Ukážka textu z knihy
Agnese Riedlovej sa prihodilo to najhoršie, čo sa len môže milujúcej matke v Považskom Sokolci stať: Všetci v dedine už vedia, že jej najmladšia dcéra Betka „dala černochovi.“ V týchto dvoch strohých slovách je ukrytá košatejšia informácia, že najmladšia Riedlovka odišla pracovať do táborov Červeného kríža v západnej Afrike, citovo sa tam zblížila s miestnym lekárom tmavej pleti a plánujú spoločnú budúcnosť. Žiadne sokolské dievča doteraz nevyparatilo podobnú hlúposť. A udialo sa tu veru všeličo.
Preto mnohé sokolské matróny, či miestne slobodné matky nechápavo krútia hlavami, ako sa len mohla Agnesina najmladšia dcéra takto spustiť a celú rodinu priviesť do bezodnej hanby. Veď si to predstavte – černoch v Sokolci! Pozrite sa, nikomu nemožno zazlievať nejaký ten prehrešok. Nemanželské dieťa časom prestane byť zaujímavou témou, alkoholizmus sa ticho toleruje ako súčasť životného štýlu a povaľačstvo je sprievodným javom novej dravej doby. Ale čierna farba pokožky? Tá bude navždy dráždiť pozornosť dedinskej society.
Samotná Agnesa je z toho psychicky na dne. Prečo sa práve jej dcéra takto zopsula? Je možné, že Betka sa pomiatla z toľkého čítania – svoje detstvo a ranú mladosť totiž strávila s nosom zaboreným v hrubých knihách. Ktovie čo tam všetko vyčítala. Úbohú Agnesu pri plnení materských povinností ani vo sne nenapadlo, že čítanie môže takto zhubne vplývať na jej dieťa. So staršími dcérami taký problém nemala. Stačilo im kúpiť novú blúzku, či pančuchy, dať do ruky kulmu a dievčence sa pred zrkadlom prehrali celý deň. To najmladšie čudo však večne chodilo po dome zadumané, s vlasmi založenými za ušami a bez záujmu o pekné oblečenie. Agnesa mala zlé tušenie už pred niekoľkými rokmi, keď sa malá Betka začala matky vypytovať na také veci, nad ktorými nikdy nepremýšľala. Väčšinou šlo o nepodstatné zbytočnosti, o ktorých občas v televízii natočia nezáživnú diskusnú reláciu, aby mali v neskorých nočných hodinách čo vysielať.
Agnesa už niekoľko nocí nespala a stále premýšľa, aké uplatnenie si nájde jej čierny zať v Považskom Sokolci. Predstavu, že by mladí zostali bývať v Afrike Agnesa neakceptuje. Napriek tomu, že je vyštudovaný doktor s praxou, o otvorení súkromnej ambulancie v dedine nemožno uvažovať – nikto by k nemu nechodil. Rasová príslušnosť je v Sokolci veľmi dôležitá. Azda by mohol byť zaťko použiteľný pri trojkráľových obchôdzkach, jeden z troch mudrcov bol predsa čierny. Ale to je žalostne málo. Nech Agnesa premýšľa ako premýšľa, jediným riešením je vybieliť milému zaťovi kožu. Veď bulvár je plný správ o čiernych celebritách, ktoré si bielia svoju pričmudenú pleť.
Staré čínske príslovie hovorí, že lepšie, ako dať hladnému rybu, je naučiť ho ryby loviť. Tejto všeobecne platnej múdrosti sa pridržiavajú aj členovia humanitárnych organizácií pomáhajúci v chudobných oblastiach čierneho kontinentu. Finančné prostriedky, či materiálna pomoc určená obyvateľom území zmietaných hladom často končia v nesprávnych rukách, preto sa v poslednom čase razí nová filozofia: Naučme tamojších ľudí vypestovať si potraviny vlastnými silami, z vlastných zdrojov a na vlastnom území. Bohumilej idei však treba trochu pomôcť. Napríklad vyšľachtením nových odrôd plodín, či nových plemien hospodárskych zvierat. Takých, ktoré by vydržali africké klimatické podmienky.
