✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup

Šok z pádu je výnimočne dobre napísaná kniha, osobitý štýl autora odráža zložitý svet, v ktorom Matthew žije. Navyše, Filer má cit pre temnú komédiu života a Matthew je charizmatická postava, ktorá vás upúta, aj keď sa mu svet rúca. Čitateľ si napriek ťaživej téme príbeh užíva, je ním priam fascinovaný, pretože predstavuje isté tabu.

U tínedžera Matthewa Holmesa naplno prepukne schizofrénia po náhlej smrti jeho brata Simona, ktorý počas rodinnej dovolenky utrpel úraz, pri ktorom zomrel. Zdá sa, že Simon ovplyvňuje život svojej rodiny aj po smrti. Zavŕta sa do mozgu Matthewa, ktorý sa s ním nevie rozlúčiť, v dome zavládne neopísateľný smútok a mama berie lieky. Spomienky na tragédiu servíruje Matthew v omrvinkách, ani nie chronologicky, ale čitateľa to vôbec neruší, skôr poháňa ďalej. Autor ukazuje, že pri duševnej chorobe nič nie je jasné ani jednoduché a nájsť jednoznačnú odpoveď je takmer nemožné.

Nathan Filer odkrýva pre mnohých neznáme univerzum, robí to bez pátosu, ale citlivo a dojímavo. Nehovorí o nebezpečnom jedincovi, ale o hlboko trpiacej bytosti, ktorá potrebuje pomoc. Román natoľko zaujal, že bol ocenený významnou cenou Costa Book Award.

„Porozprávam vám, čo sa stalo, lebo to bude vhodný spôsob, ako vám predstaviť svojho brata. Volá sa Simon. Myslím, že ho budete mať radi. Ja ho naozaj mám rád. O niekoľko strán ďalej už bude mŕtvy. A potom už nikdy nebude taký ako predtým.“

Ohromujúci román. Ambiciózny a skvele vypracovaný, striedavo šokujúci, trýznivý a srdcervúci. Štýl je taký dokonalý, až je ťažké uveriť, že je to prvotina – je to zjavne dielo významného nového talentovaného autora.“
S. J. Watson

„Ohromujúci debut – je smutný, zatína do živého, je nefalšovaný a veľmi, veľmi dobre sa číta. Na začínajúceho románopisca Filer úžasne ovláda komplexnosť rozprávačského umenia a pôsobivo opisuje postavu, na ktorej nám všetkým môže záležať.“
Stella Duffy, autorka románu The Room of Lost Things

