✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup
Jedno rozhodnutie ťa môže zmeniť alebo zničiť. Každé rozhodnutie má však svoje dôsledky a po napätí, ktoré vzniklo medzi frakciami, sa Tris Priorová snaží zachrániť seba a tých, ktorých miluje. Zápasí s ničivými otázkami o smútku a odpustení, identite a oddanosti, politike a láske. Iniciačná ceremónia Neohrozenosti mala byť pre Tris dňom osláv a radosti, no skončila sa krvavými bojmi. V mysliach a dušiach frakcií sa rozhostil nepokoj, napätie každým dňom narastá. Tris stojí pred výzvou. Aby pomohla sebe a ostatným, musí naplno rozvinúť svoju divergenciu, aj keď nevie, čo všetko tým môže stratiť.
Ukážka textu z knihy
PÄTNÁSTA KAPITOLA
Prenikavá bolesť postupne pominie a nahradí ju tupá. Vkĺznem
si rukou pod bundu a nahmatám ranu.
Nekrvácam, ale náraz ma strhol na zem, takže ma muselo
niečo zasiahnuť. Prejdem si prstami po pleci a na mieste,
kde som kedysi mala hladkú kožu, zacítim podozrivý hrboľ.
Kúsok od mojej tváre čosi buchne o dlážku. Kovový valec,
asi taký veľký ako moja dlaň, sa prikotúľa ku mne a zastane
mi pri hlave. Než ho stihnem odsunúť, z oboch koncov vyrazí
biely dym. Rozkašlem sa a odhodím valec preč, ďalej do
vestibulu. Ibaže nie je jediný, podobné sa povaľujú po celej
miestnosti a plnia ju dymom, ktorý nepáli ani neštípe. Len mi
na pár sekúnd zastrie zrak a potom sa úplne vyparí.
Čo tým kto sleduje?
Na dlážke okolo mňa ležia Neohrození so zavretými očami.
Zamračene si prezriem Uriaha. Nezdá sa, že by krvácal.
Nevidím žiadnu ranu v blízkosti dôležitých orgánov, takže
nemôže byť mŕtvy. Ale prečo stratil vedomie? Obzriem sa ponad
ľavé plece a zbadám Lynn, takisto bezvládnu a skrčenú
v podivnej polohe.
Zradcovia vojdú do vestibulu so zbraňami v rukách. Poviem
si, že sa zachovám ako vždy, keď neviem, čo sa deje: napodobním
ostatných. Zložím hlavu späť na dlážku a zavriem
oči. Kroky zradcov sa blížia, podrážky vŕzgajú na mramorových
dlaždiciach, srdce mi bije čoraz rýchlejšie. Zahryznem
si do jazyka, aby som potlačila výkrik bolesti, keď mi niekto
stúpi na ruku.
„Prečo vlastne nemôžeme všetkých postrieľať?“ ozve sa
akýsi hlas. „Ak nebudú mať armádu, tak vyhráme.“
„No tak, Bob, nemôžeme povraždiť všetkých,“ ozve sa
chladný hlas.
Zježia sa mi chlpy na zátylku. Ten hlas by som spoznala aj
o polnoci. Patrí Ericovi!
„Bez obyvateľstva by nemohla vzniknúť prosperujúca spoločnosť,“
pokračuje Eric. „A ty tu nie si na to, aby si sa vypytoval.“
Eric zdvihne hlas. „Polovica do výťahov, polovica na
schody, zľava aj sprava! Švihom!“
Kúsok naľavo odo mňa leží pištoľ. Keby som otvorila oči,
mohla by som ju zhrabnúť a zastreliť ho, ani by nevedel, kto
ho dostal. No nemôžem sa spoľahnúť, že by som pri dotyku
s pažbou zase nespanikárila.
Počkám, kým posledné kroky nezmiznú vo výťahoch alebo
nedoznejú na schodoch, a otvorím oči. Všetci vo vestibule sú
zjavne v bezvedomí. Určite nás postriekali niečím, čo vyvoláva
simuláciu, inak by som nebola jediná, čo zostala pri zmysloch.
