Nová knižná akcia so zľavou až do 80%

Karibské tajomstvo

Skvelý detektívny príbeh legendárnej spisovateľky. Slečna Marplová neznáša nečinnosť, a tak nečudo, že kolieska v jej hlave...


🍎 Vypredané, sú však dostupné iné vydania
10,95€

✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup

Skvelý detektívny príbeh legendárnej spisovateľky. Slečna Marplová neznáša nečinnosť, a tak nečudo, že kolieska v jej hlave sa neprestanú krútiť ani počas dovolenky v horúcom Karibiku. Smrť majora Palgrava v nej napriek jeho vysokému veku ihneď vyvolá podozrenie, veď iba deň predtým si od neho vypočula zaujímavú historku o sériovom vrahovi, čo sa svojráznym spôsobom zbavoval manželiek. Aj okolnosti vraždy domorodej slúžky, ktorú krátko nato nájdu mŕtvu na pláži, je ťažké objasniť bez spojencov, akých slečna Marplová bez problémov nachádza v Anglicku. Hľadať ich medzi hotelovými hosťami je nanajvýš riskantné, no bystrá stará dáma sa nevzdáva...

Ukážka textu z knihy



Raňajky priniesli slečne Marplovej do postele ako zvyčajne. Čaj, varené vajce a kúsky nakrájanej papáje.
Ovocím na ostrove bola slečna Marplová dosť sklamaná. Večne dostávala papáju. Mala chuť na obyčajné poctivé jablko – no jablká tu zjavne nepoznajú.
Po týždňovom pobyte sa slečna Marplová vyliečila z nutkania opýtať sa na počasie. Počasie bolo vždy rovnaké – bolo pekne. Nijaká zaujímavá zmena.
„Koľko druhov počasia spozná človek v Anglicku za jediný deň!“ šomrala si popod nos a uvažovala, či je to citát alebo múdrosť, ktorú práve sama vymyslela.
Prirodzene, občas sa tu vyskytovali hurikány, aspoň o nich počula. No v predstave slečny Marplovej hurikány neboli počasím. Skôr Božím prstom. A zavše aj zapršalo. Krátky výdatný lejak, ktorý sa po piatich minútach skončil, akoby uťal. Všetko a všetci ostali premočení, no o ďalších päť minút boli znovu úplne suchí.
Domorodá dievčina položila slečne Marplovej podnos na kolená a zaželala dobré ráno. V tmavej šťastnej tvári jej svietili nádherné biele zuby. Všetky tieto dievčatá mali príjemnú povahu, škoda, že sa tak nerady vydávajú. Aj kanonika Prescotta to sužovalo. Krstov je dosť, vravel, aby sa trocha utešil, len svadby sa nekonajú.
Počas raňajok sa slečna Marplová rozhodovala, ako strávi dnešný deň. V skutočnosti si nemala veľmi z čoho vyberať. Vstane, až sa jej bude chcieť, všetko bude robiť pomaly, lebo už teraz je dosť teplo a ani prsty nemá také ohybné ako voľakedy. Nato si takých desať minút odpočinie, vezme si pletenie a pomalou chôdzou sa pustí k hotelu. Tam sa rozhodne, kde sa dnes usadí. Na terase s výhľadom na more? Alebo zájde na pláž, kde sa môže pozerať na kúpajúcich sa hostí a hrajúce sa deti? Zvyčajne si vybrala to druhé. Keď si popoludní trochu zdriemne, mohla by sa niekam odviezť. Ale bolo to vlastne celkom jedno.
Dnešný deň bude taký istý ako každý iný, pomyslela si.
Lenže, prirodzene, nebol.
Slečna Marplová teda postupovala podľa plánu, a keď napokon pomaly vykročila po cestičke k hotelu, stretla sa s Molly Kendalovou. Tvár mladej ženy tentoraz nezdobil zvyčajný úsmev. Jej skľúčenosť bola taká zjavná, že to slečnu Marplovú zarazilo.
„Stalo sa niečo, anjelik?“ spýtala sa.
Molly prikývla. Zaváhala, no hneď sa rozhovorila: „Nuž, aj tak sa to dozviete – všetci sa to musia dozvedieť. Ide o majora Palgrava. Je mŕtvy.“
„Mŕtvy?“
„Áno. Zomrel niekedy v noci.“
„Ach, to mi je ľúto.“
„Je hrozné, že musel zomrieť práve tu. Na všetkých to zapôsobí deprimujúco. Aj keď bol starý.“
„Ale ešte včera vyzeral úplne zdravý a veľmi dobre naladený,“ uvažovala nahlas slečna Marplová, trochu dotknutá priamočiarym konštatovaním, že každý, kto je v pokročilejšom veku, môže zomrieť kedykoľvek z ničoho nič. „Vyzeral celkom zdravý,“ zopakovala.
„Mal vysoký tlak,“ pripomenula Molly.
„Ale ten sa už dnes dá dobre upravovať tabletkami. Veda napreduje.“
