✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup

Román v jedenástich príbehoch

Naum je príbeh o láske, umení a smrti, v ktorom sa životy hrdinov raz osudovo, inokedy voľne spájajú. Spoznáte zábavné a tajomné rituály na odľahlom vidieku, vyveziete sa na ufo na Moste SNP a navštívite bruselské Atómium. Nasadnete do nočného vlaku a na dunajský parník. Stretnete ženu-bábiku aj mladého filmára, ktorý v provincii dokončuje poslednú snímku. Zažijete zlomové udalosti, keď sa u nás písali dejiny svetového divadla, v kultovom klube nadišla divoká noc a v tvorbe budúcnosti nastala nová éra. Lebo svet má zmysel len vtedy, keď je príbehom.

Ukážka z textu knihy

Láska a smrť na Vianoce

Zasnežená cesta sa mi strácala pred očami. Navigácia
hlásila, že oblasť, do ktorej vstupujem, neexistuje. Čo ak
som sa omylom dostal do Poľska? Meškal som, posledná
dedina, ktorú satelit spoznal, ležala dvadsať kilometrov za
mnou a volala sa podľa listnatého stromu. Bolo to jedno
zo slovíčok, ktoré som v slovenčine ovládal, pretože sa
v učebnici z nepochopiteľného dôvodu nachádzalo skoro
v každej lekcii.
Čo na severnej Orave hľadám? V mojom živote musí
byť niečo zásadne chybné, keď sa chystám stráviť Vianoce
na mieste, ktoré nie je na mape. Počas sviatkov sa má
oddychovať, no ja som bol v strese. Už som cestoval šesť
hodín, zúfalý z premávky v krajine, ktorá má zjavne oveľa
viac áut ako obyvateľov. Čo ak by sa mi teraz nebodaj
pokazil motor? Pevnejšie som uchopil volant, aby sa mi
netriasli ruky.
V hlave mi prebleskovalo, čo som za desať mesiacov
v krajine zažil. Prišiel som učiť francúzsku literatúru na
univerzitu, ktorá si vôbec nezaslúžila toto vznešené pomenovanie.
V čudnom štáte vznikali vysoké školy aj tam,
kde neboli ani len stredné.
Študenti nič nečítali a obsahy kníh si sťahovali z netu.
Väčšina z nich si myslela, že Pani Bovaryová je americký
film, Sartre značka plesnivého syra a Deleuze televízny
spevák. Seminárne práce „písali“ metódou copy & paste
zo stránok plných príšerných stredoškolských referátov.
Ale ako som mohol poslucháčom vyčítať opisovanie,
keď jediný „docent“ na pracovisku pokojne skopíroval
celú habilitačnú prácu z češtiny? Vedecké bádanie sa tam
chápalo takmer ako xeroxová služba.
Vedenie katedry mi na začiatku skúškového oznámilo,
že nikoho nesmiem vyhodiť, pretože by prišli o dotácie.
Katedru francúzštiny odborne garantovala profesorka,
ktorá hovorila francúzsky tak, že som jej ani slovo nerozumel.
Mladý prorektor dal na úvod semestra štvrtákom
zadanie na rešerš o politických motívoch u Balzaca,
o pár mesiacov zozbieral ich výsledky a o rok vyšla na tú
tému jeho nová kniha.
Sofistikované metódy sa používali iba na ilegálne vyberanie
školného. Aj ja som žiakom vnucoval pochybné
darovacie zmluvy, šeky pre garážové eseročky a faktúry
na kontá fiktívnych občianskych združení. Zo získaných
peňazí nevideli radoví zamestnanci ani cent, zato šéfovia
nejednu tichomorskú destináciu. Ešte lepší zdroj príjmov
pre šéfov predstavovali honosné tituly pre politikov, ktorých
som vždy spoznal až na promócii.
Študenti sa memorovali, kedy sa narodili Maupassant
či Zola aj názvy všetkých diel, no ani jednu knihu od
nich nikdy nedržali v ruke, a nik to od nich nevyžadoval.
Stačilo, aby som tú budovu uvidel z diaľky a pocítil som
hroznú prázdnotu.
Ako sa blížil Štedrý deň, situácia sa zhoršovala. Do pracovne
