Kontraktor je fenomén dvadsiateho prvého storočia, ktorý sa zrodil z chudoby a vojnových konfliktov. Kontraktora si najímajú súkromné osoby, firmy a politici, aby ich ochraňoval a sprevádzal na nebezpečných misiách. Kontraktor je telesne zdatný, psychicky odolný, dobre znáša ťažké podmienky a v krajnom nebezpečenstve sa rozhoduje s chladnou hlavou.
Skôr ako autor Kontraktora Peter Kijaba dostal ponuku na uzavretie kontraktu, prešiel tvrdým výcvikom vo Francúzskej cudzineckej légii. Jeho pútavé a zaujímavé rozprávanie prináša tému, s ktorou sa na Slovensku stretávame po prvý raz. Odkrýva tabu Francúzskej cudzineckej légie, tvrdé podmienky v nej a päťročný výcvik, ktorým prešiel. Časť výcviku absolvoval v Gabone a na Pobreží Slonoviny v čase, keď v krajine začali vyčíňať Mladí patrioti.
Ako kontraktor pôsobil na Haiti, kde bol očitým svedkom posledného zemetrasenia, o ktorom informovali médiá celého sveta. Apokalyptická skaza, beznádej, zúfalstvo a tisícky mŕtvych v krajine, kde nič nefungovalo ani v bežnom živote. Všadeprítomnú hrôzu a bezcitnosť opisuje tak živo, že čitateľ sa ocitne uprostred Port-au-Prince zrovnaného so zemou.

Dnes pôsobí ako kontraktor v Afganistane.

Ukážka textu z knihy

Peter Kijaba

Chcel som podať aspoň malú správu o svete, ktorému chceme tak veľmi pomáhať, presvedčení, že ostatní sú na tom oveľa horšie. Namiesto toho, aby sme pomáhali sami sebe, aby sme hodnoty hľadali vo svojom vnútri, venujeme radšej groš iným a vykupujeme svoje svedomie. Zbytočne!

Trochu sa obávam myšlienky, vychádzajúcej z vlastnej skúsenosti, že ľudia dokážu nájsť hodnoty až vtedy, keď už sú úplne na dne, keď sa boja o svoj vlastný život – podobne, ako som si to prežil ja sám. Kiežby to bolo jednoduchšie!

Francúzska légia

„Je to stroj s obrovským kvalitným ľudským potenciálom, ale so zastaraným aristokratickým vedením na najvyšších postoch. Takto nejako by som jednou vetou zhodnotil svoju skúsenosť. Neľutujem, že som bol súčasťou toho stroja. Neľutujem ani jeden jediný z tých tisícosemstodvadsiatich štyroch dní vo Francúzskej cudzineckej légii.“

Pobrežie Slonoviny

„Štát má však dlhodobé problémy s rebelmi (približne päťdesiattisíc hrdlorezov) ovládajúcimi sever krajiny. O ovládanívlastne ťažko hovoriť, pokiaľ sa vypaľujú dediny, znásilňujú ženy a mužom pre istotu odtínajú ruky od lakťov dolu. Väčšinu rebelov tvoria sfetované detiská od dvanásť do osemnásť rokov. Nejde o boj za samostatnosť, ani o revoltu proti korupcii či útlaku. Zaujíma ich len rabovanie a korisť. Skupiny rebelov – skoro vždy ide o rovnaké bandy – pôsobia desaťročia v celej oblasti od Guiney cez Libériu a Sierra Leone až po Pobrežie Slonoviny.“

Haiti

„Vtom ma prepadol živočíšny strach. Bolo to tu. Nebol to ako adrenalín. Cítil som ju !... Smrť. Obrovská sila prírody, nemilosrdná, vražedná, s ktorou nič nenarobím. Akí sme len maličkí! Vôbec som nemal kontrolu nad situáciou. Podlaha sa hýbala. Nie samotná dlažba, ale celá dvanásťposchodová budova akoby stála na vode. Ako paluba malého parníka v rozbúrenom mori. Všade tma, svietili len malé núdzové svetlá. Bežať som nemohol, nešlo to. Nijaká stabilita. Zapla sa svalová pamäť, prikrčil som sa, začal som drobčiť ako pri streľbe za pohybu…“

Afganistan

„Rozdiel medzi Haiti a Afganistanom je v tom, že zatiaľ čo v jednej krajine sa chyby dajú napraviť – v Afganistane končí situácia vo väčšine prípadov fatálne. Kriminálnika, ktorý vás prekvapí, viete vždy presvedčiť, oklamať, podplatiť. S náboženským fanatikom musíte nevyhnutne bojovať, pretože on sa určite nevzdá myšlienky zabiť vás.“

Ukážka textu z knihy

KNIHA JE VENOVANÁ VŠETKÝM, PRE KTORÝCH HODNOTY
NIE SÚ STRATENÝM SLOVOM V HISTÓRII,
ALE SÚ OCHOTNÍ ZA NE BOJOVAŤ.
KTORÍ VERIA, ŽE PRAVDA, VERNOSŤ, ČESŤ, LÁSKA
ČI ODVAHA SÚ ZÁKLADOM VÝCHOVY
I DÔLEŽITÝMI ZÁSADAMI V NAŠOM ŽIVOTE.

Poďakovanie patrí tým najdrahším okolo mňa. Mojim rodičom, súrodencom a rodine za ich výchovu, trpezlivosť a chápavosť. Mojej milej Lucke za jej silu a lásku, ktorú mi denne dokazuje.
A tiež priateľom, ktorí sú pre mňa ochranným múrom
proti všetkému zlému.

