✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup
Kniha získala: Cenu Mateja Bela v kategórii prírodných a lekárskych vied
Neuveriteľné, aká kniha sa môže stať bestsellerom
Mladá vedkyňa Giulia Enders napísala knihu o trávení, ktorá sa v Nemecku stala bestsellerom. Publikácia Taktne o tráviacom trakte vyšla v marci 2014 a doteraz je druhou najpredávanejšou knihou na amazon.de a v rebríčku odborných kníh v paperbacku časopisu Der Spiegel je na prvom mieste.
Ako je možné, že taká háklivá téma je zrazu populárna? Naše trávenie je totiž kľúčom k nášmu zdraviu.
Giulia Enders v knihe Taktne o tráviacom trakte s humorom a nadhľadom zhŕňa výsledky najnovších výskumov. Odpovedá napríklad na otázky
- Prečo sú niektoré potraviny označované ako zdravé (napríklad celozrnné pečivo) a iné ako nezdravé (napríklad lepok), keď majú takmer rovnaké chemické zloženie? A je to vôbec pravda?
- Prečo sú tuky dôležité pre organizmus, aj keď je to jediná látka, ktorá sa v pečeni nedetoxikuje a ide priamo do srdca?
- Ako sa líšia bielkoviny živočíšneho a rastlinného pôvodu a prečo sa musia vegáni a vegetariáni stravovať uvedomele, aby im nechýbali niektoré živiny?
Vďaka knihe si uvedomíte, aký vedecký základ majú najnovšie trendy v stravovaní a diétach. Budete sa tak môcť lepšie rozhodnúť, čo je pre nás najvhodnejšie.
Najnovšie výskumy hovoria, že na 90% prebieha komunikácia smerom od čriev k mozgu a nie naopak. Giulia Enders sa preto v knihe Taktne o tráviacom trakte venuje aj tomu, ako naše stravovanie a trávenie vplýva na stres a rôzne zápalové ochorenia.
Črevá zohrávajú v našom tele dôležitú úlohu, no neprávom ich podceňujeme. Mladá nemecká lekárka Giulia Enders v tejto knihe vysvetľuje, ako fungujú a aké majú súvislosti s inými orgánmi či našou celkovou pohodou. Nečakajte však nudné traktáty. Autorka zhrnula najnovšie vedecké poznatky a ponúka ich príťažlivou formou. O tráviacom trakte rozpráva zrozumiteľne, uvoľnene a veľmi nonšalantne. Vysvetľuje napríklad, prečo nám škvŕka v žalúdku, ako správne sedieť na záchode, čo pre nás robia črevné baktérie a veľa iných faktov, na ktoré sa často hanbíme opýtať. Text dopĺňajú vtipné ilustrácie.
Giulia Enders pôsobí na Ústave mikrobiológie na Univerzite Johanna Wolfganga Goetheho vo Frankfurte na Mohanom, venuje sa výskumu a pracuje na svojej doktorandskej práci. V roku 2012 zvíťazila vo vedeckej súťaži Science Slam vo Freiburgu.
Ukážka textu z knihy
Ako funguje vyprázdňovanie... a prečo stojí zato položiť si túto otázku
Môj spolubývajúci raz prišiel do kuchyne a vraví: „Giulia, ty študuješ medicínu, tak mi povedz, ako vlastne funguje vyprázdňovanie?“ Asi nie je veľmi dobrý nápad začať písanie memoárov práve takto, ale tá otázka ma naozaj zaujala. Šla som do svojej izby, sadla si na zem a prelúskala tri knihy. Keď som našla odpoveď, bola som úplne paf. Niečo také samozrejmé sa v skutočnosti ukázalo byť čímsi oveľa dômyselnejším a pôsobivejším, než by ma bolo kedy napadlo.
Naša veľká potreba je majstrovský výkon. Na likvidácii nášho odpadu usilovne spolupracujú dva nervové systémy.
