Vražda na zámku Styles (Christie Agatha)

Vynikajúca detektívka legendárnej britskej spisovateľky, ktorou sa to v roku 1916 všetko začalo. Je to neuveriteľné, ale...


🍎 Vypredané
6,00€
Zľava 7%
5,58€

Vynikajúca detektívka legendárnej britskej spisovateľky, ktorou sa to v roku 1916 všetko začalo. Je to neuveriteľné, ale v slovenčine vychádza tento príbeh prvýkrát, takmer po sto rokoch od jeho napísania! Agatha Christie práve v tejto knihe predstavila čitateľom slávneho belgického detektíva Hercula Poirota, ktorý má prísť na to, kto zavraždil Emily Inglethorpovú a ako sa vrah dostal do zamknutej spálne.


Ukážka textu z knihy


Uprostred hlbokej noci ma zobudil Lawrence Cavendish. V ruke držal zapálenú sviečku a z výrazu jeho tváre mi bolo okamžite jasné, že sa stalo niečo zlé.
„Čo sa deje?“ posadil som sa na posteli a pokúšal sa upokojiť zmätené myšlienky.
„Obávame sa, že matka vážne ochorela. Vyzerá to, že dostala nejaký záchvat. Bohužiaľ, v izbe sa zamkla.“
„Už aj idem.“
Vyskočil som z postele, hodil som na seba župan a nasledoval Lawrencea po chodbe a galérii do pravého krídla domu.
Pripojil sa k nám John Cavendish a zopár vystrašených slúžok postávalo nablízku. 
Lawrence sa obrátil k bratovi. „Čo urobíme?“
Myslím, že ešte nikdy nedal svoju nerozhodnosť tak jasne najavo.
John zúrivo lomcoval kľučkou na dverách do izby pani Inglethorpovej, no márne. Dvere boli zrejme znútra zamknuté alebo zaistené zástrčkou. Teraz už boli všetci v dome na nohách. Z izby sa ozývali veľmi znepokojujúce zvuky. Museli sme okamžite konať.
„Skúste prejsť cez izbu pána Inglethorpa,“ vykríkla Dorcas. „Och, chuderka naša pani!“
Zrazu som si uvedomil, že s nami nie je Alfred Inglethorp – on jediný sa tu neukázal. John otvoril dvere do jeho izby. Bola tam tma ako vo vreci, ale nasledoval ho Lawrence so sviečkou a v jej slabom svetle sme videli, že v posteli nikto nespal a nič nesvedčí o tom, že by v izbe niekto býval.
Zamierili sme rovno k spojovacím dverám. Aj tie však boli znútra zamknuté či zaistené. Čo robiť?
„Och, preboha,“ zalamovala Dorcas rukami, „čo len spravíme?“
„Budeme musieť vylomiť dvere! Čo iné nám zostáva... Určite to nepôjde ľahko. Pošlite niektorú zo slúžok dolu, aby zobudila Bailyho. Nech mu povie, aby okamžite zohnal doktora Wilkinsa. A teraz skúsme tie dvere. Moment, a čo dvere z izby slečny Cynthie?“
„Tie bývajú vždy zaistené. Nikdy sa neotvárajú.“
„No dobre, ale radšej si to overme.“
Rozbehol sa po chodbe k Cynthiinej izbe. Vnútri už bola Mary Cavendishová, drmala dievčinu – asi spala veľmi hlbokým spánkom – pokúšala sa ju zobudiť.
Vzápätí sa vrátil.
„Nič. Sú zaistené. Musíme niektoré dvere vylomiť. Spojovacie dvere možno nebudú také pevné ako dvere z chodby.“
Spoločnými silami sme sa zapreli do dverí. Zárubňa bola masívna, tá odolávala, no konečne sme pocítili, že dvere začínajú pod naším tlakom povoľovať, až sa napokon s obrovským rachotom rozleteli.