mi umiestnili toľko čečiny, že som si nemal kam
sadnúť. Keby učitelia rovnako ako k vianočnej výzdobe
a k spievaniu kolied pristupovali k vedeckej práci, dávno
prednášam na slovenskej École normale supérieure.
Zlom nastal v deň, keď mi nadriadení oznámili, že kvôli
zahraničnej publikačnej činnosti založia vydavateľstvo na
Ukrajine a budú si tam vydávať vlastné „odborné“ knihy.
Na zasadnutí pavedeckej rady som oznámil, že na protest
odchádzam. V duchu som si však až taký istý nebol,
pretože to znamenalo stratu parížskeho grantu a hlavne
– kam sa vrátim? Môj domov v štvrti La Défense už od
leta nebol mojím domovom, tak ako moja žena Denise už
nebola mojou ženou. Napriek tomu som si želal okamžitý
návrat.
Lenže vtedy som ju spoznal. Stasia nebola mojou študentkou,
chodila o ročník nižšie. Nikdy v živote som nevidel
takú krásnu mladú ženu, vlastne ešte dievča. Mala
hlboké modré oči, takmer priesvitnú pleť, široké ústa,
končistú bradu, plavé vlasy a vystupujúce lícne kosti.
Počas konzultačných hodín sa prišla opýtať, či by mohla
navštevovať môj výberový seminár o súčasnej francúzskej
poézii a próze. (Netušila, že ho zrušili, pretože sa naň nik
neprihlásil…) Chcela vedieť, či som už preberal Érika
Orsennu a poprosila ma, aby som jej odporučil tituly od
Durasovej. Neveril som vlastným ušiam.
Dali sme sa do reči a nemohli sme prestať. Stasia rada
čítala Camusa v origináli, a to nielen Alberta, ale aj môjho
obľúbenca Renauda, autora škandalózneho Francúzskeho
ťaženia. Hovorila prakticky bez prízvuku, lebo ako stredoškoláčka
strávila rok v Marseille. Nemohol som z nej
odtrhnúť oči. Zalial ma príval myšlienok a plánov. Rád by
som ju pozval do kaviarne, ale v panelákovej diere nijaká
nebola, iba nespočetné krčmy.
Navyše, začínať si niečo so študentkami som mal
v zmluve výslovne zakázané. Za také pokusy hrozila výpoveď.
Žiadosť o odchod som stiahol – na veľkú radosť
katedry, ktorá sa vďaka mne pýšila medzinárodnými
kontaktmi.
Požičal som Stasii knihu o zložitom vzťahu Sartra
a Camusa, ale nechcel som sa jej príliš vnucovať do pozornosti,
aby som nevyzeral hlúpo. Desil som sa, že sa
pred ňou nejakým prehnaným gestom znemožním a až
do konca pobytu budem počúvať chichot jej spolužiačok,
hlavne tých dvoch divokých z filmovej vedy, ktoré
si hovorili Franzi a Osa. Hneď po víkende mi Stasia
knižku vrátila prečítanú, tak aby nešla domov s prázdnymi
rukami, dal som jej dividíčko s novým filmom
Leosa Caraxa.
Na odplatu mi o týždeň priniesla slovenské filmy, ktoré
považovala za najlepšie, a ktoré vyšli v peknej edícii: Slnko
v sieti, Boxer a smrť, Medená veža a Panna zázračnica.
Pozrel som si ich s anglickými titulkami za jedinú noc
vo svojom prekúrenom panelákovom byte. Predstavoval
som si, že mi Stasia prostredníctvom filmov posiela nejaký
odkaz, ale nepodarilo sa mi zistiť aký. No snímky ma
navnadili spoznať bližšie slovenskú kultúru, o ktorej som
nevedel vôbec nič. Chcel som si prečítať aj nejaké knihy,
ale do francúzštiny nebolo preložené skoro nič, a to málo
sa nedalo zohnať.
Prácu som vykonával akoby na povel, akoby som sám
seba riadil na diaľku. Čo urobiť, aby ma Stasia nebrala
iba ako knižnicu? Na nič som neprišiel, tak som osamote
pozeral ďalšie filmy, čítal knižky a počúval slovenských
skladateľov aj kapely. Hľadal som dostatočne presvedčivú
zámienku.
