✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup

Malé prekvapenia sú cestou k šťastiu

Jeden z milióna je dojímavý román o zlomených srdciach, ktoré v sebe aj napriek obrovskému utrpeniu nájdu schopnosť milovať a odpúšťať.

Príbeh stoštyriročnej ženy a nevšedného chlapca, ktorý jej pomáha s prácami okolo domu, ale i príbeh o priateľstve, ktoré sa dotkne každého člena chlapcovej roztrieštenej rodiny.
Gitarista Quinn Porter dlhé roky chodieva na turné, bezhlavo sa vrhá z jedného koncertu na druhý a netrávi takmer nijaký čas s bývalou manželkou Bellou a neobyčajným jedenásťročným synom posadnutým Guinnessovými rekordmi. Keď chlapec nečakane zomrie, Quinn hľadá odpustenie za svoje otcovské nedostatky a rozhodne sa, že za chlapca dokončí úlohy potrebné na získanie skautskej nášivky.
Sedem sobôt sa preto stará o domov Ony Vitkusovej, lišiackej stoštyriročnej imigrantky z Litvy, ktorú chlapec navštevoval každý týždeň. Quinn čoskoro zistí, že ju chlapec nahovoril na to, aby sa pokúsila dosiahnuť svetový rekord v kategórii najstaršia šoférka s vodičským oprávnením. A tam sa jej tajomstvá len začínajú.
Quinn aj napriek počiatočnej nechuti prevezme chlapcove povinnosti a medzi ním a Onou sa postupne vytvorí pevné priateľské puto, vďaka ktorému konečne pochopí svojho syna: chlapca s výnimočnými pozorovacími schopnosťami, ktorý vždy pozorne počúval a stále sa čosi učil.

Jeden z milióna je čarovný príbeh o liečivej sile priateľstva, hudby a o nečakaných viacgeneračných vzťahoch.