„Áno, ale možno zabudol užiť lieky, alebo, naopak, užil ich priveľa. Tak ako pri inzulíne.“
Podľa slečny Marplovej však diabetes a vysoký krvný tlak vonkoncom nie sú jedno a to isté, a preto sa spýtala: „Čo povedal lekár?“
„Ach, najprv ho videl doktor Graham, ktorý býva v hoteli, no je už prakticky na dôchodku, až potom prišiel úradný lekár, aby vystavil úmrtný list. Všetko vyzerá úplne jednoznačne. Podobné úmrtia sú bežné, keď má človek vysoký tlak, najmä ak to preháňa s alkoholom, a major Palgrave si v tomto smere naozaj doprial, napríklad aj včera večer.“
„Áno, všimla som si,“ prikývla slečna Marplová.
„Asi zabudol užiť lieky. Chudák starý... hoci nikto z nás tu nebude večne, však? Lenže pre nás, pre Tima a pre mňa, je to veľmi nepríjemné. Ľudia by mohli povedať, že niečo bolo v jedle.“
„Kdeže! Predsa symptómy otravy jedlom sú celkom odlišné ako pri kolapse, keď má človek vysoký tlak.“
„Máte pravdu. Ľudia však nepotrebujú veľa. Ľahko sa rozhodnú, že niečo mohlo byť v jedle... odídu... povedia to priateľom...“
„Naozaj si nemusíte robiť starosti,“ utešovala ju láskavo slečna Marplová. „Ako ste vraveli, major Palgrave bol starý človek – určite mal vyše sedemdesiat – a taký môže zomrieť z ničoho nič. Väčšina ľudí to bude považovať za celkom bežnú záležitosť, prirodzene smutnú, no nijako mimoriadnu.“
„Len keby to nebolo prišlo tak náhle,“ nešťastne dodala Molly.
Áno, prišlo to náhle, pomyslela si slečna Marplová a pomaly vykročila ďalej. Včera večer sa ešte v najlepšej nálade bavil a smial s Hillingdonovcami a Dysonovcami.
Hillingdonovci a Dysonovci... Slečna Marplová spomalila... Napokon celkom zastala. Namiesto toho, aby šla na pláž, usadila sa do chládku v rohu terasy. Vybrala pletenie, ihlice sa mihali čoraz rýchlejšie, akoby sa usilovali napodobniť rýchlosť jej myšlienok. Nepáčilo sa jej to – vôbec sa jej to nepáčilo. Prišlo to priveľmi náhle.
Opätovne v duchu preberala včerajšie udalosti.
Major Palgrave a jeho historky...
Všetky príliš bežné, takže človek ani nepotreboval pozorne počúvať... Možno ho však mala počúvať.
Keňa. Rozprával o Keni, potom o Indii, o severozápadnej hranici a nato, nevedno ako, prešiel na vraždy. Dokonca ani vtedy ho príliš nepočúvala.
Hovoril o slávnom prípade, ktorý sa stal práve tu – písali o ňom aj v novinách.
A potom – keď jej spadlo klbko vlny a on ho zdvihol – začal spomínať fotografiu. Fotografiu vraha – použil presne tieto slová.
Slečna Marplová zavrela oči a usilovala sa rozpamätať, ako to celé pokračovalo.
Majorova historka bola dosť popletená – počul ju vo svojom klube alebo v nejakom inom klube... rozprával mu ju lekár, ktorý ju počul od iného lekára... a jeden z tých lekárov náhodou odfotografoval niekoho, kto práve vyšiel z dverí, niekoho, kto bol vrah...
Áno, tak to bolo, spätne sa jej vybavovali rôzne podrobnosti.
Major jej chcel fotografiu ukázať. Vybral peňaženku a začal sa prehŕňať v jej obsahu, pričom celý čas rozprával...
A potom, ako rozprával, pozrel hore – nie na ňu, ale na niečo za ňou, za jej pravým plecom, aby bola presná. A vtedy prestal rozprávať, tvár mu sčervenela a všetko začal strkať späť do peňaženky. Trochu sa mu pritom triasli ruky a odrazu začal neprirodzene hlasno hovoriť o sloních kloch!
Za okamih sa k nim pripojili Hillingdonovci a Dysonovci...
Až vtedy obrátila hlavu, obzrela sa ponad pravé plece. Nebolo tam však nič a nikto. Vľavo o kus ďalej smerom k hotelu sedel Tim Kendal a jeho žena, a ešte ďalej za nimi početná rodina Venezuelčanov. No major Palgrave sa nepozeral tým smerom...
Slečna Marplová v duchu preberala včerajšie udalosti až do obeda.
A po obede sa nikam neodviezla.
Namiesto toho poslala lístok doktorovi Grahamovi, že sa necíti veľmi dobre, či by bol taký láskavý a prišiel sa na ňu pozrieť.