Netreba čakať, kým búrka prejde,
treba sa naučiť tancovať v daždi.
VIVIEN GREENE

PROLÓG

„V dlaniach cíti mravčenie – účinok tečúceho prúdu ľadovej vody. Ponorí do nej tvár, vníma osvieženie prechádzajúce cez pokožku. Ovlaží sa ešte raz, zaprie sa rukami do umývadla, potom sa vzpriami. Zarastený výjav civejúci do zrkadla, po ktorom stekajú kvapky vody a kropia zem pod ním. Čo sa zmenilo? Prostá otázka, dva významy. Niekoľko vrások a malá jazva navyše, zopár sivých vlasov. Nič, čo by stálo za reč. Možno len príliš veľa tetovania. To prekliate tetovanie! Ako ľahko pomáha zatriediť, zaškatuľkovať, odsúdiť. Štúdie typizujúce povahu ľudskej bytosti podľa viditeľných znakov – mrhanie časom! Jednoducho hodnotíme iba zovňajšok. To je to prvé, čo si všimneme. Predsudky vznikajúce pre oblečenie, účes, pre okruh známych – veď vrana k vrane sadá. Čo je však vo vnútri? Aký bol, aký je teraz a aký bude? Pohľad mu klesá späť do umývadla.“

Že sa človek nemení? Počul som tisíckrát. Každá skúsenosť obmieňa jeho povahu. Aj najväčší cynik vám môže jedného dňa zachrániť život, alebo bude sám zúfalo potrebovať pomoc. Zažil som to na vlastnej koži. Som presvedčený, že nič nie je definitívne a každý je schopný nájsť hodnoty. Práve tie sa vytrácajú z našich životov. Myslím opäť pravdu, vernosť, česť… Stáročia ich ľudstvo stavalo nad zákon, dnes znamenajú menej ako ligotavé hodinky. Netvrdím, že hodnoty odsunú existenčné problémy, ale ochutia zmysel nášho bytia. Nejdem moralizovať, každý z nás je iný. V tých rozdieloch charakteru, v rozmanitosti osobnosti je predsa krása. Neexistuje iba „klaďas“ a iba „záporák“ – príklady z lacných seriálov. Neodpustím si však poznamenať, že klesáme k pasivite a ľahostajnosti ku každodenným útokom na spravodlivosť, na dôstojnosť našich životov a na budúcnosť ďalších generácií.

Raz som napísal, že nechcem zažiť, aby mi správa o smrti blízkeho prišla do rúk na zdrape papiera, vo vzdialenej krajine ďaleko od domova. Niekam, kde by som bol iba večný cudzinec. Že preto nikdy zo Slovenska neodídem. Risk je veľa ráz veľký, máme strach, napriek tomu sa odvážime. Využil som malú, chvíľkovú túžbu vykročiť do neznáma, za dverami ktorého by som možno našiel svoj nesplnený sen.
Keď vzduch blízko vás prereže strela, zatrasie sa zem alebo zaznie výbuch, vtedy vám pani Smrť dýchne odzadu na krk, až sa na ňom zježia chĺpky. Mrazí to! Premietate si film životných sekvencií, stále však vnímate svoj zrýchlený dych, svoj bubnujúci pulz. Hneď potom si začnete vážiť najmenšie a najjednoduchšie veci okolo vás. Spolu s tým vás prepadne neutíchajúca chuť ísť ďalej, dosiahnuť viac, možno sa raz dotknúť hviezd…

I.
CHLAPCI A CHLAPI

SLOVENSKÁ ARMÁDA

Ako mama stále spomína, mojím snom bolo stať sa biskupom. Prečo som v štyroch rokoch chcel byť biskupom, už teraz ani sám neviem, ani rodičia, ale sen sa rozplynul, nahradil ho iný, keď som objavil figúrky vojakov. Skutočne odlišné vízie budúcnosti.
Výsadkár sa napriahol a udrel otvorenou dlaňou hlavičku klinca, trčiaceho skoro celou svojou dĺžkou z klady dreva. Udrel zas a znova, kým klinec úplne nezmizol. Ďalší vedľa neho zopakoval pohyb, ale namiesto zatĺkania klinca prerazil päsťou tehly postavené jednu na druhej. Na nijaký z výletov som si nespomínal tak ako na prísahu môjho staršieho brata. Ostatní príslušníci výsadkového úderného práporu predvádzali ukážky boja zblízka, skákania z trenažéra a cvičenia so zbraňami. Bol som malý chlapec, stál som pri rodičoch a s otvorenými ústami obdivoval silu a odvahu, disciplínu vojakov. Brat prišiel s nasadeným červeným baretom. Videl som ho ako vzor, ako niečo nedosiahnuteľné. Patril k elitnému vojsku, výsadkárov sme vnímali ako hrot meča armády. Hoci sa po bratovej prísahe moje detstvo motalo okolo iných aktivít, táto spomienka vo mne ostala hlboko zakorenená. Myslím, že odvtedy som s budúcnosťou vojaka začal tak nejako počítať.

Muži a padáky

Vzorom mi bol žilinský útvar. Pluk na začiatku nebol plukom, ale 3. špeciálnym odriadom dislokovaným v Žiline, po reorganizácii Československej armády. V roku 1994 priznali špeciálnemu odriadu čestný názov Žilinský pluk Jozefa Gabčíka a približne o rok neskôr, od 1. októbra 1995, bol premenovaný na 5. pluk špeciálneho určenia. Dnes sa dozviete, že prioritami „gabčíkovcov“ sú špeciálny prieskum a pozorovanie, úderné akcie, poskytovanie špecialistov aj protiteroristická činnosť. V bežných periodikách deväťdesiatych rokov neexistovalo veľa informácií o činnosti a úlohách útvaru. To, že výsadkári v Žiline pôsobia, som zistil až niekedy pred braneckou prehliadkou. Ďalšie výsadkové útvary sa nachádzali v Prešove a Bratislave. Vlastne mi bolo jedno, na ktorý z nich sa dostanem.
Základná vojenská služba (ďalej ZVS – pozn. aut.) bola od začiatku pre mladých mužov postrachom, koncom slobody, bezstarostného vnímania sveta a začiatkom povinností, keď sa roztáča životný kolobeh a už nič nie je, ako bývalo. V každom prípade odchod z domova a nový zmysel pre povinnosť vplýval na každého inak, ba boli aj takí, ktorí si to na „vojne“ užívali.