„Sladkobôľne a nádherne utkvie pamäti... citlivé a dojímavé.“
Daily Telegraph

Ukážka textu z knihy

dievčatko a jej bábika

Mal by som povedať, že nie som poriadny človek. Niekedy sa usilujem takým byť, ale často nie som. Keď teda prišiel rad na mňa, aby som zavrel oči a rátal do sto – podvádzal som.
Stál som tam, kde musíte stáť, keď na vás príde rad, aby ste rátali do sto, a to miesto bolo vedľa nádob na triedený odpad, pri obchode, kde predávajú jednorazové ražne na prípravu barbecue a náhradné stanové kolíky. A kúsok odtiaľ je fliačik zeme, zarastený trávou, skrytý za vodovodnou rúrou s kohútikom.
Ibaže na to, že som tam stál, sa nepamätám. Teda nepamätám si to naisto. Nie vždy si zapamätáte takéto detaily, všakže? Nepamätáte si, či ste stáli vedľa nádob na triedený odpad, alebo o kúsok vyššie na chodníku pri barakoch so sprchami a či tam hore je naozaj vodovod s kohútikom.
Teraz už nepočujem bláznivé škriekanie čajok a necítim ani chuť soli vo vzduchu. A necítim ani horúce popoludňajšie slnko, od ktorého sa mi pod čistým bielym obväzom potí koleno, ba ani svrbenie opaľovacieho krému v prasklinách na mojej lúpajúcej sa pokožke. Nedokážem sa prinútiť, aby som v sebe oživil ten nejasný pocit, že ma všetci opustili. A ani sa vlastne nepamätám na to, že som sa rozhodol podvádzať a otvoriť oči.
Mohla mať asi toľko rokov ako ja, mala hrdzavé vlasy a tvár posiatu stovkou pieh. Lem na krémových šatách mala zafúľaný od kľačania na zemi a k hrudi si pritískala malú handrovú bábiku so zašpinenou ružovou tvárou, hnedými vlnenými vlasmi a očami vytvorenými z blyšťavých čiernych gombíkov.
Prvé, čo urobila, bolo, že odložila bábiku vedľa seba – uložila ju najnežnejšie, ako vedela, do vysokej trávy. Bábika vzbudzovala dojem, že sa cíti pohodlne, ruky mala voľne položené pri tele a hlavu mierne zdvihnutú. Na mňa v každom prípade pôsobila tak, že sa cíti pohodlne.
Bol som pri nej tak blízko, že som počul škrabot a škripot, keď začala paličkou rozrývať vyschnutú zem. Ona si ma však nevšimla napriek tomu, že palička, ktorú odhodila, mi pristála takmer na prstoch nohy, ktoré som mal vo svojich idiotských gumových šľapkách úplne obnažené. Radšej by som si bol dal tenisky, ale viete, aká je moja mama. Tenisky – v takýto krásny deň, aký máme dnes. V žiadnom prípade. Ona je už raz taká.
Pri hlave mi zabzučala osa a zvyčajne by to stačilo na to, aby som začal okolo seba nervózne mávať rukami, ale tentoraz som sa ovládol. Zostal som úplne nehybný, lebo som to dievčatko nechcel vyrušiť alebo som nechcel, aby vedela, že som tam. Práve teraz ryla prstami, holými rukami vyberala suchú zem, až kým jama nebola dosť hlboká. Potom si hlinu z prstov zoškriabala, ako najlepšie vedela, opäť vzala do rúk bábiku a dva razy ju pobozkala.
Toto je časť, ktorú ešte vždy vidím najzreteľnejšie – tie dva bozky, jeden na čelo, jeden na líce.
Zabudol som však povedať, že bábika mala na sebe kabátik. Bol jasnožltý, s čiernou plastovou sponou vpredu. Je to dôležité, lebo ďalšia vec, ktorú dievčatko urobilo, bola, že rozoplo sponu a vyzlieklo bábike ten kabátik. Spravila to veľmi rýchlo a vopchala si ho vpredu pod šaty.
Niekedy – ako napríklad teraz –, keď si spomeniem na tie dva bozky, je to, ako keby som ich naozaj cítil.
Jeden na čelo.
Jeden na líce.
