Nová knižná akcia so zľavou až do 80%

Pankhart

Ďalší napínavý príbeh od autorky, o ktorej všetci hovoria ako o novej Agáte Christie. Prečo si matka Eriky Falckovej...

Camilla LäckbergSlovart (2012) • Séria Fjällbacka • 5. diel

🌴 Máme na sklade, posielame ihneď.
12,95€
Zľava 24%
9,90€

📚Prečítaná za 7,12€ (Zľava 45%) Zobraziť v bazári kníh

✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup

Ďalší napínavý príbeh od autorky, o ktorej všetci hovoria ako o novej Agáte Christie. Prečo si matka Eriky Falckovej odložila starú nacistickú medailu? Aby to Erika zistila, vyhľadá penzionovaného učiteľa dejepisu, no starec sa správa čudne a vyhýba sa odpovedi. O dva dni nato ho zavraždia. Erika začne čítať matkine denníky a dozvie sa, že počas druhej svetovej vojny sa jej matka pohybovala v rovnakej spoločnosti ako zavraždený. Kto je schopný zabíjať, aby pravda nevyšla najavo? Aké tajomstvá ukrýva Erikina rodina?

Ukážka textu z knihy


– Tak čo ste sa zatiaľ dozvedeli? – spýtal sa Mellberg v kuchynke,
kde si zvyčajne robili kávu. Aj teraz bola už navarená,
koláčiky pripravené na tácke a všetci sa zhromaždili
okolo stola.
Paula zaodŕhala: – Skontaktovala som sa s Axelom, bratom
obete. Pracuje v Paríži a vždy tam trávi leto. No už vyrazil
na cestu domov. Zdalo sa mi, že bratova smrť ho zasiahla
naozaj hlboko.
– Vieme, kedy opustil Švédsko? – Martin sa obrátil na
Paulu, ktorá listovala v zápisníku.
– Tretieho júna, – povedala. – Samozrejme, že to ešte overím.
Martin prikývol.
– Dostali sme nejakú predbežnú správu od Torbjörna
a jeho chlapcov? – Mellberg veľmi opatrne pohol nohami,
na ktorých spokojne ležal Ernst, a hoci mu už stŕpali, z nejakého
dôvodu nemal to srdce striasť ho zo seba.
– Zatiaľ nie, – odvetil Gösta a načiahol sa po koláč. – Ráno
mi však tvrdil, že zajtra nám ju pošle.
– Výborne, dozri na to, – povedal Mellberg a znova jemne
pohýbal nohami. Nedosiahol nič, lebo Ernst sa ani nepohol.
– Máme nejakých podozrivých? Nepriatelia obete? Vyhrážanie?
Niečo iné? – Mellberg povzbudzujúco fľochol na
Martina, ktorý iba vrtel hlavou.
– V našich záznamoch sa nič také nezjavilo. Vieme iba
to, že mal dosť kontroverzného koníčka. Fašizmus vždy
vyvoláva vášne.
– Poďme prehľadať dom. Možno nájdeme nejaké výhražné
listy alebo niečo podobné.
Všetci prekvapene pozreli na Göstu, ktorý prikývol a vzápätí
sa vrátil k svojej zvyčajnej letargii. Gösta Flygare ožíval
iba na golfovom ihrisku. Jeho kolegovia to dávno pochopili
a akceptovali.
– Paula, ty sa postaraj o brata – volá sa Axel? – a hneď ako
sa vráti, priveď ho na vypočutie. Nevieme presne, kedy Erik
zomrel, takže Axel ho mohol pokojne ovaliť a potom odletieť
z krajiny. Nuž tak, keď položí nohu na pevninu, hneď
ho zober sem. Mimochodom, kedy sa vráti?
Paula sa znova zadívala do poznámok. – Pristane na letisku
Landvetter zajtra ráno o štvrť na desať.
– Dobre, zariaď, aby jeho prvá cesta viedla k nám. – Mellberg
teraz už musel vyskočiť na rovné nohy, tŕpli mu, takmer
si ich necítil. Ernst takisto vstal, prekvapene naňho pozrel
a so zveseným chvostom odišiel z kuchynky. Zamieril
do svojho koša v Mellbergovej pracovni.