Slečna Marplová využíva lekársku pomoc

Doktor Graham bol príjemný šesťdesiatpäťročný čerstvý dôchodca s dlhoročnou lekárskou praxou v Západnej Indii, ktorú teraz prenechal domorodým partnerom. S úsmevom slečnu Marplovú pozdravil a opýtal sa, čo ju trápi. Našťastie v jej veku jestvuje množstvo zdravotných ťažkostí, o ktorých vie každý pacient bez problémov zápalisto diskutovať. Slečna Marplová váhala medzi plecom a kolenom a napokon sa rozhodla pre koleno. Lebo, ako si sama vravievala, na svoje koleno sa vždy môže spoľahnúť.
Doktor Graham pri svojej výnimočnej slušnosti sa dokonca zdržal poznámky, že v jej veku musí podobné problémy očakávať. Predpísal jej drobučké účinné tabletky, ktoré predpisujú všetci lekári, a pretože zo skúseností vedel, že mnohí starší ľudia sa pri prvej návšteve St Honoré často cítia osamelí, zdržal sa aj na kus reči.
Veľmi milý človek, vravela si v duchu slečna Marplová, hanbím sa, že mu klamem. Neviem však, čo iné urobiť.
Slečnu Marplovú vychovali v hlbokej úcte k pravde a vo svojej podstate bola veľmi pravdovravná osoba. No príležitostne, keď cítila, že je to jej povinnosť, vedela klamať priam profesionálne.
Trochu si odkašlala a ospravedlňujúcim hlasom starej dámy roztrasene prehovorila: „Mám ešte niečo, pán doktor. Nerada s tým začínam, no neviem, čo urobiť... V skutočnosti je to iba banálnosť, pre mňa však veľmi dôležitá. Dúfam, že ma pochopíte a nebudete si myslieť, že zbytočne otravujem alebo nedajbože žiadam niečo nezákonné.“
„Čo vás trápi? Môžem vám nejako pomôcť?“ ochotne zareagoval na jej úvod lekár.
„Týka sa to majora Palgrava. Smutné, že zomrel. Šokovalo ma, keď som to ráno počula.“
„Áno,“ prisvedčil doktor Graham, „prišlo to náhle. Včera sa ešte tak dobre bavil.“ Hovoril láskavo, no všeobecne. Smrť majora Palgrava zjavne nepovažoval za nič nezvyčajné. Slečne Marplovej zišlo na um, či to náhodou sama nepreháňa. Žeby bola podozrievavá už zo zvyku? Možno naozaj nemôže veriť svojmu úsudku. Niežeby šlo o skutočný úsudok, má iba podozrenie. Lenže začala, a tak musí pokračovať!
„Včera popoludní sme spolu sedeli a rozprávali sa,“ vysvetľovala. „Hovoril o svojom pestrom a zaujímavom živote vo všetkých možných kútoch sveta.“
„Áno,“ prikývol doktor Graham, ktorý na vlastnej koži okúsil nudnosť majorových príbehov.
„Spomínal na rodinu a detstvo a aj ja som mu porozprávala o svojich synovcoch a neteriach. Zaujalo ho to. Ukázala som mu fotografiu synovca, ktorú nosím so sebou – taký zlatý chlapec, teda už nie je chlapec, ale, rozumiete, pre mňa navždy ostane chlapcom.“
„Rozumiem,“ prikývol doktor Graham a uvažoval, ako dlho potrvá, kým sa stará dáma dostane k podstate.
