Nová knižná akcia so zľavou až do 80%

Sklený zámok

Filmová adaptácia skutočného príbehu Nájdi krásu v boji o prežitie Jeannette Wallsová prežívala nádherné detstvo. Otec...

Jeannette WallsTatran (2017)

🍎 Vypredané, sú však dostupné iné vydania
12,90€

✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup

Filmová adaptácia skutočného príbehu
Nájdi krásu v boji o prežitie


Jeannette Wallsová prežívala nádherné detstvo. Otec ju denne unášal do rozprávkového sveta, k nohám jej kládol hviezdy z neba a sľuboval sklený zámok. Nevadilo jej, že zaspávala s prázdnym bruškom a často aj uprostred noci spolu so súrodencami bezhlavo utekala do nového domova. Až sa jedného dňa rodina ubytovala v kartónových škatuliach bez adresy.
Jeannettini rodičia Rex a Rose Mary Wallsovci boli presvedčení stúpenci hnutia hippies. Svoj život premenili na jedno veľké dobrodružstvo – jednostaj na cestách so štyrmi deťmi a neustále na úteku pred nezaplatenými faktúrami. Matka sa považovala za maliarku a spisovateľku, otec za geniálneho vynálezcu – v skutočnosti to bol notorický alkoholik.
Jeannette Wallsová začína svoje spomienky opisom cesty na večierok, keď premýšľajúc nad vhodnosťou zvolenej toalety zazrie cez okno taxíka vlastnú matku, ako sa prehrabuje v kontajneri. Tento pohľad v nej prebudil živé spomienky, ktoré opísala v románe Sklený zámok.
Smútný, ale aj nádherný príbeh si získal priaznivcov na celom svete. Je to jeden z titulov, ktoré nekonečne dlho figurovali v rebríčku bestsellerov a autorka získala mnoho ocenení. Zakrátko si tragický a dojímavý príbeh všimli aj filmoví producenti a tento rok prichádza film do kín.


Recenzie:

„Jeannette Wallsová precízne a  s pôvabom vykresala z chaosu srdcervúceho detstva, o akom sa ešte nikdy nepísalo, dokonalý príbeh. Táto pôsobivá kniha spomienok je po všetkých stránkach triumfom a má v sebe to, čo by malo byť vo všetkých dobrých príbehoch: posilňuje našu vieru v ľudského ducha.“  Dani Shapirová


„Sklený zámok nás občas vyčerpáva, inokedy napĺňa zúrivosťou, a napokon nám od úžasu padne sánka.“ National Review Online


„Jeannette Wallsová dlho váhala, či sa má s čitateľmi podeliť o príbeh svojho života. Nakoniec sa rozhodla správne, inak by sme prišli o napínavé a dojímavé rozprávanie, ktoré očarilo čitateľov na celom svete.“ Guardian


„Jeannette Wallsová rozpráva s láskou a ľútosťou, ale bez trpkosti o svojom pozoruhodnom detstve v neprispôsobivej rodine.“ Kirkus



Z obsahu knihy:




Fascinujúci, dojemný a neuveriteľný príbeh, v ktorom dieťa nájde čarovnú rozprávku a dospelý šokujúce poznanie.

Skutočný príbeh z autorkinho detstva Sklený zámok sa v priebehu desaťročia stal v Amerike kultovým románom, ktorý svojím bohatým dejom a nepretržitým kaleidoskopom zvláštností a dobrodružstva musel priťahovať nejedného režiséra, aby ho sfilmoval.

Život rodiny Wallsovcov s deťmi predstavoval nekonečné dobrodružstvo: sotva sa usadia, už znovu utekajú pred sociálkou a nezaplatenými faktúrami. Matka sa považuje za spisovateľku a maliarku, otec za vedca, ktorý pracuje na vynájdení stroja na zlato a svojim deťom sľubuje veľkolepý sklený zámok… ale často majú prázdnu chladničku, sú nútení kradnúť, jedia krmivo pre mačky alebo margarín s cukrom, v škole vyberajú zvyšky z odpadkových košov. Rodičia z ideologických dôvodov odmietajú pomoc sociálnych pracovníkov. V najtvrdšej zime sídlia v polorozpadnutej chatrči, takmer bez kúrenia a akejkoľvek hygieny.

