Nakúp aspoň za 39€ a poštovné máš úplne zadarmo!

Kniha ZeroZeroZero (Saviano Roberto) - Roberto Saviano

ZeroZeroZero (Saviano Roberto)

Pozri sa na kokaín a uvidíš iba prášok, pozri sa cez kokaín a uvidíš celý svet. Zero ako rany, cez ktoré vnímame...

Roberto SavianoTatran (2015)

🌴 Máme na sklade, posielame ihneď.
17,90€
Zľava 7%
16,65€

Pozri sa na kokaín a uvidíš iba prášok, pozri sa cez kokaín a uvidíš celý svet.



Zero ako rany, cez ktoré vnímame svet.
Od autora medzinárodného bestseleru číslo 1 Gomora teraz prichádza rovnako dráždivý a silný priekopnícky prieskum medzinárodného kokaínového trhu a jeho úlohy v globálnej ekonomike.
Múka 000 je tá najjemnejšia a najbelšia. Tromi nulami označujú narkotrafikanti najčistejší kokaín najvyššej kvality, aký existuje na trhu. A je to aj názov Savianovho nezabudnuteľného prieskumu, ktorý ukazuje, ako kokaínový trh vťahuje do svojej ponurej ekonomiky celučičký svet a  vnucuje svoje vlastné nebezpečné pravidlá a morálne kódexy svojim súkromným vojskám a prostredníctvom nich nám všetkým.
Savianova Gomora, strhujúci opis neapolskej mafie, camorry, bola celosvetovou vydavateľskou senzáciou. Jeho kniha tak zasiahla camorru do živého, že sa Savianovi vyhráža smrťou, preto už sedem rokov žije s dvadsaťštyrihodinovou policajnou ochranou. Za ten čas sa zblížil s mnohými svetovými orgánmi činnými v trestnom konaní. Saviano rozšíril svoj zorný uhol v spolupráci s policajtmi, ktorí mu poskytli informácie a prístup k zdrojom a dali sa ním viesť v úvahách a taktikách. On, naopak, využil tento výnimočný zdroj na napísanie svojej priekopníckej reportáže.Výsledkom je skutočne ohromujúca a znepokojujúca syntéza intímneho literárneho rozprávania a geopolitickej analýzy jednej z najmocnejších temných síl globálnej ekonomiky. Saviano vo svojej knihe ZeroZeroZero načrtol rozdelenie moci na kokaínovom trhu od Kolumbie po Mexiko a opísal, ako juhoamerické kartely a gangy pouzatvárali dohody najprv s talianskymi zločineckými organizáciami, potom s Rusmi, Afričanmi a inými. Na jednej strane ukázal, ako ohromne vzrástla sofistikovanosť a diverzifikácia týchto kriminálnych skupín, keď svoje aktivity premietli do mnohých iných výrobkov a na iné trhy. Na strane druhej odhaľuje hrozbu násilia, ktoré chráni a utvrdzuje ich moc a je čím ďalej, tým nebezpečnejšie.
Saviano je novinár s ojedinelou odvahou a mysliteľ impozantnej intelektuálnej hĺbky a morálnej predstavivosti. Dokáže vidieť súvislosti medzi ďaleko siahajúcimi fenoménmi a pospájať ich do jedného epického rozprávania. Väčšinu príbehov z drogovej vojny dokážeme z nášho života bezpečne vylúčiť, Saviano nám však takúto útechu nedopraje. ZeroZeroZero je vzrušujúcou a opojnou fúziou rôznorodých žánrov pretavených do novej brilantnej formy, ktorá sa nedá nazvať inak ako Savianoesque.



„Fakty, ktoré uvádza Saviano, sú brilantne votkané do napínavého a zanieteného rozprávania – nová priamočiara žurnalistika s dôkladne preštudovanými prameňmi...“
New York Magazine



„V ZeroZeroZero nachádzame akúsi hanebnú fascináciu samotným textom, ktorý približuje temnú a skazenú kriminálnu sieť, čo sa usiluje ovládnuť medzinárodný trh s kokaínom... Savianov štýl je rozmanitý, obsahuje šialené opisy i detailný výskum, príbehy a analýzy, románovú okázalosť a mučivú spoveď... jeho absurdné pátranie prezrádza množstvo trýznivých detailov.“
Chicago Tribune

„Hlboká znalosť problému, ktorý načrtáva Saviano, prináša príbeh o neuveriteľnej sieti moderného zločinu, je ako pavučina, ktorá obmotala celý svet takými jemnými vláknami, že sú takmer neviditeľné. Nechceme preceňovať význam Savianovho románu, jednako ZeroZeroZero sa javí ako orientačný bod vo svete drog... je to povinné čítanie pre každého, táto odvážna kniha vám otvorí oči a svet už nikdy neuvidíte v takom svetle ako predtým.“
Man’s life


„Toto skutočné vyšetrovanie medzinárodného kokaínového obchodu odhaľuje toľko kriminality, korupcie, zvratov a zrád, že o tom sa nesníva ani tomu najvychytenejšiemu trileru. Saviano – ktorý žije pod policajnou ochranou, odkedy napísal román o Neapolskej mafii – hlboko preniká do sveta kartelov, prania špinavých peňazí a neuveriteľného násilia, aby načrtol šialený obraz obchodu z drogami.“
Penthouse


