✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup
Silný, no zároveň vtipný príbeh o stratených a znovuobjavených ilúziách, ktoré robia život krajším.
Píše sa rok 1934. Pätnásťročný syn pražského rabína Moše Goldenhirsch v cirkuse obdivuje kúzelnícke triky legendárneho Polmesačného muža a jeho pôvabnej asistentky. Židovský chlapec, uchvátený čarovným svetom mágie, ujde z domu a pripojí sa k cirkusu, ktorý sa presunie do Nemecka. Tam sa z neho stáva Veľký Zabbatini, vychýrený kúzelník z Perzie, ktorý sa na začiatku druhej svetovej vojny v Berlíne teší mimoriadnej popularite. Lenže ani všemocná mágia ho nezachráni pred krutými vojnovými udalosťami…
V roku 2007 v Los Angeles desaťročný Max Cohn vylezie z okna svojej izby, aby našiel Veľkého Zabbatiniho, starého kúzelníka vo výslužbe. Je totiž presvedčený, že rozvodu rodičov môže zabrániť len pomocou mágie. Stretáva však iba nevrlého starého muža, ktorý stratil vieru v život a v jeho čaro. Ich spočiatku komplikovaný vzťah vyústi do nečakaného rozuzlenia.
Ukážka textu z knihy
Max a kúzelník
Keď sa Max poobede vrátil domov, Veľký Zabbatini bol
rozvalený na ležadle v predzáhradke a spal. Na trávniku
bol položený kufor. Starec mal na sebe havajskú ko-
šeľu a nahlas chrápal.
Max bol, jemne povedané, ohromený. Po škole išiel do
maminho obchodu a strávil tam dve nudné hodiny nad
domácimi úlohami. V Om Sweet Om sa necítil veľmi prí-
jemne, nebolo tam nič, čo by ho zaujímalo. Iba nábytok,
handry a haraburdy z Ďalekého východu. Mama musela obsluhovať
zákazníkov a naňho nemala čas. Už to poznal. Keď
si úlohy napísal, pobral sa na bicykli domov. A teraz toto.
Priblížil sa k starému kúzelníkovi.
„Haló?“
Nedostal nijakú odpoveď. Opatrne potriasol Zabbatiniho
za plece. Nič. Vari bol zasa mŕtvy? Zatriasol silnejšie,
Zabbatini sa strhol, zastonal a otvoril oči.
„Čo to má byť?“ rozčúlene vykríkol.
„Spali ste.“
„A čo? Nemôžem si v pokoji pospať?“
„Čo robíte na našom trávniku?“
„Spím.“ Elegantným pohybom si oprášil imaginárny
prach z košele.
„Odkiaľ viete, kde bývam?“ zaujímal sa Max.
Zabbatini sa naňho usmial. Bol to úsmev, ktorý zdokonaľoval
počas mnohých rokov na javisku, až kým nedosiahol
perfektný mix šarmu a prefíkanosti. „Tak som mág
alebo nie?“ Naznačil úklon a zastonal.
„Je vám niečo?“ vystrašil sa Max.
„Moja šija,“ precedil starec cez zuby. „Kŕč. Nemôžem sa
hýbať.“
Max ho podoprel a odprevadil do domu. Pomohol mu
posadiť sa na pohovku.
Zabbatini si povzdychol a chytil sa za zátylok.
„Prekrásne,“ povedal. „Splnil sa mi sen o pohovke. Kde
je diaľkové ovládanie?“
Max mu ho priniesol.
„Potrebujem viac vankúšov,“ oznámil mu kúzelník. „Pod
šiju.“
Max utekal do maminej spálne a priniesol vankúše. Keď
sa vrátil, videl, ako starý muž roztrasenými prstami stláča
gombíky na diaľkovom ovládaní.
