✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup
Čarovný romantický príbeh z novej trilógie o troch princeznách, ktoré spojilo priateľstvo a podobný osud. Keď princezná Emma z Rosewaldu, malého európskeho kráľovstva, dostane list od brata so správou, že jej dohodol sobáš, uvedomí si, že bezstarostné časy sú nenávratne preč a prichádzajú povinnosti. Má len osemnásť, budúceho ženícha v živote nevidela a jediné, po čom túži, je aspoň štipka dobrodružstva. Kým ju naveky uväznia v manželstve bez lásky, chce okúsiť ozajstný život, a tak utečie do Londýna...
Ukážka textu z knihy
Škótska vysočina
September 1815
Jej kráľovská výsosť osemnásťročná princezná Emma z Rosewaldu neveriacky vytreštila oči. Prsty, v ktorých držala list napísaný na elegantnom smotanovom pergamene, mala zrazu ako ľad. Ešte šťastie, uvedomila si, že sedím. Skôr než rozlomila hrubú pečať z červeného vosku s bratovým kráľovským erbom, uvelebila sa v jednom z kresiel vo svojej izbičke vo veži. Inak sa jej podlomia nohy a ona capne na kamennú dlážku ako nedôstojná kopa sukní.
„No? Čo píše?“ vyzvedala jej priateľka Mercedes, sediaca oproti. K Emme jej slová doľahli ako z veľkej diaľky.
„Zjavne nič dobré,“ vyhlásila Ariadne, posledná z ich trojice. „Je biela ako stena, nevidíš?“ Vzala do dlaní Emmine ľadové ruky a začala ich trieť. List sa pod váhou ich spojených rúk trocha pokrčil. „Utekaj po vonné soli, Mercedes, inak nám tu zamdlie.“
Mercedes vstala. Sukňa denných šiat z ružového hodvábu sa jej v elegantných záhyboch zavlnila okolo štíhlych členkov. Emma, tenká ako vŕbový prútik, v kútiku srdca Mercedes ženské krivky závidela. A tak trocha aj tmavogaštanovú hrivu, ktorá sa pri Ariadniných červenkastých kučerách a jej vlastných zlatistých nápadne vynímala.
Emma si vyslobodila ruku. „Nie, zostaň tu, Mercedes,“ zastavila ju. „Nie som starena, nijaké soli nepotrebujem.“
Ariadne nesúhlasne zvraštila svetlé obočie a blysla zelenými očami za sklami hranatých okuliarov. „Ako by nie! Vyzeráš ako pred posledným vydýchnutím. Dones tie soli, Mercedes!“
„Nie!“ povedala Emma hlasom, v ktorom zavibrovali štyri storočia kráľovskej autority. „Nijaké soli nosiť nebudeš.“
„Ale…“ namietla Mercedes.
„Vieš, ako tie smrady neznášam,“ dodala Emma a pokrčila nos. „Bolo by to zbytočné… naozaj. Priznávam, na chvíľu ma to vzalo, ale už som v poriadku.“
Vystrčila bradu a zadívala sa do ustarostených očí dvoch mladých žien. Aj ony boli princezné a žili ďaleko od domova a na Akadémii grófky Hortenzie pre urodzené dámy si s ňou rozumeli lepšie než s ostatnými dievčatami, a tak sa z nich stal nerozlučný trojlístok.
Trocha sa spamätala a vrhla na ne úsmev, ktorý ich mal upokojiť. Aspoň v to dúfala.
„Tak to už konečne vysyp,“ posúrila ju stíšeným hlasom Mercedes. V čokoládovohnedých očiach sa jej zračilo znepokojenie. „Čo ti píše?“
Emma otvorila ústa, ale nezmohla sa na slovo, a tak im list mlčky podala.
Dve hlavy, jedna svetlovlasá, druhá tmavá, sa nad ním sklonili.
„Panebože… to hádam neurobí!“ zvolala Mercedes.