Na okresnej vojenskej správe som vyrukoval s tým, že chcem ísť na vojnu hneď, k výsadkárom. Všetci sa čudovali. Každý branec ich dovtedy všemožne presviedčal, ako sa práve on na vojnu nehodí a ako sa jej podľa možností úplne vyhnúť. Vojenské výsadkové útvary si vymedzovali isté kritériá, a to stopercentný zdravotný stav, teda klasifikáciu A, spolu so športovou registráciou. Tak mi to povedali. Na zdravotnej prehliadke lekárka oznámila, že by sa to dalo uhrať na predsun ramien. Až po chvíli mi došlo, že mi chce zabezpečiť úľavu alebo odklad. Tak som sa dal opäť do vysvetľovania môjho úplného dobrovoľníctva a chuti absolvovať vojenskú službu.
Po obojstrannom pochopení sme sa zhodli na skupine A, keďže mi vskutku nič nebolo. Od sedemnástich som trochu boxoval za klub, takže s registráciou som problém nemal. Ostávalo mi len čakať na povolávací rozkaz – a aj to trvalo dostatočne dlho. Rok po maturite mi konečne prišiel. Dátum nástupu a číslo útvaru ■■■■■. Dnes by som si toto číslo určite „vygooglil“, no vtedy som ostával nesvoj až do nástupu. Podľa čísla som totiž nevedel zistiť, o aký útvar ide. Pred rokmi, keď rukoval môj brat, existovali v tom istom meste dva útvary. Brat vtedy dúfal, že výsadkári to nebudú. A boli. Ja som dúfal opačne.

