✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup
Pre všetkých milovníkov dobrodružných románov, Indiana Jonesa či skvelej edície STOPY
Rozľahlyý amazonský prales obývaný nebezpečnými indiánskymi
kmeňmi ukrýva tajomstvo, ku ktorému smeruje niekoĺko dobrodruhov. Najnebezpečnejší
z nich, Vtáčkar, sa nezastaví pred ničím. Prezývku dostal podľa SMRTEĽNE JEDOVATÉHO PAVÚKA. Brazílsky magnát Carlos Vargas zostaví nesúrodý tím, s ktorým vyrazí do amazonskej džungle hľadať mýtické Stratené mesto. Okrem dvoch vedcov a počítačového experta je v tíme množstvo žoldnierov, ktorí majú zabezpečiť ochranu na indiánskych územiach. Každý očakáva od výpravy niečo iné, doktorka Lívia objav takmer vyhynutých druhov, PROFESOR Rimmel nové archeologické náleziská a samotný Carlos Vargas dúfa, že nájde poklad. Vedci čoskoro vytušia, že cieľom výpravy je niečo iné, ako im tvrdil. Prvé stretnutie s Indiánmi a bezhlavá streľba potvrdia ich hmlisté predtuchy. Vo Vtáčkarovi si vychutnáme drsné prostredie amazonského pralesa, dobrodružnú
zápletku s nečakaným koncom, nevyspytateľné správanie domorodcov a záhadu okolo postavy Luisita, ktorý sa vyfarbí v záverečných KAPITOLÁCH − fantastické čítanie.
Marek Boško napísal strhujúci dobrodružný román a predstavil sa ako nový talent. Naplno uplatnil svoj zaujímavý autorký štýl aj rozprávačské schopnosti a na podklade historických a vedeckých dokumentov skvelo vystaval pútavý príbeh.Vtáčkar vás drží v napätí od začiatku do konca a netušíte, ako budú reagovať jednotlivé postavy v záťažových situáciách, lebo autor prezradí vždy len zlomok. Čitateľ si poskladá jednotlivé útržky do uceleného obrazu, vzápätí ale zistí, ako veľmi sa mýlil − v skutočnosti je všetko celkom inak.
Amazónia so svojimi dobrodružnými príbehmi a mýtickou legendou o Stratenom meste sa na desaťročia stala príťažlivým magnetom a námetom pre mnohé romány. O to prekvapujúcejšia je odvaha Mareka Boška, ktorý tiež siahol po dobrodružnej téme z amazonského pralesa. A rozhodol sa skvelo. Presvedčivý, nesmierne napínavý dej je natoľko autentický, akoby sám autor bol členom dobrodružnej výpravy.
Carlos Vargas pozve entomologičku Líviu Sánchezovú do svojho prepychového domu, aby ju nalákal na výpravu do amazonského pralesa. Ukáže jej video istého Američana − podarilo sa mu na ňom zachytiť motýľa Morpho purpureus, ktprý údajne vyhynul pred dvesto rokmi. Lívia je objavom nadšená a prisľúbi účasť. Vargas podvodným spôsobom donúti k účasti na výprave aj profesora Simona Rimmela, ktorého doménou sú indiánske jazyky. Skupinu doplnia aj najatí ochrancovia či skôr žoldnieri, ktorí ich majú strážiť. Časom však Lívia so Simonom postrehnú, že s výpravou niečo nie je v poriadku. Upútajú ich poznámky tučného a nemotorného IT experta Ribbsa, ktoré v prvej chvíli nedávajú zmysel, ale sú určitým varovaním. Rozuzlenie príde až nakoniec a veľmi prekvapí.
Vtáčkar má výbornú zápletku s rýchlym spádom deja. Neočakávané ́ zvraty a napätie nútia človeka obracať strany a nepustiť knihu z rúk až do prekvapivého konca.