– Toto vyzerá na skutočnú lásku, – zasmiala sa Annika
a sledovala chlpáča pohľadom.
– No... – Mellberg zaodŕhal. – Práve som sa chcel spýtať,
kedy si konečne niekto odvedie toho psa?
Annika si nasadila svoj najnevinnejší výraz. – Nuž, teraz
to nejde tak ľahko. Už som volala kdekomu, ale nikto nemôže
prichýliť takého veľkého psa... Nemohol by si sa oňho starať
ešte pár dní? – uprela na Mellberga svoje veľké modré oči.
Zahundral: – Tak dobre, pár dní to s tým bastardom nejako
vydržím. Ale potom stačilo, a ak nikoho nenájdeš, vyhodím
ho na ulicu!
– Ďakujem, Bertil, je to od teba milé. Nasadím všetky páky,
aby sa to vyriešilo, – Annika žmurkla na ostatných, keď
sa Mellberg nepozeral, a kolegovia mali čo robiť, aby sa nezačali
smiať. Pomaly im to dochádzalo. Vôbec nikto nepochyboval,
že Annika vymyslela skvelý plán.
– Dobre, dobre, – zavrčal Mellberg. – Vráťte sa k robote, –
prikázal a vybehol z kuchynky.
– No, počuli ste šéfa, – aj Martin vstal. – Tak čo, Gösta,
ideme?
Gösta už oľutoval svoj návrh, lebo si tým zbytočne narobil
prácu, ale znechutene prikývol a pobral sa za Martinom. Musí
vydržať. V sobotu už o siedmej ráno vyrazí na green. Ačo sa
bude diať dovtedy, treba chápať ako škrt cez rozpočet.
Úvahy o Erikovi Frankelovi a o medaile Erike nedali pokoj.
Pokúšala sa ich potlačiť, čo sa jej napokon na pár hodín podarilo,
lebo sa konečne rozbehla s písaním rukopisu. No len
čo od neho zdvihla hlavu, znova ju zaplavili. Krátke stretnutie
v nej zanechalo dojem, že Erik bol príjemný starší pán,
ktorý priam ožil, keď si mohol zarečniť o svojej záľube.
Uložila text, čo napísala, a po krátkom váhaní otvorila Internet
Explorer. Do Googlu naťukala Erik Frankel a stlačila enter.
Hneď sa jej zjavilo niekoľko hesiel. Niektoré sa týkali celkom
inej osoby, ale väčšina sa vzťahovala na pravého Erika
Frankela. Trvalo jej hodinu, kým ich všetky prezrela. Narodil
sa roku 1930 vo Fjällbacke. Mal iba jedného, o štyri roky
staršieho brata Axela. Ich otec v rokoch 1935 – 1954 pôsobil
vo Fjällbacke ako lekár. Dom, v ktorom bratia žili, zdedili po
rodičoch. Erika hľadala ďalej. Frankelovo meno sa zjavilo na
mnohých fórach, zaoberajúcich sa nacizmom. Nenašla nijaký
dôkaz, že by patril k sympatizantom. Práve naopak, hoci
v niektorých príspevkoch vytušila náznak nechceného obdivu
k niektorým aspektom nacizmu, možno isté nadšenie.
Vypla internet, oprela sa s rukami za hlavou. Tomuto sa
teraz naozaj nemá čas venovať. No jej zvedavosť ešte
narástla.
Erika sa strhla, keď sa za jej chrbtom ozvalo tiché klopanie.
– Prepáč, ruším ťa? – Patrik nazrel do izby.
– Nie, len pokojne poď, – obrátila sa na otáčacej stoličke,
aby mu videla do tváre.
– Iba som ti chcel povedať, že Majka spí. A ja by som si
potreboval zariadiť pár vecí. Mohla by si ju postrážiť? – podal
jej babyfón, aby začula, ak sa dcérka zobudí.
– No... potrebujem pracovať, – Erika si v duchu vzdychla.
– A čo musíš vybavovať?
– Dostal som doručenku, na pošte mám balík kníh, čo
som si objednal, a chcem skočiť do lekárne po Nezeril, potom
by som chcel podať tiket, keď už budem vonku. A, samozrejme,
niečo nakúpiť.
