✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup

DOJEMNÝ ROMÁN O OBJAVOVANÍ PODSTATY LÁSKY A ZMYSLU ŽIVOTA

Millie Birdová alias Slečna Hrobárka má sedem rokov a vždy nosí červené gumáky, ktoré ladia s farbou jej kučeravých vlasov. Matka bojujúca so žiaľom za manželom ju zabudla v obchodnom dome a už sa po ňu nevrátila.
Agatha Panthová je osemdesiatdvaročná žena, ktorá od smrti svojho manžela nevyšla z domu ani s nikým neprehovorila. Dni trávi pozorovaním svojho starnutia, sledovaním televízneho šumu a vykrikovaním z okna na okoloidúcich.
Karl Hmatopisár má osemdesiatsedem rokov. Keď mu umrie manželka, syn ho umiestni do domova dôchodcov, odkiaľ ujde.
Keď sa títo traja stratení ľudia náhodou stretnú, spoločne sa vydajú na dlhú cestu po Austrálii. Millie, Agatha a Karl sa rozhodnú porušiť pravidlá, aby nakoniec zistili, že prežívanie smútku môže byť kľúčom k životu.

Ukážka textu z knihy

„Prečo vieš o týchto veciach tak veľa?“
„A ty prečo nie?“

Jedna vec, ktorú Millie
zaručene vie o svete

Každý vie všetko o narodení, no nikto nemá ani poňatia o smrti.
Toto Millie vždy prekvapovalo. V škole mali knihy s obrázkami
budúcich mám s priehľadnými bruchami. Veľa ráz dostala chuť
nadvihnúť tehotným ženám tričko a presvedčiť sa, či v gravidite
naozaj vidno dnu. To dáva zmysel, pomyslela si. Dieťa tak má možnosť
zvyknúť si na svet skôr, ako naň príde. Ako keby hľadelo von cez
sklo. Inak by to bol poriadne veľký šok! Svet by bol strašidelný, keby
sme nevedeli, čo nás čaká. Millie si prezrela aj knižky s kreslenými
ľuďmi, ktorí sa ľúbia tak veľmi, že muž dá tej panej rybu, ktorá
do nej vojde a nakladie vajíčka a tie sa zmenia na ľudské bábätko.
Millie vedela, že deti vychádzajú z toho miesta, kadiaľ sa ciká, ale
také obrázky zatiaľ nevidela. Po tom, čo pláva v mori, vždy pozorne
sleduje svoje cikanie, či sa neobjavia bábätká. Len tak pre istotu.
Dospelí chcú, aby o týchto skutočnostiach vedela, inak by jej
také knihy nedali. Nikto jej však nedaroval publikáciu o mŕtvych
veciach. Čo je na tom také tajné?

„Dobre,“ začal Karl. „Mucha, milovaná mnohými, navždy v našich
mysliach.“ Odkašľal si. Potom zaspieval Boh ochraňuj kráľovnú
tak potichu, že ho Millie takmer nepočula.
„Hlasnejšie,“ pobádala ho a on ju poslúchol: „Dlho ži, naša
vznešená kráľovná, Boh ochraňuj kráľovnú.“ Millie spomedzi
spodnej bielizne sledovala pohybujúce sa nohy zákazníkov. Keď sa
k nej blížili, niektoré zrýchlili krok, iné spomalili. Jeden pár zastal
úplne. „Nech víťazí,“ Karl spieval z plných pľúc, „šťastná a slávna,
nech nám dlho vládne.“ Mával rukami a písal prstami do vzduchu.
„Boh ochraňuj kráľovnú.“ Potom sa poklonil. Tie topánky
– široké, čierne a ťažké – boli stále v uličke a jedna noha nervózne
poklopkávala. Millie si pritiahla kolená k hrudi.
„Už ste skončili, pane?“ ozval sa ženský hlas.
Karl sa pozrel k tým topánkam a vypleštil oči. „Áno, ďakujem,
pane. Teda madam! Chcel som povedať pani.“
Karla uchopili nejaké ruky a tlačili ho uličkou preč. Žena prikázala:
„Poďme.“ Karl sa ospravedlňoval: „Prepáčte, pane! Teda madam.
Madam! Veľmi ma to mrzí, naozaj som to nechcel povedať. Nesnažím
sa naznačiť, že by ste nejakým spôsobom pripomínali muža!“
Millie sa pritlačila k tyči uprostred stojana. „Skutočne ste veľmi
ženská,“ pokračoval Karl. „Prepáčte,“ opakoval dookola, až kým sa
nestratil z dosluchu. Akási pani sa spýtala: „Čo má znamenať ten
hurhaj?“ Hurhaj, naznačila ústami Millie a balila si svoju pohrebnú
výbavu. Plecniak si pritisla k telu a usilovala sa byť čo najmenšia, ako
bábätká v bruchách žien. Tvár si oprela o kovovú tyč. Bola studená.
Pohár s muchou sa kýval, akoby vial vánok, a svetlo sviečky vrhalo
naokolo tiene. Millie prechádzala prstami vzduchom a necítila nič.
Každého však udržuje nažive. Ako to, že ho nemožno cítiť?
Všimla si, že pomedzi visiacu spodnú bielizeň na ňu stále hľadí
figurína muža. Pohľad jej opätovala. Páčilo sa jej, ako ju manekýn
pozoruje. Vzbudzoval v nej pocit, že nedovolí, aby tie mohutné
topánky vzali preč aj ju.
Millie zostala v rovnakej polohe až do noci. Nohy v gumákoch
sa jej spotili, kolená tlačila k sebe. Svetlo v pohári ešte trochu
žiarilo a vrhalo tiene. Zdalo sa, že nohavičky sú na krajoch
pospájané, až vytvorili jedny superobrovské. Tie jej krúžili okolo
hlavy, približovali sa a Millie bola presvedčená, že sa jej omotajú
okolo krku a zadusia ju. Vtedy sviečka zhasla, Millie sa zrýchlil
dych a líca jej zmáčali slzy. Tvár si zaborila medzi kolená a silno
zažmúrila oči.
Začula kroky a pomyslela si: Zlaté topánky, zlaté topánky, zlaté topánky.
Nepravidelne a nahlas dýchala, ako starí ľudia, ktorí to robia,
aby ostatní vedeli, že to ešte dokážu. Neobjavila sa však jej mama,
pretože tie topánky sa kĺzali po zemi a ona tak nechodila. Kroky sa
približovali a naokolo sa mihali lúče svetla. Jeden dopadol priamo
na pohár s muchou. Niekto bol celkom blízko, svietil na muchu
a úplne zastal. Baterka žiarila na sklo ako reflektor či mimozemská
vesmírna loď, ktorá ho chce uniesť pomocou vesmírneho lúča. Millie
zadržala dych, aby mimozemská baterka nenašla aj ju.
Vtom však kútikom oka čosi zazrela, akýsi záblesk spoza nohavičiek,
a manekýn sa na ňu díval. Z akéhosi dôvodu mal väčšie
oči. Millie pocítila niečo v žalúdku, ťahanie, akoby tretiu bodku,
ale to predsa nemohla byť pravda. Zrazu figurína spadla dopredu
a kĺžuce sa topánky vykríkli: „Au!“ Baterka s hrkotom dopadla
na zem, kde ležal manekýn. Naďalej sa pozeral na Millie. Svetlo
naňho žiarilo, ako keby bol na pódiu, a Millie si uvedomila, že
sa usmieva. Dotkla sa pier. Túžila prejsť prstami po tvári figuríny,
pretože aj ona sa na ňu vo svetle lampičky usmievala.