Prečo kríza trafila jadro svetovej ekonomiky a iba lízla perifériu? Ako je možné, že finančné špekulácie vedú k rastu cien a k hladomorom? Môže krízu zastaviť tlačenie peňazí? Zhrešili iba štáty s dlhmi alebo aj s rozpočtovými prebytkami?

Sú úsporné opatrenia receptom na hospodársku obnovu alebo na prehĺbenie recesie? Prečo sú ratingové agentúry mocnejšie než vlády? Čo spasí Európu - euroval, spoločné dlhopisy, federalizácia, dlhová brzda, alebo záchranné balíčky bankám? O čo ide v Grécku, Portugalsku či Írsku? Ako sa s krízou vysporiadavame v postkomunistickej Európe?

Zachráni nás Medzinárodný menový fond alebo príklady krajín, ktoré sa mu vzopreli? Môže Slovensko krízu prestáť? Ako mu v tom pomôže resp. poškodí spoločná mena?

Autori sledujú krízu od jej začiatku a na bežné otázky kladú nekonvenčné a zrozumiteľné odpovede.

Prvá slovenská ucelená kniha o kríze!

Finančná a hospodárska kríza, ktorá zasiahla vyspelé aj rozvíjajúce sa ekonomiky, nie je dielom záhaľčivých Grékov či Španielov, ako sa to verejnosti snažia vsugerovať populisti.
Ekonómovia Joachim Becker a Ivan Lesay v knihe Život na úver vidia korene krízy v stratégiách ekonomického rastu, ktoré boli postavené na iluzórnych predpokladoch. Analyzujú nielen príčiny krízy a jej rozšírenie z USA do ostatných častí sveta, ale aj kriticky hodnotia, ako jednotlivé vlády a organizácie na prepuknutie krízy reagovali. Venujú sa tiež tomu, ako kríza zasiahla Slovensko a ako sa s ňou vyrovnalo.
Autori dúfajú, že sa nebude opakovať história z 30. rokov 20. storočia, kedy reštriktívne opatrenia viedli k tragickým následkom.

