✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup

Svetový bestseller. Názorný a zrozumiteľný návod, ako vychádzať s tínedžermi. Názov presne vystihuje obsah knihy. Ukážkové dialógy a situácie riešia, ako s tínedžermi hovoriť, aby slová dospelých brali vážne, a poskytujú rady, ako tínedžerom načúvať, aby v dospelých videli partnera, a nie nepriateľa. Autorky využívajú svoje skúsenosti zo seminárov s rodičmi a ich dospievajúcimi deťmi.

Ukážka textu z knihy

Potrestať alebo nepotrestať

Náš tretí seminár ešte nezačal. Ľudia boli stále zoskupení do malých hlúčikov
a hlboko zabraní do konverzácie. Začula som útržky viet.
„Za to, čo povedala, má mesiac domáceho väzenia!“
„Povedal som sám sebe: ,Už nikdy viac, pán dobrý chlapec. Bol ste až príliš dobrý
na to dieťa. Ale tentoraz mu to len tak neprejde.‘“
No, pomyslela som si, ešte sme o trestoch nehovorili, ale ako sa zdá, niektorí sú až príliš
pripravení.
„Laura, Michael,“ povedala som. „Boli by ste takí láskaví a povedali nám všetkým,
čo vaše deti urobili také zlé, že sa tak veľmi hneváte?“
„Nebola som len nahnevaná,“ povedala zlostne Laura. „Bolo mi až zle! Kelly mala
byť o šiestej hodine na oslave jej kamarátky Jill. O siedmej hodine mi volala jej matka.
,Kde je Kelly? Vedela, že máme objednanú bowlingovú dráhu na pol ôsmu. Bolo to na
pozvánke. Teraz tu na ňu všetci čakáme.‘
Srdce mi začalo rýchlo tĺcť. Povedala som: ,Tomu nerozumiem. Odišla už
dávno. Už tam mala byť.‘
,Aha, snáď sa nič nestalo. Dúfam, že dorazí,‘ povedala Jillina matka a zavesila.
Vydržala som čakať 15 minút, kým som zavolala späť. Zdvihla to Jill. ,Nie,
ešte tu nie je, a to som jej to pripomínala aj v škole.‘
Teraz som sa začala naozaj báť. Pred očami sa mi objavili desivé obrázky.
O dvadsať mučivých minút zazvonil telefón a ozvala sa Jillina matka. ,Myslím,
že by ste radi vedeli, že Kelly už je tu. Zrejme stretla nejakého chlapca
a zarozprávali sa a ona úplne zabudla, že na ňu čakáme. Len dúfam, že nám
nezrušia rezerváciu.‘
Ospravedlnila som sa za svoju dcéru a poďakovala, že na ňu počkali. Ale keď sa
Kelly vrátila z oslavy, vrhla som sa na ňu: ,Uvedomuješ si, do akej situácie si ma dostala?
Ako si mohla byť taká neohľaduplná a nezodpovedná? Nikdy nemyslíš na nikoho
iného, len na seba. Bola to Jillina oslava. Cítila si vôbec nejaký záväzok voči nej? Nie!
Jediné, o čo sa zaujímaš, sú chlapci a aby si sa TY pobavila. Ale s tým je teraz koniec,
mladá dáma. Máš domáce väzenie po zvyšok mesiaca. A nemysli si, že zmením toto
rozhodnutie, pretože na ňom trvám.‘
Možno som na ňu bola vtedy moc tvrdá, neviem.“
„Zdá sa mi, že vaša dcéra dostala to, čo si právom zaslúžila. A rovnako aj môj syn,“
rozhovoril sa Michael.
Všetky hlavy sa otočili k nemu. „Čo sa stalo?“ spýtal sa niekto. „Čo urobil?“
„Ide o to, čo neurobil,“ odpovedal. „Totiž, ide o úlohy do školy. Od tej doby, čo
chodí hrať futbal, o nič iné sa nestará. Každý deň prichádza domov neskoro z tréningu,
zmizne vo svojej izbe, a keď sa ho spýtam, čo domáce úlohy, odpovie mi: ,Žiadne starosti,
ocko. Už na tom makám!‘
V nedeľu, keď bol Jeff zase preč, všimol som si nejaký list ležiaci na zemi pri dverách
jeho izby. Zdvihol som ho a zistil, že bol adresovaný mne. Bol otvorený a starý už asi
týždeň. A hádajte, čo to bolo? Bolo to varovanie od jeho učiteľa matematiky. Jeff nedoniesol
do školy žiadne domáce úlohy – žiadne – za predchádzajúce dva týždne. Keď
som si list prečítal, bol som od zlosti bez seba.
Hneď ako vošiel do dverí, pustil som sa do neho s listom v ruke. ,Klamal si ma,
že robíš domáce úlohy. Otvoril si list, ktorý bol adresovaný mne, a nikdy si mi ho
neukázal. Mám pre teba novinku, chlapče. Už ani jeden tréning po celý zvyšok tohto
polroka. Zajtra zavolám trénerovi.‘
Povedal: ,Ocko, toto mi predsa nemôžeš urobiť!‘