Vpadli sme dnu, Lawrence stále držal sviečku. Pani Inglethorpová ležala na posteli, zmietala sa v silných kŕčoch, nočný stolík pri posteli bol prevrhnutý. Keď sme sa ocitli v izbe, končatiny jej zrazu ochabli a zostala nehybne ležať.
John sa obrátil k Annie, jednej z chyžných, a poslal ju dolu do jedálne po brandy. Potom pristúpil k matke, ja som zatiaľ odsunul zástrčku na dverách vedúcich do chodby.
Obrátil som sa k Lawrenceovi – chcel som mu navrhnúť, že bude lepšie, ak teraz odídem, lebo tu už nie som potrebný, ale slová mi zamrzli na perách. Ešte nikdy som nevidel na nijakej tvári taký vydesený výraz. Bol biely ako krieda, vosk zo sviečky mu v roztrasenej ruke kvapkal na koberec a oči, vytreštené od hrôzy, upieral ponad moju hlavu na čosi na protiľahlej stene. Akoby videl čosi, z čoho na mieste skamenel. Inštinktívne som sledoval smer jeho pohľadu, ale nič nezvyčajné som si nevšimol. Na rošte ešte vždy tleli uhlíky a na kozubovej rímse stáli úhľadne rozostavené figúrky, to bolo všetko.
Zdalo sa, že záchvat, ktorý postihol pani Inglethorpovú, sa zmiernil. Bola schopná hovoriť s krátkymi prestávkami.
„Už je lepšie... nečakane... hlúpe odo mňa... zamknúť sa v izbe.“
Na posteľ dopadol čísi tieň, a keď som sa obzrel, uvidel som Mary Cavendishovú – stála pri dverách a okolo pliec držala Cynthiu. Zdalo sa, že dievčinu podopiera, lebo tá vyzerala omámená, akoby o sebe ani nevedela. Bola v tvári celá červená a naširoko zívala.
„Chuderka Cynthia, poriadne ju to vydesilo,“ povedala pani Cavendishová tichým, ale jasným hlasom. Všimol som si, že už má oblečený biely pracovný plášť. Takže muselo byť viac hodín, ako som si pôvodne myslel. Videl som, že cez závesy na oknách preniká slabé denné svetlo a ručičky na hodinách, ktoré stáli na kozubovej rímse, sa blížia k číslici päť.
Priškrtený výkrik z postele ma vyľakal. Nešťastnú starú dámu postihol ďalší záchvat. Zmietali ňou príšerné kŕče. Nastal zmätok. Pribehli sme k nej, no nemohli sme jej pomôcť ani zmierniť bolesti. Posledný kŕč ju nadvihol na posteli tak, že sa o ňu zaprela iba hlavou a pätami, celé telo sa jej prehlo ako luk. Márne sa Mary a John pokúšali vliať jej do úst trochu brandy. Čas bežal. Telo sa znovu vypälo do grotesknej polohy.
V tej chvíli vkročil do izby svojím autoritatívnym štýlom doktor Bauerstein. Na okamih zastal a uprene hľadel na postavu na posteli. Vtedy pani Inglethorpová priškrtene vykríkla, oči upreté na doktora: „Alfred... Alfred... “ Vzápätí bezvládne padla medzi vankúše.
Doktor priskočil k posteli, chytil ju za ramená a energicky ich rozťahoval, pokúšal sa dávať jej umelé dýchanie. Vyštekol aj zopár úsečných pokynov slúžkam. Panovačným mávnutím ruky nás všetkých zahnal k dverám. Fascinovane sme ho pozorovali, aj keď sme už všetci podvedome tušili, že je príliš neskoro a nič sa nedá robiť. Videl som mu na tvári, že aj on už stráca nádej.
Napokon vážne pokrútil hlavou a vzdal sa. Vtom sme zvonka začuli kroky a dnu vpadol nízky, korpulentný doktor Wilkins, osobný lekár pani Inglethorpovej.