Ukážka textu z knihy

2. Príchod eura na Slovensko: stabilita alebo stagnácia?
Európska komisia (ek) 7. mája 2008 odporučila vstup Slovenskej republiky do eurozóny. Týmto krokom sa naplnilo prvé zásadné rozhodnutie o zavedení eura od 1. januára 2009. Vláda hodnotila prechod k európskej mene ako historickú príležitosť. So zavedením eura sa však spájali aj závažné riziká.
Zavedenie eura 1. januára 2009 nebolo bez kontroverzií ani na Slovensku, ani v Európskej únii (eú). Vláda Roberta Fica dosiahla týmto krokom jeden zo svojich cieľov. Okrem kdh boli rýchlym zavedením eura nadšené aj opozičné strany. Liberálni novinári pripisovali hlavnú zásluhu na rýchlom zavedení eura neoliberálnej hospodárskej politike predchádzajúcej vlády Mikuláša Dzurindu. Zahraničné banky a priemyselné podniky vnímali zavedenie spoločnej európskej meny takmer výlučne pozitívne. Pre ne totiž odpadlo riziko výmenného kurzu. Kalkulácie sa uskutočňujú ľahšie. Banky sa viac nemusia obávať znehodnocovania slovenských aktív v prípade menovej krízy.
Výrazné výhrady sa však objavovali medzi obyvateľstvom. Podľa prieskumov verejnej mienky sa dokonca relatívna väčšina vyslovovala skepticky. Predovšetkým ľudia s nízkymi príjmami sa obávali výrazného nárastu cien v dôsledku zavedenia eura.
Aj eú bola evidentne rozdelená. Rozhodnutie ek primárne vyplynulo z politického kalkulu. Slovensko spĺňalo prístupové kritériá na vstup do eurozóny. To bol dôvod, prečo sa ek nemohla oháňať formálnym argumentom, že sa nenaplnilo niektoré z požadovaných kritérií. Tak to bolo v roku 2006 v prípade Litvy, ktorá vtedy len veľmi tesne nesplnila inflačné kritérium. Odmietnutie litovskej požiadavky vstúpiť do eurozóny sa v tom čase interpretovalo ako signál, že ek si nepraje, aby sa chudobnejšie krajiny východnej Európy stali členmi eurozóny.
Keby ek odmietla vstup Slovenska, stali by sa prístupové kritéria pre eurozónu úplne irelevantné. Tomu sa však chcela bezpodmienečne vyhnúť. Prístupové kritériá majú totiž držať finančnú a fiškálnu politiku v smere, ktorý presadzuje. Trvá totiž najmä na reštriktívnej fiškálnej politike s nízkou hranicou rozpočtového deficitu (maximálne 3 % hdp).
Na rozdiel od ek mala voči rýchlemu zavedeniu eura na Slovensku výhrady Európska centrálna banka. Obávala sa rastúcej inflácie po zavedení novej meny, ako sa to stalo v prípade Slovinska, kde bol tento trend veľmi výrazný. Pred prijatím eura sa inflačný tlak zmierňoval výrazným zhodnocovaním koruny. Posilňovanie koruny spôsobovalo, že dovážaný tovar bol lacnejší.
Zavedením eura sa tento nástroj na potláčanie inflácie stratil. Posledný raz dostal šancu pri stanovovaní definitívneho konverzného kurzu medzi eurom a korunou. Premiér Robert Fico si želal silný konverzný kurz. To znamenalo, že importované tovary mali byť v prechodovej fáze relatívne lacné a tento pomerne lacný dovoz mal spočiatku znížiť inflačné tlaky. Tým sa otázka inflácie pri fixácii konečného konverzného kurzu dostala z pohľadu slovenskej vlády do popredia.
V celkových hospodárskych súvislostiach sa dá konštatovať, že po strate možnosti devalvovať sa stáva tlak na mzdy základným nástrojom na zachovanie cenovej konkurencieschopnosti. Obchodná bilancia a bežný účet Slovenska sa síce v rokoch pred prijatím eura a pred krízou výrazne zlepšili, avšak toto zlepšenie sa považovalo za labilné. Dynamika exportu ostala veľmi silne závislá len od jediného sektora – automobilového priemyslu. Na najdôležitejšom odbytovom trhu v západnej Európe bolo na obzore výrazné konjunkturálne ochladenie a medzitým svet zasiahla kríza.
