Zabíjačka a iné rozkoše (Filan Boris)

Boris Filan , Slovart (2012)

🌴 Máme na sklade, posielame ihneď.
11,95€
Zľava 7%
11,11€



Čo si predstavíte pod názvom Zabíjačka a iné rozkoše? Plný stôl dobrôt? Zábavu, chute a vône? Boris Filan ich zasa namiešal neúrekom. Nedajú sa zjesť, ale ochutnať áno, aspoň prenesene. Rozprávanie o dokonalosti vajíčka, státí v radoch, strojopisovom prstoklade aj o džbáne, s ktorým sa chodí po pivo, až kým sa raz nerozbije. Akých je jeho sedem divov sveta? A čo by si zobral na opustený ostrov? Ak máte radi rozprávania Borisa Filana, opäť si prídete na svoje.


Rozhovor s autorom


Ako súvisí s obsahom Tvojej knihy motto: „Sliepka sa iba zúčastňuje, ale sviňa ide s kožou na trh“?

V tejto knižke sú dve novinky. Prvý raz mám látkovú záložku. A motto som premiestnil zo zadnej strany na prednú. Záložka je, aby ľudia nezabudli, kde prestali čítať. A motto, aby sa mohli zamyslieť. Taká myšlienka musí mať svoje tajomstvo. Aj na trhu si môžeš kúpiť vylúpané slnečnicové a tekvicové jadierka, ale nie je to ono. A kto to motto nevylúska, nech sa spýta najbližšej sliepky, alebo tej druhej.



Čo spôsobuje, že sa v Tvojom rozprávaní okrem tradičného fejtónového rázu objavuje čoraz viac znakov eseje?

Kdeže eseje. To sú témy z krčmy Lýceum, kde sa pri našom stole strieda filozof, rómsky murár, doktor z pohotovosti, opitý Leninov duch, kozmológ. To je tá Hrabalova hospoda, v ktorej sa hovorom každý stáva tým, ktorým by iba chcel byť. Jeden poslucháč mi napísal, že ma počúva a číta, lebo mu moje veci pripomínajú kázne. Takmer súhlasím, ale ja by som to nazval nekázne.



Čo má Tvoja kniha Zabíjačka a iné rozkoše spoločné s cestopisom a čo s encyklopédiou?

V dobrej spoločnosti človek cíti, že môže byť beztrestne úprimný. A môže hovoriť, o čom sa mu žiada. Toto sú iba moje príspevky do spoločnosti mojich rovesníkov, ktorí súčasne čítajú fyziku pre druhý ročník gymnázia, kuchárske knižky aj T.S. Eliotovu poéziu. Ponúkam knižnú plejskavicu, v ktorej musí byť trošku hovädziny, baraniny, sviňaciny, cibule aj korenia. Keď som bol chalan a dostal som bláznivý nápad, alebo som niečo videl, čítal a počul, čo ma nadchlo, bežal som k susedom a už na schodoch som kričal svoju novinku. S tým istým nutkaním to dnes píšem, alebo rozprávam v Pálenici. Bolo by senzačné, keby ľudia mali z čítania také potešenie ako ja z písania.



Pri jednej príležitosti si sa označil za cynického romantika. Nie si predsa len v tejto knihe skôr romanticko-nostalgický ako zreteľne cynický?

Traja muži na H – Hammel, Heller a Hrabal ma naučili nosiť okuliare s jedným sklíčkom poetickým a druhým cynickým. Som súčasne úprimný aj introvertný, zvedavý aj presýtený informáciami, tolerantný aj neobjektívny. Prečo by som mal predstierať jednoduchosť; som veľký, všeličo sa do mňa vojde. V Rozhovore majstra s hlúpym žiakom som povedal majstrovými ústami: „Vraciam sa k dobrým starým knižkám. Ale to, čo som čítal kedysi, teraz preskakujem. A to, čom som vtedy preskakoval, pozorne čítam.“ Tak to robím so svojím životom.



Prečo je Slovensko zaujímavá krajina?