Doktor Bauerstein mu niekoľkými slovami vysvetlil, že práve prechádzal okolo vstupnej brány, keď videl, že z nej vychádza auto. Zistil, čo sa deje, a hneď bežal do domu, najrýchlejšie, ako mohol, auto zatiaľ pokračovalo v ceste po doktora Wilkinsa. Bezmocne mávol rukou k postave ležiacej na posteli.
„Veľ... mi smutné, veľ... mi smutné,“ zamrmlal doktor Wilkins. „Úbohá stará dáma. Vždy sa veľmi namáhala, až priveľmi, napriek mojim radám. Varoval som ju: ,Berte všetko... naľahko.´ Ale nie, jej úsilie konať dobro bolo nad ľudské sily. Bola od prírody vzdorovitá. Od prí-ro-dy vzdo-ro-vi-tá,“ slabikoval.
Všimol som si, že doktor Bauerstein povýšenecky pozoruje miestneho doktora. Počas jeho monológu z neho nespúšťal oči.
„Dostala veľmi silné kŕče, doktor Wilkins. Bohužiaľ, neprišli ste včas, aby ste to mohli dosvedčiť. Boli to vyslovene – tetanické kŕče.“
„Ach!“ vyhŕkol doktor Wilkins.
„Rád by som sa s vami porozprával v súkromí,“ povedal doktor Bauerstein. Obrátil sa k Johnovi. „Nemáte námietky?“
„Isteže nie.“
Všetci sme vyšli na chodbu a oboch doktorov sme nechali osamote. Počul som, ako sa za nami v zámke zvrtol kľúč.
Pomaly sme schádzali dolu schodmi. Bol som ako na tŕňoch. Mám určité dedukčné schopnosti a správanie doktora Bauersteina spustilo v mojej mysli celú lavínu šialených domnienok. Mary Cavendishová mi položila ruku na rameno.
„O čo tu ide? Prečo sa doktor Bauerstein tváril tak -- čudne?“
Pozrel som na ňu.
„Viete, čo si myslím?“
„Čo také?“
„Počúvajte!“ Poobzeral som sa okolo, ostatní nás nemohli počuť. Stíšil som hlas, až som šepkal. „Domnievam sa, že bola otrávená! Som si istý, že doktor Bauerstein má rovnaké podozrenie.“
„Čože?“ Cúvala k stene, zreničky očí sa jej rozšírili. Potom zrazu tak vykríkla, až ma vydesila: „Nie, nie... to nie... to nie!“ A rozbehla sa ku schodom. Nasledoval som ju, lebo som sa obával, že by mohla omdlieť. Našiel som ju smrteľne bledú, naklonenú cez zábradlie. Netrpezlivo mi kývla, aby som šiel preč.
„Nie, nie, nechajte ma. Chcem byť sama. Nechajte ma chvíľu osamote. Choďte za ostatnými.“
Zdráhavo som ju poslúchol. John s Lawrenceom boli v jedálni. Pridal som sa k nim. Chvíľu sme mlčali, ale predpokladám, že som prehovoril za všetkých, keď som napokon prelomil mlčanie otázkou:
„Kde je pán Inglethorp?“
John pokrútil hlavou. „V dome nie je.“
Pohľady sa nám stretli. Kde je Alfred Inglethorp? Jeho neprítomnosť bola čudná, nevysvetliteľná. Spomenul som si na posledné slová zomierajúcej pani Inglethorpovej. Čo sa za nimi skrývalo? Keby mohla, čo by nám ešte povedala?
Konečne sme začuli, ako doktori zostupujú dolu schodmi. Na doktorovi Wilkinsovi bolo vidieť, že pod maskou vznešeného pokoja sa pokúša skryť pocity vlastnej dôležitosti a vzrušenia. Doktor Bauerstein sa držal v úzadí, výraz na jeho vážnej bradatej tvári sa nezmenil.
Za oboch prehovoril doktor Wilkins. Obrátil sa k Johnovi. „Pán Cavendish, rád by som od vás získal súhlas s pitvou.“
„Je to naozaj nevyhnutné?“ spýtal sa John vážne. Bolestná grimasa mu skrivila tvár.