Zo zavedenia eura so silným konverzným kurzom koruny z dlhodobého hľadiska hrozí posilnenie importného ťahu. Mnoho juhoeurópskych štátov vykazuje po zavedení eura deficit obchodnej bilancie a bežného účtu. V prípade Portugalska a Španielska dosahovali hodnoty 9 až 10 % hdp. V Portugalsku sa vysoký deficit obchodnej bilancie vníma ako výrazná brzda rastu. Ešte niekoľko rokov pred krízou sa tu vyčerpal aj impulz pre rast prostredníctvom nižších úrokov, ktoré súviseli s prijatím spoločnej meny. Od zavedenia eura v roku 1999 ako účtovnej meny prestalo Portugalsko dobiehať priemer eú. Od roku 2002 sa portugalské hodnoty rastu nachádzajú výrazne pod európskym priemerom.
Aj v Španielsku sa rast vyčerpal. Dlho ho stimuloval boom na trhu s nehnuteľnosťami. Bublina cien nehnuteľností však praskla. Štrukturálna slabosť španielskeho hospodárstva sa tým zvýraznila a ostala viditeľnejšia.
Taliansko síce nevykazovalo vysoký deficit bežného účtu, ale hospodárstvo sa nevedelo vyrovnať so stratou možnosti devalvovať menu, čo bol predtým často využívaný nástroj na opätovné vytvorenie konkurencieschopnosti. Taliansko sa už roky pred krízou nachádzalo v stave stagnácie.
Aj írsky hospodársky model, ktorému dominovali priame investície a výroba určená na export, sa dostal do očividnej krízy. Ešte pred vypuknutím globálnej krízy do veľkej miery súvisela
s výrazným posilňovaním eura voči americkému doláru a britskej libre.
Tieto skúsenosti nie sú automaticky prenosné na Slovensko. Existujú tu však dôležité podobnosti. Juhoeurópske štáty – predovšetkým Portugalsko, Španielsko a Grécko – vykazovali podobne ako Slovensko tendenciu výrazného deficitu bežného účtu. To už síce nevedie k menovej kríze, ale zato brzdí rast. Zníženie úrokov stimulovalo v týchto krajinách spotrebu a rozmach v oblasti nehnuteľností.
Obrysy hraníc konzumu, ktorého motorom je dlh, boli už
v lete roku 2008 čoraz viditeľnejšie a zreteľnejšie. Boom na trhu
s nehnuteľnosťami sa najmä v Španielsku ukázal byť len bublinou. Jej následky v podobe frenetickej výstavby boli málo potešiteľné aj pre vývin miest. Aj na Slovensku vzrástla spotreba na dlh. Bratislava vykazovala jasný znak stavebného boomu – neusporiadanú výstavbu luxusných bytov a kancelárií.
Vyššiu váhu než v južnej Európe má na Slovensku priemyselný export. Spočíva však na veľmi úzkej báze, a je preto veľmi zraniteľný voči konjunkturálnym zmenám v štátoch západnej Európy. Silné zhodnotenie eura rozkývalo dokonca aj írsku ekonomiku, ktorej rast sa opieral predovšetkým o export. To potvrdzuje tézu, že stimulujúce elementy vstupu do eurozóny môžu mať skôr krátkodobý charakter. V dlhodobom horizonte však začnú pôsobiť brzdiace elementy, ktoré sa už nebudú dať korigovať devalváciou. Dodatočne sa ako brzda prejavujú aj reštriktívne kritériá najmä fiškálnej politiky, ktoré sú integrálnou súčasťou Paktu stability
a rastu v menovej únii.
Tieto kritériá sú pre dobiehajúce ekonomiky príťažou. Sťažujú cielené štátne intervencie a pôsobenie v hospodársky problémových regiónoch, pričom na Slovensku sa niekoľko takýchto regiónov nachádza. Svojím rigidným charakterom blokujú kritériá Paktu stability a rastu možnosti flexibilných hospodársko-politických reakcií na meniace sa konjunkturálne situácie. Je evidentné, že kritériá svojim reštriktívnym fiškálno-politickým charakterom sťažujú vybudovanie sociálneho systému aj systému vzdelávania. Nevýhody spojené so vstupom do eurozóny ešte najviac pocítia chudobnejšie vrstvy obyvateľov Slovenska. Najviac zvýhodnené budú nadnárodné banky a priemyselné koncerny, ako aj vyššie stredné vrstvy populácie.