Na Eriku odrazu doľahla nesmierna únava. Spomenula
si na všetky záležitosti, čo vybavovala v uplynulom roku
s Majkou v kočíku alebo na rukách. Neraz sa z nej lial pot,
kým všetko vybavila. Nemala nikoho, kto by dcérku postrážil,
kým by si odbehla niečo zariadiť. Svoje spomienky
však rýchlo zahnala, nechcela vyzerať ako malicherná a podráždená
ježibaba.
– Samozrejme, postrážim ju, – odvetila s úsmevom a usilovala
sa, aby jej prenikol aj do očí. – Veď spí, pokojne môžem
ďalej pracovať.
– Si taká milá, – potešil sa Patrik a pobozkal ju na líce.
Potom za sebou zatvoril dvere.
– Viem, som milá, – hundrala si Erika popod nos a v počítači
znova otvorila súbor s rukopisom. Myšlienky o Erikovi
Frankelovi sa pokúsila zahnať.
Len čo položila prsty na klávesnicu, v detskej vysielačke
sa ozvali zvuky. Erika zamrela. Hádam sa nič nedeje. Vysielačka
bola veľmi citlivá, Majka sa možno len vrtí v postieľke.
Zvonku počula, ako Patrik štartuje auto. Obrátila sa
k monitoru, prečítala si poslednú napísanú vetu a pokúšala
sa na ňu nadviazať. V babyfóne znova zapraskalo. Zagánila
naň, akoby ho tým chcela umlčať, no vzápätí začula
zreteľné uáááá. A hneď za tým mamaaa... oco...
Rezignovane odsunula stoličku a vstala. Typické. Vykročila
k Majkinej izbe pri hale a otvorila dvere. Dcérka stála
v postieľke a nariekala.
– Majuška, veď ty musíš spinkať!
Majka zavrtela hlavou.
– Ale áno, treba spinkať, – Erika sa pokúšala o nekompromisný
výraz. Položila dcérku, ktorá však vzápätí vyskočila
ako struna.
– Mamaaaa! – zakričala zo všetkých síl prenikavým hláskom.
Erika cítila, ako sa v nej rodí hnev. Toto robila už najmenej
tisíckrát. Rovnako kŕmenie, ukladanie, nosenie aj
hranie. Samozrejme, malú veľmi ľúbila, no zúfalo túžila aspoň
na chvíľu sa zbaviť zodpovednosti. Len chvíľočku dýchať
slobodne. Venovať sa aj svojej práci – presne ako to robil
Patrik celý rok, keď sa ona starala o Majku.
Znovu uložila dcéru, čím spôsobila, že jednoročný drobček
sa nahneval.
– Musíš spinkať, – vyhlásila Erika, vyšla z izby a zatvorila
za sebou dvere. Hnev v nej len tak bublal, keď siahla
po telefóne a vyťukávala číslo Patrikovho mobilu, trochu
dôraznejšie než zvyčajne. Začula, že zvoní, ale vzápätí sa
strhla, keď pochopila, že zvonenie sa ozýva z prízemia.
Patrikov mobil ležal na kuchynskom stole.
– Dočerta, – hodila telefón na stôl a nútila sa dýchať zhlboka.
Do očí sa jej tisli slzy zlosti, preto rýchlo začala apelovať
na svoje rozumnejšie ja. Veď sa svet nezrúti, ak na
chvíľu zastúpi manžela. A možno sa zrúti. V podstate išlo
o pocit, že sa nemôže uvoľniť, oslobodiť. Vôbec necíti, že
by Patrik naozaj prevzal štafetový kolík.
Jednoducho je to tak. Najdôležitejšie je, aby to nijako nepocítila
Majka. Ona za nič nemôže. Erika sa opäť zhlboka
nadýchla a vrátila sa k malej, ktorá už bola od zlostného
plaču červená ako rak. Apo izbe sa šíril nezameniteľný zápach.
Tým sa záhada vyriešila. Preto Majka nemohla spať.
Erika s istými výčitkami svedomia zobrala malú na ruky
a pritúlila si ju. – Dobre, moja, mamička ti vymení tú škaredú
plienku, neboj sa. – Dcérka ticho vzlykala. V kuchyni
zvonil Patrikov mobil.