„Kniha vo svojej komplexnosti je hrozivou obžalobou všetkých – narkobarónov, ale aj politikov – ktorým vyhovuje násilie... ZeroZeroZero odhaľuje čitateľom nezmyselné násilie, ktoré prináša obchod s drogami, a je mocným popudom pre nový postoj.“
The Economist


„Saviano vydoloval z hĺbky srcda literárny štýl, ktorý zo živého opisu ľudskej skazenosti zrazu prepne do filozofických úvah o význame násilia v modernom svete. A keď sa vráti k spomienkam na  Neapol – mesto, kde vyrástol a kam sa nemôže vrátiť – jeho úvahy sú priam poetické. Ale zo všetkého najdôležitejšia je jeho nádej, ktorú vlieva bezpočetným obetiam kriminálneho násilia tým, že sa postavil proti ich páchateľom, obzvlášť proti tým, ktorí sa rozťahujú v jeho krajine.“
Financial Times



„Vďaka prenikavému pozorovaniu a hlbokému ponoru do tematiky je Saviano skôr antropológ a filozof ako novinár. ZeroZeroZero je epické rozprávanie o modernom obchode s kokaínom, ako sa rozmohol, aký je nepreniknuteľný a prepojený s medzinárodným obchodom a politikou, čiže aj s naším každodenným životom“
Booklist


„Podrobná a hrôzostrašná správa, ako kokaín ovládol svetové trhy. Tento prehľad o kokaínovej mafii je dôležitý nielen pre súdnu, ale aj policajnú prax.“
Library Journal


Ukážka textu z knihy



Túto knihu venujem všetkým karabinierom svojej ochranky.
Za tých tridsaťosem tisíc hodín, ktoré sme spolu strávili.
Aj za tie, ktoré nás ešte čakajú.
Nech už je to kdekoľvek.






Vôbec sa nebojím, že ma pošliapu.
Z pošliapanej trávy je chodník.