Ukážka textu z knihy

Piata kapitola
Štvrtú sobotu, ešte predtým, než sa pustil do domácich prác, priniesol chlapec One výtlačok s osobnými údajmi madam Jeanne Louisy Calmentovej z mesta Arles vo Francúzsku. Zomrela v roku 1997 a hrdila sa zrejme nepremožiteľným titulom najdlhšie žijúceho človeka.
V dejinách.
„Stodvadsaťdva rokov,“ prednášal chlapec hlasom príznačným pre šestnáste storočie, keď sa na uliciach vyhlasovali oznamy, „a stošesťdesiatštyri dní.“
„Absurdné!“ zvolala Ona. „Daj sem.“ Veľa tam toho nebolo. Život madam Calmentovej sa, podobne ako životy väčšiny ľudí, skladal z hŕby všedných dní, no podobne ako väčšinu ľudí, ani ju to neodradilo od poskytovania rád. „Každý deň kúsok čokolády?“ začudovala sa Ona. „To je jej recept na dlhovekosť?“
Chlapec pohľadom preletel ostatné rady, ako dosiahnuť nesmrteľnosť a opýtal sa: „Čo je portské?“
„Víno. Francúzi naň nedajú dopustiť.“ Zdvihla zrak. „Ako si sa k tomu, prepána, dostal?“
„Viete, čo je internet?“
„Samozrejme, že viem. Absolvovala som kurz vo verejnej knižnici na jar roku 2000. Veľa kriku pre nič. Je ešte horší než televízia.“ Poriadne si ho premerala: pod uhladenými spôsobmi a čistučkou rovnošatou sa predsa len ukrýval chlapec dvadsiateho prvého storočia. Odo dňa svojho narodenia stála Ona pri zrode automobilov, lietadiel, automatických práčok, atómových bômb, raketoplánov, jednorazových
plienok a tlačidlových telefónov a každý z vynálezov vnímala ako samozrejmosť. Vrchol úžasu dosiahla v roku 1969, keď na Mesiaci pristál prvý človek. No tento staromódny chlapec, čo v pohodlí svojej izby vyťahoval z akéhosi stroja informácie o Francúzsku a mal mobil veľký ako hrkálku, pre ňu predstavoval tvrdý oriešok. Rukami si uhladila vlasy, akoby si chcela v hlave utriediť všetky technologické výdobytky, ktoré už kedysi vstrebala.
Vytiahol ešte niekoľko papierov s ďalšími rozhovormi s madam Calmentovou. Ona si ich prečítala od začiatku do konca s chlapcom nazerajúcim ponad plece. Mal príjemne teplý dych. „Povedala by som, že madam Calmentová je celkom pekná chvastúnka.“
„Pozrite sa na toto,“ ukázal prstom chlapec.
Ona čítala: „‚Mám iba jednu vrásku a sedím si na nej?‘ To sa tvoja slávna rekordérka rozhodla povedať celému svetu? Všetkým ďalším pokoleniam? Alebo skôr pozadiam?“
Chlapec sa rozosmial – znova ju znepokojil svojím výskotom. Rozozvučal sa a hneď aj stíchol, akoby bol presne načasovaný.
Ona iba pohŕdavo zasipela. „Keď si pomyslím, aké významné ocenenie sa premrhalo na takú prízemnú osobu…“ Znova si prehliadla fotografiu z oslavy stodvadsiatych druhých narodenín tej chuderky. „Aj nákova uprostred pádu by pri pohľade na jej tvár ostala visieť vo vzduchu,“ zamrmlala. Chcela porovnať ochabnutú tvár madam Calmentovej s výzorom starčekov zo svojho okolia, ale nedokázala si spomenúť na jedinú živú dušu, ktorá by sa aspoň s prižmúrením oka približovala k jej veku, nieto ešte k veku madam Calmentovej. Dúfala, že aspoň vlasy nemá až také hrozné. „Ako sa to tej starej mitrhe podarilo?“
Chlapec opäť ukázal na stránku s výrokmi madam Calmentovej.
„Šokoladas ir vynas,“ zašomrala Ona. Čokoláda a víno. Slová jej vykĺzli z úst a chlapec nahol hlávku ako načúvajúci vtáčik.
„Už zasa to robíte,“ poznamenal.
„Viem,“ silno si poklopala po hlave.
„Kedy máte narodeniny?“ opýtal sa a z ruksaku vyťahoval zápisník.
„Dvadsiateho januára.“
Načmáral zopár čísel a pomaly ich spočítal. „Čiže do prekonania rekordu ostáva ešte osemnásť rokov a deväťdesiatdeväť dní.“
„Tak dlho nevydržím. Tá žena je nejaká čudná.“ Ako však vyslovovala tie slová, zazdalo sa jej, že čas medzi súčasnosťou a budúcnosťou nie je neprekonateľný. Odvtedy, čo oslávila deväťdesiate narodeniny, sa každé ráno budila s myšlienkou, že dnes to možno príde. Teraz však na scénu nastúpila tá rapotačka a určila nové pravidlá hry. Kto z nás sa vyzná v Božom kalendári? „Ale predsa len by som sa madam Parlez-Vous rada vyrovnala,“ zverila sa chlapcovi.
Chlapec od radosti takmer vzbĺkol. „Po prvé,“ začal, „súťažiaci si musia stanoviť jasný cieľ. Po druhé, súťažiaci musia poznať svojich protivníkov.“ Vrátil sa k ruksaku, rozopol jedno z mnohých vreciek a vytiahol ďalší hárok papiera. „Najstaršou žijúcou ženou na svete je momentálne pani Ramona Trinidad Iglesiasová-Jordanová. Má stoštrnásť rokov. Pochádza z Portorika. Pani Ramona Trinidad Iglesiasová-Jordanová je momentálne aj najstarším žijúcim človekom.“ Pri vyslovení jej mena sa párkrát zakoktal. „Najstarším žijúcim mužom na svete je pán Fred Hale. Má stotrinásť rokov. Pochádza z USA.“ Zdvihol zrak, aby videl, ako túto novinku prijíma.
„Existuje rekord pre najstaršiu starú škatuľu?“
Chlapec vzal otázku rovnako vážne ako všetky ostatné. „Po prvé, pokus o prekonanie rekordu musí byť schválený. Po druhé, pokus o prekonanie rekordu musí mať svedkov. Po tretie, pokus o prekonanie rekordu nesmie prekročiť hernice zákona.“
„Po prvé, myslíš hranice. Po druhé, Portoriko nie je krajina, ale územie Spojených štátov.“
„Ďakujem.“ Rýchlo obracal stránky zápisníka a stručne si niečo poznačil najprv k jednému, potom k druhému zoznamu.
Ona zatiaľ očami preletela hárok so strohými, ale dôležitými údajmi. Snažila sa na ne hľadieť s odstupom, ale vôbec sa jej nedarilo. Rekord madam Calmentovej bol, samozrejme, smiešny. Ostatní by sa ale dali poraziť. „Pani z Portorika možno bude tvrdý oriešok, ale koľko ľudí môže stáť medzi mnou a pánom Haleom? Muži sa ledva dožijú viac ako pieskomil. Mohla by som byť tretia alebo štvrtá v poradí.“
„Zistím to!“ skríkol a znovu si čosi zapísal. Keď si na túto chvíľu spomenula s odstupom času, napadlo jej, že vyzeral – naplnený. Vyceril krátke žiarivé zuby.
„Najstarší žijúci človek súčasnosti,“ povedala si Ona pre seba. „Slovo ‚žijúci‘ znie povzbudivo.“
„Ale vy chcete pokoriť rekord všetkých čias. Pre všetky ďalšie pokolenia.“
„Nepredbiehajme. Najskôr musíme odstrániť zopár iných hráčov.“
Chlapec zatvoril oči a sústredene odriekaval: „Súťažiaci musia splniť všetky podmienky uvedené v rekordérskom balíčku Guinnessovej spoločnosti.“
„Čo je v…?“
„Po prvé, Guinnessova spoločnosť vám pošle oficiálne pokyny. Po druhé, Guinnessova spoločnosť vám pošle oficiálne formuláre pre svedkov. Po tretie, Guinnessova…“ Potriasol hlavou a myšlienkami sa vracal späť na začiatok. „Po prvé, pošlú vám oficiálnu prihlášku. Vyberiete si, či ju stačí vybaviť normálne, alebo prednostne.“ Nahliadol do zápisníka. „My si vyberieme prednostné vybavenie.“
„Koľkokrát si to už robil?“
„Osem. Ale ľudia mi kradnú nápady ešte skôr, než mi stihnú napadnúť.“
Zatiaľ čo si chlapec všetko horúčkovito zapisoval – zoznam „úloh“ starkej pripomenul, ako kedysi chutil zhon –, Ona si užívala príjemné, bezstarostné opojenie, cez okno sledovala kŕmidlá a predstavovala si svoje meno v knihe rekordov: ostýchavé okrúhle písmená krstného mena nasledované prekvapivo špicatým priezviskom. Ona Vitkusová. Sama si poďakovala, že bola dostatočne prezieravá a vrátila sa k svojmu rodnému menu, ktoré v roku 1948 čosi znamenalo.