„Zdá sa, že už to urobil,“ odvrkla Ariadne opovržlivo, našpúlila krásne krojené ústa a prečítala si list ešte raz. „Tvoj brat sa mi nikdy nepozdával, Emma, a naozaj som sa snažila… A toto…“ štítivo chytila list medzi dva prsty ako smradľavý vecheť, „môj názor naňho nevylepší. Chladný ako psí ňufák, arogantný…“
„Vieš predsa, že Rupert je v poslednom čase pod veľkým tlakom,“ obhajovala ho Emma lojálne. „Viedenský kongres prekreslil takmer všetky hranice v Európe. Najmocnejšie krajiny chcú kontinent rozkúskovať tak, aby z toho mali čo najväčší osoh, a ostatných sa usilujú vyšachovať. Verím, že s tým súhlasil iba preto, aby zachoval nezávislosť Rosewaldu.“
Obanovala tie slová, len čo ich vypustila z úst, a najradšej by ich vzala späť, keď zbadala Ariadninu zblednutú tvár. Tá o prerozdeľovaní Európy vedela svoje. Najprv jej počas vojny zahynula celá rodina. A len pred pár týždňami sa dozvedela, že jej národ prestal existovať a územie bolo pripojené k inej krajine. Ariadne vtedy poznamenala, že odteraz je princeznou len podľa mena. Nezostala jej ani krajina, ani domov.
„Chápem princovo úsilie ubrániť a zachovať svoje kráľovstvo,“ prinútila sa k pokojnému tónu. „Ale za takúto cenu? Veď ťa chce vydať za muža trikrát staršieho ako ty!“
„Dvakrát,“ nesmelo ju opravila Mercedes. „Kráľ Otto má niečo pred štyridsiatkou, pokiaľ viem.“
Ariadne neelegantne odfrkla. Keby ju počula riaditeľka, iste by ju napomenula. „Dvakrát? Trikrát? Pre osemnásťročné dievča je v každom prípade pristarý. Tvoj brat mohol prísť na iné riešenie a nenútiť ťa z praktických dôvodov do dynastického sobáša.“
Emma vzala list Mercedes z ruky a pedantne ho zložila napoly. „Keby to bolo možné, iste by našiel iné východisko,“ povedala. „Rupert ma má rád.“ Zdalo sa, že sa o tom usiluje presvedčiť nielen priateľky, ale aj seba.
„Možno. Ale svoju krajinu má radšej,“ nedala sa Ariadne.
Emma sa nadýchla. „Otec je už starý, chorľavie. Rupert ho čoskoro vystrieda. Jednoducho robí, čo je jeho povinnosť.“
Trojica mladých princezien sa zamyslela nad Emminým osudom a v izbičke sa rozhostilo ticho.
„Predpokladám, že oznámenie o zásnubách na seba nedá dlho čakať,“ rezignovane podotkla Mercedes.
„Ako môžeš povedať niečo také, Mercedes?“ zhrozila sa Ariadne. „A čo jej city, tie do úvahy neberieš?“
„Má pravdu,“ odvetila Emma, skôr než Mercedes stačila otvoriť ústa a povedať niečo na svoju obhajobu. „Nemalo ma prekvapiť, že mi dohovorili sobáš. Takto sa to predsa robí, ak má človek v žilách kráľovskú krv.“
„Ale, Em…“ namietla Ariadne.
Emma sa usilovala nemyslieť na balvan, čo sa jej usadil na hrudi, a pokrútila hlavou. „Toto je život, nie jeden z tých sladkých románov od Minervy Pressovej, ktoré dievčatá pašujú do školy. Každá z nás sníva, že nájde dokonalú lásku, stretne galantného rytiera, ktorý si okamžite získa jej srdce, a ju od tej chvíle čaká život plný šťastia… Detinské fantázie. Iné dievčatá, dokonca aj aristokratky, môžu dúfať, že v manželstve nájdu aspoň náklonnosť, ak sa im pošťastí. Ale my si taký luxus nemôžeme dovoliť.“
„Nemali by sme sa vzdávať…“ rozhorčila sa Ariadne. „Sama vravíš, že sme v týchto výhodne dohodnutých sobášoch ako pešiaci na šachovnici.“
Emma na ňu skleslo pozrela, rezignácia sa jej rozliala v žilách ako olovo. „Je čas zabudnúť na dievčenské sny. Sme princezné, narodili sme sa do privilégií a bohatstva. A to prináša aj záväzky. Snívala som o láske, ale povinnosť si splním.“
„Bez najmenšieho protestu?“ užasla Ariadne.