Ukážka textu z knihy
Mato Grosso, Brazília
utorok, 9. augusta 2005
Natrafiť v amazonskom pralese na Američana nie je nič nezvyčajné. Nie že by sa to v brazílskej divočine turistami zo Spojených štátov priam hemžilo, ale zvesť o tom, že brehy rieky Xingu čo nevidieť spojí tretia najväčšia hydroelektráreň na svete, razom urobila z horného toku skoro dvetisíckilometrového prítoku Amazonky destináciu number one pre všetkých dobrodruhov a vášnivých milovníkov divokej prírody, ktorí nemajú hlboko do vrecka. Z rovnakého dôvodu, ako keď sa kubánsky diktátor pred rokmi tak náhle ocitol na prahu smrti. Aj vtedy sa húfy nadšených cestovateľov valili na ostrov slobody, a to len preto, aby mohli neskôr tvrdiť, že boli na Kube ešte za Fidela Castra.
Rieka Xingu možno nemá vo svete taký cveng ako meno legendárneho revolucionára, ale keďže je nad tropické slnko jasnejšie, že vodné dielo Cararao navždy zmení nielen bezprostredné okolie veľtoku, naskytla sa presvedčeným environmentalistom jedinečná príležitosť vidieť na vlastné oči tie živočíšne a rastlinné druhy, ktoré priehrada odsúdi na zápis do Červenej knihy. Na tom nič nezmení ani skutočnosť, že obrázok ženy z kmeňa Kayapo, ako vyťahuje nôž na prezidenta spoločnosti Eletronorte, obletel celý internetový svet.
Američana človek spozná na prvý pohľad. Má prvotriedny značkový výstroj, presne taký, ako odporúčajú vo všetkých dokumentárnych filmoch o prežití v divočine. Vlhkej klíme čelí odevom z najkvalitnejšej nepremokavej tkaniny, ale jeho najcharakteristickejším poznávacím znakom je nezameniteľný zápach repelentu, ktorý ho pred všadeprítomným hmyzom ochráni asi tak ako svätená voda pred rozzúrenými psami. Domáci si ich zväčša premeriavajú s pobavením, a to najmä vtedy, keď sa akousi univerzálnou rečou posunkov či grotesknou zmesou portugalčiny a angličtiny pokúšajú najať si spomedzi nich sprievodcu do džungle. Chudobní ľudia s príjmom nižším ako dvadsať dolárov na týždeň sa často dajú zlákať vidinou ľahkého zárobku a povodia vďačného skauta po najbližšom okolí. Niekedy sa však cestovateľ nedá iba tak obalamutiť a vysloví požiadavku, alebo ukáže prstom na také miesto na mape, že sa domáci tvária, akoby vôbec nepočuli alebo nerozumeli. Potom nasleduje ich odmietavý postoj sprevádzaný zhovievavým úsmevom a typickými gestami. Len najvytrvalejší a najneodbytnejší držitelia amerického pasu sa dočkajú prejavov až démonickej zloby, ktorú oslovený okolo seba šíri v stave pripomínajúcom tranz.
Matt Mosley beží cez prales. V miestach, kde sa nepredstaviteľne hustou zelenou hradbou z korún stáročných stromov, nahusto pretkaných kilometrami lián, prederie k zemi len zlomok slnečného svitu, je vegetácie ako šafranu. Ale bežať v spleti koreňov, spadnutých polámaných konárov a mokrých tlejúcich listov nie je jednoduché. Keď sa k tomu navyše pridá vysoká teplota a skoro deväťdesiatpercentná vlhkosť, je to fyzicky náročné aj pre športovca, ako je Matt.