Napadlo mi, že by sme spolu mohli trocha oživiť túto
dieru. Prijala môj plán, dala dobré tipy a urobila väčšinu
práce. V júni sme zorganizovali prednášku mladého bratislavského
filmára Ernesta Polta a v novembri hosťovačku
Divadla Astorka s hojne diskutovanou hrou Alžbeta
Druhá. Na predstavení som sa naučil slovo „nenávidím“,
ktoré Bernhardov rakúsky hrdina zopakoval počas dvoch
hodín asi stokrát. Ale oveľa dôležitejšie bolo niečo iné.
V noci po divadle mi Stasia dala taký francúzsky bozk,
aký som vo Francúzsku nikdy nezažil.
Keď ma pozvala, aby som Vianoce strávil s jej rodinou
v oravskej dedinke, nedal som na sebe znať radosť, aby
som ju nevyplašil. Kúpil som jej cez web nového Houellebecqa
a pekné vydanie Mandarínov a, aby som držal krok
s dobou, aj elektronickú čítačku.
Konečne som na tabuli zbadal dvojslovný názov obce.
Pribrzdil som a na neodhrnutej ceste pneumatiky prešmykovali.
Podľa pokynov som zastal na konci dediny.
Nevidel som veľa, pretože lámp svietilo poskromne, no
vyzeralo to tam ako v skanzene. Vystúpil som do dokonalého
ticha noci. Na priedomí som zbadal Stasiu a všetko
ostatné prestalo byť dôležité.
Vybral som z kufra batoh, krátko sme sa objali a vošiel
som do drevenice. Unavený na smrť som zoznámenie
s rodičmi – rituál, ktorý ma pri nových priateľkách odjakživa
desil – zvládol ľahšie ako zvyčajne. Územčistý otec
pripravoval na peci olej z karamelu, liehu a slaniny, zrejme
ľudovú zimnú zmes do poľnohospodárskych strojov.
Žltkastú tekutinu však nalial do štamprlíkov a ponúkol
ma. Privoňal som k horúcemu poháru. Hriatô, pokútna
stredoeurópska odpoveď na absint. Striaslo ma a pocítil
som slabú nevoľnosť. Aby som pohostinného pána neurazil,
exol som. Po druhom poháriku sa mi rozšírili zreničky
a po treťom som halucinoval.
Spoznal som desať Stasiiných príbuzných a učil som
sa ich írečité mená. Hoci noc už riadne pokročila, mama
ma ponúkla hustou šošovicovou polievkou, v ktorej stála
drevená lyžica. Celý čas som dúfal, že ma uložia spať
k Stasii, ale pridelili mi kuticu v rohu dlhého domu. Napriek
sklamaniu zo samoty som zaspal ako školák.
Veľmi skoro ma zobudilo klopanie. Tešil som sa, že
prišla Stasia, lenže dorazil otec a až za ním – oblečená
v kroji! – dcéra. Všetko mi trpezlivo prekladala a tlmočila
moje odpovede. Ak na deň Božieho narodenia príde ako
prvá zavinšovať žena, prináša to nešťastie. Najprv musí
k hosťovi vojsť muž. Hlúpejší zvyk som si v tej chvíli nevedel
predstaviť.
Ešte v pyžame som dostal pohárik domácej slivovice
a hneď aj do druhej nohy. Francúzi sú podľa mňa národ
alkoholikov, ale čo je potom toto? Ihneď som sa obul,
pretože v tento deň sa z úcty nesmie stúpiť na zem bosou
nohou. Raňajkoval som málo, lebo mi prikázali postiť sa,
ale alkohol sa nepočítal, takže mi neustále dolievali.
Na otca tvrdé neúčinkovalo. Pod každý obrus v dome
dal peniaze, aby sa v rodine na budúci rok nedržala bieda.
To sa mi pozdávalo, tak som ho napodobnil, no, žiaľ, len
s kreditnými kartami, lebo som si ako naschvál nedoniesol
bohvieakú hotovosť. Naďalej budem trieť učiteľskú
biedu.
O desiatej sa šlo na hroby mŕtvych predkov. Malý drevený
cintorín na strmom kopci bol obsypaný vencami
a suchými kvetmi. Zapálili sme sviece a uložili ich do
červených kahancov. Pila sa medovina a odlialo sa z nej
na hroby, aby mŕtvi nevysmädli. Zízal som na pohanský
