodávalo mu to prefíkaný výraz, ktorý sa výborne hodil k jeho ostrej brade, špicatej línii vlasov nad čelom a hustej hrive krátkych kučier, čiernych ako noc.
Z Allerasa bude majster. Ešte je v Citadele iba rok, a už si ukul tri oká majstrovej reťaze. Armen má možno viac, ale ku každému sa prepracovával celý rok. No aj z neho bude raz majster. Roone a Mollander sú stále novici s holými krkmi, ibaže Roone je ešte primladý a Mollander radšej pije ako študuje.
Pate však…
Keď pred piatimi rokmi prišiel do Citadely, mal sotva trinásť rokov, no doteraz má krk holý ako v deň, keď dorazil zo západných zemí. Už dvakrát veril, že je pripravený. Po prvýkrát predstúpil pred arcimajstra Vaellyna, aby mu predviedol svoje znalosti oblohy. Namiesto toho zistil, ako prišiel Kyslý Vaellyn k svojej prezývke. Pate dva roky zbieral odvahu, aby to skúsil znova. Druhý raz sa vydal napospas prívetivému arcimajstrovi Ebrosovi, vychýrenému milým hlasom a jemnými rukami, ale Ebrosove povzdychy ho nakoniec ranili rovnako ako Vaellynove uštipačné poznámky.
„Ešte jedno jablko,“ zastrájal sa Alleras, „a poviem vám svoj názor na tie draky.“
„Ako že vieš niečo, čo ja neviem?“ hundral Mollander. Všimol si jablko na konári, vyskočil, odtrhol ho a hodil. Alleras natiahol tetivu k uchu a ladne sa otočil, ako sledoval letiaci cieľ. Vypustil šíp, práve keď jablko začalo klesať.
„Posledné nikdy netrafíš,“ poznamenal Roone.
Jablko čľuplo do rieky bez ujmy.
„Vidíš?“ dodal.
„V deň, keď trafíš všetky, prestaneš sa zdokonaľovať.“ Alleras uvoľnil tetivu a zasunul luk do koženého puzdra. Bol vyrezaný zo zlatostromu, vzácneho a chýrneho dreva z Letných ostrovov. Pate ho raz skúsil ohnúť, ale márne. Sfinga vyzerá chudučký, ale v tenkých rukách má sily dosť, dumal, keď si Alleras vyložil nohu na lavicu a načiahol sa po pohár s vínom. „Drak má tri hlavy,“ oznámil s jemným dornským prízvukom.
„To je dáka hádanka?“ chcel vedieť Roone. „V rozprávkach sfingy vždy hovoria v hádankách.“
„Žiadna hádanka.“ Alleras sa napil vína. Ostatní sa nalievali krígľami prehnane silného muštu, ktorým bola krčma povestná, ale on mal radšej čudné sladké vína svojej domoviny. Ani v Starom meste veru neboli lacné.
Prezývku Sfinga vymyslel Allerasovi Lenivec Leo. Sfinga je sčasti to a sčasti ono – má ľudskú tvár, levie telo, orlie krídla. Alleras bol presne taký istý – jeho otec bol Dornský a matka čierna obyvateľka Letných ostrovov. On mal pokožku tmavú ako tíkové drevo a oči ónyxovočierne ako sfingy zo zeleného mramoru pri hlavnej bráne.
„Žiadny drak nemal tri hlavy, iba ak na štíte či na zástave,“ vyhlásil pevným hlasom Armen Akolyta. „Bola to len heraldická figúra, nič viac. Okrem toho všetci Targaryenovci sú mŕtvi.“
„Všetci nie,“ namietol Alleras. „Žobrácky kráľ mal sestru.“
„Myslel som, že jej roztrieskali hlavu o stenu,“ ozval sa Roone.