„Absolútne,“ odvetil doktor Bauerstein.
„Chcete tým povedať, že... ?“
„... že za týchto okolností ani ja, ani doktor Wilkins nevystavíme úmrtný list.“
John zvesil hlavu. „V takom prípade nemám inú možnosť. Musím len súhlasiť.“
„Ďakujem vám,“ povedal doktor Wilkins rázne. „Navrhujeme, aby sa pitva uskutočnila zajtra – alebo radšej dnes večer.“ Letmo si overil, nakoľko už deň pokročil. „Obávam sa, že za týchto okolností sa nevyhneme policajnému vyšetrovaniu – tieto formality nemožno obísť, ale prosím vás, aby ste sa tým veľmi neznepokojovali.“
Po krátkej odmlke doktor Bauerstein vytiahol z vrecka dva kľúče a podal ich Johnovi. „Toto sú kľúče od oboch izieb. Zamkol som ich a podľa môjho názoru by bolo lepšie nechať ich nateraz zamknuté.“
Vzápätí obaja doktori odišli.
Zrazu mi čosi zišlo na um a zdalo sa mi, že nadišiel čas, aby som svoj nápad predostrel. A predsa som trochu váhal. Vedel som, že John má hrôzu z akéhokoľvek škandálu, bol vždy optimista, nikdy si dopredu nerobil zbytočné starosti. Možno bude ťažké presvedčiť ho, aby súhlasil s mojím plánom. Naproti tomu Lawrence nepodliehal natoľko konvenciám a mal viac fantázie, takže som cítil, že sa naňho môžem spoľahnúť a videl som v ňom spojenca. Nepochybne nadišla chvíľa, aby som sa ujal vedenia.
„John,“ oslovil som ho, „chcem sa ťa niečo opýtať.“
„Áno?“
„Pamätáš sa, ako som ti rozprával o svojom priateľovi Poirotovi? O tom Belgičanovi, čo býva tu v dedine? Je to naozaj vychýrený detektív.“
„Áno.“
„Chcem sa spýtať, či by si mi dovolil, aby som ho požiadal o prešetrenie tejto záležitosti.“
„Čože... teraz? Pred pitvou?“
„Áno, čím skôr, tým lepšie, ak... ak... ide o vraždu.“
„Nezmysel!“ vykríkol nahnevane Lawrence. „Podľa mňa je to iba jalový výmysel doktora Bauersteina! Wilkinsovi by to ani na um neprišlo, keby mu Bauerstein nenasadil chrobáka do hlavy. Ako všetci špecialisti, aj doktor Bauerstein je priam posadnutý jedmi. Je to jeho koníček, takže, samozrejme, všade vidí otravu.“
Priznám sa, že ma Lawrenceov postoj prekvapil. Zriedkakedy vystupoval tak dôrazne.
John zaváhal. „Ja mám na to iný názor ako ty, Lawrence,“ povedal nakoniec, „a mám sto chutí dať Hastingsovi voľnú ruku, hoci by som radšej ešte trochu počkal. Nepotrebujeme zbytočný škandál.“
„Nie, nie,“ zvolal som zápalisto, „toho sa nemusíš báť. Poirot je veľmi diskrétny.“
„Tak teda dobre, ujmi sa toho. Nechám to na teba. Hoci, ak je to tak, ako tušíme, vyzerá to na dosť jasný prípad. Nech mi Boh odpustí, ak sa mýlim!“
Pozrel som na hodinky. Bolo šesť hodín. Nesmel som strácať čas.
Predsa len som si dovolil päť minút zdržania. Prehľadával som knižnicu, kým som v nej neobjavil lekársku knihu, v ktorej sa opisovali príznaky otravy strychnínom.

Jazyk: slovenský Rok vydania: 2014 Rozmer: 139×206 mm ISBN: 9788022017329 Počet strán: 200 Väzba: pevná