„A načo by to bolo dobré? V konečnom dôsledku by som aj tak prehrala.“
„Možno som idealistka, nepopieram,“ vybuchla Ariadne, „… ale ak budeme mlčať, nikdy sa na veci nič nezmení.“
„Priveľa čítaš traktáty pani Wollstonecraftovej a jej podobných,“ podotkla Emma. Vedela, že priateľke sa podarilo prepašovať do zámku radikálnu ženskú literatúru, ktorú jej dáka spriaznená duša posielala zamaskovanú medzi suchopárnymi náboženskými knižkami.
„Tá ženská má šokujúcu odvahu,“ podotkla Mercedes. „Ja osobne by som to nedokázala.“
Ariadne na ňu vrhla pobavený pohľad. „Si oveľa odvážnejšia, než si myslíš. Len by si si musela dať trocha námahy.“
„Za hrdinku si tu ty, Arie,“ pokrútila hlavou Mercedes. „Ja sa nedokážem búriť proti vžitým pravidlám. Keby rodičia vedeli, o čom sa tu zhovárame…“ Viditeľne sa zachvela.
„O mojich ani nehovorím,“ pridala sa k nej Emma. „Až po mňa brat pošle koč, musím odísť.“
Mercedes zvesila kútiky úst a v očiach sa jej zaleskli slzy. Osušila si ich hodvábnou vreckovkou. „Rupert v liste píše, že tu bude už budúci týždeň. Musí to byť tak skoro?“
Emme opäť bolestivo zovrelo hruď. „Obávam sa, že áno.“ Premohol ju náhly príval sĺz. Predklonila sa, chytila dievčatá za ruky a pevne im ich stisla. „Sľúbte, že sa jedna druhej nestratíme z očí. Sľúbte mi, že zostaneme priateľkami, nech by sa dialo čokoľvek. Budeme sa navštevovať. Budeme si silou, útechou a nádejou.“
„Pravdaže budeme,“ zvolala Mercedes. „Neznesiem pomyslenie, že by som ťa mala stratiť, Em. A ty to predsa vieš.“
Ariadninou odpoveďou si Emma po predchádzajúcej potýčke nebola celkom istá, ale aj ona jej pevne opätovala stisk. „Máš moje čestné slovo,“ povedala. „My tri sme… a vždy budeme… najlepšie priateľky. Sestry spojené nie krvou, ale voľbou.“
„Sestry z vlastného rozhodnutia,“ sľúbili si slávnostne. „Navždy.“
1. kapitola
„Prečo brat znova odložil príchod?“ spýtala sa Emma takmer o celý mesiac neskôr nad chladnúcim jedlom na tanieri. „Mal tu byť už koncom minulého týždňa.“
„Zdržali ho nepredvídané okolnosti,“ odvetila jej gardedáma, vojvodkyňa Weissmullerová. „Princ sa ospravedlňuje a prosí vás o láskavé pozhovenie, vaša výsosť. Je to extrémne zaneprázdnený muž, veď viete.“
„Ale koľko mu to ešte potrvá? A prečo to nenapísal priamo mne?“
Vojvodkyňa Weissmullerová, vdova po bývalom veľvyslancovi Rosewaldu v Británii, pri Emminej prudkej odpovedi významne vytiahla jednu polovicu havranieho obočia. „To vie iba princ, vy si tým nelámte hlavu.“
V tmavých očiach sa jej mihol chladný nesúhlas. Bola to žena v stredných rokoch a neznášala neovládané výbuchy. Ani otázky mladých dám, ktoré sa nazdávali, že musia mať na všetko vlastný názor.
