✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup
Partia vraždárov z Nášho Mesta je po dovolenkách opäť spolu. Šéf sa vrátil do práce opálený, usmiaty a plný energie. Farba mu ostala, no úsmev zamrzol na perách už na druhý deň. Maďarskí kolegovia našli v poli kúsok od štátnej hranice nahé zmasakrované telo mladej dievčiny. Pitva potvrdila, že pred smrťou bola opakovane brutálne znásilnená a vrah ju neľudsky mučil. O pomoc pri určení totožnosti neznámej mŕtvoly požiadali policajtov zo všetkých okolitých štátov, ale ako naschvál, jedinú poriadnu stopu našli iba Chosé s Krauzom. Pretože každý dobrý skutok musí byť po zásluhe potrestaný, šéf rozhodol, že nový prípad pridelí práve im. Médiá a verejnosť priebeh vyšetrovania pozorne sledujú, pretože s takou hrôzou sa ešte nikto nestretol, dokonca aj na oddelení vrážd je takýto masaker raritou. Oveľa väčšou než opustené batoľa, ktoré vyliezlo zo škatule od televízora iba tak pohodenej na chodníku a odplazilo sa pod kolesá prechádzajúceho autobusu. Ako tieto dva prípady súvisia a či sa chlapcom z oddelenia vrážd podarí chytiť vraha mladej študentky, zatiaľ nevie nikto.
Knihy Dominika Dána (knihy, okrem výnimiek, nie je nutné čítať v danom poradí - každá z nich ponúka plnohodnotný zážitok :))
„Tak vás všetkých srdečne vítam na dnešnom rannom rozdelení do práce, drahí moji kolegovia. Je mi vás ľúto, ale dobre viete, že my a sestričky z Kramárov občas musíme robiť aj cez štátny sviatok,“ zašvitoril šéf oddelenia vrážd Alexander Mayor a usmieval sa na podriadených ako otrok na bavlníkovej plantáži v Alabame.
Otroci na bavlníkovej plantáži v Alabame veľa dôvodov na úsmev nemali, to treba priznať, zato Mayor mal. Práve sa vrátil z najlepšej dovolenky, akú kedy s rodinou zažil. Dobrá nálada z neho sálala na všetky strany – na rozdiel od kolegov, čo celý horúci august strávili v práci.
Mayor sa nielenže usmieval ako otrok z plantáže, on aj tak vyzeral – bol rovnako čierny a z opálenej tváre mu svietili modré oči ako dve neónky, hoci bol biely deň. Keď sa usmial, bielych svietiacich bodov na tvári pribudlo.
„Aj my ťa radi vidíme, šéfe,“ Krauz ho privítal za všetkých a tým považoval uvítací ceremoniál za ukončený.
„Ako bolo v Chorvátsku?“ neodpustil si Kuky.
Mayor čakal iba na to, odsunul zošit s dennou prácou, odložil pero, dlaňou si podoprel bradu a zasnene sa zahľadel do diaľav.
„Chlapci moji, ako by som vám to…“ sníval, „to vám bola dovolenka,“ nadchýnal sa a spomínal. „Nádhera! Niečo fantastické! Rozprávka! Tie pláže, baby hore bez, more… No čo vám budem hovoriť? A nebudete mi veriť, to more je naozaj slané!“
„Prečo si pil slanú vodu z mora? Keď si odchádzal, mal si povedať, boli by sme ťa založili, mohol si si dať aj pivo,“ milo mu poradil Chosé.
Mayor preniesol zrak zo slnkom zaliatych morských pláží na zatienený pracovný stôl, znechutene si pritiahol zošit s dennou prácou a zagánil na podriadených.
„Vám tak niečo hovoriť o romantike, debili!“ A bolo po atmosfére. „Tak čo dnes budete robiť? A žiadne ulievanie, dovolenky sa už skončili, vysúkame si rukávy a nabehneme na tvrdý pracovný režim!“
Všetky oči sa upreli na Chosého. Zabili ho nefalšovanými vražednými pohľadmi, akých sú schopní iba naštvaní vraždári. Mohol to byť celkom pekný pohodový pondelok, nebyť vtipného Chosého.
„Čo ja!?“ zašepkal rozhorčene Chosé a mykol hlavou k šéfovi. „To on sa nevie aklimatizovať, nie ja…“
Šéf sa robil, že nič nepočuje.
„Už nerozumie ani vraždárskym fórom,“ durdil sa Chosé, a aby sa vyhol nepríjemným pohľadom, nahol sa nad stôl a kajúcne sklonil hlavu.
„Šéfe…“ zaprosila Petra, „porozprávaj nám ešte niečo o Chorvátsku,“ snažila sa obmäkčiť Mayora.
„Nič! Do roboty, banda!“ nedal sa nekompromisný šéf.
Mayor humoru svojich podriadených rozumel až-až a staré kusy ako Chosé, Krauz, Burger, Kuky, Hanzel a ostatní to dobre vedeli, a dobre vedeli aj to, že šéf to tak trochu na nich hrá, aby im nenápadne naznačil, že nastal koniec letných radovánok a začína sa tvrdá makačka.