Na cestu rýchlikom si veľmi nepamätám, cestovali sme traja na rovnaké číslo útvaru a skoro každý, kto šiel z východu vlakom, sa bezhlavo opíjal. Cesta nám ubehla rýchlo, na stanici nás už vystúpila pekná hŕstka, a aj keď „paragáni“ neboli jediným vojskom v meste, všetci sme mali rovnaký smer. Po príchode stáli pri bráne dvaja vojaci. Jeden mal na rukáve trojuholník a ten druhý na tvári tvrdý výraz a na hlave nasadený červený baret. Aj maskáče sa líšili. Výsadkárske boli o čosi voľnejšie, vďaka častému praniu skôr šedivej farby.
Ako som sa k obom približoval a predo mnou zadeľovali narukovaných na jednu alebo druhú stranu, srdce mi bilo ako zvon. „Vyhodňarskych kolegovcov“ vzal pod krídla výsadkár. Červený baret mi pozrel na rozkaz, chytil ma za rameno a posunul za kamarátmi. „Počkajte za bránou, kým vyriešim ostatných.“
Chvíľu to trvalo. Dokončil, čo mal, a kývnutím hlavy nám dal pokyn, aby sme ho nasledovali.
Výcviková rota sa nachádzala na šiestom poschodí, v budove tiež bola rota velenia a izby profesionálnych vojakov. To, že bola výcvikovka na najvyššom poschodí, malo svoj fyzický zmysel, nikto z nás to však vtedy nemohol tušiť. Po sprche ma vybavili teplákovou súpravou a napchali párkami s poriadne hnusnou chrenovou horčicou. Po vyfasovaní vojenského materiálu a pridelení na izby sme len čakali. Na večernom nástupe som zistil, že nás je päťdesiat. Prišli sme z rôznych kútov Slovenska a nie každý sa tešil na armádu ako ja. Nie každý mal športovú registráciu, a medzi tými, čo ju mali, bol napríklad aj šachista. Pri vojsku je charakteristické, že všetky vaše predpoklady sa razom rúcajú ako domček z karát a väčšinou k tomu dôjde jediným rozkazom. Najprv nám starší rotný povedal, že nie všetci budú počas vojny skákať s padákom. Že v základnom výcviku sa začína deliť zrno od pliev a len tí najlepší sa dostanú do bojovej roty, zostavenej z dvadsiatich ľudí.
Prvý večer som zaspával dlho, na izbe sme bývali šiesti. Rozmýšľal som. Chlapec zo sídliska. Doma stále navarené dobroty, tu sa jedli rozvarené párky. Vypraté, vyžehlené oblečenie mi nahradili maskáče a komínky dokonca aj keď išlo o pyžamu. Nie obyčajne naskladané tričká, položené na poličke v skrini. Nastrihať kartón na dvakrát dvadsať centimetrov, vložiť ho pri skladaní do oblečenia a zoradiť do stĺpcov. Koniec leňošeniu. Nastal čas disciplíny.
Na druhý deň ráno sa najlepším nástrojom na oddelenie pliev stal beh. Aj keď som v Box klube trochu behával, pociťoval som neuveriteľné nedostatky. Hodil som pohľadom naľavo, napravo a radšej sa uistil, že ako pre mňa, tak aj pre väčšinu ostatných sú to skutočné fyzické muky. Sucho v ústach, tvár v ohni, až na zopár výnimiek každý vyzeral rovnako. Dni sa úplne scvrkli a leteli jeden za druhým. Rozcvičky boli čoraz intenzívnejšie a behávalo sa viackrát do týždňa päť alebo desať kilometrov, v športovom oblečení alebo v maskáčoch a kanadách. K tomu ešte preskúšania v zhyboch, kľukoch a v prekážkovej dráhe. Počas dňa sme vstrebávali informácie, ktoré inštruktori dopĺňali požiarnym poplachom alebo semaforom.
Pri poplachu sme vyniesli celú izbu pred ubytovňu, naše postele, skrinky a skrine, všetko postavené v tých istých pozíciách ako na šiestom poschodí, akurát mimo budovy. Izba vedľa izby, akoby nás niekto teleportoval. Celú rotu sme vydrhli mazľavým mydlom, stiahli stierkami a doleštili handrami. Mazľák, ako sa vojenským slangom prezýval substrát, sa namiešaval z vody a mydla dovtedy, kým v ňom na podlahe neostala stáť zubná kefka. Stiahnuť penu potom trvalo celú večnosť. Niektorí nápadití velitelia namiesto stierok požadovali sťahovanie šnúrkami od topánok. Nemalo to hlbší zmysel, ale trvalo to podstatne dlhšie. V armáde je lepšie skôr konať, ako sa pýtať. Semafor trval kratšie, ale potili sme sa podstatne viac. Prezliekanie športového, bojového výstroja alebo pyžamy v časovom limite vrátane upratania izby a nástupu o šesť poschodí nižšie. Semafor preto, lebo sme menili farbu s každým nástupom. Modrí v športovom, oranžoví v pyžame a farební v maskáčoch.
Každý vojak prechádza relatívne rovnakým prijímacím výcvikom. Výsadkári nie sú výnimkou, okrem času stráveného s poľnou lopatkou v lese a na lúkach, možno o niečo viac behajú hore-dole aj po útvare. Podobne som to vnímal aj ja. Ostatné posádky spolu s „bigošmi“ prechádzali takým istým vševojskovým výcvikom ako aj my. Nasadiť si protichemický oblek s maskou, strieľať, pochodovať.
„Plížením, plazením vpred!“ Aj tak by sa dal výcvik pomenovať, ale presúvať sa dá i kľukatým behom, prískokmi, možno kotrmelcom, ak to veliteľ chce. Základy vševojskovej taktiky sme trénovali na blízkom poľnom cvičisku, kde sme po lese kopali okopy hlboké na výšku lopatky. Zatiaľ nič z prieskumnej taktiky – to nás čakalo po prísahe, ale urobiť dobrý okop je umením. … keď sme pri okopoch, prišlo mi na um… Raz, počas hĺbenia, som sa stavil s kamarátom o sto korún, že zjem-nezjem dážďovku. Vyhral som, ale tváril sa, že peniaze som si zaslúžil. V prírode sa dá zjesť čokoľvek. Červy, dážďovky sú bohaté na minerály a bielkoviny. Nie sú práve delikatesou, ale ak človek trpí hladom, nekladie si veľa otázok. Ja som hladom netrpel, ale ani nepociťoval zábrany to skúsiť. Nik nevie, kedy sa to môže hodiť. Napokon, už o niečo neskôr mi to v kurze prežitia pomáhalo.