„Podala som mu ju a on si obrázok prezeral, keď sa odrazu zjavili tí ľudia – tá sympatická štvorica, čo zbiera kvety a motýle. Myslím, že sa volajú Hillingdonovci a...“
„Ach áno. Hillingdonovci a Dysonovci.“
„Áno, áno. Tak. Prišli celí rozosmiati, usadili sa a hneď objednali pitie. Dali sme sa do reči a dobre sa bavili. No major Palgrave si zrejme v tom zmätku strčil fotografiu bezmyšlienkovite do peňaženky a tú zasa do vrecka. Vtedy som si to neuvedomila, až neskôr som si spomenula a vravím si: Nesmiem zabudnúť povedať majorovi, aby mi vrátil Denzilovu fotografiu. Myslela som na to aj večer, keď sa tancovalo a hrala hudba, no nechcela som ho rušiť, lebo sa tak dobre bavil vo svojej spoločnosti. Povedala som si: Hneď ráno za ním zájdem. Lenže dnes ráno...“ a slečna Marplová stíchla celá zadychčaná.
„Rozumiem vám,“ ozval sa doktor Graham. „Chcete svoju fotografiu späť, však?“
Slečna Marplová dychtivo prikývla.
„Áno, presne tak. Viete, je jediná, čo mi ostala. A nemám negatív. Nerada by som o ňu prišla, lebo chudák Denzil zomrel pred piatimi, skoro šiestimi rokmi. Bol to môj najmilší synovec. Inú pamiatku naňho nemám. A tak mi zišlo na um – hoci možno je to odo mňa priveľká opovážlivosť – či by ste nemohli nejako zariadiť, aby som ju dostala späť. Naozaj neviem, koho iného požiadať. Neviem, kto dostane všetky majorove veci. Je to pre mňa také ťažké. Pozostalí by si mohli myslieť, že ich zbytočne otravujem. Nemuseli by to pochopiť. Nikto nemôže pochopiť, čo tá fotografia pre mňa znamená.“
„Samozrejme, samozrejme,“ odvetil doktor Graham. „Rozumiem vám. Veď je to celkom prirodzené. Zajtra je pohreb, dovtedy musím ešte zájsť na úrad a niekto odtiaľ bude musieť prísť a prebrať jeho doklady a hotovosť, prv než ich odovzdajú najbližším príbuzným. Keby ste mi mohli opísať tú fotografiu...“
„Je to záber na priečelie domu,“ začala slečna Marplová. „A nejaký muž – teda Denzil – práve vychádza z dverí. Ako vravím, fotografoval to ďalší synovec, veľký milovník kvetov, a sústreďoval sa na ibištek pred domom, nádherný krík s ľaliovitými kvetmi. Denzil náhodou práve v tej chvíli vyšiel z domu. Fotografia nie je veľmi ostrá. Ale mám ju rada a vždy ju nosím so sebou.“
„Dobre, slečna Marplová, opísali ste mi ju veľmi presne. Malo by sa mi bez väčších ťažkostí podariť vrátiť vám ju.“
Vstal. Stará dáma sa naňho usmiala.
„Ste veľmi láskavý, pán doktor. Skutočne veľmi láskavý. Určite mi rozumiete, však?“
„Samozrejme, že vám rozumiem,“ prisvedčil a podal jej ruku na rozlúčku. „Nebojte sa, všetko sa vyrieši. Koleno každý deň pekne rozcvičte, ale len jemne. Po tabletky vám niekoho pošlem do lekárne. Užívajte ich trikrát denne vždy po jednej.“