Lebo sme v porovnaní s veľkými národmi veľmi mladá nedefinovaná spoločnosť. Globálne prebieha dramatická zmena vo vnímaní sveta. Kedysi všetko hodnotné malo hlboké korene, mocný kmeň, obrovskú korunu a vzácne plody. Dnes existuje iba celoplanetárna hladina zákazníckej slasti, na ktorej sa veci bez koreňov vznášajú ako planktón. Časti toho planktónu sa ľubovoľne spájajú do malých celkov. Všetko je rovnocenné a nahraditeľné. Kopírovateľné a recyklovateľné. Je zaujímavé žiť takú dobu. Usilovať sa pochopiť prúd myšlienok, túžob a závislostí, ktoré dodávajú životu jeho silu. Nedať sa ním strhnúť, ale pokúsiť sa objaviť zachovaný zložitý systém odvodňovacích kanálov a hatí. Strach, pochybnosti, nepoctivosť, žiadza, porušené sľuby, vražda, láska, neistota, čo sa týka zámerov Božích. To všetko vidím, chápem. Mozog mi ponúka rôzne protichodné riešenia, ale napriek tomu si uchovávam istú mierne rezignovanú rovnováhu. Je zaujímavé sledovať, ako sme to, čo iní považujú za kultúrnu katastrofu, radostne prijali za svoje. Súčasné Slovensko je smutne šťastný sockap mutant, pasúci sa na odpadkoch spotrebného raja.



Čo rozhodlo, že sa do titulu knihy dostali práve „zabíjačka a iné rozkoše“?

Myslím si, že v rozprávaní o zabíjačke a jej rituáloch je obsiahnuté veľa z toho, čo považujem za dôležité povedať aj vyspovedať. Na zabíjačky u mojich starých rodičov si spomínam ako na niečo hrejivé, krásne, spoločné. Zabíjanie živého, násilie a smrť nás fascinuje – stačí si hociktorý večer pozrieť všetky televízne stanice. Porozprávať si s niekým múdrym v Panta Rhei pri káve je radosť. Ale zažiť spolu zabíjačku, to je mystérium. My aj svoju lásku prejavujeme zabíjaním. Naučili sme sa to od Stvoriteľa. To on svojim dietkam nakoniec tak ďakuje za to, že sa milovali a množili, ako im prikázal. .



Čím sa líši Boris Filan, rozprávajúci v rádiu, od Borisa Filana, autora knihy, prípadne Borisa Filana, rozprávajúceho historky v súkromí?

Dosť dlho mi trvalo naučiť sa písať tak ako rozprávam. Občas mi ľudia hovoria, že pri čítaní počujú môj hlas. V súkromí rozprávam opatrne, lebo moji najbližší už moje príbehy poznajú a nenápadne pri mojich historkách žmúria ušami. Našiel som si únikové cestičky. Zo všetkého mám najradšej, keď sa niekde túlam a potom si doma sadnem, uvarím si kvalitný čaj a zapnem počítač. Teším sa, ako mi môj mozog podá správu o tom, čo som videl, čo si o tom myslím a ako to najlepšie vyrozprávať. Niekedy som na konci stránky sám prekvapený, čo prsty vypriadli. A poviem si: „No nehovor!“



Pretlmoč, prosím, teóriu o najlepšom rozhovore.

Navštívil som v Brne maliara Vlastu Zábranského. Vlasto si prečítal otázky, ktoré som si preňho pripravil a nečakane ho to rozrušilo. „Ty otázky jsou zbytečne chytrý. Na ty ja odpovídat nebudu. Ja umím odpovídat jenom na hloupé otázky. Odpovídat chytře na chytré otázky, to není nic těžkého. Ale já odpovídám chytře na hloupé otázky, to je umění. Musíš mi vymyslet hloupé otázky a já ti chytře odpovím.“
„Podľa mňa tieto sú hlúpe.“
„Jsou, ale né dost,“ pridala sa Vlastova manželka a to ju tak rozosmialo, že si obliala nohy vínom.



Do akej miery si prebral so svojimi známymi výskyt ich príhod v tejto knihe?

Ľudia sa so mnou kamarátia na vlastné nebezpečie. Ak som sa niekoho dotkol, dodatočne sa mu ospravedlňujem. Ale nech rátajú s tým, že to spravím znova. Asi to tak musí byť.



Prečo je všednodennosť zábavná?

