Kandidát - Denníky z odpočúvania (Maroš Hečko, Michal Havran)

Denníky z odpočúvania Príbeh románu Kandidát sa odohráva počas dvoch mesiacov kampane pred nekonkrétnymi prezidentskými...


🍌 Odosielame o 10 dní.
9,90€
Zľava 80%
2,00€

Denníky z odpočúvania

Príbeh románu Kandidát sa odohráva počas dvoch mesiacov kampane pred nekonkrétnymi prezidentskými voľbami v jednej konkrétnej krajine.

Autor denníkových zápiskov netuší, pre koho zaznamenáva odpočúvania a nadšenie zo zaujímavej zákazky, v ktorej sleduje biskupa, šialeného majiteľa reklamnej agentúry a nevýrazného prezidentského kandidáta s írečitým menom Potôň a ešte ľubozvučnejšou rodinnou históriou, zakrátko vystriedajú znechutenie a zmätenosť.

Z jeho denníka sa stáva spis s prepisom rozhovorov, informáciami o postavách a postavičkách, mailami, útržkami z psychiatrických chorobopisov a obrázkov, ktoré najskôr čmára z nudy, neskôr preto, že slová a racionálne vysvetlenia už nestačia.

Kandidát je politickou fraškou, smutno-smiešnym zobrazením toho, čo sa v tejto malej krajine udialo, deje a veľmi ľahko udiať môže. Je satirickou analýzou spoločnosti, ktorá sa nechá manipulovať bohatými a mocnými. Kandidát je o obyčajných ľuďoch, ktorí pod týmto tlakom potápajú jeden druhého a pomáhajú si naozaj až vtedy, keď ide o život.

Kandidát je manifestom proti tajomstvu. Vo svojej podstate je všetko totiž veľmi jednoduché a aj tie najkomplikovanejšie situácie začnú dávať zmysel, keď sa dozvieme pravdu a pripustíme si ju. Nepochopiteľné zostávajú len veci medzi nebom a zemou a tie netreba ani analyzovať, ani šifrovať, stačí si užiť ich krásu. Pretože krása chráni aj pred tým najväčším zlom.

„Celé dni odpočúvam. Rozhovory, banálne frázy, ktorými ľudia šifrujú svoje tajomstvá. Slová, ktoré používajú namiesto tmavých okuliarov v tejto odpornej pokerovej hre. Prepisujem, analyzujem, hľadám súvislosti. Pozorujem, pretože pravda sa poväčšine ukrýva v zamlčanom, nevypovedanom. Pretože niekedy stačí obyčajné podanie ruky, mdlý či pevný stisk dlane, aby sa tmavé okuliare a esá v rukáve stali bezvýznamnými.“

Ukážka textu z knihy


3. marec
Ulica je pekná, pokojná, život v tejto štvrti môže byť príjemný a my by sme sa tu mohli pár dní zdržať.
V našom aute s nálepkami plynárov, ktoré musíme pravidelne meniť (raz možno na rad príde aj pohrebná služba), je teplo, tak čo viac ako čerstvý čaj, kávu a trochu whiskey potrebujeme ku šťastiu?
Kolega sa nalieva kávou. Instantnú karcinogénnu brečku vymyslenú Maxom Morgenthalerom nepijem. Všade si so sebou nosím maté z cezmíny paraguajskej a sŕkam ho, kým je horúce, z tekvičky cez bambusovú tyčinku.