Vykonanie potreby predsa musí byť diskrétne a hygienické. Takmer žiadny iný tvor tento proces nevykonáva tak príkladne a poriadne ako my ľudia. Naše telo má na to dokonale vyvinuté najrôznejšie nástroje a triky. Už len to, ako sú prešpekulované uzatváracie mechanizmy. Takmer každý pozná len vonkajší zvierač, ktorý, keď chceme, môžeme zatvoriť alebo otvoriť. Máme však ešte jeden veľmi podobný zvierač, len pár centimetrov od prvého, ibaže ho nemôžeme vedome ovládať.
Každý z týchto dvoch zvieračov zastupuje záujmy iného nervového systému. Vonkajší zvierač je verný spolupracovník nášho vedomia. Ak sa náš mozog domnieva, že práve teraz nie je vhodné ísť na toaletu, vonkajší zvierač poslúchne jeho vôľu a drží tak pevne, ako len môže. Vnútorný zvierač zastupuje náš podvedomý vnútorný svet. To, či je práve
vhodné uľaviť si alebo nie, ho nezaujíma. Zaujíma ho len a len dobro nášho vnútra. Tlačia nás vetry? Vnútorný zvierač chce naše telo ušetriť od všetkých nepríjemností. Keby záležalo iba na ňom, vypúšťali by sme vetry hocikedy a hocikde. Hlavne aby v našom vnútornom prostredí bolo všetko v poriadku a nič nás netlačilo.
Tieto dva zvierače však musia spolupracovať. Keď zvyš-
ky po tráviacich pochodoch dorazia k vnútornému zvieraču, ten sa reflexne otvorí. Rozhodne však nenecháva všetku prácu na svojho kolegu, vonkajší zvierač, ale najprv mu pošle testovaciu vzorku. V priestore medzi vnútorným a vonkajším zvieračom je veľa citlivých, senzorických, buniek. Dodaný produkt hneď analyzujú, zisťujú, či je pevný, alebo plynný, a odošlú informácie do mozgu. V tomto okamihu si mozog uvedomí: Treba ísť na záchod... alebo možno stačí len vypustiť plyny. Potom mozog urobí to, čo tak dobre dokáže vďaka vedomej činnosti: skontroluje, čo sa deje v prostredí, kde práve sme. Prijíma informácie z očí a uší a pridáva k tomu svoje predchádzajúce skúsenosti. O pár sekúnd je tu výsledok – rýchla
správa, ktorú mozog pošle späť do vonkajšieho zvierača: „Vidím, že sme na návšteve u tety Berty. Vetry možno vypustiť, ak to bude pekne potichučky. Tuhý obsah radšej zastaviť.“
Vonkajší zvierač porozumie a statočne sa uzatvorí ešte pevnejšie než predtým. Tento signál si potom všimne aj vnútorný zvierač a spočiatku rešpektuje rozhodnutie svojho kolegu. Spoja sily a zaradia testovaciu vzorku do vyčkávacieho režimu. Raz sa von istotne dostane, len radšej nie teraz a nie tu. O čosi neskôr to vnútorný zvierač skúsi znova a pošle ďalšiu testovaciu vzorku. Ak už vtedy sedíme na pohovke v pohodlí domova, cesta je voľná.
Náš vnútorný zvierač je poriadny chlapík, je to muž činu. Jeho motto znie: „Keď niečo musí ísť von, tak skrátka musí.“ Bez akejkoľvek diskusie. Vonkajší zvierač sa zaoberá zložitými otázkami: „Teoreticky by sa dal použiť cudzí záchod, alebo radšej nie? Poznáme sa už tak dlho a tak dobre s druhým človekom, že si môžeme v jeho prítomnosti uľaviť? Mám byť ja ten prvý, kto prelomí ľady? Ak nepôjdem hneď na záchod, ďalšia príležitosť bude až večer, a to by bolo celý deň poriadne nepríjemné!“
Myšlienky zvieračov asi nedostanú Nobelovu cenu, ale riešia základné otázky nášho človečenstva: Aký dôležitý je pre nás náš vnútorný svet a aké kompromisy sme ochotní urobiť, aby sme dobre vychádzali s vonkajším svetom? Niekto bude zaťato držať, aby nevypustil ani tie najmenšie vetry, až pokým nepríde domov s poriadne boľavým bruchom, iný sa dá na babičkinej rodinnej oslave ťahať za malíček a svoje hlasné vetry bude predvádzať ako zábavnú kúzelnícku atrakciu. Z dlhodobého hľadiska je najlepší kompromis niekde medzi týmito dvoma extrémami.