slovanský rituál, na ktorom by si zgustol Claude Lévi-
-Strauss, ale Stasia mi povedala, že rodina je katolícka.
Neskôr otec na dvore zarezal ovcu a nechal vykvapkať
krv, aby sa zem prebudila a dobre rodila. Do studne nasypal
štipku soli, takže voda azda zostane zdravá. Mama
zamietla dvor smerom k múru, aby sliepky vajcia nezanášali
a aby sa majetok nevymietol. Toľko ráz pobúchala
hus po chrbte varechou, koľko vajec od nej chcela. Úbohý
biely vták schytal nakladačku a gágal o život.
Stasia priniesla okrúhly koláč, ktorý tvarom pripomínal
slnko a mal zabezpečiť, aby po zimnom slnovrate čím
skôr znova vyšlo a zohrievalo svet. Koláč, veľký ako pneumatika,
plnený hrozienkami, medom, tvarohom a makom,
chutil lepšie ako poleno Bûche de Noël.
Posilnený som sa prešiel po okolí. Na mrazivom vzduchu
hádam vytriezviem. Za domom bol statok so stádom
oviec, dvoma kravami, prascami, sliepkami a zajacmi.
Hospodárstvo, nad ktorým sa vznášal kyslý zápach, strážil
čuvač. Zabáral som sa do závejov, počúval hukot stromov
vo vetre a pripadal som si ako v románe od Charlesa
F. Ramuza.
Priateľku som našiel pri peci. Z medovníkového cesta
vytvárala figúrky podľa domácich zvierat a piekla. Hotovej
ovci som odhryzol krehkú nohu a Stasia ma prvý raz
zahriakla. Výborné pečivo sa vôbec nesmie jesť, aby tvory
nepokapali!
Keď strúhala jablká na štrúdľu, šupky hádzala cez plece,
aby bol jej nastávajúci zdravý a pekný. Chcela mi tým niečo
pozitívne naznačiť, alebo ma naopak varovala?
Štedrovečerná večera sa začala o tretej, kedy v Paríži
väčšinou obedujeme. Už mi škvŕkalo v bruchu, ale jedlo
nikde. Otec uložil na podlahu stohy slamy, čiže otiepku,
aby sa v dome vždy našlo dosť zrna na chlieb. Každý člen
rodiny si naslepo vzal jedno steblo a ukázal ho ostatným.
Vytiahol som si najkratšie, čo znamenalo, že do roka
zomriem. Príbuzní ma nahlas ľutovali a smutne krútili
hlavami.
Potom sa symbolicky rozkrojovalo jablko. Už som tušil,
čo je za tým, preto som si z misky uchmatol to najkrajšie.
Otec ho preťal nožom. Pod bezchybnou šupkou prevŕtali
prehnitú dužinu až po jadrovník dva červíky a škodoradostne
sa mi smiali do tváre. Hrozná choroba ma čoskoro
neminie, skonštatovalo osadenstvo.
Chcel som trocha uvoľniť náladu, preto som vstal, aby
som predniesol prípitok. Zborovo ma okríkli a preklínali
pohľadmi. Počas Štedrej večere obsluhuje jedine gazdiná,
ostatní sedia a nik nesmie do záverečnej modlitby vstať,
lebo by zahynul. Nezmohol som sa na slovo. Otec hodil
do štyroch kútov izby orechové škrupiny, aby potešil
zomrelých, ktorí tam bývajú. V úžase som nakúkal do
temných rohov, kde poskakovali tiene.
Natiahol som sa po chlieb, no Stasia ma plesla po
ruke: malý bochník sa upiekol pre mŕtvych a bude sa
spoločne s nimi jesť až na Nový rok. Zrak mi padol
na prázdnu misku a tanier – prestreli aj pre zosnulú
tetu, keby sa jej duch rozhodol vrátiť. Ak by jedna zo
štyroch sviečok na adventnom venci zhasla, jeden zo
stolovníkov by sa onedlho obesil. Moje presvedčenie, že
francúzska kultúra je najmorbídnejšia na svete, dostalo
hlboké trhliny.
Ochutnal som domácu oplátku s medom, orechom,
cesnakom a čiernym korením. Mama porozprávala príbeh
o narodení spasiteľa a krížnych cestách. Stasia mi
urobila prstom na čele medový kríž a jazykom ho zlízala.
Vyzvala ma na to isté. Nemusela ma dvakrát prehovárať.
Asi som to urobil príliš vášnivo, lebo otec schmatol sekeru.