Slečna Marplová sa rozhoduje

Pohreb zosnulého majora Palgrava sa konal na druhý deň. Slečna Marplová naň šla so slečnou Prescottovou. Kanonik odslúžil bohoslužbu – a život šiel ďalej.
Smrť majora Palgrava bola len epizódou, hoci trochu nepríjemnou, no epizódou, na ktorú sa rýchlo zabudne. Tunajší život tvorilo slnko, more a spoločenské radovánky. Smutná návšteva smrti ich síce náhle prerušila a vrhla na ne dočasný tieň, no ten sa v tejto chvíli stratil. Napokon nebohého nikto zvlášť dobre nepoznal. Bol to len urozprávaný starý pán – jeden z tých nudných klubových typov s osobnými spomienkami, ktoré nikoho nezaujímajú. Nemal na to, aby zakotvil v ktorejkoľvek významnejšej časti sveta. Žena mu zomrela pred mnohými rokmi. Po osamelom živote nasledovala osamelá smrť. Jeho osamelosť sa však roztápala, lebo žil medzi ľuďmi, a nebola preto neradostná. Major Palgrave bol možno osamelý, no bol to veselý človek. Vedel sa radovať svojským spôsobom. A teraz bol mŕtvy, pochovaný, a nikoho už príliš nezaujímal. O týždeň si naňho nik nespomenie a nevenuje mu ani letmú myšlienku.
Azda jediná osoba, ktorá by mohla povedať, že jej chýba, bola slečna Marplová. Niežeby k nemu pociťovala osobnú náklonnosť, predstavoval však život, ktorý poznala. Ako človek postupne starne, hovorila si v duchu, osvojuje si zvyk počúvať iných. Možno ho ani ona nepočúvala s veľkým záujmom, no medzi ňou a majorom vládol nenápadný vzťah dvoch starých ľudí, ktorí sa majú o čom zhovárať. Príjemný ľudský vzťah. Nesmútila za majorom Palgravom, len jej chýbal.
Popoludní po pohrebe, keď sedela na obľúbenom mieste a plietla, prišiel za ňou doktor Graham. Zložila ihlice a pozdravila sa s ním.
„Asi vás sklamem, slečna Marplová,“ prehovoril ospravedlňujúco.
„Vážne? Ide o moju...“
„Áno, ide o tú vzácnu fotografiu. Nenašli sme ju. Veľmi ma to mrzí.“
„Škoda... No až tak na tom nezáleží. Som len trochu sentimentálna. Teraz si to uvedomujem. Nebola v peňaženke majora Palgrava?“
„Nie. Ani nikde inde medzi jeho vecami. Mal tam len zopár listov a výstrižkov z novín, rôzne haraburdy, dokonca aj nejaké fotografie, ale nie momentku, ktorú ste mi opísali.“
„Ach, bože!“ vzdychla slečna Marplová. „Nič sa nedá robiť... Veľmi pekne vám ďakujem, pán doktor. Nehnevajte sa, že som vás obťažovala.“
„Ach, aké obťažovanie! Dobre viem z vlastnej skúsenosti, čo pre človeka znamenajú rodinné pamiatky, najmä pre nás starších.“
Stará pani to naozaj znáša dobre, pomyslel si. Predpokladal, že keď major Palgrave opäť niečo hľadal v peňaženke, narazil na momentku a pretože nevedel, ako sa tam dostala, vyhodil ju, lebo mu nič nehovorila. Fotografia bola dôležitá iba pre starú dámu. Hoci teraz jej stratu prijímala stoicky, ba akosi veselo.
Vnútorne mala slečna Marplová ďaleko od vyrovnanosti, či dokonca veselosti. Potrebovala trochu času na premýšľanie, no zároveň sa rozhodla naplno využiť príležitosť, ktorá sa jej naskytla.