– Necítim sa tu veľmi príjemne, – Martin stál v hale a počúval
charakteristické zvuky, aké vydávajú staré domy. Praskajú
a šuchocú na protest, že sa do ich útrob votrel vietor.
Gösta prikývol. V dome vládla naozaj zvláštna atmosféra,
no pochopil, že to skôr súvisí s udalosťou, čo sa tu
odohrala, než so samotným domom.
– Takže Torbjörn nemá nič proti tomu, aby sme sa tu poobzerali?
– overoval si sa Martin.
– Áno, už zabezpečili všetky stopy, – Gösta kývol hlavou
ku knižnici, kde videl najzreteľnejšie zvyšky prášku po
snímaní odtlačkov prstov. Výrazne špatili celkový dojem
z inak peknej a upratanej izby.
– Tak poďme, – Martin si očistil podrážky na rohožke
a vykročil ku knižnici. – Začneme tu?
– To bude najmúdrejšie, – vzdychol Gösta a neochotne
vykročil za ním.
– Prezriem stôl, ty sa zameraj na fascikle.
– Dobre, – Gösta znova vzdychol, ale Martin si ho nevšímal.
Kolega to robil vždy, keď dostal konkrétnu pracovnú
úlohu.
Martin opatrne pristúpil k veľkému písaciemu stolu.
Obrovský kus z tmavého masívu bol majstrovské stolárske
dielo. Zrejme by sa väčšmi hodil do panského sídla nejakého
anglického lorda než do tejto vzdušnej miestnosti. Na
doske ležali v pedantnej symetrii rozložené tri predmety:
pero, miska so spinkami a poznámkový blok v tvrdej väzbe,
na ktorý vystreklo trochu krvi. Martin sa predklonil,
aby videl, či doň vôbec niekedy písali, prípadne čo. Ignoto
militi – prečítal. Vôbec nič mu to nehovorilo. Zvyčajne
sa do prehliadky stola pustil tak, že povyťahoval zásuvky
a metodicky ich prezrel. Tentoraz však ich obsah nevzbudil
jeho záujem. Konštatoval iba jedno – Erik a jeho brat sa
delili o tento stôl a mali rovnaký zmysel pre poriadok.
– Nepripadá ti to trošku choré? – spýtal sa Gösta s fasciklom
v ruke a ukázal Martinovi jeho obsah. Všetky papiere
boli vzorne zaradené, pred ne bol vložený hárok tvrdého papiera,
na ktorý Erik a Axel zreteľne zapísali obsah šanónu.
– No, moje fascikle vyzerajú celkom inak, – zasmial sa
Martin.
– Odjakživa som tvrdil, že ľudia, ktorí si udržujú takýto
poriadok, nie sú celkom zdraví. Zrejme to nejako súvisí
s násilným navykaním na nočník alebo s niečím takým...
– Zaujímavá teória, – zabával sa Martin. Gösta vedel byť
niekedy veľmi vtipný. Hoci najčastejšie nechtiac.
– Našiel si niečo? U mňa nič zaujímavé, – Martin zatvoril
poslednú zásuvku.
– Ani u mňa. Sú tu najmä účty, nejaké výpočty a tak. Vieš,
že si odkladali všetky účty za elektrinu? Pekne zoradené podľa
dátumu, – krútil hlavou Gösta. – Veď sa pozri, zober hociktorý
fascikel. – Sám vytiahol z police za písacím stolom
najhrubší šanón s čiernym chrbtom a podal ho kolegovi.
Martin si ho vzal, usadil sa v kresle na druhej strane miestnosti
a začal ho prezerať. Gösta mal pravdu. Všetko bolo
v dokonalom poriadku. Pozorne prešiel každý ústrižok, každý
papier, a začalo ho to nudiť. Vtom sa dostal k písmenu P.
Veľmi rýchlo zistil, že sa za ním skrýva názov Priatelia Švédska.
Zvedavo začal listovať vo vložených stranách. Na každej
z nich sa v pravom hornom rohu skvelo logo – vejúca švédska
vlajka a na nej koruna. Všetky listy pochádzali od jedného
odosielateľa, akéhosi Fransa Ringholma.
– Toto si vypočuj, – Martin nahlas prečítal Göstovi úryvok
