✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup

AKO VEDA, NÁBOŽENSTVO I BEŽNÍ ĽUDIA DOKAZUJÚ, ŽE ŽIVOT PO ŽIVOTE JE SKUTOČNÝ.
Dr. Eben Alexander v knihe predstavuje realitu večnosti a odhaľuje našu pravú, duchovnú identitu. Vychádza z tvrdení starovekých mudrcov, súčasných vedcov i beţných ľudí, ktorí mali hlboké duchovné záţitky.
Keď vyšla kniha Pohľad do večnosti, čitatelia ho kontaktovali, aby mu povedali, ţe jeho záţitok na prahu smrti sa nemohol odohrať tak, ako ho opísal. Mnohí sa mu však zdôverili s tým, ţe príbeh v nich hlboko rezonuje. Uvedomil si, ţe keď sa podelil s ľuďmi o svoj záţitok, uverili v to, čo vedeli naši starovekí predkovia: ţivot – a vesmír – nie je obmedzený na jedinú pozemskú existenciu.
Dr. Alexander sa stretol s tisícmi jednotlivcov, ktorých jeho príbeh silno ovplyvnil. Okrem toho skúmal tvrdenia svetových náboţenských tradícií a rozličných filozofov, ţe duša preţije smrť. Veľmi ho prekvapilo, ţe hlasy z minulosti často harmonizujú s tým, čo mu vravia súčasníci. V Mape večnosti sa s čitateľmi delí o niektoré príbehy, ktoré mu ľudia vyrozprávali, a dáva ich do súvislosti s tým, čo o putovaní duše hovoria svetové duchovné tradície.
Kniha predstavuje akúsi kombináciu metafyzického detektívneho príbehu a návodu na ţivot. Vysvetľuje, ţe sme zabudli, kým v skutočnosti sme a aký je náš pravý osud, a konečne si na to začíname spomínať.

Ukážka textu z knihy

Som dieťa zeme a neba, posiateho hviezdami,
no moja pravá rasa pochádza z neba.
úryvok z istého starovekého gréckeho textu,
ktorý dáva duši človeka, čo práve zomrel, pokyny,
ako sa správať v živote po živote

Predstavte si novomanželov na svadbe. Obrad sa skončil
a všetci sa zhromaždili na schodoch kostola, aby sa
odfotografovali. Ženích a nevesta si však pozvaných hostí
nevšímajú. V tejto chvíli sú priveľmi zahľadení do seba.
Pozerajú si hlboko do očí – okien do duše, ako ich nazval
Shakespeare.

Hlboko. Čudné slovo na opis činnosti, ktorá, ako vieme,
vôbec nemôže byť hlboká. Videnie je čisto hmotný proces.
Fotóny dopadajú na sietnicu, ležiacu v zadnej časti oka asi
dva a pol centimetra za zrenicou. Informácie, ktoré prinášajú,
sa prevádzajú na elektrochemické impulzy. Tie sa
nervovými vláknami dostávajú do primárneho zrakového
centra v záhlavnom laloku mozgu. Je to vyslovene hmotný
proces.