,Ja ti, Jeff , nerobím nič, toto si si urobil ty sám. Bodka.‘“
„Naozaj to takto skončí?“ spýtala sa Laura.
„Jeff si to nemyslí. Celý týždeň sa ma snaží presvedčiť, aby som zmenil svoje rozhodnutie.
A aj moja žena.“ Pozrel sa na ňu významne. „Myslí si, že som príliš tvrdý. Že,
miláčik?“
„A čo si myslíte vy, Michael?“ spýtala som sa.
„Myslím, že Jeff pochopil, že toto je biznis.“
„Áno,“ pripojil sa Tony. „Trest je niekedy jediný spôsob, aby si dieťa uvedomilo
chybu a bolo zodpovednejšie.“
„Zaujímalo by ma,“ obrátila som sa k celej skupine, „čo si myslíte o tom, že trest
môže urobiť z dieťaťa zodpovednejšieho človeka? Na chvíľu sa zamyslite a pouvažujte
nad svojimi vlastnými skúsenosťami z detstva.“
Karen odpovedala prvá. „Trest ma urobil skôr menej zodpovednou. Keď som mala
trinásť, matka ma chytila s cigaretou a zakázala mi telefonovať kamoškám. A potom
som fajčila ešte viac. Fajčila som iba za domom, kde ma nikto nemohol vidieť. Potom
som prišla domov, vyčistila som si si zuby a s veľkým úsmevom pozdravila matku. Prechádzalo
mi to štyri roky. Nanešťastie, fajčím stále.“
„Neviem,“ povedal Tony. „Podľa mňa je potrebné niekedy trest použiť. Zoberte si
napríklad mňa. Keď som bol mladý, bol som lump. Patril som do skupinky, ktorá stále
bola namočená v nejakých problémoch. Boli sme diví. Jeden z chlapcov skončil vo
väzení. Prisahám, že keby ma môj otec nepotrestal za niektoré veci, ktoré som urobil,
neviem, kde by som skončil.“
„A ja pre zmenu neviem, kde by som bola, nebyť terapie, ktorá mi pomáha zbaviť sa
hrôzy zo všetkých trestov, ktoré na mňa rodičia valili.“
Tony sa na ňu prekvapene pozrel. „To nechápem,“ povedal jej.
Bola to Joan. „Obaja moji rodičia verili, že ak nepotrestáš dieťa, keď urobí niečo zlé,
nie si zodpovedný rodič. A vždy sa ospravedlňovali tým, že to robia len pre moje dobro.
Ale nebolo to tak. Stala sa zo mňa zlá, deprimovaná tínedžerka, ktorá si vôbec neverila.
A doma nebol nikto, s kým by som o svojich problémoch mohla hovoriť. Cítila som
sa strašne osamelá.“
Samú seba som pristihla, ako vzdychám. Všetko, čo tu teraz odznelo, bol dôsledok
trestu. Áno, niektoré deti môžu byť trestami neustále zrážané a nakoniec sa cítia
bezmocné a strácajú sebadôveru. Ale na druhej strane sú deti, ktoré potrebujú byť
potrestané, aby si uvedomili, že robia niečo zlé, ako tomu bolo v Tonyho prípade.
Niektoré, ako Karen, sa stanú zlými a nevľúdnymi a pokračujú vo svojom zlozvyku,
ale tak, aby ich nikto nechytil. Stávajú sa z nich opatrní, ale prefíkaní tajnostkári.
Potrestanie sa stále berie ako jedna z preferovaných metód výchovy. V skutočnosti
mnoho rodičov nerobí veľký rozdiel medzi výchovou a trestom. Ako som sa mohla
podeliť o svoje presvedčenie, keď trest sa objavuje tam, kde nie je veľa miesta pre lásku
a pochopenie?
Hlasno som však povedala: „Keby som snáď bola donútená k tomu, aby som potrestanie
vyradila zo svojho zoznamu, myslíte si, že by som sa tým pádom stala úplne
bezmocnou? Prevzali by naši tínedžeri velenie? Zdiveli by? Stali by sa z nich snáď skazení
fagani, zbavení akéhokoľvek zmyslu pre dobro a zlo, ktorí by nad svojimi rodičmi
ľahko zvíťazili? Alebo existujú nejaké metódy okrem trestu, ktoré by nejako motivovali
tínedžerov, aby sa správali zodpovednejšie?“
Na tabuľu som napísala:

Ako pokarhať, ale netrestať
 povedzte, aké sú vaše pocity
 uveďte svoje očakávania
 ukážte, ako sa to dá napraviť
 ponúknite možnosť
 konajte

Poprosila som Lauru a Michaela, či by boli ochotní aplikovať niektoré spôsoby na
svoje súčasné problémy s deťmi. Obaja súhlasili, že to skúsia. Na nasledujúcich obrázkoch
uvidíte našu snahu vypracovať scenáre, ktoré by sa stali ich pomocníkmi. Najprv
sa pozrieme na Lauru, ako to mohla vybaviť so svojou dcérou Kelly, ktorej nezodpovedné
správanie dostalo jej matku do nepríjemnej situácie.