Jeho šialený útek ešte pred malou chvíľou z konárov udivene pozorovali štyri malpy kapucínske ako prominentní diváci v prvom rade na premiére. Keď však vzduchom presvišťal prvý z dvoch šípov sprevádzaný charakteristickým zvukom cerbatany – indiánskej fúkačky, všetky opice so žltou hlavou a krkom hneď zmizli v korunách, akoby hádam mali vlastné nepríjemné skúsenosti s otrávenými hrotmi. Ku brehu rieky mu chýba sto metrov. Nad pravou lopatkou a v ramene má zabodnuté dva tenké tŕne podobné ostňom dikobraza. Jeden z nich trčí priamo z havranieho oka z loga Baltimore ravens na červenom úplne prepotenom tričku, ktoré má bežec na sebe. Strach, ktorý pociťoval doteraz, prerastá do paniky. Matt zrýchľuje. Čím rýchlejšie beží, tým sa jeho tep zvyšuje, srdce bije o to silnejšie. V tejto chvíli pumpuje do krvného riečiska deväť litrov krvi za minútu, ktorá rýchlosťou sto dvadsiatich centimetrov za sekundu nesie so sebou okrem adrenalínu aj jeden z najsilnejších rastlinných jedov. Kurare. Keď sa extrakt z kôry a koreňov kulčiby jedovatej dostane do každej nervosvalovej platničky, k čomu dôjde v najbližších desiatich sekundách, okamžite zastaví prenos signálu z mozgu a zasiahnutý už nebude schopný ovládať ani jeden zo svojich priečne pruhovaných svalov. To by samo osebe nebolo to najhoršie, najmä nie vtedy, keby sa to Matthewovi prihodilo v jeho rodnom Baltimore. Alkaloid totiž po určitom čase celkom z organizmu vyprchá a, napočudovanie, za istých okolností nezanechá nijaké škody. Žiaľ, ten jediný predpoklad, ktorý umožňuje prežiť zásah otráveným šípom, je prístroj na umelú pľúcnu ventiláciu. Tubokurarín je totiž zákerný hlavne svojou schopnosťou ochromiť aj dýchacie svalstvo. Preto Matt, už úplne paralyzovaný, začne behom štyroch minút ťažko dýchať a v priebehu nasledujúcich sto osemdesiatich trýznivých sekúnd sa pri plnom vedomí udusí. Jeho srdce bude ešte niekoľko minút pumpovať do tepien neokysličenú krv ako usilovný kurič, ktorý neúnavne hádže uhlie do stále rozpáleného kotla už takmer potopeného amazonského parníka. Matt Mosley vie, že beží o život, ale keby bol venoval štúdiu biológie na univerzite len toľký zlomok času ako ľahkej atletike, vedel by, že tento boj je vopred prehratý a že jeho čln, ktorý sa medzičasom priblížil na vzdialenosť dvadsiatich krokov, znamená pre neho asi takú záchranu ako jeho verný, štyrmi dolármi na deň platený sprievodca Fernao. Kam sa vlastne podel? pomyslel si, keď z posledných síl dobehol k člnu, odtlačil ho na vodu a vhodil doň predmet striebornej farby, ktorý pevne držal v ruke počas celého úteku ako štafetový kolík. Svojho spoločníka nevidel odvtedy, ako sa obaja dali do bezhlavého úteku džungľou.
To už však toxín s účinkom prospešným aj pre modernú anestéziológiu nekompromisne zablokoval prenos informácií na všetkých nervovosvalových spojeniach, načo sa Mattova motorika oslobodila z područia mozgovej kôry a on sám sa zvalil na bahnitý breh ako handrová bábika voodoo, až príliš zúfalo si uvedomujúc, že jeho čln pláva po prúde bez neho.
Takto nejako sa asi cíti Stephen Hawking, pomyslel si ochrnutý muž, pripomínajúci zúboženú kosatku alebo delfína. Zavše vídal na reportáže CNN o tom, ako sa tieto inteligentné morské cicavce ocitli v rovnakej situácii ako teraz on. Videl, ako ich ochranári z Greenpeace nepretržite prekrývajú mokrými uterákmi, a snažil sa spomenúť si aspoň na jeden prípad, kedy sa ich podarilo zachrániť. Všetci ho od tohto bláznovstva odhovárali. Najskôr jeho matka a jeho známi. Aj potom v São Felixe, keď sa snažil najať si sprievodcu, a napokon aj ten nevďačník Fernao, ktorý sa naveľa nechal presvedčiť peniazmi. A čo by si chcel? pomyslel si Matt. Za štyri doláre si nehynúcu oddanosť nekúpiš.