Každý však, pravdaže, vie, čo máte na mysli, keď poviete,
že hľadíte komusi hlboko do očí. Vidíte jeho dušu, časť
človeka, ktorú staroveký grécky filozof Hérakleitos z Efezu
asi pred dvetisícpäťsto rokmi opísal takto: „Hranice duše by
ste nenašli ani vtedy, keby ste cestovali nekonečne dlho. Taká
hlboká a rozľahlá je.“ Či už je to ilúzia, alebo nie, nazrieť do
tejto hĺbky, keď sa zjaví, je veľmi pôsobivé.
Najsilnejšie sa prejavuje pri dvoch príležitostiach: keď sa
zaľúbime a keď vidíme kohosi umierať. Prvú možnosť zažila
väčšina, druhú oveľa menší počet ľudí, azda preto, lebo smrť
sa v našej spoločnosti odsúva mimo dohľadu. Zdravotnícki
pracovníci a zamestnanci hospicov, ktorí so smrťou prichádzajú
do kontaktu pravidelne, okamžite pochopia, o čom
hovorím. Tam, kde bola hĺbka, je odrazu iba povrch. Živý
pohľad – aj keď bol zastrený, nestály a patril veľmi starému
človeku – je preč.
Vidíme to aj vtedy, keď zomrie živočích. Priame spojenie
s tým, čo Titus Burckhardt, odborník na náboženstvo,
ktorý žil v 20. storočí, nazval „vnútornou sférou duše“, sa preruší
a telo pripomína spotrebič bez prívodu elektriny.
Predstavte si teda, ako si novomanželia hľadia do očí
a vidia bezodnú hĺbku. Cvakne spúšť, vznikne fotografia.
Dokonalá snímka dokonalého páru ženícha a nevesty.
Teraz sa posuňte o niekoľko generácií dopredu. Pár priviedol
na svet deti a tie splodili vlastné potomstvo. Muž na
fotografii zomrel, žena žije v zariadení pre hendikepovaných.
Deti ju navštevujú a v domove si našla priateľov, no
niekedy, napríklad práve teraz, sa cíti osamelá.
Je daždivé popoludnie a ona sedí pri okne. Vezme do ruky
snímku, ktorú si dávno dala zarámovať a položila na stolík.
V pološere, ktoré vládne v miestnosti, sa na ňu zahľadí. Rovnako
ako ona, aj fotografia má za sebou dlhú cestu. Najskôr
ležala vo fotoalbume, ktorý žena venovala deťom, potom sa
dostala do rámu a napokon spolu s majiteľkou do domova.
Hoci je krehká, trochu zožltnutá a na okrajoch obšúchaná,
uchovala sa až doteraz. Žena vidí mladé dievča, ktorým bola
kedysi. Hľadí do očí novomanželovi a spomína si, že v tom
okamihu bol pre ňu skutočnejší než všetko ostatné na svete.
Kde je teraz? Žije ešte?
Za lepších dní žena vie, že neprestal existovať. Muž,
ktorého celý čas tak veľmi ľúbila, určite nezmizol, keď mu
telo vypovedalo službu. Žena si neurčito spomína, aký názor
na túto problematiku má náboženstvo. Manžel je v nebi.
K viere v toto miesto sa hlásila po celé roky, keď viac-menej
pravidelne chodievala do kostola, no v hĺbke duše si jeho
existenciou nikdy nebola istá.
Za iných dní, takých ako dnes, na ňu doliehajú pochybnosti.
Uvedomuje si totiž, čo v tejto súvislosti tvrdí veda.
Áno, manžela naozaj ľúbila. No láska je emócia, elektrochemická
reakcia, ktorá prebieha hlboko v mozgu. Spôsobuje
uvoľňovanie hormónov do zvyšku tela, ovplyvňuje náladu,
určuje, či budeme šťastní, smutní, rozradostení, alebo
zronení.
Stručne povedané, láska nie je skutočná.
Čo je teda skutočné? To predsa vieme. Atómy železa,
chrómu, hliníka a molekuly plastu tvoriace stoličku, na ktorej
žena sedí. Atómy uhlíka, z ktorých je fotografia, čo drží
v ruke. Tabuľka skla a drevený rám, ktoré ju chránia.
A, pravdaže, diamant na snubnom prsteni a zlato, z ktorého
sú vyrobené tento i svadobný prsteň. To všetko je skutočné.
A čo dokonalé, neporušené a večné puto lásky medzi
dvoma nesmrteľnými dušami, ktorého symbolom sú tieto
šperky? Nuž, to je iba pekne znejúca hlúposť. Pevná, hmatateľná
hmota – to je realita. Veď to tvrdí veda.