z prvého listu na kôpke, ktorý podľa dátumu prišiel
zrejme posledný: – Napriek spoločnej minulosti už nemôžem
ďalej ignorovať to, že aktívne útočíš na poslanie a ciele Priateľov
Švédska, a z toho logicky vyplývajú isté dôsledky. S ohľadom na
naše staré priateľstvo som robil všetko, aby som Ťa uchránil, ale
v organizácii jestvuje silný prúd, ktorý nemieni nad tým prižmúriť
oči, takže čoskoro príde deň, keď Ťa pred týmito silami už
neochránim. – Martin zdvihol obočie. – Pokračuje to v rovnakom
duchu, – dodal, keď zbežne prezrel ostatné listy.
Spolu ich bolo päť.
– Vyzerá to tak, že Erik Frankel pri svojich aktivitách
šliapol na otlak nejakým neonacistom, hoci paradoxne mal
v ich radoch ochrancu.
– Ochrancu, ktorý ho nakoniec neochránil.
– To by kadečo vysvetľovalo. Musíme prejsť všetky materiály,
možno na niečo prídeme. Zatiaľ je jasné, že sa musíme
porozprávať s Fransom Ringholmom.
– Ringholm... – Gösta zadumane civel pred seba. – To
meno mi je povedomé, – zvraštil tvár v márnom úsilí prinútiť
mozog, aby si spomenul. Meno mu očividne neschádzalo
z mysle, ani keď mlčky listovali v ostatných fascikloch.
Po hodine Martin zabuchol posledný a skonštatoval: – Už
som nenašiel nič zaujímavé. A ty?
Gösta zavrtel hlavou. – Nič, ani ďalšie poznámky o tých
Priateľoch Švédska.
Vyšli z knižnice a prezreli ostatné miestnosti. Všade nachádzali
viditeľné stopy záujmu o Nemecko a o druhú svetovú
vojnu, ale nič, čo by mohlo zaujímať políciu. Dom bol
zariadený pekne, len trochu staromódne a na niektorých
miestach si už vyžadoval opravy. Na jednej stene visel čiernobiely
portrét rodičov a iných príbuzných, fotografie
v starodávnych rámoch stáli takmer na každom stole či bielizníku.
Duch predkov bol cítiť všade. Po ich smrti bratia
v dome veľa nezmenili, zrejme preto pôsobil tak starosvetsky.
Úzkostlivý poriadok narúšala len vrstva prachu, čo sa
tu usadila.
– Zaujímalo by ma, či si upratovali sami, alebo sem niekto
chodil? – zamyslel sa Martin a prešiel prstom po stole
v jednej z troch spální, čo našli na poschodí.
– Ťažko si viem predstaviť, ako si tu upratujú dvaja sedemdesiatnici,
– vyhlásil Gösta a otvoril prvý šatník pri dverách. – Čo povieš?
Toto je Erikova, či Axelova izba? –
spýtal sa pri pohľade na dlhý rad hnedých sák a bielych
košieľ visiacich v skrini.
– Erikova, – rozhodol Martin, lebo práve zobral do ruky
knihu z nočného stolíka, v ktorej na prvej strane videl atramentovým
perom napísané meno Erik Frankel. – Toto je
biografia Alberta Speera, Hitlerovho architekta, – dočítal sa
Martin z obálky knihy, ktorú vzápätí odložil na miesto.
– Po vojne si odsedel dvadsať rokov vo väzení Spandau, –
zahundral Gösta a Martin sa naňho prekvapene zadíval.
– Odkiaľ to vieš?
– Aj mne sa zdajú dejiny druhej svetovej vojny zaujímavé.
Za tie roky som si kadečo načítal a sledujem dokumentárne
filmy na Discovery a tak.
– Aha, – prikývol Martin ešte vždy prekvapený. Po všetkých
tých rokoch, čo spolu pracujú, prvý raz počul, že Göstu
zaujíma aj niečo iné okrem golfu.
Ešte asi hodinu spolu prehliadali dom, ale nenatrafili na
nič, čo by ich zaujalo. No Martin bol s obhliadkou spokojný.
Vrátili sa na policajnú stanicu. Meno Frans Ringholm
im umožnilo na niečo sa zamerať.

