✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup

Mladá americká právnička Zoe Flemingová spolupracuje s mimovládnou organizáciou v boji proti sexuálnym útokom na deti v Južnej Afrike. Životným postojom sa odcudzila svojmu bohatému otcovi, nádejnému kandidátovi na prezidenta Spojených štátov amerických.
Jednej noci sa do nemocnice v zambijskej Lusake dostane znásilnené dievčatko, ktoré je v šoku a jeho totožnosť je záhadou.
Keďže aj Zoe v minulosti zažila obrovskú zradu a bolesť, utrpenie neznámeho dievčatka prežíva veľmi intenzívne a je odhodlaná odhaliť páchateľa. Počas náročného vyšetrovania sa spriatelí so zambijským policajtom Josephom Kabutom.
Dôkazy ich zavedú k rodine mocného priemyselného magnáta s konexiami v zambijskej vláde. Čím bližšie sú k pravde, tým ťažšie sa im darí získavať informácie o minulosti obete a o motíve zločinu, lebo v Zambii vládne neuveriteľná korupcia a byrokracia.

Ukážka textu z knihy

Bella

Lusaka, Zambia
júl 2004

Vzduch v bare bol teplejší ako samotná noc. Na parkete sa tlačilo toľko
tiel, až tvorili kus leta uprostred zimy. Tancovala skoro uprostred davu,
ako to robievala vždy, keď hľadala klientov. Všetci ju videli. Bola oblečená
v červenej, svojej najobľúbenejšej farbe. Mala tenučké a krátke
šaty, ktoré sa vôbec nehodili do studeného počasia, ale priťahovali pozornosť
ako magnet. Pesničku, čo hrali, síce nepoznala, ale dunivý rytmus
jej dodával odvahu.
Všetci v Alphe boli Bellini známi: barmani, pravidelní zákazníci aj
dievčatá. V sobotu večer tam vždy bolo aspoň jedno dievča pre každého
muža. Konkurencia bola obrovská a Bella neverila nikomu okrem Doris. Cena
za transakciu sa odvíjala od rôznych faktorov: dĺžky styku, použitia alebo
nepoužitia kondómu, potreby nájsť hotelovú izbu a viditeľného finančného
zabezpečenia zákazníka. Pre Bellu bol najdôležitejší zákazník. Od cudzincov
si účtovala viac ako od Zambijčanov, od mulatov viac ako od černochov,
od Zambijčanov s peknými hodinkami viac ako od tých, čo nijaké nemali,
a tak ďalej. Jej systém fungoval, lebo dopyt po jej službách bol veľký. Hoci
mala dvadsaťsedem rokov, patrila medzi najkrajšie dievčatá v miestnosti.
Keď sa skladba skončila, prekĺzla k baru a zobrala si od barmana
fľašu piva Castle. Vedome sa vyhýbala pohľadom mužov, ktorí stáli okolo
nej. Bola expertkou na túto hru. Muži s peniazmi chceli zažiť ilúziu dobývania – „zážitok z rande“. Túžili uveriť, že medzi nimi funguje chémia a priťahujú sa navzájom. Nasadila znudený výraz a odchlipla si z piva. Čakala, kým ďalšia skladba s bláznivým rytmom premení parket na spleť spotených a nadskakujúcich tiel.
Netrvalo dlho a pristúpil k nej mladý muž. Bol oblečený ležérne, ale podľa strihu jeho koženej bundy, lesku topánok a zlatých hodiniek na zápästí videla, že pochádza z bohatej rodiny.
„Ahoj, zlatko,“ prihovoril sa jej v ňandži, „môžem ti kúpiť pivo?“
Túto vetu už Bella počula za tie roky tisíckrát. Keď bola mladšia a stále si myslela, že svet sa môže zmeniť, neznášala ju. Bridili sa jej bary a muži v nich, nenávidela výmenu intímnych chvíľ za peniaze. Táto stránka jej osobnosti – dievča, čo verilo v budúcnosť – nakoniec umrela a zanechala za sebou znecitlivenú prázdnotu a potrebu. Tieto spôsoby balenia pre ňu už nič neznamenali. Bol to biznis, práca, ktorá živila ju a Kuyeyu.