Lebo človek nikdy nevie, kedy mu srdce zablúdi v niečom, čo pripomína domov, alebo aspoň použiteľnú minulosť.




Ukážka textu z knihy


Život je plný prekvapení. A najväčšia šou nastane, keď sa
podarí prekvapiť obecenstvo niečím známym. Keď niekto
obyčajný, všedný zrazu zažiari ako hviezda. To vo filmoch,
v knihách a v televíznych seriáloch milujeme. Aj v rozprávkach
je to najúspešnejší trik. Nenápadná chuderka v myšacom
kožúšku odhodí inkognito a my sa dozvieme, že
ona je tá vyvolená – deti vtedy výskajú od šťastia a dospelí
uvažujú, prečo im sa to v živote nepodarilo. Viete, prečo
nie? Lebo v živote to nikto neocení. V živote iným neželáme,
aby sa niekto stal zo dňa na deň spoločenskou alebo
politickou celebritou. Lenže v poslednom čase nám nič iné
nezostáva, ako to zobrať na vedomie. Dáka nula sa stane
ministrom, ktosi príde do novín a oznámi, že od včera je
miliardár a úspešný podnikateľ. Len tak, z ničoho nič. Bez
toho, že by sa zmenili, obrovsky stúpnu na cene, hoci ich
hodnota zostala taká istá. To sa nedávno odohralo s jedným
naším verným, prehliadaným priateľom. A nie iba
s jedným, s miliónmi. Slepačie vajíčka šokujúco zdraželi.
Až nám to vyrazilo dych. Čo? Vajcia po dvadsaťpäť centov?
U susedov za osem českých korún? Vybuchla vajcová
bomba. Kto mal doma v zásobe od babky pár vajec, zo
dňa na deň zbohatol. Sliepky sa začali kradnúť ako drahé
mobily. Predavači a producenti vajec sa stali kráľmi zemegoogle.
Tak ako sa kedysi zo dňa na deň stali zo všetkých
majiteľov úbohých bytov papieroví milionári, dnes sa nám
to stalo s vajcami. V českej televízii, v programe Kluci v akci
si sympatickí mladí kuchári navzájom hovoria: „Podej mi
to naše zlato!“ Alebo: „Vrazíme do toho tři zlata!“ Myslia
vajíčka. Ani ja som nemohol uveriť novej cene našich, už
aj tak dosť drahých, slepačích vajec. Tak som skočil do Rakúska,
do Kittsee, kde kupujeme takmer všetko lacnejšie
ako doma. A zistil som, že v Rakúsku sú vajíčka ešte drahšie
ako tie naše po nepochopiteľnom zdražení. Že ich najlacnejšie
stoja toľko ako naše najdrahšie. Občania Slovenska,
postihla nás vajcová pohroma! Zaslúžili sme si ju! Je
to trest za nevšímavosť a pýchu. Nevážili sme si naše staré
dobré vajcia. Nevážili sme si svoje milé a skromné sliepky.
V skutočnosti vajíčka nezdraželi, iba sa ocitli tam, kde dávno
patrili. Medzi vzácnosti. Zástupným dôvodom zvýšenia
ceny vajec je norma EÚ na priestor pre sliepky. A čo benzín
a nafta? Tým aké klietky zväčšili? A chlieb a čokoľvek na čo
sa pozrieme? Ako je možné, že všetko sa tak cenovo pozlátilo,
zhodnotilo, stalo sa vzácnym? Poviem vám to. Niekto
nás neuveriteľne okráda. A sliepky to nie sú. Vajíčko za nič
nemôže. To tí vajčáci, čo tvrdia, že chceli a chcú naše dobro.
Predstavte si, že by ste museli určiť jeden jediný div sveta.
Čo by ste povedali?
Ja by som to nepovažoval za ťažkú úlohu. Máte ten zázrak
na dosah, máte ho doma, v chladničke alebo v komore.
Keby som ja mal povedať, čo považujem za najväčší
div sveta, bez zaváhania by som povedal – vajíčko. Presne
to, ktoré kradneme sliepkam. Zázrak sú aj vajíčka motýľov,
kolibríkov, slimákov, prepelíc, husacie vajíčka, pštrosie
vajcia a skamenené vajčiská dinosaurov. Ale to sú vzácnosti
(tak ako slovo vajčisko, ale aj to sa používa, iba je k tomu
málokedy príležitosť).*
Slepačie vajíčko je úžasné, lebo je také dostupné. Aj
keď je drahota, na vajíčko má ešte každý. Vajíčka sú chutné,
výživné, sú dosiahnuteľné a... krásne. Vajíčko je dizajnérsky
zázrak. Jeho tvar je účelný, dokonalý a moderný.
Keby boli vajíčka vzácne a zriedkavé, radi by sme
platili za kus 100 dolárov, zakladali by sme spolky majiteľov
vajíčok. Lenže vajíčka sú všade. Ľudia na dedine
si ich sami produkujú, nie je problém si ich kúpiť
na trhu, v mliekarni, v potravinách. Keď nie je doma
nič, iba vajíčka a zvyšky, dá sa z nich vykúzliť najväčšia
lahôdka, praženica so slaninkou, so šunkou, s hráškom
alebo iba na cibuľke. Vajíčko sa ľahko spriatelí s každým.
Ak nemáte ani to málo, dá sa vajíčko uvariť namäkko
a posolené chutí lepšie ako kaviár. Je dobré s rezancami,
so zemiakmi, po indonézsky s ryžou. Vajcia so šunkou,
omeleta a volské oko – to sú šperky rána. Vajíčko môžete
použiť ako stratené v polievke, vyrobiť si z neho cesto,
vajcovú penu z bielka a cukru alebo domácu majonézu.
Môžete ho krájať na kolieska ako ozdobu na chlebíčky
a jednohubky. S liehom sa dá vyčariť božský ajerkoňak,
ktorý nádherne lepí ústa. A v čase núdze sa dá z vajíčok
vyrobiť aj žltučké tekuté mydlo. Môžete vajíčko vyfúknuť,
žĺtok a bielok zjesť a zo škrupiny spraviť umelecké
dielo. A keď príde Veľká noc, tak stačí kúpiť pár
samolepiek, farbu, uvariť vajíčka natvrdo a máte nádherný
darček, ktorý sa dá aj zjesť. Alebo môžete vajíčko
šupnúť pod zadok svojej obľúbenej sliepke a ona vám
z neho vysedí kuriatko. A keď sa včas nerozhodnete pre
žiadne využitie a vajíčku uplynie záručná doba, tak sa
z neho stane záprdok a vy ho môžete ako páchnuci minigranát
hodiť na svojho politika. Až pôjdete najbližšie
do chladničky, aby ste si ukradomky spravili chlieb so
syrom a cibuľkou, otvorte tú plastovú priehradku vpravo
hore. Vajíčka si tam sedia vo svojich jamkách ako výsadkári
a trpezlivo čakajú, kedy nám budú môcť poslúžiť.
Vyberte jedno a podržte ho v ruke. Vychutnajte si jeho
tvar, hladkosť, čistotu. Uvedomte si, že práve držíte zárodok
celého vesmíru. To žlté srdce uprostred vajíčka je
kúsok slnečného ohňa.