Čo sa stalo potom, je v mojej mysli menej jasné, keďže sa to zlialo do toľkých iných spomienok, odohralo sa to toľkými inými spôsobmi, že neviem odlíšiť skutočné od toho, čo som si predstavoval, ba dokonca nie som si istý, či je medzi tým nejaký rozdiel. Takže ani presne neviem, kedy sa rozplakala, alebo či už vtedy plakala. A neviem, či predtým, ako hodila poslednú hrsť hliny, zaváhala. Naisto však viem, že keď už bola bábika zasypaná a hlina utľapkaná, dievčatko bolo sklonené, k hrudi si pevne pritískalo ten žltý kabátik a plakalo.
Keď ste deväťročný chlapec, vôbec nie je ľahké utešiť nejaké dievča. Najmä ak ju nepoznáte, a dokonca ani neviete, čo sa vlastne stalo.
Urobil som, čo bolo v mojich silách.
S úmyslom zľahka ju chytiť okolo pliec – tak ako to ocko robieval mame na našich rodinných prechádzkach – som sa posunul dopredu, no zrazu som sa zarazil a nevedel som sa rozhodnúť, či si mám kľaknúť vedľa nej, alebo zostať stáť. Neohrabane som balansoval medzi tými dvoma možnosťami, potom som stratil rovnováhu a pomaličky som sa prekotil, takže prvé, čo si to dievča z mojej prítomnosti uvedomilo, bolo, že celou váhou svojho tela som jej postupne vtláčal tvár do čerstvo zahrabaného hrobu. Ešte stále neviem, čo som mal povedať, aby som to, čo sa stalo, aspoň trochu napravil, a veľa som nad tým rozmýšľal. Keď som však ležal vedľa nej a špičkami nosov sme sa takmer dotýkali, skúsil som to takto: „Ja som Matthew. A ty sa ako voláš?“
Neodpovedala hneď. Naklonila hlavu nabok, aby sa na mňa lepšie pozrela, a keď to urobila, zacítil som, ako mi uvoľnený pramienok jej vlasov rýchlo skĺzol po okraji jazyka a prešmykol sa kútikom mojich úst. „Ja som Annabelle,“ odvetila.
Volala sa Annabelle.
To dievča s hrdzavými vlasmi a s tvárou posiatou stovkami pieh sa volá Annabelle. Skúste si to zapamätať, ak sa vám to podarí. Držte si to v hlave popri všetkom ostatnom, čo sa vám v živote prihodí, napriek všetkým tým udalostiam, ktoré vás možno budú nútiť, aby ste na to chceli zabudnúť – uložte si to niekde v bezpečí.
Vstal som. Obväz na kolene som mal teraz špinavo hnedý. Začal som jej vysvetľovať, že sme sa hrali na schovávačku a že aj ona sa môže s nami zahrať, ak chce. Skočila mi však do reči. Rozprávala pokojne, hlas jej neznel ani nahnevane, ani rozčúlene. A povedala toto: „Už nikdy viac tu nie si vítaný, Matthew.“
„Čože?“
Nepozrela na mňa, zdvihla sa na ruky a na kolená a sústredila sa na kôpku sypkej zeme – opäť ju úhľadne utľapkala, dokonale ju zarovnala. „Toto je karavanový kemp, ktorý patrí môjmu ockovi. Ja tu bývam a ty tu nie si vítaný. Choď domov.“
„Ale…“
„Zmizni!“
V okamihu bola opäť na nohách a blížila sa ku mne s vypätou hruďou ako nejaké malé zviera, ktoré sa pokúša vyzerať väčšie.
„Zmizni, už som ti to povedala. Nie si tu vítaný.“
Nad nami výsmešne zaštebotala čajka a Annabelle skríkla:
„Všetko si pokazil.“
Na vysvetľovanie už bolo neskoro. Keď som dokráčal k chodníku, zasa kľačala na zemi a bábikin žltý kabátik si pritískala k tvári.
Ostatné deti vykrikovali a volali na mňa, aby som ich našiel. Ja som ich však nešiel hľadať. Bežal som tak rýchlo, ako som len vládal – popri barakoch so sprchami, popri obchode, skratkou cez park –, a šľapky mi plieskali o horúci asfalt. Nedovolil som si ani na chvíľu zastať, ba ani len spomaliť, až kým som nebol dosť blízko pri našom karavane, kde som zbadal mamu, ako sedí vonku na ležadle. Na