„To by od teba bolo pekné,“ odvetila a uvoľnila mu trochu miesta.
Muž položil na pult niekoľko bankoviek, naklonil sa k nej a ozval sa hlasnejšie, aby ho počula cez rámus hudby: „Krásavica, ako je možné, že som ťa ešte nestretol?“
Pozorne si ho prezrela. Odhadovala, že má do dvadsaťpäť rokov a dobré zamestnanie – lekár alebo obchodník. Jeho tvár sa jej zdala trochu povedomá, ale nedokázala ju zaradiť.
Zvodne sa naňho usmiala a jeho otázku ignorovala. „Ako sa voláš?“
„A ty?“ opýtal sa.
„Bella,“ odpovedala. Pristúpila na jeho hru.
„To sa mi páči. Povedz mi, Bella, čo robí dievča ako ty na takomto mieste?“ Rukou ukázal na miestnosť. „Títo muži nemajú nijaké spôsoby, žiadnu úroveň.“
Jeho pohŕdavý komentár ju prekvapil. Alpha bol jeden z najvychytenejších podnikov v Lusake. Dotkla sa mu ruky. „Ak sa ti tu nepáči, môžeme ísť inam.“
„No ešte si si len prvý raz odpila.“ Naznačil barmanovi, aby mu doniesol fľašu piva Mosi, potom položil ruku na jej. „Poznal som jedno dievča, ktoré sa tiež volalo Bella. Bolo z dediny v Toskánsku. Vieš, kde to je?“
„V Taliansku,“ pohotovo odvetila. Nebola predsa hlúpa.
Zasmial sa. „Vidno, že si študovala. Ako dlho?“
„Získala som diplom,“ odpovedala. Lož bola lákavejšia ako pravda. „A čo ty?“
„Chodil som na univerzitu do Londýna.“ Rukou ukázal na dvere. „Nesadneme si?“
Dovolila mu, aby ju chytil za ruku, a dala sa odviesť k stolu pri dverách. Vzduch tam bol studený a na pokožke jej rýchlo vystúpili zimomriavky. Znova ju prekvapil, keď jej okolo pliec prehodil svoju bundu.
„Ešte si mi neprezradil svoje meno,“ začala.
Šibalsky sa na ňu usmial. „Ak ti na tom tak záleží, skús ho uhádnuť.“
„Na svete je nekonečné množstvo mien,“ protestovala.
„Ach,“ odpovedal, „teraz už naisto viem, že sem nepatríš.“
Predstierala polichotený smiech a zadívala sa mu do očí. Dúfala, že odhalí, o čo mu vlastne ide. Nebola zvyknutá, že klient má takúto kontrolu nad situáciou. Počkala, kým sa ticho nezmenilo na trápne, a potom vyriekla svoj tip: „Voláš sa Richard?“
Pokrútil hlavou. „Nie, ale si blízko. Je to meno kráľa.“
„George,“ hádala.
„Nie panovníka. Kráľa kráľov.“
„Alexander. Neviem.“
Zaleskli sa mu oči . „Väčšina dievčat ma nudí. Len zriedkavo nájdem také, o ktorom to neplatí.“
Venovala mu prázdny pohľad. Odrazu ju to začalo unavovať. Ak jej nechcel prezradiť svoje meno, tak mu dá meno ona: Siluwe. Prefíkaný ako šelma.
„Neďaleko mám byt,“ pokračoval a dotkol sa jej prstov. „Sľubujem, že sa ti bude páčiť.“
Zaváhala. Dievčatá sa držali pravidla, že s novým zákazníkom nikdy nechodili domov. Sex mohli mať v hoteli, na toalete, v aute. V súkromnom byte bolo riziko násilia príliš vysoké.
„Povedz si cenu,“ navrhol, keď vycítil jej váhanie.
Prekrížila si ruky cez prsia a pocítila, že na jednom prste jej chýba prsteň. Nechala ho Kuyei, ako to robila vždy, keď išla von. Pozrela sa na parket a v duchu počítala. Musela zaplatiť lekárom. Kuyeya potrebovala lieky na srdce. V mužovej ponuke sa skrývalo nebezpečenstvo, ale to pre ňu nebolo nič nové. Každý klient sa mohol premeniť na monštrum.
„Milión kwách,“ zapýtala si. „Za hodinu, nie viac.“
Dlho na ňu hľadel a jej znova napadlo, že vyzerá povedome. Niečo v jeho očiach, tá sebaistota. Koho jej pripomínal? Nemohla na to prísť.
Nakoniec sa krivo usmial. „Darious. Volám sa Darious.“