✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup

Lingvistická analýza slovenských ľudových rozprávok a ich modernizácií obohatená o dobové reálie ako aj slovensko-slovanské súvislosti a súbežnosti. Publikácia obsahuje nasledujúce kapitoly:

Vstupné slovo k čitateľovi

O čom hovoria slovenské rozprávky

Akou rečou hovoria slovenské rozprávky v podaní ich zberateľov a vydavateľov

Slovenský jazyk a slovenský svet v ľudových rozprávkach

Úskalia modernizácie textu slovenských rozprávok

Niektoré slovensko-slovanské súvislosti a súbežnosti

Ukážka textu z knihy

O čom hovoria slovenské rozprávky

Doterajší výskum jazyka slovenských ľudových rozprávok uverejňovaných predovšetkým Pavlom Dobšinským ukázal, že sú to texty, ktoré tvoria cennú súčasť nášho kultúrneho dedičstva. Možno v nich objaviť mnoho zaujímavých údajov aj o slovenskom jazykovo-historickom vývine. Ukazuje sa to zreteľne najmä vtedy, keď jazyk slovenských ľudových rozprávok porovnávame s jazykom starších písomností zo Slovenska, s údajmi zo súčasného slovenského jazyka (z jeho spisovnej podoby i z nárečí) i z iných, najmä slovanských jazykov, a s ľudovou slovesnosťou.

Rozprávkové deje sa odohrávajú v slovenskom svete, t. j. v slovenskej prírode, v slovenskom spoločenskom prostredí s jeho zvykovými a pranymi normami, inštitúciami a mnohými reáliami. Aj rozprávka nám teda často umožňuje nazrieť do slovenskej minulosti, do reálneho sveta a života našich predkov, lebo rozprávkový príbeh sa v mnohých sprievodných okolnostiach, situáciách a príbehoch odohráva v slovenskom svete, hoci rozprávka miesto príbehu udáva len všeobecne (kde bolo tam bolo, za siedmimi horami a pod.). Tak sa aj všeobecné, u mnohých národov známe a vandrovné motívy poslovenčujú, prispôsobujú a zdôverňujú, čo sa výrazne prejavuje aj vo všetkých jazykových zložkách ľudového rozprávačstva. V rozprávkach sa zobrazujú povahové vlastnosti ľudového hrdinu, ktorý hľadá svoje šťastie, verí vo víťazstvo spravodlivosti, na ceste za svojou pravdou prekonáva všetky prekážky, udatne bojuje so zlom, s ľudskou zlobou a neprávosťou. Jeho zbraňou je odvaha, jasný prezieravý rozum, fortieľ a vtip, najmä však statočnosť, čisté srdce. Na jeho strane sú nadprirodzené sily dobra, ktoré ho ochraňujú a pomáhajú mu hľadať správny smer na strastiplnej kľukatej ceste za spravodlivosťou. Na jej konci je triumfálne víťazstvo dobra a kruté potrestanie zla. Krutý trest sa v rozprávkach vníma ako zaslúžená, spravodlivá odplata. Neohrozený ľudový hrdina, ktorý dosahuje svoje vytúžené šťastie (musel si ho tvrdo zaslúžiť), je bohato odmenený. Rozprávka je nekompromisná. Všetkého je v nej vrchovato. Ani najkrutejšie zlo nezvíťazí – vyhráva len dočasne, prechodne. Koniec je šťastný.

Rozprávka sa netvári nezaujato, nie je polovičatá. Vždy nadŕža svojmu ľudovému hrdinovi. Rozprávač má dostatok výrazových možností na vyjadrenie postoja, na zainteresovanie poslucháča, ktorého vťahuje do deja ako angažovaného účastníka, na vyjadrenie dôverného vzťahu medzi rozprávkovými partnermi, má množstvo prostriedkov na označenie miery, veľkosti, stupňa intenzity a vlastností predmetov, javov, situácií a dejov, má nepreberné bohatstvo frazeologických spojení, metafor a prirovnaní, častíc, zámen, citosloviec, druhotných a modálnych významov slovesných časov a spôsobov, zdrobnenín a synoným.

Hoci P. Dobšinský (spočiatku spolu s A. H. Škultétym) vydával ľudové rozprávky v spisovnej slovenčine, zachovával v texte celý rad nárečových prvkov ako súčasť ľudového rozprávačstva. Takéto vydania rozprávok (prostonárodných slovenských povestí) sa stali ľudovým čítaním. Majú nemalú zásluhu na šírení štúrovskej spisovnej slovenčiny.

Z ľudovej reči pochádza celý rad slov a výrazov, ktoré sú už dnes archaizmami alebo v procese jazykovo-historického vývinu zmenili svoju významovú stavbu, niektoré sú v dnešnej slovenčine celkom neznáme, hoci sú v starších slovenských písomnostiach dobre doložené. Medzi vybratými príkladmi možno uviesť príslovku pravo vo význame „priamo, rovno“ a sloveso napraviť vo význame „narovnať,“ ďalej podstatné meno dunaj v apelatívnom význame „potok,“ krajec vo význame „krajčír,“ kňahňa vo význame „urodzená pani,“ polata/palota „palác, honosná stavba“ i „parádna miestnosť, sála,“ svetlica „predná, lepšia, svetlá izba,“ paripa „parádny, bujný kôň,“ hospoda vo význame „prechodné ubytovanie, prenajatý byt,“ hostinec vo význame „dom na prechodné ubytovanie a stravovanie hostí,“ pokon „koniec,“ pokona„posledný,“ samoštvrtý „jedna plus tri ďalšie osoby,“ strela (jasná, paromová,okovaná, jazerná) „blesk“ (v nadávkach a kliatbach), zabožiť sa, zaveriť sa „zaprisahať sa,“ pokloniť sa „pozdraviť sa“ a pod. Sem patria aj v rozprávkových textoch bežne doložené spojenia podstatných mien v inštrumentáli s predložkou pod s časovým významom „počas, cez, za, v priebehu“ (pod tým časom, pod troma dňami). V rozprávkach nájdeme historizmy, ktoré v čase ich zápisu boli ešte bežne používanými slovami, ako napr. dráb, hajdúch, polgár, boženík, stolica, pán stoličný i celý rad najmä právnych termínov, ako napr. pravda, právo, ponosa, súd v starobylých významoch doložených aj v starších slovenských písomnostiach. Sú tam názvy mnohých ďalších reálií, používaných presne v historicky doložených významoch, ako napr. názvy peňažných jednotiek babka, turák,grajciar, groš, zlatý, toliar, dukát a i.

Dnešní upravovatelia textov ľudových rozprávok, ich modernizátori či „sprístupňovatelia“ najčastejšie…