dilemy malej krajiny 131
3. Ako kríza zasiahla Slovensko
Finančná a hospodárska kríza, ktorá sa začala prejavovať v usa v roku 2008, nadobudla globálne rozmery a zasiahla aj Slovenskú republiku (SR). Jej vplyv bolo a je možné cítiť prakticky vo všetkých oblastiach hospodárstva i spoločnosti. Klesli dostupnosť úverov, zahraničný dopyt, výroba, zamestnanosť, prílev zahraničných investícií, zhoršili sa vyhliadky vývoja ekonomiky a verejných financií, vzrástla nezamestnanosť a podiel nestálych foriem pracovného pomeru.
Pri analýze vplyvu krízy na slovenský bankový sektor je dôležité upozorniť na jednu kľúčovú skutočnosť. Tou je, že banky na Slovensku pri poskytovaní úverov neboli odkázané na zdroje z rozkolísaných finančných trhov, ale mali k dispozícii dostatok domácich zdrojov od svojich klientov. V medzinárodnom porovnaní je na Slovensku dlhodobo nízky pomer objemu úverov k objemu vkladov (loan-to-deposit ratio, ltr) – osciluje okolo hodnoty 80 %.
Ako dôvod sa uvádza skutočnosť, že úverový boom nastal na Slovensku v porovnaní s inými krajinami neskôr (počnúc rokom 2004) a potom ho zastavila kríza. Ďalším dôvodom je fakt, že počas reštrukturalizácie bánk v rokoch 1999 až 2001 sa nekvalitné úvery bánk podnikom vymenili za vládne dlhopisy (odpis stratových úverov z bilancie bánk tak pochopiteľne znížil hodnotu ukazovateľa ldr).
Keďže na Slovensku sa pred krízou viac sporilo, než požičiavalo a banky boli schopné z tradičných aktivít (prijímanie vkladov, poskytovanie úverov, investovanie do dlhopisov) generovať vysoký zisk, neinvestovali príliš do riskantných (exotických a neskôr toxických) finančných nástrojov, napríklad derivátov.
Z tých istých dôvodov (okrem iných, ako napríklad priaznivá základná sadzba Národnej banky Slovenska – nbs) sa na Slovensku – na rozdiel od mnohých štátov strednej a východnej Európy – požičiavalo prevažne v domácej mene. Kurzové výkyvy spôsobené krízou tak nezmenili reálne dlhové bremeno slovenských domácností a podnikov. Na základe uvedeného možno konštatovať, že finančná kríza Slovensko priamo nezasiahla.
V dôsledku poklesu zahraničného dopytu sa mnohé podniky dostali do nesolventnosti. Začali tiež prepúšťať, čím došlo k zníženiu solventnosti aj na úrovni domácností. Klesol teda jednak dopyt po úveroch. Na zníženie schopnosti splácať úvery na úrovni podnikov i domácností ale zareagovali aj banky – znížením ponuky úverov. Hoci v rokoch pred krízou sa medziročný rast úverov
v ekonomike viac-menej stabilne držal nad 20 %, na jeseň 2008 prišlo k jeho spomaleniu v prípade domácností, pričom v prípade podnikov celkový objem úverov dokonca začal klesať. V krízovom roku 2009 začali banky v jednotlivých mesiacoch poskytovať nové úvery iba v približnej hodnote splátok existujúcich úverov v danom mesiaci.
Vývoj v sledovanej oblasti v období 2008 až 2010 – konkrétne prísne úverové štandardy bánk a nižší dopyt podnikov po úveroch – dokumentuje nízku mieru využívania výrobných kapacít na Slovensku. Tá pritom ale determinuje najmä dopyt po investičných úveroch. Nízka miera využívania kapacít v priemysle, a teda aj nízky dopyt po investičných úveroch otvárajú priestor na politiku vládnych výdavkov a verejných investícií. V tých však Slovensko rovnako zaostávalo.
Dôležitou udalosťou, ktorá s krízou nesúvisela, ale odohrala sa súbežne s ňou, bolo na Slovensku zavedenie eura. Jeho dôležitým efektom bolo stanovenie silného konverzného kurzu. Na rokovaniach, ktoré predchádzali jeho ohláseniu 8. júla 2008, sa zdôrazňovala potreba predísť inflačnému scenáru zo Slovinska.
A tak sa konverzný kurz stanovil s ohľadom na odhadovaný budúci vývoj (forward-looking), pričom ale žiaden z účastníkov rokovaní nerátal s hrozbou finančnej a následne hospodárskej krízy. Spätne možno konštatovať, že toto rozhodnutie nepriaznivo ovplyvnilo a ovplyvňuje cenovú konkurencieschopnosť slovenského vývozu, hoci mieru ťažko odhadnúť.