Najprv o dvoch omyloch týkajúcich sa s vajíčok. Prvý súvisí
s tým, že väčšinu života som bol presvedčený, že vtáci
žijú v hniezdach. Je to lákavá a milá predstava, že majú
na strome akýsi bytík, predizbu, obývačku aj hniezdnu
spálňu. V skutočnosti vtáci stavajú a používajú hniezda
na znášku vajíčok a výchovu mláďat. Predstava o hniezde
ako vtáčom domčeku je ilúzia. Mnohé vtáky kladú vajíčka
na holú zem, do opustených hniezd po iných vtákoch,
alebo pôvodných majiteľov hniezda vyženú. Hniezdo
má svoje výhody kvôli udržovaniu tepla a svojím tvarom
chráni vajíčka, aby sa nerozkotúľali. Druhý omyl, v ktorom
som žil, je krehkosť škrupiny vajíčka. Väčšinou sa
nám dostanú do ruky vajíčka domácich sliepok a tie boli
rokmi špeciálne vyšľachtené. Znášajú trikrát väčšie vajíčka
ako sliepka kura džungľového (Gallus gallus). Vajce sa
zväčšovalo, lenže materiálu na škrupinku nepribúdalo,
spotreba vápnika objemom neúmerne stúpala, a tak bola
škrupina čoraz tenšia a krehkejšia. Ale iné vajíčka majú
škrupinu hrubšiu a prekvapujúco odolnú. Možno to šokové
zdraženie vajíčok bolo dobré na to, aby som si ten
zázrak lepšie pozrel. Možno, keď vám poviem, čo som
zistil, už nebudete jesť vajíčka s takou chuťou, ale začnete
sa na ne pozerať s veľkou úctou. Vajíčko je zázračný
kozmický modul.
Kto vymyslel, navrhol a stvoril vajíčko a jeho obal, si
zaslúži Nobelovu cenu za funkčnosť a dizajn. Pri pohľade
na anatomický prierez vajíčka od úžasu nedýcham.
Je to dokonalý modul na vznik, vývoj a zrod nového
života. Ako je to majstrovsky skonštruované, obložené
a funkčné! Bielok, žĺtok, škrupinu poznáme. Ale je tam
chorión, ktorý nahrádza embryu pľúca, amnión, tekutinou
naplnený vak, ktorý chráni zárodok pred otrasmi.
Alantois zhromažďuje odpad z ľadvín. Na špici je vzdušná
komôrka, ktorá pôsobí ako kondenzátor, ktorý šetrí
vodu. A uprostred toho vyvíjajúci sa zárodok, ktorý sa
vo finále premení na žltučké kuriatko a kúzelníckym trikom
vyskočí z vajíčka na ten náš boží svet. Dvadsaťpäť
centov? Za niečo také nádherné a dokonalé? Sto eur by
bolo málo. Na konto majiteľa patentu.
Okolo vajíčok je veselo. Keď sme po alkoholickom záťahu
prišli do zamestnania, vždy sa našiel kamarát, ktorý
povedal: „Bože, ty vyzeráš, ako keby ti kuna vajcia vypila.“
Nič tak nepobaví, ako keď sa niekomu inému dostane
na panvicu pokazené páchnuce vajíčko. Martin Rázus
ho nazýva záprtok, ale Kukučín to napáli bez servítky
ako záprdok.
Po anglicky sa to povie wind-egg, ale keď to dáte do počítačového
prekladača, vypľuvne vám poetické vajcia vetra.
Je krásna predstava, že vietor sa tiež niekde vyliahne
z vajíčka len ako vánok, má malé slabé krídelká a iba sa
učí lietať, kým z neho nevyrastie mohutný vetrisko. Angličania
hovoria vajciam na spôsob volského oka sunny side
up, čo je vajíčko slnečnou stranou hore a to sa mi k tým
vetrom nádherne hodí. A vlastne ani slovenský záprdok
nie je, s prepáčením, od vetrov ďaleko. Česi ho volajú pukavec
a aj tam je zdrojom veselia. Kým sa vám také skazené
vajce nedostane do ruky, lebo to je katastrofa. Zamyslený