BLAGA DIMITROVOVÁ


Kokaín č. 1

Kokaín berie človek, ktorý teraz sedí vedľa teba vo vlaku, aby sa ráno ľahšie prebral, alebo šofér autobusu, ktorý ťa vezie domov, aby zvládal nadčasy a ne­tŕpol mu krk. Kokaín berú tvoji najbližší. Ak aj nie otec ani mama, ak nie brat, tak potom tvoj syn. Ak nie syn, tak tvoj šéf. Alebo jeho sekretárka. Ale iba v sobotu, len tak, pre zábavu. Ak nie tvoj šéf, tak jeho manželka, iba tak, na odreagovanie. Ak ho neberie jeho manželka, tak potom milenka, dostala ho namiesto náušníc a má ho radšej ako diamanty. Ak ho náhodou neberú oni, tak potom šofér kamióna, ktorý rozváža do barov u vás v meste tony kávy a bez kokaínu by toľko hodín za volantom nevydržal. Ak ho neberie šofér, tak potom zdravotná sestra, ktorá tvojmu dedkovi vymieňa katéter a s kokaínom jej všetko ide oveľa ľahšie, dokonca aj nočné. Alebo ak nie ona, tak potom maliar, čo tvojej frajerke práve maľuje byt. Prvý raz si dal iba tak, zo zvedavosti, a zrazu bol zadlžený po uši. Všade okolo teba sa to len tak hmýri ľuďmi, čo berú kokaín. Napríklad policajt, ktorý sa ťa práve chystá zastaviť, mu holduje už roky. Všetci si to už stihli všimnúť a jeho nadriadeným posielajú anonymné listy, len aby ho zastavili skôr, ako vyvedie nejakú hlúposť. Ak ho neberie ani policajt, tak potom chirurg, ktorý sa práve zobúdza a chystá sa operovať tvoju tetu. S pomocou kokaínu za deň otvorí aj šesť ľudí. Alebo možno advokát, ku ktorému sa chystáš kvôli rozvodu. Berie ho sudca, ktorý nad tebou vynesie rozsudok. Kokaín vôbec nepovažuje za neresť, berie ho ako pomôcku, ako si lepšie užívať život. Berie ho pokladníčka, ktorá ti podáva lístok do lotérie, a ty dúfaš, že ti zmení život. Berie ho stolár, čo ti zmontoval nábytok, za ktorý si vysolil mesačný plat. Alebo montér, čo ti bol doma zmontovať skriňu z Ikea, s ktorou by si si sám neporadil. Ak nie on, tak teda správca bytovky, ktorý ti každú chvíľu zazvoní pri dverách. Kokaín berie elektrikár, čo ti v spálni premiestňuje zásuvku. Alebo spevák, ktorého počúvaš, keď si chceš oddýchnuť. Aj farár, ku ktorému máš namierené, aby si sa spýtal, či ťa vezme na birmovku, lebo potrebuješ pokrstiť synovca a vyzerá naozaj hlúpo, že si na nej ešte nebol. Veruže aj on si dáva kokaín. Rovnako ako čašníci, ktorí ťa budú budúcu sobotu obsluhovať na svadbe. Keby to nerobili, nemali by počas tých nekonečných odpracovaných hodín v nohách toľ­ko sily. Ak ani oni nie, tak potom ho berie poslanec, ktorý práve odhlasoval výstavbu nových ostrovčekov pre chodcov a kokaín dostáva zadarmo ako pozornosť za rôzne službičky. Berie ho strážnik na parkovisku, pretože mu je veselo iba vtedy, keď si dá svoju dávku. Nevynecháva ju architekt, ktorý ti vynovil chalupu, ani poštár, ktorý ti práve doručil list s novou bankomatovou kartou. Alebo dievčina z telefónnej ústredne, ktorá sa ťa štebotavo spýta, čím ti môže poslúžiť. Jej veselosť, ktorú počuť v každom telefonáte, pramení z bieleho prášku. Ak ho neberie ona, tak odborný asistent sediaci po profesorovej pravici, ktorý čaká, kedy ťa konečne začnú skúšať. Je z toho kokaínu akýsi nesvoj. Kokaín berie fyzioterapeut, keď sa ti snaží dať do poriadku koleno. Je po ňom akýsi spoločenskejší. Užíva ho útočník, presne ten, ktorý dal gól pár minút pred koncom zápasu a zmaril ti šance na výhru, hoci dovtedy si vyhrával. Bez kokaínu sa nezaobíde ani prostitútka, u ktorej sa zvyčajne zastavíš cestou domov, keď už máš všetkého plné zuby a potrebuješ sa odreagovať. Berie ho iba preto, že už nechce ani vidieť, koho to má vlastne pred sebou, za sebou, nad sebou či pod sebou. Berie ho gigolo, ktorého si si darovala k päťdesiatke. Ty aj on. S kokaínom má pocit, že je mužnejší ako všetci ostatní. Kokaín berie aj tvoj sparingpartner, s ktorým trénuješ, aby si schudol. Ak ho náhodou neberie on, tak celkom určite tréner jazdec­tva tvojej dcéry či psychologička, ku ktorej chodieva tvoja manželka. Aj najlepší kamarát tvojho manžela, presne ten, ktorý ti už roky dvorí, ale nikdy sa ti nepáčil. Ak aj nie on, tak teda riaditeľ školy. Aj školník. Realitný maklér, čo mešká práve teraz, keď si sa uvoľnil, aby ti mohol ukázať byt. Aj strážnik berie kokaín; všetci sa už strihajú dohola, ale on ešte stále nosí tupé. Alebo notár, ku ktorému sa už nemáš chuť vracať. Ten berie kokaín len preto, aby nemusel myslieť na alimenty, ktoré musí platiť svojim bývalým manželkám. Alebo taxikár – najprv nadáva na premávku, ale zrazu ho čosi rozveselí. Taxikár nie? Tak potom inžinier, ktorého chceš pozvať k sebe domov. Mohol by ti totiž pomôcť urobiť kariéru. Berie ho mestský policajt, ktorý ti akurát naparil pokutu. Keď rozpráva, neskutočne sa potí, hoci vonku je zima. Alebo ho berie chlapec s vpadnutými očami, ktorý na križovatke umýva predné sklá áut. Môže si ho dovoliť iba preto, že každú chvíľu žobroní o peniaze, rovnako ako chalan, ktorý strká za stierače letáky, hneď päť naraz. Tak isto politik, ktorý ti nasľuboval obchodnú licenciu, presne ten, ktorého ste ty a tvoja rodina svojimi hlasmi poslali do parlamentu a teraz je v jednom kuse nervózny. Aj profesor, čo ťa pri prvom zaváhaní rovno vyhodil zo skúšky. Možno aj onkológ, s ktorým sa ideš porozprávať. Povedali ti, že je to najlepší odborník, preto dúfaš, že ťa zachráni. Keď si potiahne, má pocit, že je všemohúci. Možno aj gynekológ, ktorý zabudne zahodiť cigaretu, keď tvoju manželku chytia pôrodné bolesti a on vchádza do jej izby. Berie ho tvoj večne smutný švagor, aj frajer tvojej dcéry – ten je naopak stále veselý. Ak aj kokaín neberú títo dvaja, berie ho predavač rýb, keď ukladá do výkladu ryby, alebo benzinár, ktorý to pri tankovaní preháňa, až benzín vyteká z nádrží. Šnupe, aby sa cítil mladý, ale fakt je, že už ani poriadne nevie zavesiť pištoľ na stojan. Alebo všeobecný lekár, ktorého poznáš už roky a vždy ťa vezme do­-vnútra bez čakania – veď ty už vieš, čo mu darovať na Vianoce. Kokaín berie aj vrátnik u vás v činžiaku, ale ak náhodou nie, tak potom profesorka, ku ktorej chodia na doučovanie tvoje deti, učiteľ klavíra tvojho vnuka, kostymérka v divadle, kam pôjdeš večer, veterinár, ku ktorému nosievaš kocúra. A starosta, u ktorého si bol na večeri. Stavbár, čo postavil dom, kde bývaš, spisovateľ, ktorého čítaš pred spaním, novinárka, ktorú budeš počuť v televíznych novinách. Ale ak sa nad tým zamyslíš a usúdiš, že nikto z týchto ľudí ho predsa brať nemôže, buď to fakt nevidíš, alebo klameš. Alebo ho jednoducho berieš aj ty.

1.