Výcvik v teréne pred prísahou trval iba dva dni. Mali sme dokázať, že sme základnú bojovú činnosť zvládli a že s prilbou na hlave a maskou pri boku dokážeme prebehnúť s pokrikom „hurááá“ na druhú stranu lúky a zneškodniť imaginárneho nepriateľa s bodákom na zbrani. Potrava pre guľomet. Asi tak nejako som videl bežiacu pechotu v útoku.
Beh bol náš každodenný chlebíček. Po útvare sme sa presúvali iba v pokluse. Do jedálne aj z nej, z výcvikových miestností a na miesta poradových cvičení. Ako sa tradovalo pri zlúčených prísahách po mesiaci základného výcviku, spomedzi nastúpených útvarov stále najhoršie pochodovali výsadkári. „Poradovke“ a pochodu v tvare sme sa začali seriózne venovať len zopár dní pred prísahou – a na prekvapenie všetkých sme to celkom zvládli, respektíve aspoň veľmi nepokazili. Červený baret nám na ceremóniu prepožičali, ale hneď po prísahe sme ho museli vrátiť.
Na jednu vec zo základného výcviku si stále spomínam. Spal som tým najhlbším spánkom. Noc ubehla rýchlo, akoby trvala minútu. Keď odpískali večierku o desiatej, ešte hodinu sme sa dívali z okna a rozprávali, vypaľovali zobák, aby sme si vychutnali oddych. Na izbách prísne zakázali fajčiť. Vykláňali sme sa z okna čo najviac, aby nebolo dnu nič cítiť. Bolo to naše zakázané ovocie. Rebélia. Spal som na poschodovej posteli, Jojo podo mnou. On, ja aj Spejbl sme ako jediní holdovali nikotínu a nechcelo sa nám utekať dole na fajčiarku, navyše po desiatej večer sme ani nesmeli. Matej, Tomáš z Bratislavy aj Stalone, svalnatý hokejista, sa na nás chechtali, keď videli, ako diskrétne sa striedame pri ohorku, až kým nehorel filter. Po cigarete sme zaliezli do spacích vakov a o minútu nato začínal opäť nový deň.
Vyrastal som v prostredí, kde si medzi tínedžermi každý hľadal svoje miesto. Na ulici vyhráva postavenie v skupine, boj o ego. Tak to medzi chalanmi chodí, aj keď dnes žijeme v porytierskej dobe a o česť sa už nebojuje. Nevyšiel som z rodiny, ktorá sa mala „stále dobre“, za každého počasia, za každej vlády. Rodičia patrili stále k tým poctivým a chodníček mi nevyšliapali. Vychovali ma, to áno. Ale neurčovali mi smer prostredníctvom známostí. Pravdepodobne by som im aj tak protirečil. Pokiaľ som s ťažkosťami študoval, rešpektoval som pravidlá hry v rodičovskom dome, ale je pravda, že niekedy som hral falošnými kartami. Chodil som poza školu, používal malé klamstvá, zopár nocí preflákal. Až do sedemnástich, keď som začal občas boxovať, ma radili viac k chudým trpaslíkom. Aby som čelil podceňovaniu a sporadickému posmievaniu, nahrádzal som prejav krikom a agresívnym správaním. Nebudem to teraz nazývať obranou, skutočne som skôr zakrýval komplexy, ale zmenilo sa to. Najprv som sa počas jedného leta vytiahol a stal sa zo mňa chudý dlháň. S trochou športu mi potom zdravo stúplo sebavedomie a vykašľal som sa na komplexy. Ostal mi len pocit, že chcem všetkým dokázať, že niečo viem, že sa na niečo hodím. Za boxerský talent ma nepovažovali ani tréneri, ani ja sám, ale určite som si vedel predstaviť, že budem nosiť červený baret. S tým som narukoval. Nové prostredie prinieslo aj nových ľudí a chudá postava mi ani tam neuľahčovala zaradiť sa do kolektívu vojakov.
Ešte v prijímači som sa pobil. Súperom mi bol chalan zo Zázrivej. Bežne sa nestávalo, aby vojaci z prijímača vyšli von na vychádzku a dali si pritom pivo. Nás si vzal pod krídla poddôstojník ■ prieskumnej roty Števo, ktorý nás mal počas dňa na starosti. Pišta – ako ho volali – bol jedným z najlepších vojakov, akých som kedy poznal. Profesionál v práci, spravodlivý k podriadeným, srdcom dobráčisko. Ukázal nám mesto, aby sme sa v prípade potreby vedeli zorientovať, a tiež, čo kde je. Zobral nás aj do jednej z krčmičiek na jedno-dve chladené pivká. Ako to býva, našli sa takí, ktorí vypili viac, čo by napokon vôbec neprekážalo, nebyť neskoršej situácie. Keď sme sa vrátili na rotu, mali sme zaľahnúť. Hneď ako Pišta odišiel, začala jedna izba vyhadzovať matrace na chodbu a hulákať. Celé sa to zvrtlo na tom, že sme nechceli, aby sa zistilo, že nás Števo vzal z dobrej vôle aj na pivo a teraz mal mať problém pre alkohol vo výcvikovej rote. Polovica výcvikovky vyšla na chodbu a priplietla sa k incidentu. Stalone, Matej a ja sme sa pokúsili chalanov presvedčiť, aby šli spať. Netrvalo dlho a vyhrotilo sa to do obojstranného vyhrážania. Hneď ako som sa ozval, všimol som si istý dôverne známy pohľad. „Čo mi ty ,suchtar‘ budeš rozkazovať, čo mám robiť?“ zaťal päste Zázrivčan a zaťal som aj ja. Neublížili sme si vážne, odtiahli nás skôr, ako sme to stihli urobiť. Neskôr som sa chcel aj ospravedlniť, ale dopadlo to rovnako, zase sa spustila mela. Druhý deň po bitke sa Števo pýtal, čo sa stalo. Nepovedal som mu nič, nebolo čo. Ako jeden termín nástupu sme mali držať spolu. Hlavne keď šlo o problém. Dnes to znie ako žabomyší spor, ale vtedy sme si obaja narobili okolo seba neprajníkov, prikláňajúcich sa na jednu alebo druhú stranu, východ a západ. Až do konca služby sme si to nevysvetlili. Zázrivčan prešiel po prijímači na zabezpečovaciu rotu a skoro vôbec sme sa nestretávali. Bolo to tak lepšie.

