Kniha Ekvádor - koľko podôb má láska (slovensky) (Pavel "Hirax" Baričák) - Pavel Hirax Baričák

Ekvádor - koľko podôb má láska (slovensky) (Pavel "Hirax" Baričák)

Ďalší v rade Hiraxových cestopisov, tentoraz z Latinskej Ameriky. „Bol to nielen môj najkrajší cestovateľský trip, ale...


🌴 Máme na sklade, posielame ihneď.
13,99€
Zľava 10%
12,59€

Ďalší v rade Hiraxových cestopisov, tentoraz z Latinskej Ameriky.

„Bol to nielen môj najkrajší cestovateľský trip, ale aj cesta do môjho vnútra, kedy som sa o ďalší kúsok priblížil láske. A to len vďaka ekvádorským vrchom, pralesu, oceánu, zvieratám a v neposlednom rade úžasným ľudským bytostiam, ktoré v tejto očarujúcej a pokojnej krajine žijú. Ďakujem.“

Knihu dotvárajú stovky autorových fotiek a nechýbajú ani básne a pocity v priamom prenose.

Ukážka textu z knihy



Čo mi šepla sopka Iliniza Norte Po dvoch hodinách prichádzame k chate, ktorá sa nachádza vo výške 4 700 metrov. „Tak už iba 450 metrov na vrchol,“ pochvaľujem si v duchu, ako to dobre ide. Chata nemá elektrinu, ale ináč je zariadená veľmi prakticky. Mohlo by sa tam súčasne vyspať okolo dvadsať ľudí. Má improvizovanú kuchynku, dokonca tam je sporák s plynovou bombou. Ponúkam Manuela kokakolou, ja pijem vodu, v ktorej som si rozpustil jednu tabletku magnézia. Z kuchynky si beriem jednu čokoládovú tyčinku. Je tam dostatok jedla, sušienky, dokonca maslo, ktoré je len tak položené na tanieriku, veď nemá šancu rozmrznúť. Manuel využíva latrínu, ja chválim telo, ako sa dalo počas noci dokopy. Po polhodine sa zahryzneme do skál. Čoraz viac sa kráčanie mení na climbing, teda lezenie po skalách, kde sa už musíte chytať výstupkov a dávať si väčší pozor, kam položíte nohu. Stále sa pozerám pod seba, čím môj strach dostáva krídla. Obrovské šikmé dlhé zasnežené steny mi našepkávajú, že sa stačí mierne potknúť a nepomôže mi ani turistická palica, ktorá mi pri chodení odľahčovala nohy, ale teraz mi skôr zavadzia. Všímam si, čo robí Manuel. Keď je pred nami ťažší úsek v skalách, hádže palicu pred seba a lezie po kameňoch, veľakrát aj kolenačky. Často sa mu šmykne, dvakrát ho dokonca zachytím. Nie, nestrácam v neho dôveru. Keďže ide predo mnou, má to oveľa ťažšie. Všade je totiž minimálne dvadsať centimetrov snehu, ktorý všetko sťažuje. Pred nami však už niekto kráčal, dávam si to do súvisu s červeným džípom, čo parkoval na parkovisku. Dvaja alebo traja turisti, ktorí vyrazili možno hodinu, dve pred nami. Ich stopy trochu pomáhajú Manuelovi nájsť chodník, no čoraz hustejšie padajúci sneh ich postupne prikrýva. Môj sprievodca sa podchvíľou šmykne na bahne číhajúcom pod snehom. Alebo sa mu noha zvezie na voľnej skale, ktorá sa pod snehom mení na nášľapnú mínu. Zrazu sme v skalách. Pod nami je kamenná strž so sedemdesiatstupňovým sklonom. Kde sa končí, nevidím, hmla sa dohodla s mojím strachom, že to všetko nechajú na moju fantáziu. „Jeden chybný krok a si mŕtvy, vieš to, Paľko? Koľko krokov spravíš, kým sa dostaneš do bezpečia? Päťtisíc? Desaťtisíc? Aké malé promile stačí a všetko sa skončí. Lebo toto musíš prejsť s nulou, chápeš?! Jeden jediný chybný krok, jedno zlé našliapnutie, vyvrtnutie nohy, pád, šmyknutie a si mŕtvy,“ hlási sa vo mne strach. Zakazujem si pozerať sa do strán. Zakazujem si pozerať sa na vrchol, hore, dopredu, nútim sa hľadieť si len pod nohy. Zakazujem si pýtať sa Manuela, ako ďaleko sme od vrcholu. Zakazujem strachu a fantázii našepkávať mi čokoľvek negatívne. Sústreďujem sa len na kroky. Na každý jeden krok. Svoj osud som vložil do nohy, ktorá sa ide práve spojiť so zemou. Hora sa mi očividne