Ponaučenie


„Sedeli všetci pri jednom stole, tak veru, tu v New Yorku, len kúsok odtiaľto.“
„Kde?“ vyhŕklo zo mňa.
Pozrel sa na mňa, akože sa mu nechce veriť, že by som bol až taký naivný a vypytoval sa na takéto podrobnosti. Tým, čo sa mi chystal povedať, mi vlastne preukazoval službu. Polícia pred niekoľkými rokmi zatkla v Európe mladíka – Mexičana s americkým pasom. Poslali ho do New Yorku a namiesto toho, aby ho šupli do väzenia, nechali ho tak, nech si popláva v mútnych vodách kriminality. Z času na čas im niečo prezradil a na revanš zostával na slobode. Nebol to typický donášač, iba čosi podobné. To preto, aby nemal pocit, že je obyčajný ničomník, ale ani tichý a solidárny spojenec. Policajti sa ho pýtali na všeobecné veci, nie na podrobnosti, aby mu nenarobili problémy s jeho vlastnou skupinou. Potrebovali ho, aby im vždy prezradil posledné klebety, nálady, údajné stretnutia alebo reči o prípadných vojnách. Nie dôkazy, ani indície – iba to, čo sa povrávalo. Indície si mohli nájsť neskôr aj sami. Ibaže jedného pekného dňa sa im to akosi začalo máliť. Ten chalan bol totiž na jednom stretnutí a nahral si na iPhone istý rozhovor. A práve to policajtov dosť podráždilo. Niektorí, s ktorými som sa poznal už roky, chceli, aby som o tom niečo napísal. Presnejšie, aby som čosi kamsi napísal, rozvíril hladinu, otestoval reakcie, aby vyšlo najavo, či to bolo naozaj tak, ako tvrdil ten chalan, či si to náhodou celé iba nevymyslel, či to neboli v skutočnosti táraniny, na ktoré chcel nachytať chicanov (Američanov mexického pôvodu) alebo Talianov. Chceli, aby som o tom napísal a zamútil vodu v spoločnosti, odkiaľ tie slová vyšli, kde si ich iní vypočuli.
Policajt ma čakal v Battery Parku na malom móle. Bez šiltovky a slnečných okuliarov. Nijaké smiešne maskovanie – prišiel oblečený v pestrofarebnom tričku, na nohách mal šľapky a usmieval sa ako človek, ktorý sa nevie dočkať, aby niekomu prezradil tajomstvo. Hovoril taliančinou prešpikovanou dialektom, ale veľmi zrozumiteľne. Nehľadal vo mne spojenca. Dostal rozkaz oboznámiť ma s faktmi a bez zbytočného prikráš­ľovania ho vykonal. Pamätám si ten príbeh celkom presne, vryl sa mi hlboko do pamäti. Časom som nadobudol presvedčenie, že to, čo si pamätáme, nie je iba v mysli, lebo informácie sa nám neukladajú iba do mozgu. Som presvedčený, že aj ostatné časti tela majú pamäť. Pečeň, semenníky, nechty, rebrá. Slová sa pri počúvaní posledných slov príbehu vryjú do nich a keď si tvoje orgány na niečo spomenú, vysielajú signály do mozgu. Stále častejšie si všímam, že si veci pamätám cez žalúdok – uskladňuje sa v ňom to pekné aj to škaredé. Viem, že isté spomienky sú v ňom, pretože sa krúti. Niekedy sa krúti celé brucho. Je to membrána, ktorá dvíha vlny, tenučká čepeľ, blana osadená presne v strede tela. Všetko vyviera odtiaľ. Membrána núti človeka vzdychať, chvieť sa, ale aj močiť, vylučovať stolicu a vracať. Odtiaľ vyvierajú kŕče pri pôrode. Tak isto som presvedčený, že v tele existujú miesta, ktoré schovávajú to najhoršie – strážia odpad. Netuším síce, kde presne je to moje, ale je plné. Je plné po okraj. Také preplnené, že sa tam už vôbec nič nezmestí. Môj kôš spomienok, či lepšie povedané odpadu je preplnený. Možno to znie pozitívne – niet vo mne viac miesta pre bolesť –, opak je však pravdou. Ak sa odpad nemá kam spratať, začne sa ukladať aj tam, kam by nemal. Začne sa tlačiť na miesta, ktoré strážia iné spomienky. Policajtovo rozprávanie vo mne definitívne zaplnilo miesto, kde mám uložené tie najhoršie veci. Sú to spomienky, ktoré začínajú vychádzať na povrch, len čo máš pocit, že sa ti začína dariť, keď si povieš, že to všetko predsa len stálo za to. V takých chvíľach sa odniekiaľ vynoria temné spomienky, akoby ťa naplo na vracanie, ako výdych, ako odpad na skládke, pochované pod vrstvou zeme a plastov. Vždy si nájdu cestu na povrch, aby všetko otrávili. Presne tam, na tom mieste prebýva v mojom tele tento príbeh. Zbytočne by ste hľadali presnú zemepisnú šírku, pretože aj keby ste to miesto našli, darmo by ste tĺkli päsťami, bodali nožom, žmýkali, slová by nevytiekli ako hnis z rany. Všetko je tam. A všetko tam aj musí zostať. Koniec.