Príbeh čitateľov fascinuje, je napínavý, často vtipný a zábavný, no napriek tomu si pri hltaní deja uvedomujeme, akí sú títo rodičia nezodpovední. Autorka obdivuje svojho otca, miluje ho, visí na svojej rodine a nikdy nepadne slovo obvinenia alebo výčitky.

Len čo režisér Destin Cretton oznámil, že má v úmysle sfilmovať Sklený zámok, jeho filmová adaptácia sa zaradila medzi najočakávanejšie filmy roka podľa knižnej predlohy. Samotnú Jeannette Wallsovú stvárnila herečka Brie Larson, jej rodičov Woody Harrelson a Naomi Watts.


Ukážka textu z knihy



ŽENA NA ULICI

SEDELA SOM v taxíku a uvažovala, či som sa na večer nevyobliekala prehnane. Pozrela som cez okno a uvidela som mamu, ako sa prehrabáva v kontajneri s odpadkami. Bolo tesne po zotmení. Búrlivý marcový vietor bičoval paru vychádzajúcu z poklopov a ľudia sa náhlili po chodníkoch s vyhrnutými goliermi. Uviazla som v dopravnej zápche dva bloky od miesta, kde sa mal konať večierok.
Mama stála päť metrov odo mňa. Okolo pliec mala na ochranu pred jarným chladom uviazané handry a hrabala sa v odpade. Jej pes, čierno-biely kríženec teriéra, sa jej hral pri nohách. Mamine gestá mi boli dôverne známe – spôsob, akým nachyľovala hlavu a vysúvala spodnú peru, keď študovala predmety s potenciálnou hodnotou, ktoré vylovila zo smetí, i to, ako sa jej oči detsky rozžiarili, keď našla niečo, čo sa jej páčilo. Dlhé vlasy mala prešedivené, strapaté a matné, oči hlboko vpadnuté, no ešte vždy mi pripomínala mamu z môjho detstva, ktorá skákala do vody z útesov, maľovala v púšti a nahlas čítala Shakespeara. Jej lícne kosti boli stále výrazné a pevné, no pokožku mala vysušenú a červenú v dôsledku toho, že bola počas všetkých ročných období vystavená napospas živlom. Okoloidúcim zrejme pripadala rovnaká ako ktorýkoľvek z tisícok bezdomovcov v New York City.
Odvtedy, čo som ju naposledy videla, už prešli mesiace, a keď zdvihla hlavu, ovládla ma panika, že ma uvidí a zakričí moje meno, a že niekto, čo mieri na ten istý večierok, nás uvidí spolu, mama sa predstaví a moje tajomstvo vyjde najavo.
Spustila som sa na sedadle čo najnižšie, sklonila som hlavu a požiadala šoféra, aby sa obrátil a odviezol ma domov na Park Avenue.
Taxík zastal pred mojím domom, vrátnik mi podržal dvere a liftboy ma vyviezol na moje poschodie. Manžel, ako po väčšinu večerov, bol ešte v práci, a v byte bolo ticho až na klopkanie mojich podpätkov po vyleštenej drevenej dlážke. Ešte vždy som bola rozrušená z toho, že som tak nečakane uvidela mamu, z pohľadu na ňu, ako sa šťastne prehrabáva v odpadkoch. Pustila som si Vivaldiho v nádeji, že ma hudba upokojí.
Rozhliadla som sa po izbe. Boli tam bronzové a strieborné vázy z prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia a staré knihy so zodratými koženými chrbtami, ktoré som pokúpila na blších trhoch. Georgiánske mapy, čo som dala zarámovať, perzské koberce a výplňou prepchaté kožené kreslo, do ktorého som sa rada uvelebila na konci dňa. Usilovala som sa vytvoriť z toho miesta svoj domov, zmeniť ho na byt, kde by rada bývala osoba, ktorou som chcela byť. No nevedela som si izbu vychutnať, vždy ma trápilo, že mama a otec sa chúlia niekde na chodníku pri mriežke nad tepelným potrubím. Bola som z toho nešťastná, no zároveň ma privádzali do trápnych rozpakov. Hanbila som sa, že nosím perly a bývam na Park Avenue, zatiaľ čo moji rodičia sa zamestnávajú tým, aby sa udržali v teple a našli si niečo na jedenie.