Nechápem, čo sa deje – nepodobá sa to na žiadnu simuláciu,
ktorú som doteraz zažila, ale nemám o tom kedy premýšľať.
Vstanem, schmatnem nôž a snažím sa ignorovať bolesť
v pleci. Prebehnem k telu s modrou páskou na rukáve, ktoré
leží pri vchode. Bola to žena v strednom veku, v čiernych vlasoch
jej žiaria šedivé pramene. Snažím sa nepozerať na strelnú
ranu v jej hlave, ale aj v tlmenom svetle zazriem kosť a napne
ma na vracanie.
Mysli, Tris! Nezáleží na tom, ako sa volala alebo koľko mala
rokov. Záleží len na jej modrej páske, na tú sa musím sústrediť.
Snažím sa pod ňu strčiť prst, ale zjavne je prišitá, budem
musieť zobrať celú bundu.
Vyzlečiem si vlastnú bundu a prehodím ju žene cez tvár,
aby som sa na ňu nemusela dívať. Potom rozopnem tú jej a vyvlečiem
mŕtve ruky z rukávov, najprv ľavú, potom pravú, zatnem
zuby a vytiahnem ju spod ťažkého nehybného tela.
„Tris!“ ozve sa ktosi. Prudko sa obrátim, s bundou v jednej
ruke a s nožom v druhej. Nôž vzápätí schovám – votrelci
žiadne nemali a ja na seba nechcem privolávať zbytočnú pozornosť.
Za mnou stojí Uriah.
„Divergentný?“ spýtam sa.
„Hej,“ prisvedčí.
„Zožeň si bundu,“ poviem.
Čupne si k ďalšiemu zradcovi. Ten chalan vyzerá mladší
od nás, určite ešte nebol ani riadnym členom Neohrozenosti.
Pri pohľade na jeho smrteľne bledú tvár sa strhnem. Bol
príliš mladý na smrť, príliš mladý na to, aby sem vôbec išiel.
Tvár sa mi rozhorí od hnevu.
Navlečiem si ukradnutú bundu a Uriah so stisnutými perami
urobí to isté.
„Mŕtvi sú len oni,“ povie potichu. „Nezdá sa ti to divné?“
„Museli vedieť, že na nich budeme strieľať, ale aj tak zaútočili,“
uvažujem nahlas. „Na otázky nemáme čas. Musíme
sa dostať hore.“
Uriah vytreští oči. „Hore? Nechcela si povedať, že musíme
vypadnúť?“
„Chceš zdrhnúť, než zistíme, čo sa vlastne deje?“ Zamračím
sa naňho. „Než varujeme ostatných?“
„Čo ak nás niekto spozná?“
Pokrčím plecami. „Musíme dúfať, že nás nespoznajú.“
Prešprintujem ku schodom a Uriah ma nasleduje. Keď položím
nohu na prvý schod, zauvažujem, čo vlastne plánujem
urobiť. V budove sú určite aj ďalší divergentní, ale budú vedieť,
čo sa deje? Budú vedieť, že sa majú schovať? A čo vlastne
chcem dosiahnuť tým, že splyniem s armádou zradcov?
V hĺbke duše cítim odpoveď: pravdepodobne nedosiahnem
vôbec nič a zomriem. Pokúšam osud.
A ešte horšie: je mi to úplne fuk.
„Pôjdu zdola hore,“ dychčím. „Ty by si mal ísť... na tretie.
Povedz im, že treba evakuovať. Potichu.“
„A kam pôjdeš ty?“
„Sem na druhé,“ poviem. Plecom odtisnem dvere na druhé
poschodie. Už viem, čo tam budem robiť: hľadať divergentných.
Cestou po chodbe prekračujem bezvedomé telá v čierno-bielom
oblečení a spomeniem si na verš z pesničky, ktorú si decká
z Otvorenosti spievali, keď si mysleli, že ich nikto iný nepočuje:
Strašní čierni kruťasi
trhajú sa na kusy...