hlave mala slamený klobúk a dívala sa na more. Usmiala sa a zakývala mi, ale ja som vedel, že ešte vždy voči mne cíti zlosť. Niekoľko dní predtým sme sa akoby pohádali. Znie to hlúpo, lebo zranil som sa vlastne len ja a rany som už mal takmer zahojené, ale mojim rodičom niekedy robí problém hodiť problém za hlavu.
Predovšetkým mame, keďže v sebe pestuje zlobu.
Ale ja som asi taký istý.
Porozprávam vám, čo sa stalo, lebo to bude vhodný spôsob, ako predstaviť môjho brata. Volá sa Simon. Myslím, že ho budete mať radi. Ja ho naozaj mám rád. O niekoľko strán ďalej však už bude mŕtvy. A potom už nikdy nebol taký ako predtým.
Keď sme prišli do Ocean Cove Holiday Park – boli sme otrávení z cesty, ale nevedeli sme sa dočkať, kedy začneme preskúmavať okolie –, rodičia nám povedali, že môžeme ísť hocikam v rámci kempingu, ale nesmieme ísť sami na pláž, keďže chodník k nej je veľmi strmý a hrboľatý. A aj preto, lebo ak sa chcete dostať na začiatok chodníka, treba prejsť kúsok po hlavnej ceste. Naši rodičia patria medzi ten typ ľudí, ktorých takéto veci znepokojujú – strmé chodníčky a hlavné cesty. Ja som sa však rozhodol, že napriek tomu pôjdem k moru. Často som robil veci, ktoré mi neboli dovolené, a môj brat ma nasledoval. Keby som sa nebol rozhodol nazvať túto časť svojho príbehu dievčatko a jej bábika, mohol som jej dať názov šok z pádu a moje zakrvavené koleno, lebo aj to bolo dôležité.
Zažil som šok z pádu a mal som zakrvavené koleno. Bolesť som
nikdy neznášal dobre. Je to jedna z vecí, ktorú na sebe nemám rád. Som úplný sraľo. Keď ma Simon dobehol v prudkej zákrute chodníčka, kde vytŕčajúce korene lapajú do svojich osídel nič netušiace členky – už som rumázgal ako malé decko.
Môj brat vyzeral tak ustarostene, až to bolo takmer smiešne. Mal veľkú okrúhlu tvár, ktorá sa večne usmievala a pripomínala mi mesiac. Zrazu však vyzeral tak posrato ustarostený.
A Simon urobil toto: zdvihol ma do náručia a niesol ma krok za krokom naspäť po útesovom chodníčku a potom ešte asi tak pol kilometra k nášmu karavanu. Toto pre mňa urobil.
Myslím, že zopár dospelých sa pokúšalo pomôcť mu, ale o Simonovi treba vedieť, že od väčšiny ľudí, ktorých v živote stretnete, sa trochu odlišoval. Chodil do špeciálnej školy, kde sa deti učili základné veci, napríklad to, že sa nemáte rozprávať s neznámymi ľuďmi, takže vždy, keď si nebol sám sebou istý alebo keď sa ho zmocnila panika, utiekal sa k týmto ponaučeniam, aby sa cítil v bezpečí. Takto Simon fungoval.
Niesol ma celkom sám. Ibaže nebol vôbec silný. Bol to symptóm jeho telesného postihnutia, svalová slabosť. Má to aj názov, no teraz si naň neviem spomenúť, ale vyhľadám ho, ak sa mi naskytne možnosť. Znamenalo to, že tá chôdza ho napoly zabila. Keď sme sa teda dovliekli ku karavanu, zvyšok dňa musel stráviť v posteli.
Toto sú tri veci, ktoré si z toho časového úseku, keď ma niesol Simon, pamätám najjasnejšie.
1. Ako kráčal, brada mi udierala o jeho plece. Mal som obavy, že mu tým spôsobujem bolesť, ale aj ja som bol do vlastnej bolesti pohrúžený natoľko, že som nič nepovedal.
2. Radšej som ho pobozkal na plece, a to preto, lebo keď ste malý, veríte, že to naozaj pomôže. Nemyslím si však, že si to všimol, lebo som doňho udieral bradou pri každom kroku, a keď som ho pobozkal, namiesto brady som doňho vrazil zubami, čo ho pravdepodobne zabolelo ešte viac.