Čo som mohla urobiť? Usilovala som sa im pomôcť nespočetnekrát, no otec trval na tom, že nič nepotrebujú, a mama ma požiadala o nejakú hlúposť, napríklad rozprašovač parfumu alebo členstvo v klube zdravej životosprávy. Vraveli, že žijú tak, ako sami chcú.
Po tom, čo som sa skryla v taxíku, aby ma mama nevidela, som nenávidela samu seba, svoje starožitnosti, oblečenie i svoj byt. Musela som niečo urobiť, tak som zavolala maminej priateľke a nechala jej odkaz. Bol to náš spôsob, ako zostať v kontakte. Mame vždy trvalo niekoľko dní, kým sa mi ozvala, no potom znel jej hlas vždy bodro a ležérne, akoby sme boli deň predtým spolu na obede. Povedala som jej, že by som sa s ňou chcela stretnúť, a navrhla som, aby sa zastavila u mňa v byte, ona však chcela ísť do reštaurácie. Dohodli sme sa, že sa na obed stretneme v jej obľúbenej čínskej reštaurácii.
Keď som prišla, mama sedela v boxe a študovala menu. Urobila, čo mohla, aby ako-tak vyzerala. Na sebe mala objemný sivý sveter s len zopár nenápadnými škvrnami a čierne kožené mužské topánky. Umyla si tvár, no krk a spánky boli ešte vždy tmavé od špiny.
Zazrela ma a nadšene mi zamávala. „To je moje dievčatko!“ zvolala. Pobozkala som ju na líce. Mama si napchala do kabelky všetky plastové obaly so sójovou či pomarančovou omáčkou a korenenou horčicou, čo boli na stole. Teraz do nej vyprázdnila aj drevenú misku s instantnými rezancami. „Malá pochúťka na neskôr,“ vysvetlila mi.
Objednali sme si. Mama si vybrala plody mora. „Vieš, že ich zbožňujem,“ povedala.
Rozhovorila sa o Picassovi. Videla retrospektívu jeho diela a dospela k záveru, že ho veľmi preceňujú. Podľa nej bol celý kubizmus hlúpy výmysel. Po svojom ružovom období už nevytvoril nič ozaj hodnotné.
„Robím si o teba starosti,“ prihovorila som sa jej. „Povedz, čo môžem urobiť, aby som ti pomohla.“
Jej úsmev povädol. „Prečo si myslíš, že potrebujem tvoju pomoc?“
„Nie som bohatá,“ povedala som. „Ale mám peniaze. Povedz mi, čo potrebuješ.“
Na okamih sa zamyslela. „Zišla by sa mi elektrolytická kúra.“
„Hovor vážne.“
„Hovorím vážne. Ak žena dobre vyzerá, dobre sa cíti.“
„No tak, mama.“ Stuhli mi plecia, ako vždy počas týchto rozhovorov. „Hovorím o niečom, čo by ti mohlo pomôcť zmeniť svoj život, zlepšiť ho.“
„Chceš mi pomôcť zmeniť môj život?“ spýtala sa mama. „Som v pohode. Ty si tá, čo potrebuje pomoc. Tvoje hodnoty sú pomýlené.“
„Mama, pred pár dňami som videla, ako sa prehrabuješ v odpadkoch v East Village.“
„Nuž, ľudia v tejto krajine priveľmi plytvajú. Takže svojím spôsobom recyklujem.“ Dala si za hlt plodov mora. „A prečo si ma neoslovila?“
„Priveľmi som sa hanbila, mama. Skryla som sa.“
Mama na mňa namierila paličkami. „Vidíš? To je ono. Presne to hovorím. Veľmi ľahko sa dostaneš do rozpakov. Tvoj otec a ja sme takí, akí sme. Akceptuj to.“
„A čo mám podľa teba hovoriť ľuďom o svojich rodičoch?“
„Len hovor pravdu,“ povedala mama. „Je to jednoduché.“