Vašou pravou podstatou je vnútro.
al-Ghazálí, islamský mystik, 11. storočie

Základ slova realita tvorí latinské slovo res (vec). Predmety
ako pneumatiky, panvice, futbalové lopty či hojdačky
na dvore za domom sú pre nás skutočné, lebo sa zo dňa na
deň nemenia. Môžeme sa ich dotknúť, poťažkať ich v rukách
a položiť na zem. Keď sa po ne vrátime, nájdeme ich tam,
kde sme ich nechali, navyše v podstate v nezmenenom stave.
Z hmoty, samozrejme, pozostávame aj my. Naše telá sa
skladajú z prvkov, z ktorých prvý a najjednoduchší je vodík,
a potom zo zložitejších, ako napríklad dusík, uhlík, železo
či horčík. Tie vznikli pôsobením neuveriteľného tlaku
a tepla v srdciach dávnych, dnes už nejestvujúcich hviezd.
V jadre uhlíka sa nachádza šesť protónov a šesť neutrónov.
Štyri z ôsmich pozícií valenčnej vrstvy elektrónového obalu
obsadzujú elektróny, zvyšok je voľný. Na atóm uhlíka sa
vďaka tomu môžu prostredníctvom elektrónov viazať iné
atómy. Táto symetria umožňuje mimoriadne účinné nadväzovanie
ďalších atómov uhlíka, ako aj atómov iných prvkov
či molekúl. Štúdiu chemických interakcií s účasťou uhlíka
sa venujú organická chémia a biochémia – rozvinuté odbory,
ktoré zatieňujú ostatné sféry chémie. Celá chemická
štruktúra života na Zemi sa zakladá na uhlíku a jeho
jedinečných vlastnostiach. Vzniká tak lingua franca sveta
organickej chémie. Vďaka tej istej symetrii však atómy uhlíka
vytvárajú aj oveľa pevnejšie väzby. Z čiernej pozemskej
hmoty, ktorú si s nimi spájame, tak vzniká najmocnejší prírodný
symbol trvanlivosti – diamant.
Hoci atómy uhlíka a niekoľkých ďalších prvkov, z ktorých
sa skladá väčšina ľudských tiel, sú v podstate nesmrteľné,
naše schránky majú mimoriadne pominuteľný
charakter. Ustavične vznikajú nové bunky a staré odumierajú.
V každej chvíli organizmy čerpajú hmotu z okolitého
fyzického sveta a vracajú ju doň. Onedlho – na vesmírnej
stupnici tomu bude zodpovedať iba okamih – sa vrátia na
úplný začiatok cyklu. Pripoja sa k prúdu atómov uhlíka,
vodíka, kyslíka, vápnika a ďalších prvkov, z ktorých tu na
Zemi ustavične vznikajú vyššie celky, aby po chvíli zanikli.
Tento postreh vôbec nie je nový. Anglické slovo human
(človek) má rovnaký koreň ako latinské slovo humus (zem).
Platí to aj o anglickom slove humble (skromný). Dáva to
zmysel, veď pokorní najľahšie zostaneme vtedy, keď si uvedomíme,
z čoho pozostávame. Dávno predtým, než po-
drobnosti tohto procesu vysvetlila veda, civilizácie na celom
svete vedeli, že ľudské telá vznikajú zo zeme a po smrti
sa do nej vracajú. Boh v knihe Genezis povedal Adamovi,
ktorého meno je odvodené od hebrejského slova adamah
(zem): „Prach si a na prach sa obrátiš.“
Táto situácia nám však nikdy celkom nevyhovovala. Celé
dejiny ľudstva možno vnímať ako reakciu na našu zdanlivú
pozemskosť a pocity bolesti a neúplnosti, ktoré vyvoláva.
Tušíme, že príbeh sa tým nekončí.
Moderná veda, najnovšia a zďaleka najintenzívnejšia
odozva na tento odveký nepokoj súvisiaci so smrteľnosťou,
sa do značnej miery vyvinula zo starej metódy manipulácie
s chemickými látkami – z alchýmie. Jej pôvod zanikol kdesi
v histórii. Podľa niektorých siaha do starovekého Grécka,
iní tvrdia, že prví alchymisti žili oveľa skôr, pravdepodobne
v Egypte, a slovo alchýmia je odvodené od egyptského
Al-Kemi (čierna zem). Zrejme ide o narážku na úrodnú
čiernu pôdu na brehoch rieky Níl.
Poznáme kresťanských, židovských, moslimských, taoistických
aj konfuciánskych alchymistov. Tejto disciplíne
sa venovali jednoducho všade. Nech už vznikla kedykoľvek
a kdekoľvek, na jej základe sa zrodili neuveriteľne zložité
a rozšírené praktiky. Väčšina sa týkala premeny základných
kovov, ako je meď či olovo, na zlato. Hlavným cieľom však
bolo obnoviť stav nesmrteľnosti, ktorým sa ľudia podľa alchymistov
pôvodne vyznačovali, no už dávno oň prišli.
Mnohé nástroje a metódy modernej chémie vynašli alchymisti,
pričom často značne riskovali. Hrať sa s hmotou
môže byť nebezpečné. Okrem otravy či výbuchu hrozil aj
konflikt s miestnou náboženskou mocou. Rovnako ako veda,
ktorá sa z nej vyvinula, aj alchýmia sa pred vedeckou
revolúciou pokladala za kacírstvo, najmä v Európe.
Jedným z najväčších objavov, ktoré alchymisti pri hľadaní
nesmrteľnosti urobili, bolo zistenie, že ak nejakú látku
či prvok podrobia procesu „skúšania“ – napríklad ak ju zohrejú
alebo skombinujú s inou látkou, s ktorou reaguje –,
premení sa na čosi iné. Podobne ako mnohé iné dary minulosti,
aj toto poznanie sa nám dnes javí zrejmé, no len preto,
lebo sme sa nepričinili o jeho odhalenie.