Policajt mi rozprával, ako si ten chalan, jeho informátor, vypočul jediné ponaučenie, ktoré stojí za to počuť, a potajomky si ho nahral. Nie preto, aby zradil, lež preto, aby si ho mohol kedykoľvek pripomenúť. Ponaučenie o tom, ako sa žije na tomto svete. Potom to všetko prehral policajtovi – jedno slúchadlo v policajtovom uchu, druhé vo vlastnom, a keď stačil play, srdce mu búšilo ostošesť.
„Napíš o tom, uvidíme, či sa niekto naserie… Ak áno, bude to znamenať, že je to pravda, a budeme mať dôkaz. Ak o tom napíšeš a nič sa nestane, tak je to celé jedna poriadna hovadina voľákeho druhotriedneho frajera a náš chicano si z nás robí prču alebo… ak tým sprostostiam, čo vypisuješ, nikto neuverí, tak s nami riadne vybabrali.“
Rozosmial sa. Ja som len prikyvoval. Nič som mu nesľúbil, iba som chcel pochopiť. Autorom údajného ponaučenia bol vraj starý taliansky bos a hovoril pred zhromaždenými chicanmi, Talianmi, americkými
Talianmi, Albáncami a bývalými bojovníkmi skupiny Kaibiles – guatemalskými legionármi. Tak aspoň tvrdil ten mladík. Nie informácie, nie čísla ani podrobnosti. Nič, čo by sa človek musel učiť naspamäť. Vojdeš do miestnosti, a keď vyjdeš von, si akýsi iný. Máš tie isté šaty, ten istý účes, rovnako dlhú bradu. Nezostali na tebe stopy po výcviku, nemáš natrhnuté obočie ani rozbitý nos, nemáš hlavu plnú kázní. Vojdeš dnu, a keď vyjdeš von, na prvý pohľad si celkom taký, ako keď ťa vsotili dnu. Ale to iba zvonka. V tebe sa medzitým všetko zmenilo. Nepovedali ti celú pravdu, iba ti dali pár vecí na správne miesto. Dovtedy si nevedel, ako ich využiť, nemal si odvahu otvoriť ich, upratať, oboznámiť sa s nimi.
Policajt mi čítal prepis nahrávky, ako si ho zaznačil do zošita. Tí muži sa stretli v jednej miestnosti neďaleko odtiaľto. Posadali si, ako prišlo, bez presného zasadacieho poriadku, nie do tvaru podkovy ako počas prijímania nových členov. Iba tak, ako keď sa stretávajú starší ľudia po dedinách v južnom Taliansku a posadajú si, jeden tu, druhý tam, alebo ako sedia známi v reštauráciách na Arthur Avenue, keď pozerajú futbalový zápas v televízii. Len s tým rozdielom, že v tej miestnosti nebol nijaký televízor s futbalom, ani zraz starých kamarátov. Sedeli tam iba členovia rôznych zločineckých organizácií. Potom sa pred nich postavil starý muž. Bol to Talian. Vedeli, že to je ctihodný muž. Kým prišiel do Spojených štátov, dlhý čas žil v Kanade. Hneď spustil, ani sa nepredstavil. Nebolo treba. Hovoril nespisovným jazykom, taliančinou zmiešanou s angličtinou a so španielčinou, chvíľami používal dialekt. Chcel som, aby mi policajt povedal jeho meno, preto som sa kedy-tedy akoby mimochodom spýtal, ako sa volá. On však ani len nenaznačil, že by mi mohol prezradiť jeho meno. Nedostal som z neho nič okrem bosovho príhovoru.
„Svet ľudí, čo roztrubujú, že môžu žiť v spravodlivosti, všetci podľa tých istých zákonov, že môžu mať dobrú prácu, žiť dôstojne, chodiť po čistých uliciach a že ženy sú rovnocenné mužom, to je iba svet hlupákov, ktorí sú presvedčení, že si môžu robiť dobrý deň sami zo seba a z tých, čo sa krútia okolo nich. Všetky tie sprostosti o lepšom svete a tak, nuž, tie len pekne nechajme tým idiotom. Tým bohatým debilom, ktorí si kupujú luxus veriť v šťastný a spravodlivý svet. Všetci tí boháči s pocitom viny majú čo skrývať. Who rules just does it, and that’s it. Kto vládne ten rozkazuje a basta. Alebo môže aj povedať, že rozkazuje pre dobro veci, pre spravodlivosť, pre slobodu. Ale to sú iba také babské rečičky, pokojne ich nechajme boháčom, tým hlupákom. Kto rozkazuje, rozkazuje. Basta a hotovo.“
Vypytoval som sa, ako bol oblečený, koľko mal rokov. Kládol som mu otázky ako policajt, ako novinár, ako posadnutý zvedavec, ktorý si myslí, že podľa tých detailov sa dopracuje k typológii bosa, z ktorého úst vyšli citované slová. Policajt ma ignoroval a pokračoval. Ja som ho počúval a preosieval som jeho slová ako piesok, ako keď človek hľadá okruhliak. To meno. Počúval som jeho slová, no hľadal som inšie. Hľadal som indície.
„Chcel im vysvetliť pravidlá, chápeš?“ povedal mi policajt. „Chcel, aby sa im vryli do duše. Som si istý, že ten chalan neklamal. Garantujem ti, že ten Mexičan nie je nijaký kretén. Namojdušu, prisahám, aj keď mi nikto neverí.“
Sklopil pohľad naspäť do zošita a čítal ďalej.