Bál som sa, že ma prizabije, no zaťal ju do drevenej
nohy stola, aby kov utužil naše zdravie. Potom pod nohy
pohodil aj motyku. Okolo stola obviazal hrubú reťaz, takže
rodina sa stretne zasa o rok. Prvé dobré znamenie.
Konečne som sa smel pustiť do jedla. Na úvod ma
ponúkli polievkou s dlhými rezancami, aby narástli dlhé
klasy. Nasledovali grule, lokše, opekance, štedrák… Obžerstvo
pozostávalo z deviatich chodov a vyvrcholilo
oravskou kapustnicou s hubami, vraj najlepšou široko-
-ďaleko. Jedlo sa údajne v poradí od najhoršieho po najlepšie,
ale mne chutilo všetko. Vypýtal som si pohár vody,
no odpovedali mi také šokované pohľady, že som naďalej
zapíjal iba vínom a pálenkou.
Jazyk sa mi plietol, krútila sa mi hlava a brucho mi šlo
prasknúť. Na stole sa našlo hádam všetko okrem hrabavej
hydiny, aby sa šťastie nerozhrabalo. Z každého jedla sa
odnieslo aj zvieratám.
Otec zazvonil kravským zvoncom, privítal v dome
spasiteľa a smeli sme vstať od stola. Rozdali sa darčeky.
Stromček visel z povaly ako obesenec. Podlamovali sa mi
nohy. Nič som nedostal, ale všetko, čo som priniesol Stasii,
malo úspech, a to mi stačilo.
Vyrazili sme pešo do susednej dediny na polnočnú.
Zmrznuté vločky mrholili z konárov a vírili ako tisíce
iskier. Z haluzí viseli cencúle a jedľovú kôru pokryla
inovať. Sneh padal ozaj husto a ja som päť kilometrov
vliekol aj náklad. Otec počas adventu vyrobil stôl, na
ktorý nepoužil jediný kovový klinec. Položil som ho
v drevenom kostolíku pred oltár, aby ľudia uvideli všetky
bosorky. Hanbil som sa, že prídem na omšu raz za rok, aj
to ožratý, no sympatický kňaz, veľký frankofil, bol chytený
viac ako ja.
Po obrade sa vonku tí, ktorí ešte vládali stáť, pozerali
na oblohu a vášnivo diskutovali. Tmavé nebo veštilo na
jar mnoho čiernych oblakov, čiže plné stodoly. Sneh, dlhé
cencúle a silný vietor predpovedali dobrú úrodu jabĺk
a množstvo hviezd zasa veľa hydiny a kvalitnú trávu. Pestovatelia
marihuany si mädlia ruky.
Pamätám si ešte, ako som vošiel na faru a obdivoval
zbierku fliaš. No po vražednom poháriku hruškovice
priestor okolo mňa spriesvitnel a rozplynul sa v temnote.
Klesol som na stoličke do pozície Toulouse-Lautreca.
Zbadal som mŕtvolne bledú ženu, ktorá mlčky jedla
z prázdneho taniera.
Mám okno až do okamihu, keď za mnou o niekoľko
hodín neskôr do izby prišiel un cadeau, darček. Joyeux
Noël! On va chez toi ou chez moi? spýtal som sa, ale Stasia
pokrútila hlavou. Odviedla ma do stodoly, na slamu.
Le Réveillon. Ovce sa k sebe od zimy tisli tak silno ako
my, spútaní vzájomnou blízkosťou. Je t’adore, ma biche.
La petite mort.
Otvoril som oči a nad hlavou mi viselo imelo. Keď som
zistil, že sa udržím na nohách, vyšiel som von. Stasia čakala
na ceste pred domom. V rukách držala chlieb, z ktorého
sa na mraze ešte parilo. Šiel som jej oproti. Srdce mi
búšilo tak, že ho šlo roztrhnúť. Zastal som pri nej v ten
deň ako prvý.
Spýtala sa ma na meno, aby sa dozvedela, ako sa bude
volať jej muž. Predstavil som sa a potom som smel zahryznúť
do lahodnej kôrky.
Už nesnežilo, vychádzalo slnko a váhavo zohrievalo
svet. Budúci rok budem iba milovať a zomierať.

Naum

Román v jedenástich príbehoch Naum je príbeh o láske, umení a smrti, v ktorom sa životy hrdinov raz osudovo, inokedy...

Recenzie a kritiky

Ďalšie z kategórie Beletria knihy

Zaradené v kategóriách