II
PÚŠŤ


HORELA SOM.
To je moja najranejšia spomienka. Mala som tri roky a bývali sme na parkovisku obytných prívesov v meste na juhu Arizony, ktorého meno som nepoznala a dosiaľ ho nepoznám. Stála som na stoličke pri sporáku a na sebe som mala ružové šaty, čo mi kúpila stará mama. Ružová bola moja obľúbená farba. Sukňa bola krátka a odstávala, a ja som sa rada zvŕtala pred zrkadlom, myslela som si, že vyzerám ako baletka. No v tej chvíli som v ružových šatách varila párky a pozorovala som bublanie vriacej vody v tej troche predpoludňajšieho slnečného svetla, čo prenikala cez malé okno do kuchynky prívesu.
Počula som, ako vo vedľajšej izbe spieva mama, pracujúca na jednom zo svojich obrazov. Juju, náš čierny psí kríženec, ma pozoroval. Napichla som párok na vidličku, sklonila sa a ponúkla som mu ho. Bol horúci, tak ho Juju len skusmo oblizol, no keď som vstala a začala znova miešať párky, zacítila som páľavu na pravej strane. Obrátila som sa, aby som videla, odkiaľ prichádza, a uvedomila som si, že mi horia šaty. Zmeravená od strachu som pozorovala, ako žltobiele plamene tvoria zubatú hnedú líniu na ružovom tkanive mojej sukne a štverajú sa k bruchu. Potom plamene vyšľahli a zasiahli mi tvár.
Skríkla som. Cítila som spáleninu a počula hrozný praskot, keď mi oheň pálil vlasy a mihalnice. Juju brechal. Znova som skríkla.
Pribehla mama.
„Mamička, pomôž mi!“ kričala som. Ešte vždy som stála na stoličke a zaháňala som sa na plamene vidličkou, ktorou som predtým miešala párky.
Mama vybehla z kuchynky a vrátila sa s dekou z armádnych prebytkov. Tie deky som nenávidela, lebo boli z drapľavej vlny. Hodila ju na mňa a dusila ňou plamene. Otec bol s autom preč, tak mama schmatla mňa a môjho mladšieho brata Briana a náhlila sa k vedľajšiemu prívesu. Žena, čo tam bývala, práve vešala na šnúru bielizeň. V ústach mala štipce. Mama neprirodzene pokojným hlasom vysvetlila, čo sa stalo, a poprosila, či by nás nemohla odviezť do nemocnice. Žena hodila štipce i bielizeň rovno na zem do prachu a bez slova sa rozbehla k svojmu autu.

Keď sme prišli do nemocnice, sestričky ma položili na nosidlá na kolieskach. Zhovárali sa hlasným, ustarosteným šepotom, a pritom lesklými nožnicami strihali to, čo zostalo z mojich krásnych ružových šiat. Potom ma zdvihli a uložili do veľkej kovovej postele plnej ľadových kociek, a ďalší ľad mi poprikladali na telo. Striebrovlasý lekár s okuliarmi v čiernom ráme vyviedol mamu z miestnosti. Keď odchádzali, počula som, ako jej hovorí, že je to veľmi vážne. Sestričky tam zostali, vznášali sa nado mnou. Uvedomovala som si, že som spôsobila veľký rozruch, a zostala som ticho. Jedna z nich mi stisla dlaň a povedala, že budem v poriadku.
„Viem,“ odvetila som, „no ak nebudem, je to aj tak v poriadku.“
Sestrička mi znova zovrela dlaň a zahryzla si do spodnej pery.
Miestnosť bola malá a biela, so žiarivými svetlami a kovovými skriňami. Chvíľu som pozorovala rady drobných bodiek v paneloch na plafóne. Ľadové kocky mi pokryli brucho a rebrá a cítila som ich tlak na tvári. Kútikom oka som zahliadla malú špinavú ruku, ktorá sa načiahla kúsok od mojej tváre a schmatla za hrsť kociek. Počula som hlasné chrúmanie a pozrela som dolu. Bol to Brian, jedol ľad.

Lekári povedali, že mám šťastie, že žijem. Z horného stehna mi odobrali kúsky kože a preniesli ich na najhoršie popálené miesta na bruchu, rebrách a hrudi. Hovorili, že sa to volá kožné štepy. Keď skončili, celú pravú stranu tela mi omotali obväzmi.
„Pozrite, som polovičná múmia,“ povedala som sestričke. Usmiala sa, dala mi pravú ruku do popruhu a ten upevnila k záhlaviu postele, aby som ňou nemohla hýbať.
Sestričky a lekári mi stále kládli otázky: Ako si sa popálila? Ubližujú ti rodičia? Prečo máš všetky tie odreniny a rezné rany? Moji rodičia mi nikdy neublížili, povedala som. Poodierala a porezala som sa, keď som sa hrala vonku, a popálila som sa pri varení párkov. Spýtali sa, ako to, že som sama varila párky, keď mám len tri roky. Je to ľahké, povedala som. Stačí dať párky do vody a povariť ich. Nie je to nijaký zložitý recept, na ktorý musí byť človek dosť starý. Kastról plný vody by bol pre mňa priťažký, tak som si dala k drezu stoličku, vyliezla na ňu a naplnila pohár, potom som prešla na stoličku pri sporáku a naliala vodu do kastróla. To som opakovala, až kým nebolo v kastróle dosť vody. Potom som zapla sporák, a keď voda začala vrieť, hodila som do nej párky. „Mama vraví, že som na svoj vek veľmi zrelá,“ povedala som im, „a často mi dovolí, aby som si varila.“
Dve sestričky na seba pozreli a jedna z nich čosi zapísala do môjho chorobopisu. Spýtala som sa, či je niečo zlé. Nie, povedali, všetko je v poriadku.