„Ako zapnem tú vec? Chcem Playboy Channel! Chcem
vidieť ženské!“
Otočil sa, ako keby dúfal, že vytúžené ženské hneď napochodujú
do obývačky. Namiesto toho mu pohľad padol
na otrasný obraz, ktorý Deborah napriek protestom všetkých
členov rodiny zavesila vedľa vchodových dverí. Na
pozadí z čierneho zamatu sa vynímala tvár klauna. Po líci
mu stekala slza. Na perách narúžovaných načerveno mu
pohrával utrápený úsmev. Zdalo sa, že klaunova biela tvár
sa čoraz viac približovala k tomu, kto sa na ňu pozeral.
Podľa Maxa bol obraz škaredý, ale pre jeho mamu mal nevysvetliteľný
význam. Umeleckú cenu diela obhajovala
menej ako jeho emocionálnu hodnotu. Mala ho v izbe už
ako dieťa.
Zabbatini naň zhnusene zazeral. Potom mu niečo napadlo.
„Bol si niekedy v podniku Jumbo’s Clown Room?“
Max pokrútil hlavou.
„Hollywood Boulevard, na rohu Winony. Je to ešte lepšie
ako Playboy Channel.“
„Sú tam klauni?“
„Klauni, šmauni!“ odfrkol starec. „Sú tam holé ženské
s veľkými ceckami.“
Max očervenel.
„Raj,“ pokračoval Zabbatini. „Ženské a whisky.“ Zarazil
sa. „Prečo nemám nič na pitie?“
Max bežal do kuchyne a hosťovi priniesol pohár vody
z vodovodu.
Ten sa však rozčúlil. „Vyzerám ako ryba? Chcem piť
niečo poriadne! Whisky!“
„My... my nemáme whisky...“ opatrne povedal Max.
„Vy nemáte whisky?“ Zabbatini naňho zízal ako muž,
ktorý sa práve dozvedel, že žena jeho života sa vydala za
iného.
Max pokrútil hlavou.
„Kravina!“ vyhlásil starec. Zrazu sa mu tvár rozžiarila.
„Na rohu som videl obchod, majú tam alkohol a tak.
V peňaženke mám nejaké peniaze. Prines mi whisky
alebo pivo.“
„Mne ho nepredajú,“ vysvetlil Max.
„Ako prosím?“
„Som neplnoletý.“
„To vidím. Veď ho nebudeš piť ty, ale ja.“
„Máme ľadový čaj.“
„Nechcem ľadový čaj!“ kričal Zabbatini. „A prečo nejde
telka?“
Max mu zobral ovládač a zapol televízor.
Na starcovej tvári sa zjavil úsmev. „Konečne,“ vzdychol
si.
Po tom, čo chvíľu sledoval kvízy, vyhladol a chcel jesť.
Max sa pobral do kuchyne. V chladničke ešte boli papierové
škatuľky s paneer masalou. Max sa s mamou pred pár
dňami zastavil na rohu v indickom supermarkete, kde bol
bufet a plazmový televízor, na ktorom celý deň chodili
perfektné tanečné čísla Aišvárje Raiovej alebo Šáhrukha
Khána. Max nabral jedlo na tanier a na chvíľu ho strčil
do mikrovlnky. Potom tanier vľúdne položil na stôl pred
Zabbatiniho. Starý kúzelník sa začal napchávať, pričom si
neodpustil sťažnosť, že mu zostali iba zvyšky. Nakoniec
Max nabral odvahu a položil otázku, nad ktorou už hodinu
premýšľal: „Prečo ste vlastne tu?“
Zabbatini odložil vidličku a vyzeral prekvapene. „Veď si
ma predsa pozval.“
„Ja?“
„Áno, ty. Alebo tu vidíš ešte niekoho iného?“
„Nie.“
„Aha!“ víťazoslávne zvolal kúzelník a hodil si do úst ďalší
kus chutného jedla. Niekoľko zrniečok ryže mu spadlo na
havajskú košeľu a nalepilo sa na ňu.
„Ja som vás nepozval.“
„Teraz by sa hodilo pivo.“ V Zabbatiniho hlase zaznel obviňujúci
tón.