rozhodla udeliť lekciu, ktorá bude dlhá, ale účinná. Len tu a teraz. Len krok dopredu, nič viac pre mňa nebude existovať. Ak som po ceste k chate rozvíjal v duchu príbeh môjho nového románu Plynutie, ktorý som počas ekvádorskej cesty začal písať, tak teraz nemám žiadne myšlienky. Hlava sa koncentruje výhradne na skaly – ako sa chytím, kde nohy nájdu pevné oporné body a prekuknú sneh, kam ich bezpečne položím. Lenže Iliniza Norte je veľká učiteľka. Znenazdajky musíme prekonať asi desaťmetrový ostrý hrebeň. Z jednej aj druhej strany zívajú otvorené papule smrti, hmlové prázdna, ktorým vidím iba ostré šije. Hora chce, aby som sa na chvíľku dotkol sám seba. Manuel týmto úsekom kráča ako po lane, ja vnútri plačem, že ešte nechcem zomrieť, a preliezam skaly akoby cez kozu. Nie, neskáčem cez ňu ako na strednej škole, ale zadkom kopírujem skalu, ani za nič s ňou nechcem stratiť kontakt. Ak by sa Manuel otočil, asi by sa musel smiať, ale mne v duchu stekajú slzy pokory a strachu o vlastné bytie. Oklepávam zo seba sneh, nohavice na zadku mám mokré, ale je mi to jedno, nech som aj špinavý ako žobrák z Biblie. Len nech prežijem. Po minúte mám po ľavej strane opäť skalu. Od strachu sa mi odkrvili nohy, mám ich ťažké, sú bez citu. „Nesmieš sa báť! Nesmieš dovoliť strachu, aby nad tebou získal moc, ináč sa pravdepodobnosť, že spravíš chybu, zväčší! Je to bežný chodník, na ktorom by si v normálnej výške urobil lastovičku! Všetko to sťažuje iba tvoj rozum, ktorý sa bojí. Všetko to násobí iba tvoja fantázia, ktorá hneď vidí, ako sa tvoje telo triešti o skaly, keď letíš dolu šmykľavým snehovým zrázom. Prekonaj strach!!! Koľko si sa v martinskej posilke u Peťa Vonsa nastál na doske s polienkom a držal si rovnováhu! Pre všetkých tých vyholených búchačov si bol za blázna, vraj prečo tam ten bosý debil stále stojí na drevenom skejte, robí na ňom drepy, cvičí s palicou, stojí na lopte, drží balans na pologuli... Ver si! Si silný, máš kondíciu. Táto hora sa nelezie s lanami, žiadne kolmé steny nebude treba prekonávať. Áno, pre ten sneh je to oveľa ťažšie, ale všetko dobre dopadne!!!“ Manuel ma vedie do skál. Niet inej cesty. Upokojujem sa, znova sa sústreďujem iba na kroky. Zakaždým, keď sa chytím skaly, poriadne skúšam, či je pevná a či som pod snehom našiel oporný bod. Na rukaviciach mám nalepený sneh, celé sú mokré, ale nie je mi našťastie zima, lebo sa stále hýbeme. Ruším sľub, čo som si dal, a pri oddychu sa Manuela pýtam, ako ďaleko je to ešte na vrchol. – Una médium, – zatína do mňa sekeru. „Uff, jeden a pol hodinu!!!“ zmrazilo ma. „Kráčame len smiešnu pol hodinu!“ roní slzy moje vnúto. „Načo si sa to pýtal?!? Dostalo sa ti len paliva pre strach! Je ti teraz lepšie, keď vieš, že ešte hodinu a pol budeš šedivieť!!! Nepýtaj sa už viac na to! Iba choď!!! Je len tu a teraz, nie je budúcnosť, rozumieš!!! Čas neexistuje!!!“ Chodník zrazu mierne klesá. Zastavujeme sa pred asi meter a pol dlhým žľabom, ktorým musíme zísť. Chodník sa pod ním prudko zatáča doľava, takže pod nami sa škerí šialené nič. NIČ! „Šmyknem sa a adieu...“ odkrvuje sa mi tentoraz hlava. – Trúfaš si? – ukazuje Manuel palicou smerom do rokliny. Pozerám sa dolu. Nie je to príjemný pohľad, prvýkrát v živote totiž hľadím smrti do očí. – Nie, – odpovedám mu cez padajúce vločky. Manuel sa teda začne obzerať po inej ceste, dvíha zrak hore k šikmej kamennej stene. V prvom momente sa teším, lebo hore sa mi ide lepšie, nevidím totiž priepasti. Ale potom mi dochádza, že cesta, ktorou ma viedol doteraz, je tou najlepšou cestou, aká existuje. „Ak kvôli mne nájde iný variant, môže to byť prvých päť metrov lepšie, ale potom sa to môže zmeniť na horor.