Jednou z možností, ktorá sa odborníkom na výživu priam ponúka, je vyšľachtenie vysokoproduktívneho plemena hovädzieho dobytka adaptovaného na špecifi cké prostredie západoafrických saván. Nové hoviadko by malo vzniknúť krížením miestnych podvyživených kraviek s býkmi svetoznámeho plemena Považský bulo. Keď sa aktivisti v Afrike dozvedeli, že ich kolegyňa Betka Riedlová pochádza z dediny, kde sa zázračné plemeno dobytka chová a že sa dokonca osobne pozná s majiteľmi plemenárskeho podniku, bolo rozhodnuté: Neodkladne navštívi miestneho farmára a dohodne nákup niekoľkých plemenných býčkov, ktoré budú zaradené do špeciálneho chovného programu v Afrike. Sprevádzať ju bude doktor Georg Parrori, člen tímu aktivistov a zároveň jej budúci manžel. Návštevou Považského Sokolca tak dvaja mladí ľudia zabijú dve muchy jednou ranou. S rodinou nevesty dohodnú podrobnosti sobáša a zároveň vykonajú úvodnú misiu smelého šľachtiteľského projektu. Kým počiatočné telefonické rozhovory s majiteľmi plemenárskeho podniku sľubovali zaujímavému projektu podporu, reakcie Betkinej mamy boli skôr rezervované. Dcéra aj „s tým černochom“ budú môcť prebývať rodičovskom dome. Ak sa poriadne umyjú.
Celá oblasť Bielych Karpát je široko-ďaleko známa výskytom senzibilov a ľudových liečiteľov. Akoby fl yšové pásmo vyžarovalo neznámu energiu, ktorá nabíja pletivá liečivých bylín aj ruky felčiarov niečím koncentrovaným, čo môže priniesť úľavu takým pacientom, s ktorými si tradičná medicína, či renomovaní psychoterapeuti nevedia rady. Všetci na Považí vedia, že keď sa v rodine vyskytne nejaký neduh, na ktorý moderné medikamenty nestačia, treba ísť k „babe“. Ale nielen tam. Z čisto generických dôvodov by som chcel pripomenúť, že liečiteľskými schopnosťami boli obdarení aj muži: vykĺbené ramená a seknuté kríže kedysi najlepšie napravil bača z Mníchovej Lehoty a z rovnakých dôvodov vyhľadávali aj sváka Stehlíka z Vlčieho Vrchu. Skryté choroby a trápenie s alkoholizmom i láskou však predsa len najúčinnejšie liečili ženy, vedomkyne.
Boli to tajomné osôbky žijúce na samotách a kopaniciach, v lone divej prírody Bielych Karpát. U ľudí z doliny Váhu vzbudzovali rešpekt až strach a nikto im oddávna nepovedal inak ako „bohyne“, či „bohyníčky“. Uznávané boli hronzenkovské a sedmerovské bohyne a vyššiu koncentráciu takýchto žien zaznamenali aj v chotári Bolešova.
Najznámejšou a najuznávanejšou však odjakživa bola a je „robka z Chlebovej Vsi“. Ťažko povedať, prečo všetky baby korenárky na Považí boli „bohyne“, iba chleboveská bylinkárka je „robka“. Možno toto pomenovanie presiaklo cez horský masív z neďalekej Moravy, kde sa ženám hovorilo „roba“, alebo „robka“. A možno je tento názov odvodený od toho, že robka vie človeku „porobiť aj odrobiť“. Každopádne je vo svojom remesle fundovaná a vie vyliečiť rany otvorené aj zatvorené. Pozná veľa tajných vecí. Urovnáva rozhádané vzťahy, vie rozdúchať oheň lásky, ale aj uvaliť na neverníka kliatbu, aby ho v hrudi a v hrdle dusilo vždy, keď sa odpľance od lôžka svojej zákonitej ženy. Pozná každú bylinu, každý korienok a vie ich použiť aj v takých prípadoch, nad ktorými už ostatné kolegyne vedomkyne lámu palicu. Takáto uznávaná je teda robka, ktorej čas zakonzervoval tvár sieťou jemných vrások, takže neviete určiť, či má šesťdesiat, deväťdesiat, či tristodeväťdesiat rokov.
Okrem liečiteľskej praxe sa robka stará o svoj malý statok. K jej domcu vysoko v stráni je pristavená maštaľ, v ktorej chová sliepky, zajace, niekoľko oviec, ale hlavne jedného býčka. Nikto nevie, prečo sa stále oštaruje s veľkým prerasteným hovädom, ktoré malo už dávno skončiť na bitúnku. Možno bolo vedomkyni hoviadka ľúto, zvykla si naň a nevedela si predstaviť, že by ho dala odviesť k mäsiarovi na porážku. Tak zviera s bielou srsťou zostalo u robky žiť ako akýsi domáci maznáčik. A musí tam žiť už veľmi dlho, lebo raz dávno mi babka rozprávala, že k robke kedysi chodievali gazdovia s jalovými kravami z celého okolia. Vykonával teda funkciu obecného býka. Zlé jazyky dokonca hovoria, že celý slávny zvonárovský chov s jeho exportnými kusmi pochádza práve od býka chleboveskej vedomkyne. A to napriek tomu, že býk je už starý a od určitého času kríva na pravú zadnú nohu.