V obchode Konsum vládol pokoj. Patrik si dožičil čas a pokojne
sa prechádzal medzi regálmi. Dobre mu padlo, že sa
na chvíľu vyslobodil z domu. Že mohol byť trochu sám. Na
rodičovskej dovolenke bol iba tretí deň a jedna časť jeho
vnútra sa vyžívala v možnosti tráviť čas s Majkou, no druhá
časť si nevedela zvyknúť, že je doma. Nie že by sa nudil,
už si stihol všimnúť, že okolo ročného dieťaťa je neustále
veľa práce. Problém spočíval v tom, že nijaká nie je
dostatočne... stimulujúca, hovoril si s výčitkami svedomia.
Prekvapovalo ho, aké má zviazané ruky, poriadne si nemohol
odskočiť ani na toaletu, lebo Majka hneď stála pred
dverami, búchala na ne a vykrikovala oco, oco, oco. Nakoniec
jej musel vždy otvoriť. Potom pri ňom stála a zvedavo
ho sledovala pri činnosti, ktorú po celý svoj život vykonával
v podstatne väčšom súkromí.
Trochu ho trápilo svedomie, že Eriku požiadal, aby postrážila
Majku, kým bude reč. No malá spala, pokojne mohla
ďalej pracovať. Pre istotu by mal brnknúť domov a overiť
si, aká je situácia. Vopchal ruku do vrecka, aby vytiahol mobil,
ale vzápätí si uvedomil, že ho zabudol v kuchyni na
stole. Dopekla! No dobre, nič sa nedeje. Podišiel k pultu so
stravou pre deti a pozorne sa začítal do etikiet. Hovädzie
mäso v smotanovej omáčke, Ryba v kôprovej omáčke... Špagety
s mäsovou omáčkou znelo oveľa lepšie. Hneď zobral
päť konzerv. A možno by mal Majke pripravovať domácu
stravu. Výborný nápad, povedal si a tri konzervy vrátil na
poličku. Mohli by sa hrať na šéfkuchárov, Majka by pekne
pri ňom sedela a...
– Nechaj ma hádať... Podľa toho, čo nakupuješ, usudzujem,
že si si pri tréningu natiahol žalúdok!
Hlas mu bol dobre známy, ale nepatril sem. Patrik sa
zvrtol.
– Karin? Ahoj! Čo tu robíš? – Patrik naozaj nečakal, že
svoju bývalú manželku stretne práve vo fjällbackskom Konsume.
Naposledy ju videl, keď sa sťahovala z ich spoločného
domčeka v Tanumshede k mužovi, s ktorým ju prichytil
v posteli. V Patrikovej mysli sa rozkrútil film, ale rýchlo
sa pretrhol. To všetko bolo už dávno. Je to za nimi, škoda
spomínať.
– S Leifom sme si kúpili dom vo Fjällbacke. V časti Sumpan.
– Aha, – odvetil Patrik a usiloval sa potlačiť údiv.
– Chceli by sme bývať bližšie pri Leifových rodičoch. Máme
totiž Luddeho, – ukázala na veľký vozík, v ktorom si
Patrik až teraz všimol malého huncúta, usmiateho od ucha
k uchu.
– No toto! Akoby sme si to spolu načasovali! Ja mám
doma dcérku Majku v takomto veku.
– Už som o tom počula, – zasmiala sa Karin. – Vraj si sa
oženil s Erikou Falckovou. Pozdravuj ju, jej knihy sa mi
veľmi páčia.
– Poteší sa, – odvetil Patrik a zakýval Luddemu, ktorý
sa priam rozplýval od toľkej pozornosti.
– Akde pracuješ? – spýtala sa zvedavo Karin. – Naposledy
som o tebe počula, keď som bola v revíznej správe. Ale
to je už dávno. Odišla som odtiaľ pred troma rokmi. Teraz
som na materskej dovolenke, na podpore od istej firmy, čo
poskytuje ekonomické konzultácie.
– No a ja som na rodičovskej dovolenke už tretí deň, –
oznámil hrdo Patrik.
– To je skvelé! A kde máš...? – Karin sa obzerala dokola
a Patrik sa previnilo usmial.
– Teraz je s Erikou, potreboval som vybaviť pár záležitostí.
– Tak to dobre poznám, – žmurkla naňho Karin. – Simultánna
kapacita mužov je bezhraničná.
– Nejako tak, – odvetil trochu zaskočený Patrik.
– Počuj! Niektorý deň by sme sa mohli poprechádzať
spolu s deťmi! Nie je jednoduché zabaviť ich, ale dvaja sa
prehrajú a my by sme mali možnosť rozprávať sa s iným
dospelým. A taká možnosť sa vyvažuje zlatom! – zagúľala
očami a potom spýtavo pozrela na Patrika.
– Ale jasné, tak kedy sa stretneme?
– S Luddem chodievam na dlhú prechádzku každý deň
okolo desiatej. Ak chceš, môžete sa pridať. Čo keby sme sa
stretli pri lekárni o štvrť na jedenásť?
– Výborne. Ozaj, koľko je hodín? Mobil som si zabudol
doma, používam ho namiesto hodiniek.
Karin sa pozrela na svoje náramkové hodinky. – Štvrť na
tri.
– Dočerta! Už som preč dve hodiny! – chytil nákupný
vozík a pobehol k pokladnici. – Uvidíme sa zajtra!
– O štvrť na jedenásť. Pred lekárňou. A nepríď o pätnásť
minút neskôr ako zvyčajne! – kričala za ním Karin.
– Ale nie! – zakýval jej Patrik a začal vykladať tovar na
pás. Veľmi dúfal, že sa Majka nezobudila.