Po prísahe nasledoval víkendový „opušťák“. Doma to bolo krátke a, pravdupovediac, neprekážalo mi to. Rok po škole mi bol pridlhý na to, aby sa mi to nezunovalo. Konečne sa to niekam uberalo, čo ma tešilo. Po „opušťáku“, už vo vnútri útvaru, smerom na výcvikovú rotu, ma zastavila skupina starších „čísel“ a pýtali sa neveriacky, či som tomu chalanovi zo Zázrivej naložil ja. Informácie sa šírili rýchlo a boli prehnané. Vlastne ako vždy, keď sa niečo zomelie.

Šestnásť z nás nastupovalo na nasledujúce dva mesiace na poddôstojnícku školu, kde sa z najlepších ôsmich mali stať poddôstojníci vo funkciách ostreľovačov a pyrotechnikov. Ďalší štyria absolvovali spojársky kurz a mali doplniť bojovú rotu neskôr. Ostatní z poddôstojníckej školy dostali pozície ako zdravotníci a rádiolokátori. Ostávali sme bývať na ,výcvikovkeʻ. Takto nás prišlo na ,bojovkuʻ dvadsať. Zvyšok zo začiatočných päťdesiatich narukovaných prerozdelili na zabezpečovacie roty. Kuchári, pracovníci v skladoch, zabezpečenie pohonných hmôt, šoféri a osádka ošetrovne. Rota sa delila na viaceré skupiny. Každá prieskumná skupina mala päť vojakov základnej vojenskej služby, zvyšok tvorili profesionáli.
V poddôstojníckej škole nahradili veliteľov z prijímača noví, ktorí mali na starosti iba výcvik poddôstojníkov a nič iné. Nadrotmajster s nami cvičil od rána do večera, akoby frčal na káve zaliatej Redbullom. V učebni sa nám zatvárali oči od únavy, oveľa radšej som mal dni v lese s taktickým námetom. Po zamaskovaní sme križovali les a otvorené priestranstvá v skupine, dôraz sa kládol na ručné signály, ich podávanie od jedného k druhému a čo najtichší prechod terénom. Robili sme to dovtedy, kým sa nám to nedostalo do krvi. Cez deň aj v noci, dookola, povel za povelom. Počas prechodu sme sa striedali na pozícii pátrača. Kráčal ako prvý v skupine a monitoroval priestor pred sebou. Ako prvý zadával signál, ak sa mu niečo nezdalo. Tu mohol byť protivník v úkryte za stromom, tam zas pasca, pretože terén to umožňoval. On volil smer a cestu tak, aby skupinu prieskumníkov nikto nenastrelil.
Čo robiť v prípade nastrelenia, sme sa zas učili neskôr, spolu s ústupovým manévrom vovnútri lesa aj v odkrytom priestore. Chlap predo mnou ukázal päsť, ja som signál zopakoval ďalšiemu za mnou – celá skupina sme v tom momente „zmrzli“. Až kým sme z rúk neprečítali ďalší signál ,vpredʻ, ostávali sme v pozícii bez pohnutia. A takto prešli hodiny a hodiny trpezlivého čupenia, kontroly priestoru a opätovného pokračovania v ceste. Nastrelenie prichádzalo aj v noci, zväčša na našu kruhovú obranu niekto hodil cvičný granát. Oheň sa pri prieskume neudržiaval, takže hliadka sedela potme a sledovala potichu tmavý les. Činnosť po výbuchu granátu nemala ďaleko od paniky, aj keď velitelia skupín už dobre vedeli, ako nás zorganizovať a odpútať sa z ohrozeného priestoru.
Každé cvičenie som rád porovnával so skúsenosťami z lesa, ešte z čias, keď som dospieval. Pred nástupom na vojnu sme do lesa chodili veľmi radi. Všetci kamaráti. Hrali sme sa na vojakov, samozrejme, vo všetkej serióznosti, vyobliekaní v maskáčoch s hŕbou zbytočností na chrbte. Povedzme piknik adolescentov. V noci ohník, ktorý sa nikomu nechcelo udržiavať, stavať hliadku už vôbec nie, namiesto toho sme sa jeden z druhého smiali, ako si poprdkávame v spacákoch a kto to dokáže robiť hlasnejšie. Prehlušili nás len zavýjajúci vlci v diaľke, po polnoci dokonca ich vrčanie a besné skučanie približne dvadsať metrov od nás, keď už nikto radšej do spacáku neprdel, pretože hrozilo, že nevinný prd by sa zmenil na… Radšej sme rýchlo prikladali na takmer vyhasnutý oheň.
Dnes priznávam, že to patrilo k jednej z vecí, ktoré ma v našich horách fascinovali. Zážitok na celý život. Ráno, už vyspatí z nočného vlčieho poplachu, sme vytiahli obrovské konzervy alebo klobásky, ktoré nabalili rodičia, a vychutnávali sme si prostredie Slovenského raja. Všetkých nás bavilo farbiť si tvár maskovacími farbami a tvrdo sa pritom tváriť, akurát že o skutočnej taktike sme ani nechyrovali. Pri prvej prekážke sme zdrhli a nepokúšali sa to zvládnuť. Spomínam si, ako sme z Ružína zdupkali hneď prvú noc, keď začalo pršať. Zavolali sme si taxíky a nechali sa previezť na chatu pri meste, kde z nás otec so strýkom mali bohovskú zábavu. Vraj „bojovníci v taxíkoch“. Navarili nám guláš a bolo po prežití v lese.
Poddôstojnícka škola mala veľmi ďaleko od hry, ale práve vďaka skorším hrám som mal na ňu vhodné predpoklady. Nočné cvičenia navŕtavali morálku a nikomu sa nechcelo pri teplote –5° C vyliezť zo spacáku, schytiť zbraň a v sekunde potme krycou paľbou odvracať útok. Ale plniť rozkaz alebo, naopak, mať možnosť si vybrať pohodlie, práve v tom bol rozdiel medzi kempingom a výcvikom. Odpad z jedla, respektíve stravných dávok nadelených na počet dní v lese, sme brali so sebou a nikde ho nenechávali.