Práve som nainštaloval všetky potrebné zariadenia. Aj tie, ktoré pravdepodobne nikdy nepoužijeme. Neviem, ako dlho budeme na projekte pracovať. Zatiaľ bola suma dohodnutá na dva mesiace s poznámkou, že sledovanie sa môže po skončení prvej etapy predĺžiť.
„Ako Tour de France,“ povedal Jazva, zasmial sa a doplnil, že by nemal nič proti tomu, keby sme tých etáp mali toľko, čo tieto slávne preteky.
Z prichádzajúcich mužov nikoho nepoznám. Je to iba ochranka z domu. Ale auto, ktoré zastavilo pred bránou, je z biskupského úradu. Nemá síce žiadne nálepky po bokoch ako napríklad my, ale spoznateľní sú aj bez toho. Jeden z ochranky otvoril zadné dvere a vychádzajúci pán je náš starý známy. Biskupa Jozefa som mal na radare už viackrát. Vždy bol síce na mojich zoznamoch, ale nikdy na neho nebolo jasné zadanie. Rád som počúval jeho telefonáty a rozhovory, aj keď sme boli oficiálne vypnutí a nemuseli robiť. Biskup je zaujímavá postava. Drobný, šľachovitý, nie príliš rýchly v pohyboch, ale sú, ako by som to povedal, presné, áno, presné. Tipoval by som, že v mladosti behal maratón alebo šermoval. Vysoké čelo nad jeho hustým obočím pôsobí vznešene. Charizmatický muž. Zapôsobil na mňa. Nenahovorí toho veľa, ale čo povie, dáva zmysel. Slovami neplytvá. Odkedy sa nám takto znenazdajky znovu priplietol do cesty, nahrali sme štyri rozhovory, ktoré som zatiaľ uložil len na záložný hardisk. Nestretáva sa s hocikým. Naposledy to bola káva na biskupskom úrade s ministrom financií a deň predtým obed s veliteľom policajného prezídia. Vidno, že má vplyv. A dobre sa oblieka. V Miláne je vraj častejšie ako vo Vatikáne. Na mieru šité topánky pre cukrovkou opuchnuté nohy, drahé látky, Jazva vravel, že niektoré sú ešte zo zásob, ktoré nosili Benátčania z Orientu. Nikdy nechodí oblečený ako duchovný. Keby nemal malý rímsky golier, tak by to na ňom nebolo ani vidieť, ale zase po parížskych mólach sa prechádzajú modeli s rímskym golierom
a myslím, že tiež nie sú prelátmi.

Záhrada okolo vily je pekne upravená. K dverám vedie chodník vysypaný jemným štrkom so zmesou prírodného lístia z hory Fudži. Povedali nám to v záhradníckej firme, keď sme potrebovali zistiť, kde sú nainštalované rozprašovacie hlavy na polievanie trávnika. Paradise Now! Úžasný názov pre záhradníctvo. Evokuje jasnú predstavu o božskej záhrade, ktorú môžem mať o chvíľu aj pred vlastným domom. V Paradise Now ani len netušia, že cez vodovodné potrubie, ktorým majiteľ naháňa Evian ohrievaný na devätnásť stupňov k svojim vzácnym ružiam z rozmrazených sadeníc nájdených po Scottovej výprave do Antarktídy, nainštalujeme odpočúvanie. Zhodne sme s Jazvom pred vedúcim usúdili, že sme takú záhradu ešte nevideli, a že by sme
s manželkami podobnú veľmi chceli. Ak niekedy nejakú budem mať, samozrejme myslím manželku, potom jej takúto záhradu určite zadovážim, povedal som si v duchu. Ženatých chlapov, ktorí chcú urobiť radosť svojim polovičkám, sme pred záhradníkom zahrali dokonale, takže porozprával aj to, čo nebolo nutné. Sľúbil nám divoké borovice z Libanonu a cédre z Aleppa a snažil sa nás presvedčiť sa, že ich kvety, tráva a mach pochádzajú z prvých hodín po stvorení sveta. Také boli aj ich ceny, spred vzniku inflácie.