Ranná hmla ešte ležala za oknom, keď sa začal pristávací
manéver nad Göteborgom. Kolesá lietadla sa s hukotom
dotkli zeme. Axel si oprel hlavu o opierku sedadla a zatvoril
oči. Urobil chybu. V okamihu sa mu pred očami začali
mihať obrázky, ktoré sa opakovali po všetky tie roky.
Vyčerpane otvoril oči. Dnes v noci toho veľa nenaspal. Skôr
len ležal v posteli vo svojom parížskom byte, prehadzoval
sa a vrtel.
Hlas ženy, ktorá mu zatelefonovala, znel veľmi mäkko.
Stroho, a predsa súcitne mu oznámila, čo sa stalo Erikovi.
Spôsob, akým to urobila, ho utvrdil v názore, že smrť blízkej
osoby neoznamovala prvý raz.
Až sa mu zakrútila hlava, keď si predstavil, koľkým ľuďom
v priebehu dejín museli doručiť oznámenie o smrti.
Najprv rozhovor s policajtom, kňaz čaká za dverami, alebo
prichádza obálka s vojenskou pečiatkou. Koľko miliónov
ľudí prišlo o život? Avždy sa musel nájsť niekto, kto o tom
podal správu.
Axel sa chytil za ucho. Rokmi sa z toho stal podvedomý
reflex. Na ľavé ucho vôbec nepočul, iba nejasné tiché šumenie,
no po dotyku vždy ustalo.
Zdvihol pohľad a zadíval sa von oknom, videl však len
svoj zrkadlový obraz. Sivovlasý, vráskavý osemdesiatnik.
Smutné, hlboko posadené oči. Dotkol sa tváre. Na okamih
sa mu zazdalo, že vidí Erika.
V tej chvíli kolesá narazili na pevnú zem. Bol doma.