“ Hora ma už stihla naučiť, že od nej nemám čakať žiadne uľahčenie dnešnej púte. Vykukujem Manuelovi spoza pleca. Za žľabom chodník pokračuje a sú v ňom ešte trochu vidieť stopy predošlých bláznov, ktorí sa dnes tiež napriek zlému počasiu rozhodli rozdať si to so spiacim vulkánom. „Čo tak sa vrátiť?“ – „Nedá sa vrátiť! Je iba cesta vpred!!! JE IBA CESTA VPRED!!!“ – „Anjeli, zleťte sa ku mne, prosím. Všetci. A zavolajte aj všetkých kamošov, ktorí sa práve nudia. Držte pevne moju niť života, prosím. Prosím vás ako obyčajný ľudský červ, ktorý má strach, že umrie. PROSÍM...“ – Dám to, – vravím Manuelovi. Môj sprievodca zlieza ako prvý. Sledujem, ako kladie nohy, kde sa chytá rukami. Je však nižší ako ja. Dlhé nohy sú niekedy výhodou, inokedy nie, hlavne keď ich musíte skrčiť. Vo výške päťtisíc metrov sa aj mávnutie rukou rovná neskutočne ťažkému úkonu... Manuel je už dolu. Pozerá sa na mňa. A vtedy mi to všetko dochádza. „Čo to robíš? Si blázon?! Si BLÁZON!!! S lezením po skalách vo výške päťtisíc metrov predsa nemáš žiadne skúsenosti!!! Doma ťa čaká manželka! Doma ťa čaká dcérka Ráchel!!! Doma ťa čaká ešte nenarodený syn Samo. Dopustíš, aby ťa nikdy nevidel?!? Teraz mi niečo sľúbiš – ak sa vrátiš živý z tohto kopca, na Cotopaxi nepôjdeš!!!“ vrie vo mne moje uvedomelejšie ja. „Sľubujem. Sľubujem! SĽUBUJEM!!!“ tečie zo mňa. Manuel sa nakláňa do voľného priestoru koľko len môže, aby vykryl čo najviac miesta, keby sa mi náhodou šmyklo. Ukazuje na svoje rameno, že si tam môžem dať nohu, keď už budem dostatočne blízko, aby som naň dočiahol. „Poď, nečakaj! Dáš to!!! Prežijeme to, len chcem, aby si si uvedomil, že tu si sa precenil. Nechaj tieto tripy pre ľudí, ktorí sú na to pripravení fyzicky, psychicky aj technicky. Prenechaj tieto výstupy ľuďom, ktorých to baví. Ty sa trasieš od strachu. Rozumieš?“ hučí do mňa moje ja. „Priznávam! Máš pravdu! Nepotrebujem si dokazovať, že žijem, úplne mi postačí, keď prežijem. Netúžim po vlnách adrenalínu. Neviem, čo ma sem ťahalo, ale keďže som tu, mal som tu byť...“ pokúšam sa napriek všetkému chabo brániť. „To zistíš, až keď prejdeš tento úsek. Poď, už nečakaj! Čo sekunda, to sa znova zobudí rozum a jeho priateľ strach,“ súri ma moje neodbytné vnútro. Idem. Myšlienky miznú. Strach neprichádza. Svaly sú stopercentne pripravené. Kladiem nohy, istím sa rukami. Ako Matrixom správne dodrbaný robot odmietam Manuelovo nastavené rameno. Radšej umriem, akoby som mu mal zašpiniť bundu a ukázať mu svoju slabosť. Hlupák som... Ale už viem, že vrchol vyjdem a vrátim sa naspäť živý. Som tým naplnený. Pochopil som totiž, že som si sem prišiel po PRAVDU. Že každá jedna moja bunka sa musela naplniť touto skúškou. Stojím vedľa Manuela. Dávame si pacáka, ale moje oči sú iné ako pred chvíľou. Som iným človekom, viem to. Celkom iným. Je vo mne ticho. Pokračujeme a vo mne sa prebúdza múdrosť, hora mi začína šepkať svoje poznanie: „Presne tak. O tomto je život vyrovnaného človeka. Vedieť, že vrchol existuje, ale neupriamovať sa naň. Keď príde, vychutnáš si ho, ale energia nemôže prúdiť k nemu. Energia musí prúdiť do každého jedného tvojho kroku. Do každého jedného rozhodnutia, ktorých počas dňa urobíš nespočetné množstvo. Cesta späť neexistuje, cesta späť predstavuje minulosť, a to je žrút energie. Nemysli na minulosť, už je preč! Nepozeraj sa do priepastí, never v ne, pred tebou je chodník. To je tvoja cesta. Priepasti sú strachy, ktorým dávaš silu. Ty, nik iný. Niektorí ľudia sú len prezlečení sluhovia, ktorých si priťahuješ, aby ti výchovne podávali neistoty. Ty si ich privolávaš a ty jediný ich aj môžeš odmietnuť. Prestanú existovať, keď toto pochopíš a začneš podľa toho žiť.