„Nie,“ opravil ho Alleras. „To malému synovi princa Rhaegara rozbili hlavu o stenu statoční muži Leva Lannistera. Ale toto je Rhaegarova sestra, čo sa narodila na Dračom kameni, skôr ako ho dobyli. Volá sa Daenerys.“
„Zrodená za búrky. Už si spomínam.“ Mollander zdvihol krígeľ, až mu vyšplechol mušt. „Tak na ňu!“ Hodil ho do seba, tresol prázdny krígeľ na stôl, odgrgol si a spakruky si utrel ústa. „Kde je Rosey? Naša právoplatná kráľovná si zaslúži ešte rundu muštu, čo poviete?“
Armen Akolyta zhrozene vyvaľoval oči. „Hovor tichšie, somár. O takýchto veciach sa ani nežartuje. Nikdy nevieš, kto ťa môže začuť. Pavúk má uši všade.“
„No len sa nepoondi, Armen. Chcel som si pripiť, nie viesť povstanie.“
Pate začul chichot. Spoza chrbta sa mu ozval tichý, úlisný hlas: „Vždy som vedel, že si zradca, Skočko.“ Lenivec Leo sa opieral o starý doštený most, na sebe mal saténové oblečenie so zelenými a zlatými pásikmi a čiernu hodvábnu pelerínu, zopnutú na pleci nefritovou ružou. Predtým sa zrejme oblial červeným vínom, aspoň podľa fľakov na prsiach. Cez jedno oko mu padal prameň popolavoplavých vlasov.
Keď ho Mollander zbadal, celý sa naježil. „Strč sa. Vypadni. Tu ťa nikto nechce.“ Alleras mu položil ruku na plece, aby ho upokojil, Armen sa len mračil. „Leo. Pán môj. Myslel som si, že nesmieš opustiť Citadelu ešte…“
„… ďalšie tri dni.“ Lenivec Leo pokrčil plecami. „Podľa Perestana má svet štyridsaťtisíc rokov. Podľa Mollosa stopäťdesiattisíc. Čo sú v porovnaní s tým tri dni, pýtam sa?“ Hoci bol na terase tucet voľných stolov, Leo si prisadol k nim. „Kúp mi za pohár arborského zlatého, Skočko, a ja možno nebudem žalovať otcovi, na koho si si tu pripíjal. Nemal som šťastie v hre a posledného jeleňa som dal za večeru. Mliečne prasiatko v slivkovej omáčke, plnené gaštanmi a bielymi hľuzovkami. Človek musí jesť. Čo ste mali vy, chlapci?“
„Baraninu,“ odsekol Mollander a neznelo to ani trochu nadšene. „Dali sme si spolu varené baranie stehno.“
„Nepochybujem, že vás dobre zasýtilo.“ Leo sa obrátil k Allerasovi. „Panský synáčik by mal byť veľkorysý, Sfinga. Dopočul som sa, že si získal medené oko. Na to si pripijem.“
Alleras sa naňho usmial. „Platím len priateľom. A nie som z panskej rodiny, to som ti už hovoril. Moja mama bola obchodníčka.“
Leove orieškovohnedé oči sa leskli vínom a zlobou. „Tvoja matka bola opica z Letných ostrovov. Dornskí pretiahnu hocičo s dierou medzi nohami. Bez urážky. Možno si hnedý ako orech, ale aspoň sa umývaš. Na rozdiel od tohto nášho rapavého pastiera svíň.“ Mávol rukou smerom k Patovi.
Keby som mu šmaril krígeľ do úsmevu, vyrazil by som mu polovicu zubov, pomyslel si Pate. Pastier svíň Rapavý Pate bol hrdinom tisícky oplzlých príbehov – dobrosrdečný zadubený grobian, ktorý prekabátil tučných pánov, nadutých rytierov a honosných septonov, ktorí ho trápili. Vždy sa napokon ukáže, že jeho hlúposť bola iba neotesaná prefíkanosť a príbehy sa obyčajne končia tým, že Rapavý Pate sedí na panskej stolici alebo preťahuje dcérenku akéhosi rytiera. Ibaže to sú rozprávky. V skutočnom živote sa pastierom svíň takto nedarí. Pate mal občas dojem, že ho matka musela nenávidieť, keď mu dala také meno.
Alleras sa už neusmieval. „Za toto sa ospravedlníš.“
„Ale ba?“ čudoval sa Leo. „Ako by som mohol, keď mi tak vyschlo v krku…“
„Každým slovom, čo vypustíš z úst, len zahanbuješ svoj rod,“ povedal Alleras. „A Citadelu zahanbuješ tým, že si jedným z nás.“
„Viem. Tak mi už kúp to víno, aby som v ňom mohol utopiť svoju hanbu.“
Ozval sa Mollander: „Najradšej by som ti vytrhol jazyk.“
„Ozaj? A ako by som vám potom povedal o drakoch?“ Leo znova mykol plecami. „Bastardík mal pravdu. Dcéra Šialeného kráľa žije a sama vysedela tri draky.“
„Tri?“ začudoval sa Roone.