ich rozbíjam, teším sa na voňavú praženicu, vylievam
obsah vajíčka do misky a zrazu – zlý démon sprevádzaný
strašným pachom síry. Stalo sa mi to iba trikrát v živote
a každý raz si pamätám navždy. Moja stará mama mala
názor, ktorý mi vyhovuje. Nebola na vajíčko nahnevaná,
len povedala: „Chúďa, je celé zezápučené.“
Môj starý otec mi poradil, aby som v živote jedol iba vajíčka
od známej sliepky. On to bez výnimky dodržoval
a dožil sa takmer 90 rokov. Lenže kedysi neboli čerstvé
domáce vajcia problém. Nosila nám ich domov z dediny
žena v košíku, zabalené do novín. A stará mama z Mlynskej
doliny mala svoje sliepky, takže sme len išli dole
do kurníka, stará mama zalovila a vytiahla čerstvučké vajíčka,
z ktorých som mal praženicu na raňajky. Na bravčovej
masti, usmažené na veľkej čiernej otlčenej panvici
s dlhou rúčkou. Domáci chlieb, rajčina zo záhrady,
nakrájaná a posolená. Nič lepšie na svete som nejedol,
ani krajšie nie, lebo naše sliepky mali od trávy žĺtky až
oranžové. Ochutnal som iránsky kaviár, parmskú šunku,
foie gras – paštétu z husacích pečení, ináč tiež dobrá,
ale praženica z vajíčok od známej sliepky je najväčšia
lahôdka. Aj ja som sa usiloval dodržovať zásadu starého
otca, ale mal som jednu slabôstku. Miloval som ruské
vajcia v bratislavskom Mliečnom bare. Boli to vajíčka
uvarené natvrdo, v papierovej miske, zaliate ostro rozvoniavajúcou
majonézou, ozdobené prúžkom kapie. Podľa
mňa sú čerstvejšie a chutnejšie aj tie čínske storočné vajcia,
ale tisícky a milióny Čechoslovákov podľahli mágii
ruských vajíčok. Predávali sa v bufetoch, v mliečnych baroch,
v závodných jedálňach. Neboli vždy, ale vtedy zrazu
z hojdacích kuchynských dverí vyšla staršia žena v kostýme
vajcovej kňažky. Mala na sebe trošku ufúľaný, kedysi
biely pokrčený plášť a na hlave neforemnú čiapku.
Tá žena niesla veľký podnos a na ňom naskladaný zástup
ruských vajíčok, z ktorých by dietológ zamdlel a hygienik
dostal infarkt. Natvrdo uvarené vajcia, ktovie odkiaľ, sa
topili v závejoch hustej mastnej majonézy. A ľudia pred
pultom podľahli mágii unikátnej lahôdky. Nikde inde
na svete som ruské vajíčka nevidel, v Rusku už vôbec
nie. Každý sme si kúpili jedno alebo dve, k tomu čerstvý
rožok, kofolu a pokrivenou alumíniovou vidličkou sme
do seba nahádzali tú príšernosť. Zázračné bolo prekrojenie
ruského vajíčka bokom vidličky. Na pár sekúnd sa odhalil
tenký bielok a ktovie prečo zelený žĺtok. Ale vzápätí
ich zaliala vlna majonézy a boli sme stratení. Dnes, keď
si na ruské vajce spomeniem, cítim v ústach čudnú chuť
tehlovej vajcovosti a mazľavej kyslosti majonézy. Nedokázali
sme sa ruských vajíčok nasýtiť, boli sme schopní jesť
ich denne, niektorí spolužiaci na ruských vajciach roky
žili. Nešlo totiž o výzor a chuť. Spoločnosť ľudí sa vtedy
dohodla, že je to lahôdka a poznávacie znamenie vtedajšieho
Československa. Z tej misky sme alumíniovou
lyžičkou jedli kúsky domova. Dnes, keď sa ruské vajcia
vrátili do Moskvy, je pre mňa tým jedlým domovom praženica
z vajíčok od známej sliepky.