Federálna väznica Catanduvas, štát Paraná, Brazília
sobota, 14. júna 2014
Federálna väznica Catanduvas je nápravné zariadenie s najvyšším stupňom stráženia. Rozprestiera sa na trávnatej planine východne od rovnomenného mestečka v juhozápadnej Brazílii. Väzenie má štvorcový pôdorys a večne zavretú vstupnú bránu smerujúcu k vzdialeným, snehom pokrytým vrcholom Ánd. Uprostred areálu obkoleseného päť metrov vysokým plotom z ostnatého drôtu, natiahnutého na mohutných železobetónových pilieroch tvaru písmena ypsilon, stoja dva poschodové väzenské bloky s celkovou kapacitou dvestoosem ciel plus ďalších dvanásť na individuálne umiestnenie, čiže samotiek. Zvyšok tvoria spoločenské, administratívne a správcovské priestory – spolu ďalšie tri budovy. Hneď za vstupnou bránou je prehnane veľké, zväčša prázdne parkovisko pre takmer stovku áut prípadných návštevníkov, ktoré je spolu s poslednými troma nízkymi stavbami oddelené od časti väzenských blokov druhým radom vysokého oplotenia takisto štvorcového pôdorysu. V každom jeho rohu stojí strážna veža, spájajúca obidva ploty. Osemmetrové veže majú oranžovú farbu ako ostatne aj oba väzenské bloky vo vnútri a sú z taktických dôvodov postavené diagonálne. Architekt s chorobným zmyslom pre geometriu štvorcov sa zrejme domnieval, že takto z nich bude lepší výhľad na väzenský dvor a súčasne na príjazdovú cestu.
Názov Catanduvas pochádza z jazyka kmeňa Tupí a znamená čosi ako zhromažďovanie tvrdého dreva. S hromadením toho najtvrdšieho sa začalo hneď, ako sa brány väzenia v máji roku 2006 otvorili. Už dva mesiace nato sa tu po prvýkrát na svojom dvestoročnom turné po štátnych nápravných zariadeniach ubytoval najväčší brazílsky narkobarón a obchodník so zbraňami Luis Fernando da Costa, známy skôr ako Fernandinho Beira-Mar. Prominentný chovanec ako Beira Mar však nikdy nepobudne na jednom mieste príliš dlho, a to z opodstatnenej obavy úradov, že by mohol negatívne ovplyvňovať prevýchovu spoluväzňov. Preto sa stalo, že sa tento nenápadný a sympatický chlapík, ktorý začal svoju drogami, ženami, zbraňami a vraždami vydláždenú zločineckú dráhu vo favele už ako dvadsaťjedenročný, zapísal do návštevnej knihy v Catanduvas po tretíkrát a určite nie naposledy.
Napoludnie piateho septembra 2007 sa na pľaci v sprievode federálnej väzenskej stráže zjavil aj Juan Carlos Ramirez Abadia, známy pašerák a gangster usvedčený z drogovej činnosti a prania špinavých peňazí. Medzi odsúdenými sa povráva, že sa na tento ozdravný dvadsaťštyriročný pobyt na účet daňových poplatníkov tu v Catanduvas prihlásil sám Abadia z obavy o svoju bezpečnosť.
Ramon sa s Abadiom a Da Costom osobne stretol len niekoľko ráz, aj to len za predpokladu, že sa hodinové vychádzky na väzenskom dvore dajú považovať za osobné stretnutie. Až na tvrdé čierne oči Freddy vôbec nevyzeral na najväčšieho bosa brazílskeho podsvetia. Bol skôr útly, počerný, pokojne mohol predávať pomaranče na autobusovej stanici kdesi v Boa Vista, jedným slovom, vôbec nepôsobil ako človek, ktorý nariadi svojim kumpánom rozštvrtiť protivníka motorovou pílou.
Týmto typom sa Ramon vyhýbal. Nie však z obavy o svoj život ako niektorí chovanci, ktorí tu nepatria k nijakému gangu. Ani nie zo strachu o svojich blízkych ako tí, ktorí majú vonku manželky a deti a vedia, že skutočnú moc narkobaróna nemožno spútať tak ľahko ako jeho samého a že svoje panstvo dokáže celkom dobre
a účinne riadiť aj z luxusnej cely. Ramon Torress síce nebol samotár v pravom slova zmysle, ale kedykoľvek sa mu naskytla príležitosť využiť pohostinnosť jednej z oných dvanástich samotiek, vždy možnosť izolácie privítal. Niektorým zo spoluväzňov občas kývol na pozdrav či s nimi prehodil zopár slov na väzenskom dvore, no väčšina muklov ho obchádzala ako hniezdo štrkáča. On sám sa nikdy nesťažoval ani nebedákal ako tí, ktorí ustavične prehlasovali, že Catanduvas je peklo na zemi a hneď ako odtiaľto vytiahnu päty, budú sa tým chvastať do konca života alebo aspoň kým znova neskončia tu, v Campo Grande, alebo v inej base, ktorých je v Brazílii zúfalý nedostatok.