„Pravidlá organizácie sú pravidlá života. Zákony sú iba pravidlá jednej skupiny. Tej, ktorá chce ošmeknúť tú druhú. A nás tu nikto balamutiť nebude. Sú ľudia, čo neriskujú, aby zarobili, a tí sa vždy budú báť takých, čo riskujú všetko, len aby prišli k peniazom. If you risk all, you have all, jasné? Ale ak si myslíš, že sa musíš zachrániť alebo že sa ti to podarí bez toho, aby si skončil do väzení, aby si musel ujsť, aby si sa musel skrývať, bude lepšie, ak si to hneď a zaraz vyjasníme – nie si chlap. A ak nie ste chlapi, okamžite odtiaľto odíďte a ani nedúfajte, že sa z vás stanú muži, a už nikdy, vôbec nikdy nie ctihodní muži.“
Policajt ku mne zdvihol zrak. Jeho oči boli dve zúžené škáročky, akoby chceli zaostriť na to, čo si až pridobre pamätal aj naspamäť. Najprv si to vypočul a potom si poznámky čítal dookola.
„Crees en el amor? El amor se acaba. Crees en tu corazón? El corazón se detiene. No? No amor y no corazón? Entonces crees en el coño? Ale veď aj piča časom vyschne. Veríš vo svoju manželku? Len čo ti dôjdu peniaze, povie ti, že ju zanedbávaš. Veríš vo svoje deti? Len čo im prestaneš dávať peniaze, budú ti tvrdiť, že ich nemáš rád. Veríš vo svoju matku? Ak jej nebudeš robiť pestúnku, povie, že si nevďačník. Escucha lo que digo: tienes que vivir. Treba žiť iba pre seba. Iba kvôli sebe si treba vedieť vynútiť rešpekt a rešpektovať iných. Rodina. Rešpektovať tých, ktorých potrebujete, a opovrhovať tými, čo sú vám zbytoční. Rešpekt si vyslúži ten, kto vám má čo dať, bezcenní ľudia ho nemajú. Či vás nerešpektuje ten, kto od vás niečo chce? Ten, kto sa vás bojí? A keď nemáte čo dať?
Keď vám nič nezostalo? Keď vás nikto nepotrebuje? Považujú vás za spodinu. Keď nemáte čo dať, ste nula.“
„Vtedy som pochopil,“ povedal policajt „že bos, ten Talian niečo znamená, vie, ako to chodí. Že naozaj pozná život. Také čosi Mexičan nemohol len tak narafičiť. Chicano chodil do šestnástich rokov do školy a v Barcelone ho vytiahli z nejakej ilegálnej herne. Ako by nejaký herec alebo chvastúň mohol tak dokonale ovládať kalabrijský dialekt? Lebo nebyť manželkinej starej mamy, ani ja by som tomu nerozumel.“
Filozofických rozpráv o mafiánskej morálke som vo vyhláseniach kajúcnikov a v odpočúvaniach počul už desiatky. Toto však znelo inak, znelo to ako výcvik duše. Bola to kritika praktického mafiánskeho rozumu.
„Hovorím k vám a niektorí z vás sú mi dokonca sympatickí. Iným by som radšej jednu poriadnu vyťal. Ale aj toho najsympatickejšieho z vás, ktorý má viac kuriev a peňazí ako ja, chcem vidieť mŕtveho. Ak sa jeden z vás stane mojím bratom a ja si ho v rámci organizácie zvolím za seberovného, je isté, že sa ma bude snažiť ogabať. Don’t think a friend will be forever a friend. Aj mňa zabije človek, s ktorým som sa delil o jedlo, o posteľ, o všetko. Zabije ma človek, ktorý ma prichýlil, u ktorého som sa schovával. Neviem, kto to bude, inak by som ho už dávno odrovnal. Ale stane sa to. Ak ma nezabije, tak ma zradí. Pravidlo je pravidlo. A pravidlá nie sú zákony. Zákony sú pre zbabelcov. Pravidlá sú pre mužov. Preto máme ctihodné pravidlá. Ctihodné pravidlá ti nekážu byť spravodlivý, dobrý a správny. Ctihodné pravidlá ťa učia, ako sa vládne.
Čo musíš robiť, aby si ovládal ľudí, peniaze a moc. Ctihodné pravidlá ťa učia, čo robiť, keď chceš vládnuť, keď chceš ojebať tých nad sebou a nechceš, aby ťa ojebali tí pod tebou. Ctihodné pravidlá netreba vysvetľovať. Exis­tujú a basta. Vznikli samy od seba, sú vpísané v krvi každého ctihodného muža. Ako sa rozhodneš?“
Pýtal sa mňa? Hľadal som správnu odpoveď a zatiaľ som opatrne vyčkával, dúfajúc, že policajt iba cituje bosove slová.
„Ako sa rozhodneš za pár sekúnd, za pár minút, za pár hodín, čo máš robiť? Ak si vyberieš zle, roky budeš platiť za bleskové rozhodnutie. Pravidlá existujú. Vždy. Len ich musíš vedieť rozoznať a musíš vedieť, kedy platia. Tak je to aj s Božími zákonmi. Božie zákony sú v pravidlách. Pravdivé Božie zákony, nie tie, čo sú dobré iba na to, aby sa pred nimi triasol kadejaký úbožiak. Pamätajte si toto: nech existujú ctihodné pravidlá, aké len chcete, istota je aj tak iba jedna. Iba vtedy ste muži, ak v hĺbke duše viete, aký je váš osud. Úbožiak sa plazí, aby mu bolo dobre. Ctihodní muži vedia, že všetko sa raz skončí, pominie, že nič netrvá večne. Novinári vždy začínajú kariéru s túžbou zmeniť svet a končia s túžbou stať sa