Málokedy sa stala taká náhoda, že prvý september padol rovno na pondelok, že koniec leta a dovoleniek ukončil víkend a pondelok bol nielen začiatkom nového pracovného týždňa, ale aj začiatkom jesennej nádielky, a bolo treba naozaj zabrať. Teraz mal ideálnu príležitosť ukončiť letnú letargiu svojich podriadených, a aj ju využil, s Chosém to naozaj nijako nesúviselo.
Mayor si zapísal aktuálnu robotu a razantným gestom zavrel zošit.
„Je niečo, čo by som mal vedieť? Treba niečo riešiť? Stalo sa niečo vážne počas mojej neprítomnosti? Nič? Tak rozchod!“
Všetci vstali ako na povel a tmolili sa k dverám.
„Ostane tu kancelária stoštyridsaťjeden!“
Chalani zo stoštyridsaťjednotky si sadli, ostatní odišli.
Mayor počkal, kým posledný za sebou zavrel, až potom sa zohol pod stôl.
„Počul som, že ste si tu počas mojej neprítomnosti viedli celkom dobre, žiaden prúser, žiadna nová vražda…“
„No, snažili sme sa,“ pritakal Burger, ktorý ho počas neprítomnosti zastupoval.
„… žiadna mimoriadka, takže toto,“ Mayor vylovil spod stola veľkú fľašu a konečne sa vystrel, „vy vajčáci, je pre vás!“ Posunul im darček a čakal ovácie.
Najbližšie sedel tlstý Váňa. Pritiahol si fľašu a preštudoval vinetu.
„Fíha! Rakija… a litrovka! To zas bude v alejích nablito.“
„Žiadne nablito, jasné?! Na fajront prídem, budem kontrolovať a…“ zaváhal, „aj koštovať, tak sa správajte slušne.“
„Jasné!“
„A… Edo, ako to prebiehalo?“
„Normálka, šéfe. Išlo to aj bez teba, teda, niežeby to bez teba išlo stále, to nie, ale tie tri týždne, to sa dá vydržať,“ opravil sa, skôr než by jeho narážku na neprítomnosť vedenia niekto pochopil tak, ako ju myslel. „Žiadna nová vražda, robili sme na starých prípadoch ako draci, nikto sa neulieval, nikto neochorel, nikto sa nepobil, nikto…“
„Dobre, dobre, všetko už viem, veď preto vás chválim. Ale sami dobre viete, že po lete sa nám to občas nahrnie, takže s príchodom vedenia sa začína aj tvrdší režim, jasné?“
„Jasné!“
„Držte sa, chlapci, a nech nám to obdobie bez nových vrážd potrvá čo najdlhšie.“
Mayor vstal a vstali všetci. Popodával im ruky, každého objal a pobúchal po chrbte. Keď prišiel na rad Váňa, bez rozpakov mu gesto odplatil. Mayor sa rozkašľal.
„Krista, Váňa, ty si už horší než Jumbo! Ty si zase pribral!“
„Nie, začal som cvičiť a tuk sa mi mení na svaly, to preto.“
Rozchádzali sa mierne pobavení. Rakiju schovali do chladničky, posadali si a s hrôzou zistili, že napriek šéfovým pracovno-mobilizačným rečiam aj tak nemajú do čoho pichnúť. Krauz s Chosém ukončili svoj prípad tesne pred šéfovým odchodom a celú jeho dovolenku si primerane užili. Váňa a Kuky boli na tom podobne – skončili svoju vraždu iba o týždeň neskôr, a Burger s Hanzelom po dvoch mesiacoch vyšetrovania zistili, že ich prípad ani nie je vražda, bola to sebaobrana a prokurátor s ich názorom súhlasil.
Všetci boli na tom rovnako, nudili sa a čakali na jesenný prídel.
Kuky otvoril veko na teráriu a nasypal doň trochu zrna. Väzeň v teráriu na seba nedal dlho čakať, vypochodoval z keramického domčeka, zrno si napchal do lícnych vakov a lenivo sa odplazil späť.
„Richard, koľko môže mať za rok mladých? Ako si to hovoril?“
„Už som ti to vysvetlil aspoň desaťkrát, Kuky. Naposledy si mal kalkulačku a zistil si, že za tri roky bude z teba milionár.“
Váňa vyprskol do smiechu a pochybovačne hodil rukou smerom k teráriu.
„Nie, chalani, vy sa smejete, ale zoberte si to čisto matematicky,“ nedal sa Kuky. „Richard sa v tom vyzná, verte aspoň jemu! Jeden škrečok čudácky…“
„Volá sa džungarský,“ opravil ho Krauz.
„… však hovorím, džungarský, môže mať za rok päťkrát mladé, a má ich aspoň šesť, lenže aj tých šesť môže mať mladé a tie mladé môžu mať tiež mladé, a tie mladé budú mať tiež mladé, a keď som to napokon spočítal…“
„Ty?“ zdúpnel Váňa.