Doktora Grahama vtiahla do rozhovoru s dychtivosťou, ktorú sa ani nesnažila skrývať. Lekár považoval jej prúd reči za prirodzenú reakciu starej dámy na osamelosť a rozhodol sa ju podporiť, aby odvrátil jej myseľ od straty fotografie. A tak sa príjemne zhovárali o živote na St Honoré a spomínali ďalšie zaujímavé miesta v okolí, ktoré by slečna Marplová prípadne mohla navštíviť. Ani si neuvedomil, ako sa rozhovor zvrtol a postupne znovu vrátil k nebohému majorovi Palgravovi.
„Prichodí mi veľmi smutné, keď niekto zomrie takto ďaleko od domova,“ vravela slečna Marplová. „Hoci podľa toho, čo mi sám povedal, nemal skutočne blízkych príbuzných. V Londýne žil sám.“
„Rozhodne veľa cestoval,“ nadviazal doktor Graham. „Aspoň v zime. Nemal rád anglickú zimu. A ani sa mu nečudujem.“
„Ani ja,“ pridala sa slečna Marplová. „A možno mal aj iný dôvod, možno bol chorý na pľúca, takže musel na zimu do teplejších oblastí.“
„Nemyslím.“
„Viem, že mal vysoký tlak. Je to choroba dneška. Človek o nej počuje zo všetkých strán.“
„Vravel vám o tom?“
„Ach nie. Sám to nespomínal. Vravel mi o tom niekto iný.“
„Aha.“
„Predpokladám, že za týchto okolností sa dá očakávať, že človek môže zomrieť každú chvíľu.“
„Nie je to nevyhnutné,“ odpovedal doktor Graham. „Dnes už jestvuje viacero postupov, ako vysoký krvný tlak liečiť.“
„Jeho smrť mi pripadala veľmi náhla, no zdá sa, že vás príliš neprekvapila.“
„Nuž, pri jeho veku smrť neprekvapuje. No rozhodne som ju nečakal. Pravdupovediac, vždy mi pripadal vo veľmi dobrej forme, no ako lekár som ho nikdy neprezeral. Nemeral som mu tlak ani nerobil vyšetrenia.“
„Môže človek – myslím lekár – zistiť iba pohľadom, či má pacient vysoký krvný tlak?“ vyzvedala sa slečna Marplová nevinne.
„Pohľadom určite nie,“ usmial sa lekár. „Treba ho odmerať.“
„Ach áno. Tým hrozným prístrojom s gumenou manžetou na ruke, ktorá sa nafúkne. Neznášam to. Našťastie môj lekár vraví, že mám tlak primeraný svojmu veku.“
„To rád počujem,“ odvetil doktor Graham.
„Lenže major mal veľmi rád plantážnický punč,“ uvažovala nahlas slečna Marplová.
„Áno, pri vysokom krvnom tlaku nie je alkohol najlepší spoločník.“
„Počula som, že pacientovi stačí pravidelne užívať tabletky.“
„Áno. Na trhu je viac druhov. Jedny mal aj u seba v izbe. Serenite.“
„Veda v dnešných časoch veľmi pokročila,“ skonštatovala slečna Marplová. „O to ľahšie sa potom pracuje lekárom, však?“
„Všetci máme jedného veľkého konkurenta – prírodu,“ nadviazal doktor Graham. „A z času na čas sa vraciame k starým dobrým domácim medicínam.“
„Napríklad pavučina na ranu?“ spýtala sa slečna Marplová. „Robievali sme to ako deti.“
„Áno, napríklad,“ prisvedčil.
„Alebo teplý obklad z ľanových semienok na hruď a potieranie gáfrovým olejom, keď človek kašle?“
„Vidím, že to všetko ovládate,“ zasmial sa doktor Graham a vstal. „Ako sa darí vášmu kolenu? Už vás nehnevá?“
„Ďakujem, je to oveľa lepšie.“
„Nuž, buď urobila svoje príroda, alebo moje tabletky, ale nebudeme nad tým špekulovať,“ zakončil. „Naozaj ľutujem, že som vám nemohol pomôcť.“