Leo ho potľapkal po ruke. „Viac ako dva a menej ako štyri. Na tvojom mieste by som sa ešte neuchádzal o zlaté oko.“
„Daj mu pokoj,“ varoval ho Mollander.
„Skočko je gavalier. Ako chceš. Námorníci z každej lode, čo sa plavila aj niekoľko stoviek míľ od Qarthu, hovoria o drakoch. Niektorí dokonca tvrdia, že ich videli na vlastné oči. Mág je ochotný tomu uveriť.“
Armen nesúhlasne skrivil pery. „Marwyn nemá všetkých päť pokope. Arcimajster Perestan ti to rád potvrdí.“
„Aj arcimajster Ryam to tvrdí,“ dodal Roone.
Leo zívol. „More je mokré, slnko teplé a zverinec neznáša mastifa.“
Pre každého má urážlivú prezývku, pomyslel si Pate, ale nemohol poprieť, že Marwyn vyzerá skôr ako mastif než ako majster. Ako keby chcel človeka uhryznúť. Mág je iný než ostatní majstri. Vraj sa druží s pobehlicami a potulnými čarodejmi, rozpráva sa s chlpatými Ibbenčanmi a čiernymi obyvateľmi Letných ostrovov ich vlastným jazykom a obetuje čudesným bohom v malých námorníckych svätyniach dolu v dokoch. Ľudia ho vraj videli v podsvetí mesta, v potkaních dierach a čiernych nevestincoch, ako sa spolčuje s komediantmi, spevákmi, žoldniermi, ba aj žobrákmi. Šušká sa dokonca, že raz zabil človeka holými rukami.
Keď sa Marwyn vrátil po ôsmich rokoch na východe, kde mapoval vzdialené zeme, pátral po stratených knihách a učil sa od mágov a zaklínačov tieňov, Kyslý Vaellyn mu dal prezývku Mág Marwyn. Na Vaellynovo obrovské rozhorčenie sa tá prezývka čoskoro rozšírila do celého Starého mesta. „Čary a modlitby prenechaj kňazom a septonom, svoj um využi na to, aby si sa učil pravdy, ktorým môže človek veriť,“ radil raz arcimajster Ryam Patovi, ibaže Ryam mal prsteň, palicu aj masku zo žltého zlata a na jeho reťazi chýbalo oko z valýrskej ocele.
Armen cez nos zaškúlil na Lenivca Lea. Mal na to výborný nos – dlhý, úzky a špicatý. „Arcimajster Marwyn verí všelijakým podivnostiam,“ povedal, „ale nemá žiadny dôkaz, že tie draky sú skutočné, presne ako Mollander. Sú to len ďalšie námornícke povedačky.“
„Nemáš pravdu,“ povedal Leo. „V Mágovej komnate horí sklená svieca.“
Na osvetlenej terase zavládlo ticho. Armen si vzdychol a potriasol hlavou. Mollander sa rozosmial. Sfinga sa uprene díval na Lea veľkými čiernymi očami. Roone nechápavo hľadel.
Pate vedel o sklených sviecach, no ešte žiadnu nevidel horieť. Bolo to najhoršie strážené tajomstvo Citadely. Vraj ich priniesli z Valýrie tisíc rokov pred Skazou. Počul, že sú štyri – jedna zelená a tri čierne, všetky vysoké a pokrútené.
„Čo sú to tie sklené sviece?“ chcel vedieť Roone.