Každý druhý deň mi sestričky menili obväzy. Použité odkladali nabok. Boli na nich chumáče vaty, krv, čosi žlté a kúsky spálenej kože. Potom dali na spáleniny ďalší veľký gázový obväz. V noci som si ľavou rukou prechádzala po drsnom chrastavom povrchu kože, ktorá nebola pokrytá obväzmi. Niekedy som si olupovala chrasty. Sestričky vraveli, nech to nerobím, no nemohla som odolať. Olupovala som ich pomaličky, aby som videla, akú veľkú chrastu sa mi podarí uvoľniť. Keď som uvoľnila dve, predstierala som, že sa navzájom zhovárajú tichými hláskami.
Nemocnica bola čistá a lesklá. Všetko bolo biele – steny, posteľná bielizeň a uniformy sestričiek – alebo strieborné – postele, podnosy a lekárske nástroje. Všetci hovorili zdvorilými, pokojnými hlasmi. Bolo tam také ticho, že človek počul ďaleko na chodbe kroky sestričiek s piskľavými gumenými podrážkami. Nebola som zvyknutá na ticho a poriadok, a páčilo sa mi to.
Páčilo sa mi aj, že mám vlastnú izbu, pretože v prívese som sa delila o priestor s bratom a sestrou. V mojej nemocničnej izbe bol dokonca na stene upevnený televízor. Doma sme televízor nemali, tak som ho často pozerala. Mojimi obľúbenými hercami boli Red Buttons a Lucille Ballová.
Sestričky a lekári sa stále vypytovali, ako sa cítim, či nie som hladná, alebo či niečo nepotrebujem. Trikrát denne mi nosili skvelé jedlá aj s ovocným koktailom či želatínovým dezertom, a menili mi posteľnú bielizeň, hoci ešte vyzerala čistá. Niekedy som im čítala a oni vraveli, že som veľmi bystrá a viem čítať ako šesťročná.
Jedného dňa sestrička s vlnitými žltými vlasmi a modrými tieňmi na viečkach čosi žuvala. Spýtala som sa jej, čo to je, a ona mi povedala, že je to žuvačka. O žuvačke som nikdy nepočula, tak išla von a priniesla mi celý balíček. Vytiahla som si plátok, vybalila som ho z papiera a lesklého staniolu, a študovala som práškovitú, gitovú farbu žuvačky. Vložila som si ju do úst a zarazila ma prenikavá sladkosť. „Je to naozaj dobré!“ povedala som.
„Žuj, no neprehltni ju,“ so smiechom povedala sestrička. Naširoko sa usmievala a priviedla ďalšie sestričky, aby mohli pozorovať, ako žujem prvú žuvačku vo svojom živote. Keď mi priniesla obed, povedala, že si musím vybrať žuvačku, no nech ma to netrápi, pretože poobede si môžem dať ďalšiu. Ak vymíňam balíček, kúpi mi nový. To bolo na nemocnici dobré. Nemusela som si robiť starosti, že sa minie napríklad jedlo či dokonca žuvačky. Najradšej by som bola v tej nemocnici zostala navždy.