Raz sa stalo, že Popradčan Sigi zakopal v lese niekoľko konzerv, aby mu nezaberali miesto v batohu. Keď sme nastúpili pred návratom do kasární v strede lesa, veliteľ roty sa nás najprv opýtal, či máme všetok odpad stále so sebou. Každý prikývol, ale on nám rozkázal, aby sme mu ukázali všetky všetky konzervy v batohu. Keď zistil, že kamarátovi chýbajú, udelil mu trest. Do kasární to bolo päť kilometrov a Sigi mal počas celej cesty tam behať s batohom okolo nás. Schádzali sme dolu kopcom, takže chvíľu bežal z kopca po jednej strane, potom stúpal po druhej. Neviem si predstaviť, koľko dokopy odbehol, ale nepochybne ho to stálo veľa síl. Nevzdal to a vydržal do konca. Za to mu patril náš rešpekt. Pred výcvikovou budovou odpadol a hore do sprchy sme ho vyniesli. Večer bol už v poriadku. Možno to bol tvrdý trest za to, čo urobil, ale myslím, že odpad v lese už nikdy viac nenechal. Napokon, nebolo to len pre odpadky a stopy. Neuposlúchnutie rozkazu, zatajenie, nepriznanie chyby. Povedal by som, že toto morálne ponaučenie bolo dôležitejšie ako konzervy skryté v zemi. Pre nás všetkých.
Od začiatku mi robili problémy zhyby na hrazde. Pri nástupe na vojnu som zvládol horko-ťažko štyri. Nechcel som, aby sa to stalo mojím hendikepom pri užšom výbere po prísahe, ale ani na konci poddôstojníckej školy. Každý deň som ich preto cvičil na širšej zárubni v izbe a začal pomaly napredovať. Pri záverečných testoch po troch mesiacoch som zvládol šestnásť opakovaní. Zistil som, že vôľa ma dostane ďalej. Horšie to bolo s mojím vrhaním granátov, stále som bojoval so správnym uhlom vrhu a granát väčšinou dopadol bližšie, ako som plánoval. Na testoch sa mi ho podarilo ako zázrakom dobre hodiť a výsledky boli okej. Ostatné výsadkové fyzické disciplíny tvorili komplexný celok. Začalo to kurzom sebaobrany jedného týždňa počas poddôstojníckej školy. Išlo o akúsi kombináciu thajského boxu s prvkami džuda, jiu-jitsu a cvičení koordinácie pohybu. Chodili sme dobití, niekedy sme sa ledva dovliekli späť na rotu. Inštruktor nás nazýval panáčikmi, keď sme si holeňami okopávali stehná. Z pneumatík sme mali po úderoch obité hánky a všade v oblečení kopu piesku z nácviku techník a váľania sa po zemi pri pádoch. Napriek tomu všetkému sa nám to páčilo. Čo sa športu týka, každý deň sa odlišoval. V pondelok kratší beh, v utorok sebaobrana, v stredu beh na desať kilometrov, vo štvrtok cvičenie na rote a v piatok prekážková dráha alebo kolektívne športy.
Najväčší dôraz sa u záklaďákov kládol na zoskoky a triednosť výsadkára. Pre nás nepochybne veľká vec. Predchádzala tomu výsadková príprava – nácvik parakotúľov, hojdačky (suchý nácvik činnosti výsadkára vo vzduchu po otvorení padáka – pozn. aut.), aj trenažér vrtuľníka s metodikou presnej činnosti vo vnútri mašiny, v momente výskoku, práce s padákom vo vzduchu aj samotného dopadu. Inštruktori nič nepodcenili a na zoskoky sme šli pripravení. Trenažér sme neznášali. V skutočnosti bol horší ako výskok z vrtuľníka. Človek visel dva metre pod maketou mašiny a popruhy sa mu zarezávali do slabín. Na získanie triednosti je potrebných päť zoskokov, z toho prvý je oboznamovací, druhý zoskok s výstrojom a výzbrojou, ďalší je s otvorením záložného padáka, nasleduje zoskok s výstrojom, výzbrojou a osobným zásobníkom do tridsať kíl a nakoniec zoskok s výstrojom, výzbrojou v skupine v noci.
Hneď po prvom zoskoku nasleduje kamarátsky kopanec do zadku a nasadenie červeného baretu. Prvé zoskoky som si, okrem nadšenia, vo vzduchu neuvedomoval. Rýchle striedanie obrazov. Po štvrtom som však už presne vnímal, čo sa so mnou deje, čo robím či mám urobiť. Pri nočnom bolo adrenalínu tak veľa, že zo zoskoku som si zapamätal nadlho každý detail. To ticho vo vzduchu je výnimočné. Stojí to za to. Vnímate len jemný vietor, svetlá mesta a tmu okolo. Skákalo sa z výšky šesťsto až sedemsto metrov z vrtuľníka Mi-17. Kým výsadkár vyskočí, čas beží pomaly. Dlhé stúpanie, nalietavanie. Pripnutých na kábli, natlačených na seba, vysádzač vás jedného po druhom presunie pred dvere, podlaha sa chveje, až sa vám zdá, že vypadnete z dverí. Vysádzač so športovým padákom na chrbte stále sleduje doskokovú plochu pod vami a pozíciu vrtuľníka. Vykláňa sa von do pol pása. „Čistý blázon,“ hovorím si v duchu. Zrazu sa otočí k nám a kývne rukou. Srdce sa rozbúši. Ľavá noha vpredu, sledujete inštruktora. Stretnú sa vám oči, dáva signál. „VPRED!“ A je to. Rýchly výkrok, telo padne do prázdna. Kým sa otvorí padák, trvá to približne tri sekundy. Pritom počítate stodvadsaťjeden, stodvadsaťdva a stodvadsaťtri. Niekedy ďalej. Tieto čísla majú dva dôvody. Po prvé, stodvadsaťjednotka je číslom označenia výsadkovej špecializácie v armáde, po druhé, je to potrebné pre dodržanie presnosti rozmedzia sekúnd. Raz, dva, tri poviete v strese oveľa skôr ako za tri sekundy. Vyslovenie čísel stodvadsaťjeden, stodvadsaťdva a stodvadsaťtri zaberie istý čas. Práve ten je potrebný na otvorenie hlavného padáka. Ak by to tak nebolo, výsadkárov by pravdepodobne zbytočne priskoro zachvátila panika. Pri zoskoku máte byť pripravený reagovať na prípadné nehody či chyby a čas je rozhodujúci faktor. Reagovať priskoro je rovnako nebezpečné ako je reagovať neskoro – a môže vás to stáť život. Pravdupovediac, úrazov pri zoskokoch je veľmi málo a zo skúseností môžem povedať, že naše vrchlíky OVP-68 a OVP-80 sú jedny z najlepších vojenských padákov vôbec. Veľmi dobre sa ovládajú, viete pristáť na miesto určenia v okruhu niekoľkých metrov, ak nie priamo naň. Navyše sa u nás prísne dodržiava výsadková príprava a inštruktor vás na zoskok nepustí, ak má pochybnosti o vašich schopnostiach. Aj tak vám však inštruktori výsadkovej prípravy pri