Biskup sa v chôdzi po chodníku mäkšom ako podrážky Air Nike zjavne vyžíval. Mal na tvári výraz borgiovskej slasti, akoby bolo vykúpenie a Jeho druhý príchod na blízku. Prišiel k nemu majordóm. Biskup mu odovzdal elegantný kabát, pozrel sa pod nohy a zmizol
v dome. Prebral ho môj kolega, ktorý inštaloval hviezdice kamier, snímačov a senzorov.
Stále nikto neprišiel. Nemáme jediný záznam. Kamera ukazuje biskupa sediaceho za stolom. Niečo si zapisuje. Nevidíme príliš dobre, kamera je ukrytá medzi kvetmi, ktoré v predchádzajúcich dňoch začali kvitnúť. Majiteľ domu je milovníkom vzácnej vegetácie. Zbiera divoké rastliny a nevídané stromy, v lesoparku za sídlom má v korunách niekoľko stromových obydlí. Vraj tam často prespáva. Akoby niečo chýbalo. Tropická saturácia vzduchu silnými vôňami, možno žil dlho niekde
v delte Nigeru alebo bližšie k stredu Afriky, k jazerám. Jeho záľuba nám však spôsobila problémy s inštaláciou. Kolega stále myslel na to, že nám kamery a mikrofóny poškodí záhradník pri prekopávaní a pristrihávaní lístkov. Bál sa, že nám technológiu zničí.
Zatiaľ sa nič nestalo, biskup pije starý armagnac, ktorý mu podal do ruky majordóm ešte na chodbe. Nič si nepovedali, zjavne vie, čo pije a vie, kedy mu to má ponúknuť. Pije, sedí, obzerá si nechty a čosi píše. Mohol by už niekto prísť. Musím ísť na chvíľu von.
Neviem prečo, ale tento dom je pod prísnejším dohľadom, ako čokoľvek, čo som robil doteraz. Keď som zákazku prijal, doniesol mi kuriér grafitovú kartu emitovanú v Belize. Mohli sme nakúpiť akýkoľvek materiál, ísť do internetového obchodu NASA, CIA a KGB, ale mali sme zakázané platiť za potraviny alebo za benzín.
Ľudí, ktorých máme monitorovať, sme nazvali Lóža. Zdá sa nám to príhodné. Na fotografiách, ktoré sme dostali, vyzerajú veľmi asketicky a vážne. Na jednej z nich všetci sedia za obrovským okrúhlym stolom. Nechápem, ako sa to niekomu v takej kvalite podarilo urobiť. Vysoké rozlíšenie, silný objektív. Museli o tom vedieť. Inak si to neviem vysvetliť. Možno sa nechali fotografovať do ročenky alebo výročnej správy, nikto z nich sa však nepozerá priamo do objektívu. Nikto z nich sa neusmieva. Dostal som to v elektronickej verzii, takže si môžem jednotlivé tváre približovať do obrovských detailov a skúmať ich. Spomenul som si na konšpirátorskú lóžu P2 a celkom sa mi to zapáčilo.
Vieme o nich veľmi málo. Pri iných stačí týždeň na to, aby sme zistili, pod ktorý roh postele si ráno hádžu slipy. Tu to nepostačuje. Vôbec sa totiž neprejavujú. Väčšina má cez šesťdesiat, každý z nich má šoféra a bankové kontá v zahraničí. O ich finančnom zázemí som nedokázal zistiť takmer nič. Vyzerá ako klbko hadov. Keby som sa do jeho rozpletania pustil, mohol by som sa pokojne ocitnúť v Lichtenštajnsku pred bránou hlavnej pošty. Ani jeden z nich nepoužíva počítač, len dvaja mali pri sebe telefón, na internet za nich chodí syn alebo tajomník. Skrátka sú to uzavreté organizmy, ktoré nie sú zástancami otvorenej spoločnosti. Pokúšal som sa zistiť čo najviac. Viem, nemám to v popise práce, máme len odpočúvať a zhromažďovať informácie z konkrétnych stretnutí, na ktoré sme nasadení. Lenže mňa tí páni iritovali. Hrabal som sa po sieti a vypátral som, že jeden z nich je v predstavenstve zbrojárskej firmy, ktorá v minulosti zbohatla na prevrate v bývalej Rodézii a dnes financuje najväčšie ľavicové zoskupenie, ktoré sa vďaka jeho peniazom dostalo do parlamentu. Dvaja sú finanční poradcovia v developerskej spoločnosti, ktorá urobila terno s emisiami, samozrejme nielen s nimi. Ostatní sa ešte za federálu zúčastnili veľkého tresku, čiže rozdelenia republiky a chopili sa následnej kupónovej privatizácie. Objavil som ich aj na fotografiách z pohrebu Václava Havla, ale tam boli všetci, pochybujem, že sa s nimi priatelil.
Do domu prichádzajú prví hostia. Väčšina na čiernych autách. Muži vystupujúci z auta inej farby pôsobia príliš fádne na to, aby si na nich dal niekto urobiť spis. Ešte nikdy som nesledoval niekoho, kto jazdí na bicykli alebo v Smarte. Každý, kto si kúpi Audi Q7, Volvo CX90, Mercedes Benz G alebo BMW Z, musí vedieť, že prvou platbou u predajcu, to je jedno, či z igelitky Tesco alebo prevodom, si otvoril sám na seba spis.
A vždy sa nájde niekto, kto si ho ochotne kúpi a bude ho rozširovať. Vďaka informačnej výžive premení bonsajové poznatky o terči na dátovú sekvoju. Stačí ju podpíliť a zabije všetko naokolo. A je to ekologické.
Pred domom zaparkovalo v rýchlom slede ďalších päť áut. Ukázalo sa, že autá spred dvoch hodín patrili bezpečnostnému personálu, asi detektívnej spoločnosti, ktorej ľudia prešli celý dom. Našťastie nič nenašli. Nemajú potuchy o tom, ako inštalujeme. Na miesta takmer nikdy nevstupujeme, používame aj malé lietajúce zariadenia na ovládanie, ktoré dokážu vkĺznuť do strážených priestorov a nerozvibrujú bezpečnostné pole, ktoré sa väčšinou ťahá maximálne do výšky jedného metra. Priletia, vypustia náklad, odletia. Je to moja vášeň, zostrojil som ich všetky sám, robím to od čias modelárskeho krúžku a je to najkrajšia časť mojej práce.