Keď prišla na návštevu moja rodina, po tichých chodbách sa rozliehali ich škriepne hlasy a spev a smiech. Sestričky pstkali a mama a otec a Lori a Brian stíšili hlasy len na niekoľko krátkych minút, no vzápätí boli znova neuveriteľne hluční. Všetci sa vždy obracali a civeli na otca. Nevedela som si predstaviť, či preto, že je taký pekný, alebo preto, že oslovuje ľudí „parťák“ a „goomba“, a keď sa smeje, zakláňa hlavu dozadu.
Jedného dňa sa otec naklonil nad moju posteľ a spýtal sa, či sa ku mne sestričky a lekári správajú dobre. Ak nie, povedal, nakope ich do zadku. Porozprávala som mu, akí sú všetci milí a priateľskí. „No, samozrejme, že sú,“ povedal. „Vedia, že si dcérou Rexa Wallsa.“
Keď mama chcela vedieť, prečo považujem lekárov a sestričky za takých milých, povedala som jej o žuvačke.
„Fuj,“ zareagovala. A pokračovala, že žuvačky neschvaľuje. Je to nechutný zlozvyk spodiny, a sestrička sa s ňou mala poradiť, skôr ako u mňa podnietila takéto vulgárne správanie. Vyhlásila, že, dokelu, tej ženskej povie svoje. „Napokon, som tvoja matka, a ja by som mala rozhodovať o tvojej výchove.“

„Chýbam vám?“ spýtala som sa počas jednej návštevy svojej staršej sestry Lori.
„Ani nie,“ odvetila. „Udialo sa toho priveľa.“
„Napríklad čo?“
„Len bežné veci.“
„Lori možno nechýbaš, cukríček, no mne určite,“ povedal otec. „Nemala by si byť v tejto antiseptickej base.“
Sadol si na moju posteľ a začal mi rozprávať historku o tom, ako raz Lori uštipol jedovatý škorpión. Počula som to už tucetkrát, no aj tak sa mi páčilo, ako to otec rozprával. Mama a otec robili prieskum v púšti, keď Lori, ktorá mala vtedy štyri roky, obrátila kameň, a škorpión, čo sa pod ním ukrýval, ju uštipol do nohy. Dostala kŕče a telo jej stuhlo a zvlhlo od potu. No otec nedôveroval nemocniciam, tak ju zobral k navahskému šamanovi, ktorý jej hneď rozrezal ranu, vložil do nej tmavohnedú pastu, niečo monotónne pospevoval a čoskoro bola Lori ako znovuzrodená. „Keď si sa popálila, mama ťa mala zobrať k šamanovi,“ povedal otec, „nie k týmto povýšeneckým posratým učeným mastičkárom.“

Keď ma prišli navštíviť ďalší raz, Brianova hlava bola omotaná špinavým bielym obväzom so škvrnami uschnutej krvi. Mama povedala, že spadol cez chrbát pohovky a rozrazil si hlavu na dlážke, no ona a otec sa rozhodli, že ho nevezmú do nemocnice.
„Krv bola všade,“ povedala mama, „no jedno decko v nemocnici v tom istom čase stačí.“
„Okrem toho,“ povedal otec, „je Brianova hlava taká tvrdá, že podľa mňa ublížil viac dlážke ako sebe.“
Brian to považoval za veselé a len sa smial a smial.
Mama povedala, že dala moje meno do tomboly na trhu a vyhrala som let helikoptérou. Bola som nadšená. Nikdy som neletela helikoptérou ani lietadlom.
„Kedy poletím?“ spýtala som sa.
„Ach, už sme leteli,“ povedala mama. „Bolo to zábavné.“
Potom sa otec poškriepil s lekárom. Začalo sa to preto, lebo otec si myslel, že by som nemala mať obväzy. „Popáleniny musia dýchať,“ povedal lekárovi.
Lekár mu vysvetľoval, že obväzy sú nevyhnutné, aby sa rany neinfikovali. Otec civel na lekára. „Dočerta s infekciou.“ Povedal lekárovi, že kvôli nemu budem doživotne zjazvená. No, preboha, nebola som jediný človek, čo odtiaľ odišiel zjazvený.
Otec stiahol ruku so zovretou päsťou dozadu, akoby sa chystal lekára udrieť. Ten zdvihol ruky a vycúval. Než by sa mohlo čokoľvek stať, prišiel ochrankár v uniforme a povedal mame, otcovi a Lori a Brianovi, že budú musieť odísť.
Potom sa ma sestrička spýtala, či som v poriadku. „Samozrejme.“ Vysvetlila som jej, že mi je jedno, či budem mať nejakú hlúpu starú jazvu. Odvetila, že to je dobre, pretože to vyzerá tak, že si budem musieť robiť starosti pre iné veci.