Hlúpy skúpy gazda choval na dvore sliepku, ktorá jedného
dňa začala znášať zlaté vajíčka. (Je zaujímavé, že kombinácia
hlúpy skúpy priťahuje bohatstvo.) Sliepka každý
deň zniesla jedno vajce z číreho zlata. Keď sliepka zakotkodákala,
lakomý gazda išiel do kurníka, vybral zlaté
vajce, rukávom ho preleštil, aby sa pekne ligotalo a uložil
ho do košíka. Veľmi nad tým zázrakom neuvažoval,
len ho trápilo, že sa nemá komu pochváliť. Nakoniec
nevydržal a pozval k sebe múdreho suseda. Ukázal mu
svoj poklad aj sliepku. Múdry sused krútil hlavou. Bol
presvedčený, že vnútri v sliepke je ukryté veľké tajomstvo,
ktoré treba odhaliť. Nahovoril hlúpeho gazdu, aby
sliepku chytili, zabili a vypitvali. Nech si však jej vnútro
akokoľvek pozorne obzerali, nič zvláštne v nej nenašli.
Hlúpy skúpy gazda postupne zlaté vajcia predal, peniaze
utratil a stal sa z neho chudobný múdry gazda.
Pochopil, že človek nemusí vedieť všetko.

Jazyk: slovenský Rok vydania: 2012 Rozmer: 130×210 mm ISBN: 9788055606804 Počet strán: 200 Väzba: pevná s prebalom