Poučený malou nehodou v pracovni Mellberg zvesil
z vešiaka vôdzku a pripol ju Ernstovi na obojok.
– Tak poď, nech to máme za sebou, – hundral, ale Ernst
hneď šťastne vyrazil k dverám takou rýchlosťou, že Mellberg
musel pobehnúť.
– Ty máš viesť psa, nie naopak, – pripomenula mu Annika,
keď popri nej prebehol.
– Pokojne môžeš ísť miesto mňa, keď si taká múdra, –
frflal Mellberg, ale nezastavil sa.
Hrozné psisko. Až ho rozbolela ruka, čo sa ho usiloval
udržať. No len čo Ernst prudko zastal pri kríku, zdvihol nohu
a vybavil si potrebu, upokojil sa a v prechádzke pokračovali
už oveľa pokojnejším rytmom. Mellberg sa prichytil, že si
potichu píska. Napokon, veď mu bolo celkom príjemne. Čerstvý
vzduch, trochu kondičného behu, to mu naozaj neuškodí.
AErnst ho teraz poslúchal. Oňuchával lesnú cestičku,
ku ktorej dorazili. Pekne a pokojne. Mellberg si uvedomil, že
je opäť pánom situácie. Pevnou rukou riadi všetky udalosti.
Naučiť bastarda poslúchať, nebude tvrdý oriešok.
Vtom Ernst zastal ako prikovaný. Nastražil uši a napäl
každučký sval. Vzápätí sa rozbehol.
– Ernst! Dočerta! Čo to má byť? – zrúkol Mellberg, keď
ho pes mykol takou silou, že sa takmer rozpleštil. V poslednej
chvíli nadobudol rovnováhu a vyrazil za psom, ktorý
letel ako blesk.
– Ernst! Ernst! Stoj! Prestaň! K nohe! Okamžite! – dychčal
od nevídanej fyzickej námahy, ktorá mu nedovolila ani poriadne
zakričať, lenže pes ignoroval všetky rozkazy. Keď
napokon takmer bez dychu dobehli k zákrute, Mellberg
konečne pochopil, čo spôsobilo to šialenstvo. Ernst sa vrhol
na veľkého svetlosrstého psa, ktorý sa mu veľmi podobal,
veselo na seba vyskakovali. Ernst poťahoval jeden koniec
vôdzky, Mellberg druhý.
– Señorita, k nohe! Fuj! Sadni! – vykríkla nízka tmavovláska
ráznym hlasom na psa, ktorý na rozdiel od Ernsta
ihneď poslúchol a vycúval z objatia svojho znovunájdeného
priateľa. Zahanbene si sadol a spod hustých chlpov pozoroval
svoju paničku.
– Fuj, Señorita, to sa nerobí! – žena prinútila psa, aby sa
jej pozrel do prísnych očí, a Mellberg chvíľu odolával pokušeniu
postaviť sa do pozoru.
– Prepáčte... ospravedlňujem sa... – vyjachtal napokon
a ťahal vôdzku, aby Ernstovi zabránil znova sa vrhnúť na
psa, ktorý, súdiac podľa mena, bol psia slečna.
– Váš pes nemá pred vami rešpekt, – vyhlásila žena príkro
a pozrela naňho rovnako prísne ako pred chvíľou na svojho
psa. Jej južanský vzhľad umocňoval jemný cudzí prízvuk.
– No, veď to ani nie je môj pes... iba sa oň starám, kým –
Mellberg si uvedomil, že jachce ako pubertiak. Odkašľal si,
potom začal odznova, trochu odvážnejším tónom: – Nie
som veľmi zvyknutý na psy. A toto nie je môj pes.
– Ale tvári sa presne naopak. – Ukázala sa Ernsta, ktorý
si medzitým sadol k Mellbergovým nohám a sledoval
ho zbožným pohľadom.
– Áno, nie... – zaodŕhal zahanbene Mellberg.
– Ak chcete, môžeme sa prechádzať spolu. Volám sa
Rita, – podala mu ruku, ktorú po chvíľke váhania stisol.
– Celý život som mala nejakého psa. Mohla by som ti pomôcť.
A vo dvojici sa prechádza príjemnejšie, – prešla na
tykanie, no nečakala na jeho odpoveď a vykročila po lesnom
chodníčku. Mellberg ani nepochopil, ako sa to stalo,
no pristihol sa, že odhodlane kráča za ňou. Akoby si jeho
nohy robili, čo sa im zachce. Ernst, samozrejme, neprotestoval.
Zladil svoj krok so Señoritiným a vykračoval za ňou,
radostne vrtiac chvostom.

Recenzie a kritiky

Originálny názov: Tyskungen Rok vydania: 2012 ISBN: 9788055607597 Rozmer: 130×210 mm Počet strán: 408 Väzba: pevná s prebalom Jazyk: slovenčinaŠtýl: napínavý

Zaradené v kategóriách