Armen Akolyta si odkašľal. „Noc predtým, ako akolyta zloží prísahu, musí držať stráž v krypte. Nesmie mať žiadnu lucernu, fakľu, lampu, sviečku… len obsidiánovú sviecu. Musí stráviť noc potme, ibaže by sa mu podarilo tú sviecu zapáliť. Niektorí to skúšajú. Blázniví a tvrdohlaví, tí, čo sa venovali takzvaným vyšším mystériám. Často si dorežú prsty, lebo okraje tých sviec sú vraj ostré ako britva. Potom musia s krvavými rukami čakať do rána a dumať nad svojím nezdarom. Múdrejší si jednoducho pospia alebo sa celú noc modlia, ale každý rok sa nájde pár takých, čo si nedajú povedať.“
„Veru.“ Aj Pate to takto počul. „Ale na kieho je svieca, čo nesvieti?“
„Je to poučenie,“ vysvetľoval Armen, „posledná príučka, predtým než si navlečieme majstrovské reťaze. Sklená svieca má predstavovať pravdu a vedomosti, také vzácne, nádherné a krehké. Má tvar sviece, aby nám pripomínala, že majster musí vrhať svetlo všade tam, kde slúži, a je ostrá, aby sme nezabúdali, že poznanie môže byť nebezpečné. Múdri ľudia občas zostanú vo svojej múdrosti arogantní, ale majster musí byť vždy skromný. Aj toto nám pripomína sklená svieca. Aj keď majster odrieka prísahu, navlečie si reťaz a odíde do služby, vždy si bude pamätať tmu, keď držal stráž, a spomenie si, že nech robil, čo robil, sviecu sa mu nepodarilo zapáliť… lebo aj keď má veľké vedomosti, niektoré veci sú jednoducho nemožné.“
Lenivec Leo vybuchol do smiechu. „Nemožné akurát tak pre teba. Na vlastné oči som videl, že horí.“
„Nepochybujem, že si videl horieť nejakú sviecu,“ nedal sa Armen. „Možno dáku z čierneho vosku.“
„Viem, čo som videl. Jej svetlo bolo zvláštne a jasné, oveľa jasnejšie ako z voskových či lojových sviečok. Hádže čudné tiene a vôbec nebliká, ani keď za mnou vnikol cez otvorené dvere prievan.“
Armen si prekrížil ruky. „Obsidián nehorí.“
„Dračie sklo,“ povedal Pate. „Ľudia ho nazývajú dračie sklo.“ Mal pocit, že je to dôležité.
„Veru tak,“ zahútal sa Alleras Sfinga, „a ak sú na svete znova draky…“
„Draky aj temnejšie veci,“ povedal Leo. „Sivé ovce zatvárajú oči, ale mastif vidí pravdu. Prebúdzajú sa starodávne sily. Tiene sa hýbu. Už čoskoro nás čaká vek zázrakov a hrôzy, vek bohov a hrdinov.“ Ponaťahoval sa a záhaľčivo sa usmial. „Povedal by som, že si to zaslúži rundu.“
„Už sme pili dosť,“ vyhlásil Armen. „Ani sa nenazdáme, a svitá, a arcimajster Ebrose bude prednášať o vlastnostiach moču. Kto si chce ukuť strieborné oko, nemal by zmeškať jeho prednášku.“
„Bohovia uchovajte, aby som ťa zdržoval od ochutnávky šťaniek,“ povedal Leo. „Ja však dávam prednosť arborskému zlatému.“
„Ak si mám vybrať medzi šťankami a tebou, radšej si pripijem šťankami.“ Mollander vstal od stola. „Poď, Roone.“
Sfinga sa načiahol po puzdro na luk. „Aj ja sa poberiem do postele. Hádam sa mi bude snívať o drakoch a sklených sviecach.“
„Všetci odchádzate?“ Leo pokrčil plecami. „Nevadí, Rosey tu zostáva. Azda pôjdem náš púčik zobudiť a spraviť z nej ženu.“
Alleras si všimol Patov výraz tváre. „Ak nemá medenák na pohár vína, nemá ani draka na dievča.“
„Veru,“ prehodil Mollander. „Okrem toho, ženu robí muž. Poď s nami, Pate. Starý Walgrave sa na svitaní zobudí. Bude potrebovať, aby si ho odviedol na prevét.“
Ak si dnes vôbec spomenie, kto som. Arcimajster Walgrave poľahky rozoznal jedného krkavca od druhého, no pri ľuďoch sa mu tak nedarilo. Občas bol presvedčený, že Pate je niekto iný menom Cressen. „Ešte nejdem,“ povedal kamarátom. „Ešte chvíľku zostanem.“ Veď zatiaľ nesvitá. Možno sa alchymista predsa len ukáže a Pate by sa s ním nerád minul.

Hostina pre vrany

4. diel ságy Pieseň ľadu a ohňaPo stáročiach krutých zápasov a osudových zrád sa sedem mocností, ktoré vládli v jednej...

Ukážka textu z knihy

Recenzie a kritiky

Ďalšie z kategórie Fantasy knihy

Zaradené v kategóriách