Prvý vek bol zlatý.
Ovídius (Publius Ovidius Naso): Metamorphoses (Premeny)

Prečo sa alchymisti tak veľmi zaujímali o zlato? Tí
obyčajní nechápali hlbší, skrytý duchovný rozmer tejto
disciplíny, preto sa jednoducho usilovali zbohatnúť. Praví
alchymisti prejavovali záujem o tento prvok z iného dôvodu.
Rovnako ako uhlík, aj zlato je nezvyčajný prvok. Jadro
jeho atómu je veľmi veľké, keďže obsahuje sedemdesiatdeväť
protónov. Ťažšie sú iba štyri ďalšie stabilné prvky. Silný
kladný elektrický náboj spôsobuje, že elektróny obiehajú
okolo jadra mimoriadne vysokou rýchlosťou, ktorá dosahuje
asi polovicu rýchlosti svetla. Ak na Zem dorazí fotón
zo Slnka, nebeského telesa, ktoré v alchymistických textoch
súvisí so zlatom najčastejšie, odrazí sa od atómu tohto prvku,
vstúpi do jedného z našich očí a dopadne na sietnicu.
Mozog prijme správu, ktorá vo vedomí vyčarí prekvapujúco
príjemný vnem. Ľudia reagujú – a vždy reagovali – na zlato
veľmi výrazne.
Tento prvok do značnej miery poháňa hospodársku
činnosť na našej planéte. Je nádherný a pomerne vzácny,
nemá však veľkú úžitkovú hodnotu – určite nie takú, akú
mu prisudzujeme. Ako živočíšny druh sme sa rozhodli, že
mu ju budeme pripisovať. To je všetko. Práve preto po ňom
tak zúfalo pátrali alchymisti pri materiálnych pokusoch
i pri vnútorných, meditačných praktikách, ktoré ich často
sprevádzali. Zlato pre nich znamenalo stuhnutú, hmatateľnú
reprezentáciu nebeskej súčasti človeka – nesmrteľnej
duše. Usilovali sa získať späť túto našu druhú, zlatú stranu,
ktorá sa spája s pozemskou za vzniku ľudí.
Sčasti sme zem, sčasti nebo – a alchymisti to vedeli.
Musíme si to pripomenúť aj my.
Vlastnosti, ako je „krása“ či samotná farba zlata, nie sú
skutočné. Aspoň nás to tak učili. Emócie sú ešte menej reálne.
Aj to nám predsa vštepovali do pamäti. Predstavujú
iba reaktívne vzory, ktoré vznikajú v mozgu po prijatí
hormonálnych správ. Tie vysielajú naše telá, keď reagujú na
nebezpečenstvo či túžbu.
Láska. Krása. Dobrota. Priateľstvo. Podľa svetonázoru
materialistickej vedy nemožno pokladať tieto veci za skutočné.
Keď tomu uveríme – rovnako ako keď prijmeme,
že zmysel nie je reálny –, stratíme spojenie s nebom, teda
to, čo spisovatelia antického sveta niekedy nazývali „zlatá
niť“.
Oslabí nás to.
Láska, krása, dobrota a priateľstvo sú skutočné rovnako
ako dážď, maslo, drevo, kameň, plutónium, prstence Saturna
či dusičnan sodný. Na pozemskej úrovni existencie to
však ľahko púšťame zo zreteľa.
No to, čo stratíme, predsa môžeme získať späť.

Negramotné národy nevedia o mnohých veciach,
ale iba zriedka sú hlúpe. Keďže sa musia spoliehať
na spomienky, s väčšou pravdepodobnosťou sa
rozpamätajú na to, čo je dôležité. Na druhej strane
gramotné národy neraz zablúdia v obrovských
knižniciach zaznamenaných informácií.
religionista Huston Smith1

Ľudia v modernej forme existujú asi stotisíc rokov. Väčšinu
tohto času boli pre nich mimoriadne dôležité tieto tri
otázky:
Kto sme?
Odkiaľ sme prišli?
Kam smerujeme?
Drvivú väčšinu času, ktorý sme strávili na našej planéte,
sme ani chvíľu nepochybovali, že duchovný svet je skutočný.
Verili sme, že to je miesto, z ktorého každý z nás prišiel,
keď sa narodil, a na ktoré sa vráti, keď zomrie.