Tie slová mi nikdy nepripadali pravdivejšie než teraz, keď
som na vlastné oči videla, ako Neohrození na svojich bývalých
druhov zaútočili simuláciou podobnou tej, ktorá ich pred necelým
mesiacom donútila vraždiť členov Sebazaprenia.
Žiadna iná frakcia by sa takto nerozdelila. Harmónia by
nedopustila rozkol, nikto v Sebazaprení by neprejavil toľké
sebectvo, Otvorení by sa hádali, až kým by nedospeli k všeobecne
prijateľnému záveru a Informovaní by neurobili niečo
také nelogické. Naozaj sme krutá frakcia.
Prekročím natiahnutú ruku bezvládnej ženy s otvorenými
ústami a zahmkám si začiatok ďalšej slohy:
Chladní modrí roboti
platia daň za znalosti...
Premýšľam, kedy si asi Jeanine uvedomila, že Informovaní
a Neohrození by vytvorili smrtiacu kombináciu. Spojenie
nemilosrdnosti a chladnej logiky zjavne dokáže čokoľvek vrátane
uspania jeden a pol frakcie.
Pri chôdzi si dôkladne obzerám tváre a telá, hľadám nepravidelný
dych, rozochvené viečka, hocijaký náznak, že ľudia na
zemi bezvedomie len predstierajú. Zatiaľ všetci dýchajú pokojne
a ležia s pevne zavretými očami. Možno v Otvorenosti
žiadni divergentní nie sú.
„Eric!“ skríkne ktosi z opačného konca chodby. Volaný
okamžite zareaguje a vykročí rovno ku mne. Zadržím dych
a snažím sa nehýbať. Ak sa pohnem, tak ma zbadá, a určite ma
spozná, cítim to v kostiach. Skloním hlavu a napnem všetky
svaly v tele, až sa mi trasú. Nepozri na mňa – nepozri na mňa
– nepozri na mňa...
Eric ma obíde a zamieri do chodby naľavo odo mňa. Mala
by som hľadať ďalej, ale zvedavosť ma ťahá za Ericom a za človekom,
ktorý ho zavolal. Ten krik znel naliehavo.
Keď konečne odlepím pohľad od zeme, zbadám vojaka
z Neohrozenosti, ako stojí nad kľačiacou ženou v bielej blúzke
a čiernej sukni a s rukami založenými nad hlavou. Ericov
úsmev aj z profi lu vyzerá nenásytne.
„Divergentná,“ vyhlási. „Dobrá práca. Priveď ju k výťahom.
Rozhodneme sa, ktorých zabijeme hneď a ktorých odložíme
na neskôr.“
Jeho poskok chytí ženu za vlasy a zamieri k výťahom. Žena
zvrieskne a vyškriabe sa na nohy, aby ju neťahal za sebou
ako balík. Pokúsim sa prehltnúť, ale zdá sa mi, že mám v hrdle
guču vaty.
Eric znova vykročí po chodbe, vzďaľuje sa odo mňa. Snažím
sa nezízať na ženu, ktorá ho vzápätí nedobrovoľne nasleduje.
Zradca jej ešte vždy zviera vlasy v pästi. Viem, ako sa
vyrovnať s hrôzou: na pár sekúnd jej dovolím, nech ma paralyzuje,
a potom sa donútim konať.
Jeden... dva... tri...
Vyštartujem dopredu, plná nového odhodlania. Nemôžem
každého človeka dôkladne sledovať, to trvá príliš dlho. Ďalšiemu
nehybnému telu, ktoré mi príde pod nohy, stúpim na malíček.
Žiadna reakcia, ani trhnutie. Prekročím ho, vyhliadnem
si malíček ďalšej obete a pevne naň pritlačím špičku topánky.
Stále žiadna odpoveď.