„Jeho výsosť odkázala diplomatickou cestou, že príde, keď bude najvhodnejší čas a keď to sám uzná za vhodné,“ dodala vojvodkyňa, zdvihla pohár a spôsobne si chlipla vína. „My musíme len čakať.“
Musíme? sarkasticky zopakovala v duchu Emma.
Ale čakala.
A ďalej bude čakať zatvorená vo veľkom sídle na predmestí Londýna.
Za tie tri týždne, ktoré uplynuli od jej príchodu z akadémie, sa za hranice usadlosti nedostala ani na krok. V Škótsku si pripadala izolovaná, no vôbec netušila, ako veľmi sa mýli.
Teraz boli jej jedinými spoločníkmi vojvodkyňa, sluhovia a tanečný majster, ktorý k nim občas zašiel, aby s ňou precvičil jednotlivé figúry. No ani vidina budúcich bálov a zábavy Emme nezlepšila náladu. V tomto luxusne zariadenom dome pochopila, ako sa asi cítia kanáriky uväznené v pozlátených klietkach v salónikoch na poschodí. Ktovie, či ich spev nie je volaním po slobode, dumala. Možno ich kvári rovnaká túžba ako ju – uletieť.
Nekonečne dlhé týždne by plynuli rýchlejšie, keby jej dovolili zájsť do Londýna, poobzerať si pamiatky, pochodiť po obchodoch. Lenže každá návšteva v meste musela byť oficiálna a spojená s návštevou anglického kráľovského dvora, aspoň vojvodkyňa Weissmullerová to tvrdila zakaždým, keď sa Emma odvážila nadhodiť tému Londýn. Kým nepricestuje Rupert, nesmie opustiť dom.
Ak vôbec príde! napadlo jej neraz a na svojho staršieho brata bola poriadne napálená.
Nebolo dňa, aby nebanovala za Akadémiou grófky Hortenzie. Najradšej by sa ta vrátila, cnelo sa jej za Ariadne a Mercedes. Už si s nimi vymenila niekoľko listov a usilovala sa, aby vyzneli radostnejšie, než aká bola skutočnosť. Ak ich nechcela znepokojiť, pravdu napísať nemohla, a tak ospevovala dom, armádu služobníctva, vyberané jedlá a nádherné koncertné krídlo, na ktorom mohla hrať, kedykoľvek sa jej zachcelo, či cez deň alebo v noci. Písala o všetkých miestach, ktoré v Londýne plánuje navštíviť. No zatiaľ to boli len zbožné želania.
A pokiaľ ide o želania, pomyslela si s trpkou iróniou, potom to najväčšie je, aby si to Rupert s tým dohovoreným sobášom rozmyslel alebo jej aspoň dal o tejto veci čosi vedieť. Kráľ Otto je predsa absolútne cudzí človek. V živote sa s ním nestretla, nevidela ho ani na portréte. Ako má byť jeho manželkou? Privádzať na svet jeho deti? Vládnuť po jeho boku až do smrti? Pri tomto pomyslení jej stislo hrdlo a spotili sa jej dlane.
Dni boli dlhé, vliekli sa ako pomaly tečúca kalná voda a Emmine obavy sa stupňovali, až ju načisto ovládla nástojčivá túžba po slobode. Taká silná, že chvíľami išla vyletieť z kože.
Nebesá a všetci svätí, zachráňte ma! kričala v duchu. Musím sa odtiaľto dostať! Inak sa tu zadusím!
Prudko odstrčila stoličku a vyskočila od stola.
Vojvodkyňa vyvalila oči. „Kam ste sa vybrali? Láskavo si znova sadnite, výsosť, a dojedzte.“
Emma zavrtela hlavou. „Odpusťte, madam, ale musím vás poprosiť o prepáčenie. Nie je mi… necítim sa dobre.“
„Ste chorá? Potrebujete lekára? Okamžite poňho pošlem.“
„Ó nie, netreba,“ odvetila Emma. „Som len unavená, chcem si oddýchnuť.“
Vojvodkyňa Weissmullerová prižmúrila oči a pátravo si ju premerala. „Ak je tak, nech sa páči. Večeru vám dám poslať hore. Budete mať dosť času na zotavenie.“
„To je od vás veľmi láskavé.“
Emma zamierila k dverám a prinútila sa kráčať pomaly.