Ramon niečo o pekle vedel. Volá sa Carandiru. Ešte aj dnes, a to je už pekných desať rokov, sa mu o ňom po nociach sníva. Za zabitie si odsedel sedem rokov zo svojho života v najhoršom väzení sveta v São Paule a každý z fachu vie, že jeden rok v Carandiru sa ráta za tri. Preto štyridsaťtriročný Ramon Torress vyzerá, že mu ťahá na šesťdesiat. Svojím spôsobom mal aj tak šťastie, pretože na výkon trestu nastúpil v deväťdesiatom treťom, teda rok po krvavej vzbure väzňov, ktorá sa po nezvládnutom zásahu ťažkoodencov skončila pre vyše stovku vzbúrencov tragicky. Hoci sa životné podmienky v Carandiru po tomto incidente trochu zlepšili, väznica si svoje prvenstvo na svetovom rebríčku najhorších nápravno-prevýchovných zariadení udržala až do roku 2002, keď ju na nátlak verejnosti prahnúcej po dodržiavaní ľudských práv zatvorili. Ani Carandiru, v ktorom sa okrem betónu a železa šetrilo skoro na všetkom a kde úmrtnosť na AIDS niekoľkonásobne prevýšila aj najchudobnejšie africké štáty, však nemohla zlomiť muža, ktorý vyrastal bez rodičov na predmestí Ria de Janeiro, kde je boj o prežitie rovnako ťažký, ak nie ťažší ako vo vlhkých lesoch centrálnej Brazílie.
Keď ho dozorcovia v máji roku 2000 s podlomeným zdravím vyhodili na ulicu Avenue du Cruzeira du Sud, zostala mu len drsná prezývka, ktorá je najlepšou vstupenkou azda len do sveta organizovaného zločinu. Šesť rokov nato ho úderom dreveného kladivka sudca federálneho súdu poslal na ďalšiu takmer dekádu do Catanduvas, kde k dnešnému dňu strávil osem rokov, tri mesiace a dva dni.
Keď sa slnko ako žeravý kotúč zarezávalo do paraguajskej hranice, rozbalil cigaretu s dvoma striebornými prúžkami, čo bola najistejšia forma necenzurovanej pošty vo väzení. Za posledné dva
roky dostal už štyri takéto cigarety. Tušil od koho. Niekto nerád videl Ramona živoriť v base, a on sám po slobode túžil viac ako vtedy, keď spával s otvorenými očami v Carandiru. Sedel na studenej betónovej podlahe vedľa krivej železnej prične a v posledných zvyškoch večerného svetla uprene hľadel na krátky text na vnútornej strane cigaretového papierika. Na dnešnú noc sa pripravoval mesiace, takže vedel, že raz príde, ale aj tak pocítil nával vzrušenia. Spomenul si, že tam vonku ďaleko na sever od tejto prekliatej, ako listy tabaku suchej stepi má jednu nedotiahnutú záležitosť a dal by čokoľvek za to, aby ju mohol dokončiť. Dlane zovrel v päsť, vystrel prsty a znovu ich zovrel, aby si ich prekrvil, potom vzal žltý vatovaný cigaretový filter a za okamih z neho vytiahol malú čiernu kapsulu. Chvíľu ju zamyslene prevracal medzi prstami, potom zodvihol hlavu a pozrel sa na policu, kde stáli zoradené jeho obľúbené knihy. Keď sa cez vyblednutý obal Hamleta pozrel cez stenu kamsi až do susednej cely, dvakrát sotva postrehnuteľne prikývol, akoby chcel odpovedať na nevyslovenú otázku, otvoril ústa a prehltol kapsulu.
Recenzie a kritiky
Rok vydania:
2016ISBN:
9788022207645Rozmer:
140×210 mmPočet strán:
336Väzba:
pevná s prebalomŠtýl: napínavý, dobrodružnýJazyk: slovenčina