„Mám ďalšieho!“ skríkne ktosi zo vzdialenej chodby. Zaleje
ma panika. Skáčem po ležiacich ľuďoch, mužoch, ženách, deťoch,
tínedžeroch aj starcoch, stúpam na prsty, bruchá alebo
členky, hľadám náznaky bolesti. Tváre sa mi po chvíli zlievajú dohromady,
všímam si len, že zostávajú nehybné. Hrám sa na schovávačku
s divergentnými, ale, žiaľ, nie som jediná, kto ich hľadá.
Zrazu sa to stane. Stúpim na drobný malíček a dievčatko
v čierno-bielom šklbne tvárou. Len trošku, bolesť skryla obdivuhodne
dobre, ale aj tak si ten pohyb všimnem.
Obzriem sa ponad plece, či nablízku nie je nepriateľ, ale všetci
sa už našťastie pohli ďalej. Pohľadom nájdem najbližšie schodisko:
asi tri metre odtiaľto, na pravej strane chodby. Výborne.
Čupnem si k hlave dievčatka. „Ahoj, maličká,“ oslovím ju
čo najtichšie. „Neboj sa, nepatrím k nim.“
Trošku nadvihne viečka.
„Asi tri metre odtiaľto sú schody,“ zašepkám jej. „Poviem
ti, keď sa nikto nebude pozerať, a ty k nim prebehneš, okej?“
Prikývne.
Postavím sa a pomaly sa otočím okolo vlastnej osi. Zradca
kúsok naľavo odo mňa pozerá dolu a štuchá nohou do bezvládneho
tela v čiernom. Dvaja za mnou sa bavia a na niečom
sa rehocú. Ďalší tupo zíza mojím smerom, ale vzápätí sa vráti
do reality a vyštartuje dopredu, preč odo mňa
„Teraz!“ zavelím.
Dievčatko vyskočí na nohy a prešprintuje k dverám vedúcim
na schody. Pozerám za ňou, až kým sa dvere so šťuknutím
nezavrú a neocitnem sa tvárou v tvár vlastnému odrazu v sklenej
výplni. Ibaže už na chodbe plnej spiacich ľudí nestojím sama,
ako som si myslela. Priamo za mnou stojí Eric.
Vymeníme si pohľad v sklenom zrkadle. Mohla by som zdrhnúť.
Ak rýchlo vystrelím preč, možno nezareaguje dosť rýchlo
a nestihne ma schmatnúť. Lenže vzápätí si uvedomím, že
by som ho aj tak nepredbehla. A nemala by som ho čím zastreliť,
lebo som si nevzala pištoľ.
Prudko sa zvrtnem a zároveň zdvihnem lakeť a namierim
ho Ericovi do tváre. Zasiahnem mu bradu, ale nie dosť silno
na to, aby som mu naozaj ublížila. Jednou rukou ma schmatne
za ľavé rameno a druhou mi s úsmevom oprie hlaveň o čelo.
„Fakt netuším,“ vyštekne, „ako si mohla byť taká sprostá
a prísť sem bez zbrane.“
„Aspoňže som dosť múdra na toto,“ odvrknem a tvrdo
mu dupnem na nohu, do ktorej som mu pred necelým mesiacom
vpálila guľku. S bolestným výkrikom zvraští tvár a vrazí
mi pažbou zbrane do čeľuste. Zatnem zuby, aby som umlčala
vzdych. Náraz mi roztrhol kožu, po krku mi steká krv.
Stále mi pevne zviera rameno, ani na okamih nepovolil.
No mohol mi vpáliť guľku do hlavy a neurobil to, z toho usudzujem,
že ma nesmie zabiť. Aspoň zatiaľ.
„Dosť ma prekvapilo, keď som zistil, že ešte žiješ, lebo som
Jeanine sám povedal, aby dala špeciálne pre teba postaviť to
akvárium.“
Rozmýšľam, ako by som mu mohla ublížiť, aby som ho donútila
pustiť ma. Práve keď sa rozhodnem pre poriadny kopanec
medzi nohy, Eric sa presunie za mňa, schmatne ma za obe
ramená a pritisne si ma k sebe tak tesne, že nohami ledva pohnem.