O niekoľko dní neskôr, keď už som bola v nemocnici asi šesť týždňov, sa otec vo dverách mojej izby objavil sám. Povedal, že sa ideme odhlásiť v štýle Rexa Wallsa.
„Určite je to v poriadku?“ spýtala som sa.
„Len dôveruj svojmu starému pánovi,“ povedal otec.
Vyvliekol mi pravú ruku z popruhu za hlavou. Keď ma privinul k sebe, zacítila som známy pach whisky a cigaretového dymu. Pripomenul mi domov.
Otec sa so mnou v náručí náhlil po chodbe. Sestrička na nás kričala, aby sme zastali, no otec sa rozbehol. Strčil do dverí núdzového východu, tie sa otvorili, a šprintoval dolu schodmi a na ulicu. Naše auto, otlčený Plymouth, ktorý sme volali Modrá hus, parkovalo za rohom so zapnutým motorom. Vpredu sedela mama, vzadu Lori a Brian s Jujuom. Otec ma podal cez sedadlo mame a chopil sa volantu.
„Už si nemusíš robiť starosti, babuľka,“ povedal otec. „Teraz si v bezpečí.“

NIEKOĽKO DNÍ POTOM, ako ma mama a otec zobrali domov, somsi varila párky. Bola som hladná, mama pracovala na maľbe a nebol tam nik iný, kto by mi ich prichystal.
„To je dobre,“ povedala mama, keď ma uvidela variť. „Treba hneď skočiť späť do sedla. Nemôžeš žiť v strachu z niečoho takého základného, ako je oheň.“
Nežila som v strachu. Namiesto toho ma oheň fascinoval. Aj otec si myslel, že sa musím svojmu nepriateľovi postaviť zoči-voči, a ukázal mi, ako prechádzať prstom cez plameň sviečky. Robila som to znova a znova, zakaždým som o čosi viac spomalila a pozorovala som, ako sa zdá, že delím plameň na polovicu, zisťovala som, koľko môj prst vydrží bez toho, že by sa skutočne popálil. Vždy ma priťahovali väčšie ohne. Keď susedia pálili odpad, pribehla som a pozorovala, ako sa plameň usiluje uniknúť z odpadovej nádoby. Pristupovala som čoraz bližšie, cítila páľavu na tvári, až kým som nebola tak blízko, že to začínalo byť neznesiteľné. Vtedy som cúvla, ale len tak, aby sa to dalo vydržať.
Suseda, ktorá ma viezla do nemocnice, bola prekvapená, že nebežím preč od nijakého ohňa, čo vidím. „Prečo by, dočerta, bežala?“ Otec sa hrdo uškrnul. „Už raz bojovala s ohňom a vyhrala.“
Kradla som otcovi zápalky. Chodila som za obytný príves a zapaľovala som ich. Páčil sa mi škrabot zápalky o šmirgľový hnedý pásik, keď som ňou škrtala, aj to, ako z červeného hrotu so sykotom vyskočil plameň. Cítila som jeho teplo na končekoch prstov, potom som ním triumfálne zamávala. Zapaľovala som kúsky papiera a kôpky konárikov, a zadŕžala dych až do chvíle, keď sa zdalo, že sa oheň vymyká spod kontroly. Potom som dupala po plameňoch a vykrikovala zaklínadlá, ktoré používal otec, ako „Hlúpy sviniar!“ a „Fajčiar vtákov!“
Raz som išla dozadu so svojou obľúbenou hračkou, plastovou bábikou. Mala päť centimetrov, žlté vlasy dovysoka stiahnuté do konského chvosta a ruky držala vbok sebavedomým, vyzývavým spôsobom, ktorý som obdivovala. Zapálila som zápalku a pridržala som jej ju blízko pri tvári, aby vedela, aký je to pocit. V žiare plameňa vyzerala ešte krajšie. Keď zápalka vyhorela, škrtla som ďalšou, a tentoraz som ju držala ozaj blízko pri bábikinej tvári. Odrazu sa jej oči rozšírili, akoby od strachu. Zhrozene som si uvedomila, že sa jej tvárička roztápa. Odtiahla som zápalku, no bolo prineskoro. Bábikin predtým perfektný nosík úplne zmizol a vyzývavé červené pery nahradila škaredá škvrna. Usilovala som sa upraviť jej črty do pôvodného tvaru, no bolo to ešte horšie. Jej tvárička takmer hneď vychladla a znova stvrdla. Zabalila som ju do obväzov. Ľutovala som, že jej nemôžem dať kožný štep, pretože to by znamenalo rozrezať ju na kúsky. Aj s roztavenou tváričkou to bola ešte vždy moja obľúbená hračka.