Prešlo niekoľko hodín. Ležala v posteli a neprítomne hľadela do tmy prvých minút nového dňa. Pod živôtikom jednoduchej nočnej košele jej skákalo srdce. Nervy mala napäté.
Panika a nuda. To boli pocity, ktoré ju teraz nerozlučne sprevádzali.
Vydesená a znudená, bezmocná a zúfalo túžiaca uniknúť z pasce. Ten honosný dom sa pre ňu stal väzením.
A ona bola väzňom túžiacim uniknúť z klietky a bežať, zacítiť sladkú chuť slobody ako kvapky dažďa na jazyku. Robiť si po svojom a nepodriaďovať sa obmedzeniam a príkazom rodičov, brata a tej príšernej vojvodkyne, v ktorej bolo toľko života ako v balvane obrastenom machom. Dokonca ani barónka Zimmerová, jej dvorná dáma, ktorú mala pri sebe od detstva, jej nedokázala pomôcť.
„Musíte byť trpezlivá, vaša výsosť,“ radila jej. „Musíte dôverovať ľuďom starším a múdrejším, ako ste vy.“
Emmu však namiesto dôvery naplnilo podráždenie a hnev.
Hnevala ju nuda a ľudia, ktorí rozhodli o jej budúcnosti a ani im nenapadlo zaujímať sa o jej pocity. A ona sa tej budúcnosti bála viac, než bola ochotná pripustiť.
Keby jej dali aspoň pár dní slobody, keby mohla bez zväzujúcich povinností princeznej prežiť aspoň týždeň! Dievčatá z aristokratických rodín, ktoré spoznala na akadémii, mali oveľa jednoduchší život. Jednoducho im musela závidieť, po skončení školy si užívali bezstarostné dni. Začiatkom roka, keď sa začne londýnska spoločenská sezóna, budú chodiť na plesy a večierky. Hľadanie manžela prežijú vo víre vzrušujúcej zábavy. Ani po svadbe na nich nedoľahne také bremeno záväzkov a povinností, aké čakalo ju. Ako princezná nesmela rozhodovať ani o tom, o koľkej bude ráno vstávať a večer chodiť spať.
Čo by dala za možnosť vidieť Londýn inak ako z priestranného kráľovského koča! Prežiť nejaké dobrodružstvo, uniknúť ľuďom, čo ju na každom kroku sledujú a kritizujú každé jej slovo. A nemusieť s návštevou mesta čakať až do Rupertovho príchodu. Keby aspoň poznala niekoho, kto by ju v Londýne prichýlil.
Moment! Je tam niekto, koho poznám!
Prikrývky sa zviezli na dlážku, keď sa prudko posadila na posteli.
Slečna Poolová ju až do minulého roka učila angličtinu. Potom sa vydala za londýnskeho advokáta a učiteľského miesta v akadémii sa vzdala. Slečna Poolová – teraz už pani Brownová-Jonesová – bola jej najobľúbenejšou učiteľkou a po odchode z akadémie si často písali. Emma vôbec nepochybovala, že bývalá učiteľka ju s radosťou privíta.
Otázka však stála inak: Bude jej ochotná poskytnúť útočisko vo svojom dome, až sa dozvie, že ušla? Nechá ju u seba, aby si mohla aspoň trocha užiť mesto? Mala síce prísne zakázané opustiť sídlo čo len na krok, ale to sa predsa pani Brownová-Jonesová nemusí dozvedieť. Aspoň nie hneď.
Stačil by jej týždeň. Jeden jediný týždeň zábavy a potom sa dobrovoľne vráti domov a prijme následky za útek. Chce toho tak veľa?
Odvážila by sa?
Áno…
Aby nestratila odvahu, odhodila prikrývky a zažala sviečku. Vyliezla z postele, prebehla do šatníka a vytiahla z neho svoju najmenšiu cestovnú tašku...