„Aj tak ste veľmi láskavý, až sa hanbím, že som vás oberala o drahocenný čas. Vraveli ste, že major nemal v peňaženke nijaké fotografie?“
„Ale áno, mal – jednu svoju vlastnú spred mnohých rokov ako mladý hráč póla na koni, ďalšiu so zastreleným tigrom, nad ktorým stojí s nohou vyloženou na mŕtvom zvierati, a podobné zábery – všetko spomienky na mladosť... Skutočne som ich prezrel veľmi dôkladne a uisťujem vás, že fotografia vášho synovca, ktorú ste mi opísali, tam rozhodne nebola.“
„Ach, tak som to nemyslela. Som si istá, že ste hľadali dôkladne. Iba ma to zaujímalo. Viete, všetci máme sklon odkladať si rôzne milé drobnosti...“
„Poklady z minulosti,“ doplnil s úsmevom doktor Graham.
Rozlúčil sa a odišiel.
Slečna Marplová ostala sedieť a zamyslene pozerala na palmy a more. Už sa nepustila do pletenia. Narazila na istý fakt. A musela porozmýšľať, čo tento fakt znamená. Momentka, ktorú major vybral z peňaženky a znovu ju do nej napochytre strčil, tam po jeho smrti nebola. Major by ju však rozhodne nezahodil. Vložil ju späť do peňaženky, a tak tam mala byť aj po jeho smrti. Keby šlo o peniaze, tie mohol niekto ukradnúť. Kto by však chcel kradnúť fotografiu? Iba ak by mal na to zvláštny dôvod...
Slečna Marplová sa zachmúrila. Musí sa rozhodnúť. Má či nemá dopriať majorovi Palgravovi pokoj v hrobe? Nebolo by predsa len lepšie nechať všetko tak? Popod nos zacitovala: „Duncan je mŕtvy. Po výstrelkoch života v pokoji spí!“ Majorovi Palgravovi už nič neublíži. Tam, kam odišiel, mu už nehrozí nebezpečenstvo. Bola náhoda, že zomrel práve túto noc? Alebo to vôbec nebola náhoda? Lekári považujú úmrtia starých ľudí za bežnú záležitosť. Najmä ak sa v jeho izbe našla fľaštička s tabletkami proti vysokému krvnému tlaku, ktoré treba užívať pravidelne každý deň. Keď však niekto vzal z majorovej peňaženky fotografiu, mohol zároveň nechať v jeho izbe fľaštičku s tabletkami. Osobne si nespomínala, že by niekedy videla majora užívať akékoľvek tabletky. A nikdy nevravel, že by mal vysoký tlak. Jediné, čo pripúšťal v súvislosti so svojím zdravím, bolo konštatovanie: „Už to nie je ako zamladi.“ Občas sa trochu zadychčal, akoby mal sklon k astme, nič viac. Niekto jej však spomínal, že major Palgrave má vysoký tlak. Molly? Slečna Prescottová? Nemohla si spomenúť.
Slečna Marplová vzdychla, potom sama seba napomenula: „Jane, čo tým chceš naznačiť? O čom uvažuješ? Zasa vymýšľaš? Naozaj si prišla na niečo, na čom sa dá stavať?“
Zopakovala si krok za krokom, tak podrobne, ako sa len dá, celý rozhovor s majorom na tému vraždy a vrahov.
„Ach, panebože!“ vzdychla. „Ak sa aj niečo prihodilo, naozaj nevidím spôsob, ako s tým pohnúť...“
Vedela však, že sa o to aspoň pokúsi.

Recenzie a kritiky

Rok vydania: 2017 ISBN: 9788022019675 Rozmer: 130×200 mm Počet strán: 184 Väzba: pevná Štýl: napínavýJazyk: slovenčina

Zaradené v kategóriách