Max si vzdychol. Starec ho privádzal so šialenstva. Čo tu
hľadal? Dôležitejšie však bolo: Ako sa ho mal zbaviť predtým,
ako príde domov mama?
Zabbatini odsunul tanier a odgrgol si. Potom dodal: „Veď
si chcel, aby som urobil kúzlo lásky, nie?“
Max sa naňho užasnuto pozrel. „Čo?“
„Večná láska. Ako na platni.“
„Preto ste prišli?“
Zabbatini prikývol tak, ako mu to šija dovolila. „Preto
som tu. Večná láskaaa!“ Zasa mu pripomenul Draculu.
„Platňa, spomínaš si? Nefunguje, či áno?“
„Áno,“ hlesol Max. „Teda vlastne nie. Nefunguje.“
„Pozri.“ Kúzelník sa zaškľabil. „Preto som tu.“
Max by od šťastia najradšej skákal po plafón.
„Vážne?“
„Vážne. Aby sa tvoji rodičia do seba opäť zamilovali.“
Max prišiel k Zabbatinimu a objal ho. Starec, ktorý toho
s deťmi veľa nezažil, sa zatváril, akoby stúpil do psích vý-
kalov. „To stačí,“ zahundral. „Dosť bolo sentimentálnosti.“
„Naozaj mi chcete pomôcť?“
„Naozaj. Akože sa volám Zabbatini!“
Teraz zostal zarazený Max. „A skutočne sa tak voláte?
Muž v domove dôchodcov povedal, že tam nie je nikto, kto...“
„Po prvé,“ prerušil ho starý kúzelník, „to nie je domov dô-
chodcov. Je to bytové spoločenstvo pre aktívnych seniorov.“
„Okej.“
„A po druhé, ten muž je somár. Chumaj. Nudnik.“
„Prečo? Čo urobil?“
Starec sa usiloval pôsobiť nenútene. Maxovi nepovedal,
že Veľkého Zabbatiniho alias Mošeho Goldenhirscha dnes
ráno vyhodili z domova dôchodcov King David.
Manažér Ronnie jednoducho vošiel do bungalova číslo
112, kde Zabbatini v kresle spal, vyrušil ho z driemot a pred
nosom mu držal nariadenie o vysťahovaní.
A kde mám teraz bývať?“ prosíkal starý muž.
„Tu nie!“ odsekol Ronnie.
Väčšinu Zabbatiniho majetku si nechali, pretože už dlh-
šie neplatil nájomné. Záležitosť s plynom bola poslednou
kvapkou. Starý dedo musel definitívne odísť.
Tak sa stalo, že osemdesiatosemročný Zabbatini bol od
tohto rána oficiálne bezdomovcom. Po tom, čo niekoľko
hodín sedel na autobusovej zastávke a odklepával ohorky
smerom k holubom, mu niečo napadlo: Ten malý chumaj
zo včera! Ten, ktorý chcel vedieť zaklínadlo lásky. Idiot
ako on určite má aj idiotských rodičov. A tí predsa musia
niekde bývať.
Vrátil sa do King Davidu a ostražito sa rozhliadol po recepcii.
Vďakabohu, nikto tam nebol, Ronnie nesedel za
okienkom. Nazrel dnu. Skutočne, chlapec sa poslušne zapísal
do zoznamu návštev.
Tak sa Zabbatini, ktorý už na tomto svete nikoho nemal,
rozhodol, že navštívi Maxa Cohna na Atwater Village.
„Myslíte si, že dosiahnete, aby sa do seba zase zamilovali?“
s nádejou v hlase sa ho spýtal chlapec.
„Samozrejme,“ odvetil starec, ktorého to trocha urazilo.
„Som predsa Veľký Zabbatini. Viem robiť veľké kúzla.
Veľkú mágiu!“
„Veď ste povedali, že nijaká neexistuje.“
To že urobil? Aké hlúpe! Kúzelník vo výslužbe zrazu na
perách vylúdil očarujúci úsmev a odvetil: „Keď niečomu
veríš, nemusí to zostať iba snom.“