“ Kráčam a akoby som vďaka tomu poznaniu začal lietať. Prekonávame ďalšie skaly, Manuel sa ku mne otáča a vraví mi, že ten žľab bol najhorší úsek cesty, že už nič ťažšie nebude. Pozerám sa mu do očí. Nie je už vo mne „verím ti, či neverím“, zostalo už iba „bude“. „Je to naozaj tak,“ uvedomujem si. „Veď to poznám zo svojho podnikania. Nikdy nemyslím na to, koľko zarobím, iba robím rozhodnutia, iba kráčam k cieľu. Ten je vždy daný, je jasný a konkrétny, ale nemyslím naň. Jedna vec mi nevyjde, ale štyri áno. Nemám strach z neúspechu, nebojím sa o peniaze, preto ku mne idú. Peniaze sú iba energia, treba ich s láskou prijať a s láskou ďalej odovzdať. Všetko do seba zapadá, tak ako ma to pred chvíľou učil ten žľab! Keď toto dám do praxe aj v iných oblastiach, začne sa mi dariť aj v nich. To sú vesmírne pravidlá, to mi šepká hora, to ma učí táto sopka, to chcel vulkán Iliniza Norte, aby som pochopil a povedal aj iným!!!“ Ako úder na triangel po tejto úvahe vychádza slnko. Kráčame. Niet vo mne otázok. Ani neviem, po akom čase sa Manuel zastavuje, hádže ruksak do snehu, ukazuje na cestu do skál a vraví, že ideme na vrchol. Púšťam do snehu svoj batoh, beriem si len fotoaparát a prebal môjho prvého románu Raz aj v pekle vyjde slnko. Chcel som sa s ním odfotiť na vulkáne Cotopaxi, ale viem, že práve teraz kráčam na svoje vlastné Cotopaxi. Manuel mi vraví, že budeme hore maximálne päť minút a potom musíme dolu, lebo vyšlo slnko a počul padať lavínu. Cesta na samotný vrchol nie je žiadna prechádzka. Opäť samé skaly, pri ktorých sa však už vôbec nevynárajú otázky typu: „Preboha, ako toto zídem, keď pôjdem dolu?!“ Dychčím, vzhľadom na malé množstvo kyslíka už nie som veľmi pri sile. Ale vnútri sa usmievam. V ruksaku pod vrcholom som zanechal seba, takého, akého ma chce spoločnosť – je tam pas, peniaze, je tam všetko, čo v mojom svete „robí“ človeka. Nechal som tam svoje „moderné“ ja a kráčam oproti slnku ako skutočná ľudská bytosť oslobodená od všetkých sprostostí, ktoré vymyslela civilizácia. O dvadsať minút sme hore. Víta nás kríž s menami ľudí, ktorých si hora počas vyučovania povolala k sebe. Asi vyrušovali, nepočúvali jej výklad, tak zdvihla trstenicu. Neskôr z týchto pošmyknutí vytvorili ľudia na vrchole cintorín. Nie je to príjemný pohľad a najmä nič povzbudzujúce pre psychiku, keď viete, že vás čaká ešte neľahký zostup dolu. Objímame sa, smejeme sa. Fotím Manuela a on mňa. Nedarí sa mi z mojej foto banky vyloviť žiadnu z grimás, ktoré inak samy prichádzajú, keď ma niekto fotí, hora sa nedá oklamať. Držím prebal knihy a cep a viem, že teraz vyzerám presne tak, ako sa skutočne cítim. Ako človek, ktorý sa konečne dozvonil sám sebe a otvoril si dvere. Manuel sa počas fotografovania zrazu zarazí. Počuť ohromný hluk. Padá lavína. Ukazuje, že musíme ísť, že ešte sme nevyhrali. Schádzame dolu k batohom, ktoré pomaličky, ale isto maskuje biely závoj z neustále padajúceho snehu. Začíname klesať. Našťastie už nejdeme cez žiadne skaly, kráčame zasneženým bahenným svahom. Veľakrát padáme na zadok, ale mne osobne je už všetko jedno. Sme špinaví, mokrí, spotení. Hnedé bahno nahrádza mix snehu a štrku, neskôr zasa čierne bahno a sneh, ktorý následne mizne. Tieto zmeny sa nedejú po minúte, neviem vám však povedať, koľko ktorá pasáž trvala. Čas zmizol.

Jazyk: slovenský Rok vydania: 2013 Rozmer: 168×238 mm ISBN: 9788089502714 Počet strán: 232 Väzba: pevná s prebalom