Nechty mi zarýva do kože. Zatnem zuby, aj od bolesti,
aj preto, že sa mi dvíha žalúdok z jeho hrude pritlačenej
o môj chrbát.
„Šanca sledovať, ako divergentný človek v skutočnom živote
reaguje na situáciu zo simulácie, jej pripadala fascinujúca,“
povie a postrčí ma dopredu, aby ma donútil kráčať. „A ja som
súhlasil. Aby si vedela, vynaliezavosť – jedna z vlastností, ktorú
si Informovaní maximálne cenia, vyžaduje predstavivosť.“
Zvrtne rukami a jeho mozole mi odierajú kožu. Pri chôdzi
sa nakloním trochu doľava a snažím sa dostať nohy priamo
pred jeho. Škodoradostne postrehnem, že kríva.
„Predstavivosť je zbytočná a nelogická... pokiaľ neslúži vznešenému
účelu. V tomto prípade hromadeniu vedomostí.“
Na moment zastanem, zdvihnem nohu a vrazím mu pätu
do rozkroku. V krku sa mu zadrhne vysoký škrek, no stíchne,
ešte než sa naozaj rozozvučí. Na okamih povolí zovretie a ja to
využijem, celou silou sa zvrtnem a vytrhnem sa mu. Neviem,
kam mám utekať, ale musím mu zdrhnúť, musím...
Schmatne ma za lakeť, strhne dozadu a zaryje mi palec do
rany na pleci. Krúti ním, až kým sa mi nezatmie pred očami
a nezvriesknem na plné pľúca.
„Tuším som na zázname tvojej zbabranej popravy videl, že
si v tom pleci mala ranu,“ povie. „Zjavne mám dobrú pamäť.“
Podlomia sa mi kolená a Eric ma takmer nedbanlivo schmatne
za golier a vlečie k výťahom. Látka sa mi zarýva do krku a dusí
ma. Potkýnam sa za Ericom a v celom tele mi pulzuje bolesť.
Keď prídeme k výťahom, Eric ma zrazí na kolená vedľa ženy
z Otvorenosti, ktorú som videla predtým. Spolu so štyrmi
ďalšími ľuďmi kľačí medzi radmi výťahov. Pištole zradných
Neohrozených ich držia v šachu.
„Táto nech má stále pištoľ pri hlave,“ zavelí Eric. „Nielen
namierenú, pekne na koži.“
Chlap z Neohrozenosti mi pritisne hlaveň na zátylok. Na
koži cítim chladný kruh ústia. Zdvihnem pohľad k Ericovi.
Tvár má červenú a oči podliate slzami.
„Čo je, Eric?“ zdvihnem obočie. „Bojíš sa malého dievčatka?“
„Nie som sprostý,“ odvrkne a prehrabne si vlasy rukami.
„Raz si ma tým trikom dostala, ale už sa ti to nepodarí. Si tá
najlepšia útočná suka, akú majú.“ Nakloní sa bližšie ku mne.
„Takže nepochybujem, že ťa čoskoro utratíme.“
Na jednom výťahu sa otvoria dvere a Neohrozený s modrou
páskou sotí Uriaha so zakrvavenými perami ku krátkemu
radu divergentných. Uriah na mňa pozrie, ale nepoznám ho
dosť dobre na to, aby som z jeho výrazu vyčítala, či ostatných
úspešne varoval, alebo nie. Keďže ho doviedli sem, najskôr
to znamená, že zlyhal. Nepriatelia nájdu všetkých divergentných
v budove a väčšinu z nás povraždia.
Asi by som sa mala báť, ale namiesto strachu mi vnútri zabuble
hysterický smiech, lebo som si práve spomenula na niečo
dôležité.
Možno neudržím pištoľ, ale v zadnom vrecku mám nožík.