riaditeľmi. Je jednoduchšie ovplyvniť ich ako podplatiť. Každý má cenu iba pre seba samého a pre Ctihodnú spoločnosť. A Ctihodná spoločnosť vraví, že máš cenu, iba ak rozkazuješ. Despues, puedes elegir la forma. Puedes controlar con dureza o puedes comprar el consentimiento. Rozkazovať môžeš buď tak, že krv berieš, alebo tak, že ju dávaš. Ctihodná spoločnosť vie, že každý muž je slabý, rozmaznaný, márnivý. Vie, že človek sa nezmení, veď práve preto je pravidlo základom všetkého. Vzťahy vybudované na priateľstve bez pravidiel sú nanič. Každý problém má riešenie, od manželky, ktorá ťa opustila, až po tvoju organizáciu, čo sa rozdelila. A každé riešenie závisí iba od toho, koľko ponúkneš. Ak sa vám niečo nedarí, znamená to iba toľko, že ste ponúkli primálo. Jednoducho ste neponúkli dosť, iné vysvetlenie ani nehľadajte.“
Podobalo sa to na seminár pre nádejných bosov. Ako to bolo možné?
„Ide o to, aby si si uvedomil, kým chceš byť. Ak kradneš, strieľaš, znásilňuješ, kšeftuješ, chvíľu ti to bude vynášať, ale potom ťa chytia a zničia. Môžeš to robiť. Áno, môžeš. Ale nie dlho, lebo nevieš, čo sa ti môže prihodiť. Ľudia sa ťa budú báť iba vtedy, ak im k hlave priložíš pištoľ. Ale čo urobia, ak sa im otočíš chrbtom? Čo bude, ak krádež zbabreš? Keď pat­ríš k organizácii, vieš, že na všetko existujú pravidlá. Existujú spôsoby, ako zarábať, motívy a metódy zabíjania, ak si chceš preraziť cestu, môžeš tak urobiť, ale najprv si musíš vyslúžiť rešpekt a dôveru a stať sa nenahraditeľným. Existujú pravidlá dokonca aj na to, ako zmeniť samotné pravidlá. Ale ak ich nedodržiavaš, nikdy nevieš, ako to s tebou dopadne. Ak urobíš všetko podľa pravidiel ctihodnej spoločnosti, presne vieš, kam ťa privedú. A presne vieš aj to, ako zareagujú ľudia okolo teba. Ak chcete byť tuctoví muži, prosím. Ale ak chcete, aby z vás boli ctihodní muži, musíte dodržiavať pravidlá. Rozdiel medzi tuctovým a ctihodným mužom spočíva v tom, že ctihodný muž vždy vie, čo sa stane, zatiaľ čo tuctového muža zrazí na kolená aj obyčajná náhoda, nepriazeň osudu alebo hocijaká hlúposť. Tuctovému mužovi sa vždy všetko prihodí iba tak. Ctihodný muž vie, čo sa má stať, a iba odhaduje, kedy to bude. Presne vieš, čo ti patrí a čo nie, budeš presne vedieť, pokiaľ môžeš pritlačiť, aj keď budeš chcieť prekročiť hranice pravidiel. Každý chce tri veci: moc, pussy a prachy.
Dokonca aj sudca, keď súdi zloduchov, aj politici chcú prachy, pussy a moc, akurát že sa k nim chcú dopracovať tak, aby vyzerali nenahraditeľní – ako ochrancovia poriadku alebo chudobných, alebo ktovie čoho ešte. Všetci chcú money, aj keď hovoria, že chcú niečo iné alebo že to robia pre iných. Pravidlá Ctihodnej spoločnosti existujú preto, aby riadili všetkých bez rozdielu. Ctihodná spoločnosť vie, že môžeš mať moc, pussy a prachy, ale vie aj to, že muž, ktorý sa dokáže všetkého vzdať, rozhoduje o živote iných. Kokaín. Kokaín je toto: môžete mať, čo len chcete. Bez kokaínu nie si nikto. S kokaínom môžeš byť taký, ako sám chceš. Ak šnupeš kokaín, ojebeš sa vlastnými rukami. Ak nepat­ríš k organizácii, svet neexistuje. Organizácia ti dá pravidlá, ako preraziť. Dá ti pravidlá, ako zabiť, a dá ti aj tie, ktoré ti povedia, ako ťa zabijú. Chceš žiť normálny život? Nechceš nič znamenať? Môžeš. Stačí nevidieť, nepočuť. Ale pamätaj na jedno: v Mexiku, kde môžeš robiť, čo sa ti zachce, brať drogy, kefovať malé dievčatká, naskočiť do auta a letieť, ako sa ti zachce, skutočne rozkazuje iba ten, kto dodržiava pravidlá. Ak robíte kraviny, nikto si vás neváži, a ak si vás nikto neváži, nemáte moc. Ste ako všetci ostatní.“
Potom policajt ukázal prstom na zodratú stránku v zošite: „Pozri, pozri sem… Tento tu im všetko vysvetľoval. Poúčal ich, ako sa žije, nie ako sa z človeka rodí mafián. Ako sa žije.“
