✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup
Čo je súčasné Rusko? Kto mu vládne? Akí sú jeho obyvatelia? Na tieto, ale aj iné otázky sa autor slávnej série o moskovskom metre Dmitry Glukhovsky usiluje odpovedať čitateľovi, a to v prekvapujúcej polohe. Veľké plochy postoapokalyptických románov zamenil za intímny priestor série poviedok, v ktorých kriticky zachytáva situáciu v dnešnom Rusku. V centre jeho pozornosti sú médiá, naivní obyvatelia, no ústredným motívom vinúcim sa celým dielom je skúmanie mocných a ich vplyv na najrôznejšie oblasti života.
Hoci sa Glukhovsky na chvíľu presunul zo sveta sci-fi do súčasnosti, svoju fantáziu nezaprel. V duchu hesla Rusko sa rozumom pochopiť nedá parodicky vysvetľuje niektoré javy vo svojej domovine prostredníctvom príchodu mimozemšťanov či spoluprácou s vládcami pekla. Fantastické prvky však Gluchovskému slúžia len ako zväčšovacie sklo ruských paradoxov.
Z ruského originálu Rasskazy o rodine (ACT: Astreľ, Moskva 2010)
preložil Martin Sliz.
Ukážka textu z knihy
Zhora zo sedemdesiateho ôsmeho poschodia na nich hľadel pestovaný starý muž v nepredstaviteľne drahom tmavom obleku, v košeli z najjemnejšieho materiálu s vlastnými iniciálami a manžetovými gombíkmi z osemnásťkarátového zlata a bordového emailu s hodnoverným vyobrazením generálskych hviezd.
„Vedenie znepokojujú opakované nehody, ktoré sa dejú na území vo vašej správe,“ zádumčivo utrúsil pomedzi to, ako si vychutnával whisky Glen Garioch ročník päťdesiatosem.
„Občasné zlyhanie,“ rozhodil rukami Krotov.
„Tak to bude za bežnú taxu,“ mykol plecami človek s generálskymi manžetovými gombíkmi. „Každý nenapísaný článok v novinách o smrti na vašej stavbe stojí stodeväťdesiattisíc, každý, ktorý je publikovaný – plus tri percentá k mesačným platbám. V stávke je aj naša povesť.“
„Toto nikdy nepochopím,“ zapojil sa do rozhovoru pupkatý ružovokrký okuliarnik pridusený anglickou kravatou. „Prečo s takýmto rozpočtom využívate na stavbe Kirgizov? Dočerta, ako sa nebáť žiť a pracovať v najvyššej budove Eurázie, keď ju postavili ľudia žijúci celý život v jurte? Vari si nemôžete dovoliť poctivých nemeckých robotníkov?“
„Môžeme, akože by nie? Už sme nad tým aj rozmýšľali. Ale toľko piva do seba lejú, že pečeň majú ako z kameňa,“ otvorene vysvetlil Krotov. „A, mimochodom, nie sú to Kirgizi, ale Tadžici. Oni nepijú.“