3. Šššš! Ticho! Všetko bude v poriadku. Toto povedal, keď ma zložil na zem pred naším karavanom. Vzápätí vbehol dovnútra zavolať mamu. Možno som sa nevyjadril dosť jasne – Simon skutočne nebol silný. To, ako ma niesol, bola najťažšia vec, akú v živote urobil, no napriek tomu sa usiloval uchlácholiť ma. Šššš! Ticho! Všetko bude v poriadku. Znelo to z jeho úst tak dospelo, tak nežne a upokojujúco. Prvý raz v živote som naozaj pocítil, že mám veľkého brata. Počas tých niekoľkých krátkych sekúnd, kým som čakal, kedy vyjde von mama, kým som si opatroval koleno, díval sa na prach a hlinu na koži a sám seba som presvedčil, že vidím obnaženú kosť, počas tých niekoľkých krátkych sekúnd – som sa cítil úplne v bezpečí.
Mama mi ranu vyčistila a obviazala, a potom na mňa nakričala za to, že som Simona dostal do takého hrozného stavu. Aj otec na mňa
nakričal. V jednej chvíli na mňa kričali obaja naraz, takže som vlastne ani nevedel, na koho sa mám pozerať. Takto to u nás fungovalo. Aj keď bol môj brat o tri roky starší, vždy som bol za všetko zodpovedný ja. Často som za to voči nemu pociťoval odpor. Ale tentoraz nie. Tentoraz bol pre mňa hrdinom.
Toto je teda môj príbeh, ktorým som vám predstavil Simona. A je to aj dôvod, prečo mama voči mne ešte vždy cítila zlosť, keď som celkom bez dychu prišiel k nášmu karavanu a pokúšal som sa pochopiť, čo sa vlastne stalo s tým dievčatkom a s jej handrovou bábikou.
„Si bledý ako stena, miláčik.“
Mama mi vždy hovorí, že som bledý ako stena. V tieto dni mi to hovorí stále. Zabudol som však povedať, že mi to hovorila už aj vtedy dávno. Načisto som zabudol, že mi vždy hovorila, že som bledý ako stena.
„Je mi ľúto, mama, že sa to vtedy stalo.“ A naozaj mi to bolo ľúto. Veľa som o tom premýšľal. O tom, ako ma Simon musel niesť a ako ustarostene vyzeral.
„To je v poriadku, miláčik. Veď sme na prázdninách. Skús si ich užívať. Ocko šiel so Simonom na pláž, vzali si šarkana. Nepôjdeme za nimi?“
„Hádam zostanem trochu vnútri. Vonku je horúco. Hádam si pozriem niečo v telke.“
„V takýto krásny deň? Vážne, Matthew. Čo s tebou urobíme?“
Opýtala sa to akoby priateľsky, akoby vlastne ani necítila potrebu niečo so mnou urobiť. Vedela byť takáto milá. Nepochybne vedela byť takáto milá.
„Neviem, mama. Je mi ľúto, že sa to vtedy stalo. Všetkého mi je ľúto.“
„Je to už zabudnuté, miláčik, naozaj.“
„Sľubuješ mi to?“
„Sľubujem. Poďme si teda púšťať toho šarkana, dobre?“
„Nemám teraz chuť.“
„Veď nepozeráš telku, Matt.“
„Práve som sa hral na schovávačku.“
„Ty sa schovávaš?“
„Nie. Ja hľadám. Naozaj by som to mal dokončiť.“
Ibaže ostatným deťom sa zunovalo čakať, kým ich pôjdem hľadať, a tak sa rozdelili na menšie skupiny a hrali sa iné hry. Aj tak som nemal chuť hrať sa. Chvíľu som sa teda len tak prechádzal, až som sa znova ocitol tam, kde bolo predtým to dievčatko. Lenže tam už nebolo. Zostala tam iba kôpka hliny, teraz už starostlivo vyzdobená niekoľkými natrhanými iskerníkmi a sedmokráskami, a – na označenie toho miesta – dve paličky, úhľadne upravené do kríža.
Bolo mi veľmi smutno. A je mi trochu smutno ešte aj teraz, keď na to myslím. Tak či onak, musím už ísť. Jeanette z výtvarného krúžku napodobňuje nervózneho vtáka; nepokojne poletuje na konci chodby a pokúša sa upútať moju pozornosť.
Kartónový papier sám od seba nevytvorí nič.
Musím už ísť.

Šok z pádu

Šok z pádu je výnimočne dobre napísaná kniha, osobitý štýl autora odráža zložitý svet, v ktorom Matthew žije. Navyše, Filer...

Ukážka textu z knihy

Recenzie a kritiky

Ďalšie z kategórie Beletria knihy

Zaradené v kategóriách