„Tak dobre, detailisti, dal som to zrátať bratovi, ale výsledok bol aj tak úchvatný! Rozmnožujú sa totižto tým oným… Richard, ako sa to…?“
„Geometrickým radom.“
„Vidíte, debili? A ten rad krát tridsať korún, lebo každý ten chlpatý nezmysel, nebudete mi veriť, stojí rovných tridsať korún, tak celkove to dáva za necelé tri roky rovný milión! Ide niekto do toho so mnou? Stačí, keby sme sa teraz zložili po stovke, ja kúpim krmivo a postarám sa o ostatné, vy budete iba inkasovať. Kto dá stovku?“
Potenciálni akcionári novovznikajúcej farmy o investíciu akosi nejavili záujem. Navyše krpatého podnikavca doslova ignorovali.
„Sráči,“ uľavil si Kuky popod nos.
„Ja by som aj išiel,“ pripustil nesmelo Chosé, pohodlne sa rozvalil v kresle a zapálil si cigaretu, „ale má to jeden háčik.“
„Aký?“ prekvapil sa Kuky, lebo podľa neho premyslel podnikateľský zámer do najmenších detailov.
„Jednoduchý. Jeden škrečok nebude mať žiadne mladé. Chýba ti totiž samica, mudrlant!“
Kuky zastal nad teráriom a skúmavo sa zahľadel na zahrabávajúceho sa škrečka.
„Tak to je prúser,“ pripustil. Potom sa zamyslel ešte hlbšie. „Richard, a čo ak je toto samica?“
„Vieš čo?“ ohradil sa Krauz a chcel mať od krpatého dotieravého kolegu aspoň chvíľu pokoj – chystal sa raňajkovať. „Hádam si nemyslíš, že sa ti tu budem hrať na škrečkárskeho gynekológa! Kašlem ťa!“
„Nevadí, bracho je doktor, dám ho vyšetriť jemu.“
„Tvoj bracho je psychiater!“ namietol Váňa.
„No a? Chodil šesť rokov na vysokú, hádam im tam stihli odprednášať rozdiel medzi penisom a vagínou, nie?“
Aj Váňa uznal, že proti Kukymu a jeho neutíchajúcej snahe stať sa milionárom nemá šancu, a zmĺkol. S oveľa väčšou vervou sa pustil do rozbaľovania raňajok, čo mu ako vždy veľmi pedantne zabalila manželka.
Kuky prestal dobiedzať a v kancelárii stoštyridsaťjeden zavládla tichá doobedná pohodová atmosféra. Chlapci jedli, fajčili, čítali noviny, rozvaľovali sa, žartovali…
Vtom sa bez zaklopania rozleteli dvere.
„Dvaja na päťku!“ zahulákal Mayor, ani nevošiel dnu, iba vopchal hlavu. „Chlapci na okrese sa asi nudia a vymýšľajú hovadiny! Majú tam nejaké holé decko pod autobusom a vraj je to pokus o vraždu. Choďte tam a vysvetlite im, čo je to pokus o vraždu, nech sa nehrajú na vtipných. Hlásenie chcem najneskôr na obed! Dúfam, že ste tú rakiju ešte neotvorili!“
„Nie,“ mávol rukou Burger, „čakali sme presne na toto. Nosíš nám len smolu. Nemohol si ostať na dovolenke ešte týždeň? Mohlo nám tu byť celkom fajn.“
Mayorova hlava vycúvala a bez komentára za sebou zabuchla dvere.
Krauz si odhryzol z lepenáka, vybral zápalkovú škatuľku a z nej tri zápalky. Jednej odlomil hlavičku.
„Šaňo nepovedal, ktorá dvojica, takže rozhodnú zápalky.“
Chalani v kancelárii si vymenili spýtavé pohľady, prikývli.
Krauz poprehadzoval zápalky, schoval ich v dlani, takže vyčnievali iba konce, a natrčil ich pred Burgera. Edo si jednu vytiahol a schoval ju pod stôl. Aj Kuky si jednu vytiahol a schoval ju.
Krauzovi ostala posledná.
„Teraz!“ zavelil Krauz.
Všetci traja odrazu ukázali zápalky.
„Doriti!“ Hanzel skomentoval výkon svojho parťáka. „Nabudúce ťahám ja, ty si úplne neschopný, Edo!“
Burgerovej zápalke chýbala hlavička a to znamenalo, že pracovné tempo dnešného dňa bude udávať dvojica Burger – Hanzel.
„Starci idú robiť a mládež sa môže vyvaľovať,“ lebedil si Chosé a ešte pohodlnejšie sa zahniezdil v kresle. „Rišo, ty si génius!“
Burger s Hanzelom sa zbalili, smutnými pohľadmi sa rozlúčili s kanceláriou a vyrazili na piaty okres riešiť holé decko.
Ostatní im so škodoradostným úsmevom zakývali.
O dva dni by si to s nimi radi vymenili, ale to ešte nemohli tušiť, čo ich čaká.