Po štyroch rokoch neprestajného zrýchľovania tempa rastu slovenského hospodárstva v roku 2008 vzrástol hdp iba o 5,8 %. Spomalenie bolo spôsobené nižšou dynamikou zahraničného dopytu – ten rástol tempom 3,1 %, čiže o 11,2 percentného bodu pomalšie ako rok predtým. V roku 2009 prišlo k medziročnému reálnemu prepadu hdp o 4,8 %, ktorý bol opäť spôsobený nepriaznivým vývojom zahraničného dopytu. Objem vývozu výrobkov a služieb oproti roku 2008 klesol o 15,9 %. Zmenšil sa aj objem dovozu a klesol i domáci dopyt. Rok 2010 priniesol oživenie – hdp reálne medziročne vzrástol o 4 %. Opäť bol kľúčovým vývoj zahraničného dopytu, ale okrem neho narástol aj dovoz a domáci dopyt. Vývoj hdp dokumentuje jeho závislosť od globálneho dopytu. Pre ekonomiku je však dôležitá aj spotreba domácností
a celkový domáci dopyt, ktorý – na rozdiel od exportu – stále pre nepriaznivú situáciu na trhu práce nezažíva pokrízovú obnovu.
Najdôležitejší bol vývoj vo výrobe dopravných prostriedkov – jednak pre jej význam, ale aj citlivosť (v porovnaní s inými sektormi) podliehať cyklickým vývojom ekonomiky. Medzi rokmi 2007 a 2008 sa dynamika znížila až o 49,3 percentuálneho bodu na rast 8,6 %. V nasledujúcich dvoch rokoch nastal prepad o 27,3% a obnova o 39,9 %. V tejto súvislosti treba pripomenúť význam automobilového priemyslu pre slovenskú ekonomiku. V roku 2007 bola SR prvá na svete vo výrobe automobilov na obyvateľa. Vývoz dopravných prostriedkov a ich príslušenstva tvoril vyše štvrtinu celkového exportu. V automobilovom priemysle bolo v roku 2008 zamestnaných približne 80 tisíc ľudí. Keďže len veľmi malá časť slovenskej produkcie (1 až 2 %) smeruje na domáci trh, oveľa významnejším dôsledkom na slovenské hospodárstvo bol pokles dopytu zo strany najvýznamnejších obchodných partnerov – Francúzska, Nemecka a podobne.
Z hľadiska zamestnanosti je najdôležitejším sektorom hospodárstva priemysel, konkrétne priemyselná výroba. Kríza do nej priniesla výrazný pokles zamestnanosti a zmenila štruktúru jednotlivých odvetví priemyselnej výroby. V roku 2009 prišlo k medziročnému poklesu zamestnanosti o 15 % v rámci priemyslu celkovo a o 16 % v priemyselnej výrobe. Z hľadiska odvetví sa zamestnanosť najviac prepadla vo výrobe kovov a kovových zariadení. Jediným sektorom, kde zamestnanosť aj v roku 2009 (hoci len veľmi mierne) vzrástla, bola výroba počítačových, elektrotechnických a optických výrobkov. Ak sa pozrieme na celkovú mieru zamestnanosti, pokles sa začína na prelome rokov 2008 a 2009. Náznaky oživenia sa objavujú od druhého štvrťroka 2010. Medzikvartálny pokles počtu zamestnaných osôb a miery nezamestnanosti sa zastavuje a do konca roka mierne rastie.
V štatistikách zamestnanosti Štatistický úrad SR neeviduje osoby, ktoré vykonávajú práce na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (dohody o vykonaní práce, o pracovnej činnosti, o brigádnickej práci študentov). Podľa štatistík Sociálnej poisťovne ale aj v prípade osôb s takýmto pracovnoprávnym vzťahom dochádza k prepadu – v roku 2009 ich počet medziročne klesol o 18,8 % a v roku 2010 o 17,7 %. Tento pokles neprekvapuje – pri hospodárskom prepade je pravdepodobné, že zamestnávatelia najskôr ukončia pracovný vzťah s takzvanými dohodármi, ktorí nemajú práva zamestnancov a ktorým možno dať výpoveď bez uvedenia dôvodu.
Pokles zamestnanosti na trhu práce počas krízy sprevádzal nárast počtu a podielu osôb zamestnaných na dobu určitú. Najprv síce absolútny počet klesol z 94 400 v roku 2008 na 84 900 v roku 2009, čo je celkom pochopiteľný vývoj. V prvej vlne krízového prepúšťania nebol dôvod práve dočasných zamestnancov šetriť. V roku 2010 ale ich počet stúpol na historické maximum 109 300. Ešte dôležitejší je však podiel zamestnaných na dobu určitú zo všetkých zamestnancov – ten je opäť historicky najvyšší v roku 2010, keď dosahuje 5,8 %. V čase neistých hospodárskych vyhliadok je zvýšenie dočasných pracovných zmlúv pochopiteľnou stratégiou zamestnávateľov. Z dlhodobejšej perspektívy bude ale dôležité sledovať, či sa po odznení krízy stav vráti do normálu, alebo kríza takýmto spôsobom trvalejšie „spružní“ trh práce.