Muž, ktorý vstupuje do domu ako prvý, vyzerá, že to tam pozná. Mám pravdu, o chvíľu ho už vidíme cez kameru č. 1, ako vo vestibule podáva ruku biskupovi.
„Drahý Jozef, odpusť, prosím, že som ťa nechal čakať.“
„Pri takomto ohni a s takýmto armagnacom si nemu sel vôbec chodiť, myslím, že by som vedel čakať pokojne celú noc,“ povedal bez výčitky Jozef. Musíme lepšie zaostriť a zmeniť trošku nastavenia uhlu, nevidím im celkom do tváre, ale zvuk je výnimočne kvalitný.
„Poď, privítame ďalších,“ povedal domáci a obaja sa pohli smerom k masívnym dverám.
„Pán riaditeľ, nech sa páči, poď ďalej, aj ty, pán generál, podajte chlapcom kabáty, oni vás usadia.“ Muži, ktorých som nikdy predtým nevidel, vstupujú jeden po druhom. Vyzerajú veľmi podobne, je ich päť plus biskup. Usádzajú sa do pohodlných kresiel. Na pravej strane v obrovskom kozube horí brezové drevo. Až teraz vidím, ako striedmo je zariadená miestnosť, kde sa zišli hostia. V strede je dlhý stôl, nie príliš masívny, aké si dávajú radi ľudia do vidieckych domov. Nie je rozťahovací, jednoducho iba veľký, taký, ako ho niekto vyrobil
z dvoch dobrých čerešňových dosiek, natrel, postavil a v deväťdesiatych rokoch, keď kaštiele prichádzali o zvyšky nábytku, ktoré im ostali po minulom režime, ho niekto iný privliekol z Betliara.