balení padákov rozprávajú o možných aj nemožných poruchách a vy z toho máte nanič pocit. Hlavný padák otvára tzv. stabilizátor. Má formu malého vystreľovacieho padáčika a okrem toho, že vás vo vzduchu stabilizuje, vyťahuje vám aj hlavný vrchlík z puzdra padáka. Po otvorení skontrolujete nad sebou tvar a celistvosť vrchlíka a potom sa už staráte o riadenie a vietor. Podľa typu zoskoku vykonáte zadané úkony, napríklad otvorenie záložného padáka, zhodenie GK-áčka (prídavný zásobník s materiálom – pozn. aut.) za pomoci naň namotaného lana alebo rozsvietenie baterky pri nočnom zoskoku. Dopad sám nie je taký náročný, ako si človek najprv myslí, aspoň v prípade československých padákov. Chce to spojiť nohy v členkoch a kolenách a hneď po dotyku so zemou sa zvaliť nabok a urobiť parakotúľ na tlmenie nárazu. Najrozhodujúcejší vplyv na riadenie a intenzitu dopadu má sila vetra. Na Slovensku sa neskáče, ak je vietor silnejší ako šesť metrov za sekundu. Dbá sa na to, aby sa zamedzilo možným zraneniam.
Stať sa parašutistom bolo rovnako dôležité ako stať sa ostreľovačom v prieskumnej skupine. Po poddôstojníckej škole sme spolu s ďalšími tromi kamarátmi z roty absolvovali príslušný kurz. Bol krátky, ale intenzívny a informácie sme museli vstrebávať rýchlo. Ostreľovači s pyrotechnikmi predstavovali niečo, o čom sa aj v knihách písalo minimálne. Nie každý však vie presne strieľať, nie každý je rovnako trpezlivý a nie každému na niečom podobnom záleží. Tak či onak, my štyria sme možno mali nejaké predpoklady. Na začiatku sme poznávali zbraň, v našom prípade SVD-Dragunov. Na dnešné aj vtedajšie pomery to bola stará samonabíjacia puška. Stále vyhovujúca na frontové ostreľovanie, rýchle zameranie po výstrele a spoľahlivosť, hlaveň je však ľahká, spätný ráz privysoký, čo sú faktory, ktoré z presnosti streľby uberajú doslova po centimetroch. Ako sa hovorí, zbraň zlá nie je, zlý je iba strelec. Aj s touto puškou sa dalo experimentovať a som toho názoru, že čím ťažšie podmienky vojak má, tým ľahšie si neskôr v problémoch poradí, alebo inak vojenským slovníkom: „Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku!“
Začali sme so streľbou na sto metrov a venovali sme sa jej celý deň. Zvykli sme si na zbraň, zlepšovali nástrel, aby bol rozptyl striel čo najmenší. Až potom sme strieľali na väčšie vzdialenosti, skúšali streľbu s fyzickou záťažou alebo strieľali na pohyblivé terče. Venovali sme sa taktike, maskovaniu a na záver školenia sme absolvovali taktické cvičenie po dvojiciach. Bolo to na Dušičky, v novembri. V dvojici s kamarátom Tiborom, s ktorým sme spolu rukovali a nastupovali na rýchlik. Odšliapali sme si približne pätnásť kilometrov. Počas noci nás prekvapilo množstvo svetiel v diaľke. Trvalo nám, kým sme si uvedomili, že je sviatok Všetkých svätých a svetielkuje vlastne cintorín. Tá spomienka ma aj po rokoch rozosmeje. Ako sme tam stáli v tme a pozerali na farebné, blikajúce sviečky, trochu sme sa odklonili od bežného diania a na chvíľu zmenili priority. O niečo ďalej sme zas dostali elektrický kopanec z ochranného drôtu a zahľadeli sa na niekoľko metrov do očí stádu kráv. Možno aj býkovi, to som však už nechcel vedieť, rýchlo sme brali nohy na plecia a družstvo radšej obišli. Po príchode na miesto vykonania simulácie sme sa rozdelili a každý už šiel na vlastnú päsť. Zvolil som menšiu obchádzku. Predo mnou pokrývali zem kríky a trstiny, priblížiť sa bližšie k cieľu trvalo krátko. Rozviazal som maskovací oblek a pomaly som si ho navliekol. Vyrobil som ho z kusov maskovacej siete, tu a tam nezakrýval siluetu, takže som použil trsy trávy na domaskovanie. Výhodnú pozíciu som našiel, až keď svitalo a priplazil som sa na vzdialenosť, odkiaľ som bol schopný rozoznať nápis na cieli. Ideálne bolo zistiť potrebný text na štyristo až päťsto metrov, ale v mojom prípade ma mýlilo písmeno B alebo číslica 8. Bol som si istý až vo vzdialenosti asi tristopäťdesiatich metrov, preto som hľadal vhodný úkryt v týchto miestach. Kúsok za mnou som videl kus železa v zemi, čo mohlo vytvoriť vhodný kryt, na druhej strane však železo svietilo na odkrytej ploche okolo neho. Ostal som za stromom a uistil sa, že prípadná úniková cesta za mojím chrbtom vyhovuje. Bolo to B. Z pozície som písmeno zreteľne videl. Znázorňovalo to situáciu, že nápis imituje detail tváre a cieľom si musíte byť stopercentne istí.
Do vysielačky sme potom od šiestej mohli zahlásiť pripravenosť a na pokyn začať strieľať. Po každej rane sme dostali pokyn na ďalšiu strelu, kým nás inštruktor nedokázal lokalizovať. Mňa našiel po tretej, čo bolo priemerný výsledok. Bolo by to lepšie nebyť faktu, že som nevyužil blízku balistickú ochranu – kovový kryt, aspoň ako mi vysvetlil inštruktor. K tretej strele sa v realite sniper najskôr ani nedostane. Priblížiť sa, potvrdiť cieľ, presne vystreliť jediný raz, potom sa stiahnuť bez odhalenia. Pri identifikovaní pozície by strelec čelil ohromnej palebnej presile protivníka, pretože sniper predstavuje takú vysokú strategickú hrozbu, že nepriateľ by použil všetky dostupné zbrane na jeho zneškodnenie. Každá ďalšia strela iba zvyšuje riziko odhalenia. Kurz som ukončil s uspokojivým hodnotením. Od tej chvíle som mal jasno, že chcem v armáde zostať a vykonávať funkciu ostreľovača.