„Pracuješ. Veľa pracuješ. You have some money, algo dinero. Ale potom každá tvoja frajerka nakoniec odíde za krajším chlapom, ktorý má ešte viac peňazí ako ty. Možno prežiješ decentný život, ale to je dosť nepravdepodobné. Skôr budeš žiť hnusne, ako všetci. Keď skončíš vo väzení, tí vonku, čo sa považujú za čistých, ťa budú urážať. Lenže ty si predtým aspoň rozkazoval. Budú ťa nenávidieť, ale predtým si si aspoň doprial blahobyt a všetko, čo si chcel. Organizácia bude stáť za tebou. Môže sa stať, že chvíľu budeš trpieť alebo ťa zabijú. Je len samozrejmé, že organizácia drží s mocnejšími. S pravidlami mäsa, krvi a peňazí môžete vyliezť na najvyššie štíty. Ak zoslabnete, ak urobíte chybu, odrbú vás. Ale ak robíte dobro, budete odmenení. Ak sa pridáte na zlú stranu, odrbú vás, ak urobíte chybu a budete viesť vojnu, odrbú vás, ak nie ste schopní udržať si moc, odrbú vás. Ale takéto vojny sú oprávnené, are allowed. Sú to naše vojny. Môžete zvíťaziť a môžete prehrať. Ale iba v jedinom prípade prehráte nenávratne a tým najbolestivejším spôsobom. Ak zradíte. Kto sa chce postaviť proti organizácii, nemá šancu prežiť. Ujsť sa dá iba pred zákonom, nie pred organizáciou. Ujsť sa dá dokonca aj pred Bohom, veď Boh bude čakať strateného syna naveky. Od organizácie sa ujsť nedá. Ak zradíš a ujdeš, ak ťa odrbú a ty ujdeš, ak nedodržíš pravidlá a ujdeš, niekto za teba zaplatí. Nájdu si ťa. Nájdu si tvoju rodinu, tvojich spojencov. Navždy zostaneš na zozname a tvoje meno odtiaľ už nikdy nezmizne. Ani čas, ani peniaze. Si naveky v riti, ty aj tvoji potomkovia.“
Policajt zavrel zošit. „Chalan akoby sa prebral z tranzu,“ povedal. Posledné Mexičanove slová vedel naspamäť: „A ja teraz zrádzam, keď ti dovolím počúvať tieto slová?“
Potom dodal: „Napíš o tom. My ho zatiaľ máme na očiach. Nasadím naňho troch mužov, dvadsaťštyri hodín denne. Ak sa k nemu niekto priblíži, je to dôkaz, že netáral do vetra, že to celé nebolo iba narafičené divadielko, že ten, kto hovoril, bol skutočný bos.“
Policajtovo rozprávanie ma ohromilo. U nás boli takéto veci bežné. Zdalo sa mi však čudné, že počujem tieto slová v New Yorku. U nás doma sa k niekomu nepridáš iba pre peniaze, ale v prvom rade preto, aby si k niekomu patril, aby si sa pohyboval ako po šachovnici. Aby si presne vedel, ktorého pešiaka potiahnuť a kedy. Aby si presne vedel, kedy prehrávaš a kedy si jazdec, aby si to so svojím koňom kráľovi natrel.
„Myslím, že je to riskantné,“ povedal som.
„Napíšeš o tom?“ naliehal.
„Asi nie,“ odvetil som.
Prehadzoval som sa v posteli z boka na bok. Nevedel som zaspať.
Príbeh ako taký na mňa neurobil dojem. Miatol ma skôr sled udalostí. Skontaktovali sa so mnou, aby som napísal príbeh o príbehu. Zdroj, mám na mysli starého talianskeho bosa, sa mi na prvý pohľad videl vierohodný. Čiastočne preto, lebo ďaleko od rodnej krajiny v každom, kto hovorí tvojím jazykom, a mám na mysli rodný jazyk, teda rovnaké kódy, slovné zvraty, tie isté výrazy, kto vynecháva tie isté slová, okamžite vidíš jedného zo svojich ľudí, človeka, ktorého môžeš počúvať. Navyše sa to stalo v správnej chvíli a pred ľuďmi, ktorí ho museli počúvať. Ak by boli tie slová pravdivé, znamenali by najobávanejší možný zvrat. Po prvý raz by sa talianski bosovia, poslední kalvinisti Západu, chystali zaučiť nové generácie Mexičanov a Juhoameričanov, zločineckú buržoáziu, ktorá vzišla z drogových dílerov, najkrutejších a najvyhladovanejších ašpirantov na svete. Zmes pripravenú rozkazovať trhom, diktovať zákony vo finančníctve, dominovať investíciám. Vymáhačov peňazí, budovateľov bohatstva.
Zmocnil sa ma nepokoj, nevedel som, ako ho ovládnuť. Neobsedel som na jednom mieste, posteľ mi pripadala ako tvrdá doska, v izbe som sa cítil ako v brlohu. Chcel som schmatnúť telefón a zavolať policajtovi, lenže boli dve hodiny ráno a bál som sa, že by som vyzeral ako blázon. Sadol som si k písaciemu stolu a začať som písať e-mail. Chcel som o tom napísať, ale potreboval som vedieť viac, chcel som si vypočuť nahrávku na vlastné uši. Bosove slová o tom, ako žiť na tomto svete, boli návodom nielen pre mafiánov, ale pre každého, kto chce na zemi rozkazovať. Slová, ktoré by nikto nehovoril tak jasne, keby nemal v úmysle niekoho poučovať. Keď hovoríš o vojakovi na verejnosti, tvrdíš, že chce mier a nenávidí vojnu, ale keď si s ním sám, učíš ho strieľať. Bosove slová mali vniesť do juhoamerických skupín tradície talianskych organizácií. Mladík vôbec nepreháňal. Prišla mi správa. Mexičan, informátor, vletel autom do stromu. Nijaká pomsta. Mal super talianske auto, len ho nevedel šoférovať. Jednoducho narazil do stromu a bolo.

Originálny názov: Zero Zero Zero Jazyk: slovenský Rok vydania: 2015 Rozmer: 153×234 mm ISBN: 9788022207577 Počet strán: 348 Väzba: pevná s prebalom

Zaradené v kategóriách