Mužov vidíme dobre, zapnuté sú všetky kamery. Musíme ich nasnímať dnes, intuícia mi vraví, že ich už nikdy viac spolu neuvidíme a bude nám aj tak dlho trvať, kým zistíme, čo sú zač. Sadajú si na vyrezávané pevné kreslá, vystužené kožou s pohodlnou, vysokou opierkou. Zabolela ma chrbtica. Stretnutie bude dlhé. Odpil som si čaju, vždy si popálim peru, lebo nie som Argentínčan a neviem sŕkať tento juhoamerický vynález cez maličký otvor slamky tak, aby som sa nepopálil alebo v tých horších prípadoch celý neoblial.
„Milí priatelia, stretávame sa, pretože sa to medzi priateľmi patrí a aj preto, že nás spája viac ako priateľstvo,“ ujal sa slova hostiteľ. Má bradu, vlastne takmer všetci majú husté brady, ale veľmi krátke a pristrihnuté, akoby ich mali iba jemne zmeniť, len na dnešný večer, už o pár hodín sa oholia a zabudnú na toto najstaršie mužské kamuflovanie.
Kamera sníma všetkých, sledujeme tvár za tvárou, nikto nevyzerá rozrušene, ani nepokojne, všetci okrem nás vedia, prečo prišli.
„Dnes skončil kasting na kandidáta, na nášho druhého človeka, na našu poistku,“ pokračuje domáci. Tváre prvýkrát spozorneli. „Boli časy, keď stačilo ovládať jedného schopného človeka, dnes musíme udržiavať pozornosť všetkých, aj nepotrebných. Veľakrát sme vo Falúdži videli, ako sa môžu bezvýznamné skupiny premeniť na neprekonateľnú prekážku a v našej situácii si už biely fosfor dovoliť nemôžeme.“ V miestnosti vládne ticho. V podkladoch, ktoré máme, sa nič z podobných reálií nevyskytuje. O jednom z ľudí, ktorý mal byť na schôdzke, sa píše, že bol na stretnutí na našej ambasáde v Bagdade, keď na ňu v 2004 zaútočili raketami. Reuters vtedy písal, že sa tam uskutočnila schôdzka spojeneckých služieb, ale nikto to už viac nerozoberal. Navyše, podľa popisu tu ten muž nie je, zato sú tu ďalší, o ktorých neviem vôbec nič.
„Jozef, povedz, prosím, našim bratom trošku viac.“ Biskup sa postavil, jeho predrečník sedel, bez mimiky, prelát však asi potreboval kázať.
„Kasting skončil nad očakávania dobre. Bolo to trošku zložité, vysvetliť to tak, aby sme nemuseli neúspešných kandidátov umlčať inak ako peniazmi, ale nakoniec sme to zvládli. Pomohla tomu aj, ako hovorievame, Božia ruka.“ Rozhliadol sa po ostatných. Kamery spoza lístia, z kríkov, ktorými bola vyzdobená aj táto miestnosť až po stropné štuky, zachytili, že pozornosť opadla.
„Dáš si niečo na jedenie? Idem von,“ vyrušil ma Jazva. Natiahol som si skrčenú nohu a poďakoval. Mal som chuť na cigu. Nechám ho však najskôr ísť niečo kúpiť a potom sa vymeníme. „Nie, dík. Choď si dať, po šiestej nejem.“ Zabudol som mu povedať, že na Facebooku som členom skupiny, ktorá o sebe s veľkým nadšením tvrdí, že „po šiestej nejem, po šiestej žeriem“.
„Je to podnikateľ, veľký rečník, ľudia ho majú radi, poznám ho veľmi dobre a nič s ním nehrozí. Podklady ste dostali už spolu s informáciou o ostatných uchádzačoch, takže asi viete, o kom hovorím. Vody príliš nezamúti. Jeho možnosti sme odhadli na dve, možno dve a pol percenta. Určite to bude stačiť, aby sme postúpili s Čarnogurským do druhého kola. Maďari robia podobný manéver. Súhlasili s naším hlavným kandidátom, takže oni ľavici dokážu odobrať tiež niekoľko percent. Stavajú viac na sociálny imidž svojho kandidáta. Ak súhlasíte, môžeme dať hlasovať, aby bolo jasné, že ste s týmto výberom uzrozumení.“
Nikto nič nepovedal, zrejme všetci vedeli, o kom je reč a vyzerali tak, že biskupovým personalistickým kompetenciám veria.
„V poriadku, takže vec je uzavretá,“ povedal biskup milo, sadol si späť na stoličku a hneď sa napil z armagnacu. Niekto, kto oproti nemu sedel po uhlopriečke najďalej, si zapálil cigaretu. A ja som dostal na nikotín ešte väčšiu chuť. V ústach sa mi prevaľovala vlna šedej hmloviny a vtiahol som ju do pľúc. Na obrazovke som si priblížil pána s cigaretou a vyfúkol spolu s ním imaginárny dym, ktorý z neho vyšiel do priestoru jedálne a okamžite sa rozptýlil, pretože ho vtiahla silná klimatizácia.
„A čo keby sme teraz prestali pracovať a niečo zjedli?“ povedal muž s cigaretou. Ostatní prikývli. O pár sekúnd sa otvorili dvere a do miestnosti vošli dvaja čašníci s kateringovým vozíkom.

Jazyk: slovenský Rok vydania: 2013 Rozmer: 133×207 mm ISBN: 9788055137001 Počet strán: 256 Väzba: pevná