Zaujímavou je však tiež otázka, čo sa dialo s tými, ktorí vypadli zo štatistík zamestnanosti. Časť z nich prešla medzi samozamestnaných, časť ostala nezamestnaná a časť skončila mimo ekonomickej aktivity. Za zvýšením počtu živnostníkov počas krízy možno vidieť viacero faktorov. Samozrejmým sa javí strata zamestnania, v dôsledku ktorej sa hľadajú alternatívne riešenia zárobkovej činnosti, teda napríklad aj podnikanie. Druhým faktorom, ktorý pôsobí podporne aj na prvý, je fakt, že vláda zaviedla protikrízový program podpory zakladania živnosti pre ľudí evidovaných na úradoch práce. No a v neposlednom rade mohol k zvýšeniu počtu samostatne zárobkovo činných osôb (szčo) prispieť aj tlak zamestnávateľov, ktorí nútili počas krízy svojich zamestnancov a zamestnankyne prejsť na szčo. Tomu by nasvedčoval vyšší úbytok z počtu zamestnaných než z počtu pracujúcich.
Odchod mimo trh práce, teda do ekonomickej neaktivity, bol po samozamestnaní a nezamestnanosti tretím možným dôsledkom straty zamestnania. Najväčšie zmeny kríza spôsobila v štatistike
o rodičovskej dovolenke a práceneschopnosti (pn). Na rodičovskú dovolenku odišlo v roku 2009 o 7 600 osôb viac – bezprecedentný 75-percentný medziročný nárast zaznamenali muži (zo 100 na 400). Avšak aj po 9,5-percentnom náraste u žien (o 7 300 matiek) ostala rodičovská dovolenka jednoznačnou doménou žien a to isté platí aj o stratégii prechodu zo zamestnanosti na rodičovskú dovolenku – uplatnilo ju totiž nepomerne viac žien. Medzi rokmi 2008 až 2009 sa výrazne zvýšil aj počet práceneschopných osôb – konkrétne o 17,1 %.
Možno teda zhodnotiť, že kríza mala na trh práce negatívny vplyv. Jednak neprekvapujúco viedla k poklesu zamestnanosti a rastu nezamestnanosti. Tento vývoj, pochopiteľne, predstavuje zníženie kúpyschopnosti obyvateľstva, a teda dopytu. Nárast počtu ľudí mimo ekonomickej aktivity (rodičovská dovolenka, pn) a nezamestnaných znamená vyšší tlak na sociálne výdavky štátu. Tento tlak mnohí politici často interpretujú ako potrebu „reformovať“ trh práce a znížiť štandardy náročnosti sociálnej ochrany. Kríza a jej politické interpretácie teda zároveň menia i charakteristiky a štruktúru trhu práce. Mnohí z tých, ktorí pre krízu prišli o zamestnanie, ale napriek tomu sa im neskôr podarilo získať prácu, museli následne vykonávať nestále zárobkové činnosti. Buď sa z nich stali szčo, alebo pracujú so zmluvou na dobu určitú. Inými slovami, rástol relatívny počet pracujúcich s nestálym
a do budúcnosti neistým príjmom a s nižšou mierou sociálnej ochrany, a teda sa rozširovali rady „periférnej“ pracovnej sily. Zmeny však pocítili aj tí, ktorým sa podarilo udržať si štandardné zamestnanie. Pracovný čas sa menil bez ohľadu na ich predstavy. Kríza tak potvrdila flexibilný charakter trhu práce v SR a prispela k jeho prehĺbeniu. Bude dôležité sledovať, či iba dočasne, alebo trvalejšie.
Súhrnne možno konštatovať, že finančný sektor ani po rozpútaní krízy zatiaľ pre Slovensko nepredstavuje ten najväčší problém. Ak odhliadneme od problémov s verejnými financiami, ktoré má každá krajina zasiahnutá krízou a hrozbou recesie, vrátane Slovenska, najväčším problémom slovenskej ekonomiky je mimoriadna citlivosť na vzlety a pády nemeckého vývozného sektora a úzka špecializácia. Riešenie tohto problému sa samo ponúka
zníženie závislosti od vývozu a jeho diverzifikácia. Avšak tento cieľ bude v aktuálnych slovenských podmienkach mimoriadne ťažké dosiahnuť.

Život na úver

Prečo kríza trafila jadro svetovej ekonomiky a iba lízla perifériu? Ako je možné, že finančné špekulácie vedú k rastu cien a...

Ukážka textu z knihy

Recenzie a kritiky

Ďalšie z kategórie Knihy o financiách

Zaradené v kategóriách