O NIEKOĽKO MESIACOV prišiel otec domov uprostred noci a všetkých nás vyduril z postelí.
„Čas zdvihnúť zadky a vypadnúť z tohto prdinca,“ reval.
Mali sme pätnásť minút na to, aby sme zobrali, čo potrebujeme, a nahádzali to do auta.
„Je všetko v poriadku, otec?“ spýtala som sa. „Nejde po nás niekto?“
„Nerob si starosti,“ povedal otec. „Nechaj to na mňa. Vari sa o vás
vždy nepostarám?“
„Pravdaže postaráš,“ odvetila som.
„To je moje dievčatko!“ Otec ma objal a potom štekal povely a poháňal nás. Zobral nevyhnutné – veľký čierny železný kastról, krytú panvicu na pečenie, zopár tanierov z armádnych prebytkov, niekoľko nožov, svoj revolver a mamin luk a šípy – a dal to do kufra Modrej husi. Povedal, že nemôžeme brať veľa iného, len to, čo potrebujeme na prežitie. Mama sa náhlila na dvor a začala vo svetle mesiaca kopať jamy, hľadala náš zavárací pohár s hotovosťou. Zabudla, kam ho zakopala.
Prešla hodina, kým sme napokon upevnili na vrch auta mamine maľby, napchali do kufra všetko, čo sa tam vošlo, a zvyšok sme navŕšili na zadné sedadlo a podlahu auta. Otec šoféroval Modrú hus potme, pomaly, aby obyvatelia parkoviska prívesov nevedeli, že sa, ako to rád hovoril otec, ideme vypariť. Šomral, že nechápe, prečo nám, dočerta, trvalo tak dlho pozbierať všetko, čo potrebujeme, a sadnúť si na riť do auta.
„Ocko!“ povedala som. „Zabudla som svoju bábiku!“
„Bábika si poradí sama,“ povedal otec. „Je ako moje statočné dievčatko. Si statočná a pripravená na dobrodružstvo, však?“
„Asi áno,“ odvetila som. Dúfala som, že ten, čo bábiku nájde, ju bude ľúbiť napriek jej roztopenej tváričke. Pre útechu som sa usilovala držať v náručí Quijota, nášho sivo-bieleho kocúra, ktorému chýbalo ucho, no mraučal a poškriabal ma na tvár. „Ticho, Quijote!“ napomenula som ho.
„Mačky nerady cestujú,“ vysvetľovala mama.
Kto nerád cestuje, nesmie sa zúčastniť nášho dobrodružstva, povedal otec. Zastavil auto, schmatol Quijota za kožušinu na šiji a vyhodil ho cez okno. Quijote so škrekotom dunivo dopadol na zem, otec zrýchlil a ja som sa rozplakala.
„Nebuď taká sentimentálna,“ povedala mama. Vysvetlila mi, že si vždy môžeme nájsť ďalšiu mačku, a z Quijota teraz bude divá mačka, čo je oveľa zábavnejšie ako život domácej mačky. Brian, ktorý sa bál, že otec môže vyhodiť cez okno aj Jujuho, pevne zvieral psa.
Aby nás mama rozptýlila, prinútila nás spievať piesne ako Don’t
Fence Me In a This Land Is Your Land, a otec nás viedol k vzletnému stvárneniu Old Man River a svojho obľúbeného tradicionálu Swing Low, Sweet Chariot. Čoskoro som zabudla na Quijota, bábiku a priateľov, ktorých som zanechala na parkovisku prívesov. Otec sa pustil do rozprávania o tom, aké vzrušujúce veci budeme robiť a ako zbohatneme, keď sa dostaneme na nové miesto, kde budeme žiť.
„Kam ideme, ocko?“ spýtala som sa.
„Tam, kde skončíme,“ povedal.

Recenzie a kritiky

Originálny názov: The Glass Castle Rok vydania: 2017 ISBN: 9788022208833 Rozmer: 147×229 mm Počet strán: 276 Väzba: pevná Štýl: tragický, životopisný, psychologickýJazyk: slovenčina

Zaradené v kategóriách