Ak sa často stáva, že nejdeme na toaletu, aj keď nám naozaj treba, trápime tým svoj vnútorný zvierač. Môžeme ho dokonca naučiť zlozvykom. Ak ho totiž okolité svaly a vonkajší zvierač ustavične napomínajú, cíti sa znechutený. A keď je komunikácia medzi dvoma zvieračmi zlá, môže vzniknúť zápcha.
Niečo také sa môže prihodiť ženám pri pôrode aj bez toho, že by potláčali nutkanie ísť na záchod. Môžu sa im totiž poškodiť jemné nervové vlákna, cez ktoré sa oba zvierače dorozumievajú. Dobrá správa je, že nervy môžu dorásť. Či už škody napáchal pôrod, alebo niečo iné, pomôcť môže terapia s názvom biofeedback. Tento typ liečby vykonávajú iba niektoré ambulancie. Svaly zvieračov, ktoré sa kedysi rozkmotrili, sa tu učia opäť dobre vychádzať a pomocou zariadenia sa meria, ako účinne vonkajší zvierač spolupracuje s vnútorným. Ak spolupráca funguje dobre, za odmenu zaznie tón alebo zabliká zelené svetlo. Je to takmer ako v televíznom kvíze – keď správne odpoviete, javisko sa rozbliká a rozozvučí, ibaže sa to nedeje pred kamerami, ale u lekára a s elektródou snímača v zadnej časti tela. Celá vec však stojí zato: Ak sa vnútorný a vonkajší zvierač naučia opäť dobre vychádzať, pobyt na záchode bude oveľa radostnejší.
Zvierače, senzorické bunky, vedomie a kvíz s elektródami v zadku – takéto podrobnosti môj spolubývajúci asi v odpovedi na svoju otázku naozaj nečakal. Ani slušné študentky podnikového hospodárstva, ktoré k nám medzitým prišli na oslavu narodenín. Večer bol napriek tomu zábavný a ja som si uvedomila, že téma „črevá“ v podstate zaujíma veľa ľudí. Padli tu aj ďalšie dobré otázky. Je pravda, že mnohí z nás sedia na záchode nesprávne? Ako sa dá ľahšie grgať? Ako je možné, že si dokážeme vyrobiť energiu z rezňa, jablka alebo aj pečených zemiakov, keď auto jazdí iba na určitý typ pohonnej látky? Načo je slepé črevo a prečo má stolica vždy rovnakú farbu?
Keď som odvtedy vchádzala do kuchyne so zamysleným výrazom tváre, moji spolubývajúci už tušili, že im chcem porozprávať nové historky o črevách, napríklad tú o drepových záchodoch alebo o svetielkujúcej stolici.
Sedím na záchode správne?
Z času na čas je dobré prehodnotiť svoje zvyky. Naozaj utekám na zastávku tou najkrajšou a najkratšou cestou? Je začesávanie riedkych vlasov cez plešinu vhodné a módne? Alebo: Sedím na záchode správne?
Odpovede na takéto otázky vôbec nie sú jednoznačné, ale už samotné uvažovanie nad nimi môže priniesť do starých zvykov nový vietor. To si pravdepodobne myslel aj Dov Sikirov. Tento izraelský lekár vo svojom výskume požiadal 28 ľudí, aby vykonávali veľkú potrebu v troch rôznych polohách: pohodlne tróniac na bežnom záchode, sediac v polodrepe na nezvyčajne nízkej toalete alebo vonku, čupiac v podrepe. Meral im pritom čas a na záver rozdal dotazník. Výsledok bol jednoznačný: v podrepe trvalo vyprázdnenie priemerne 50 sekúnd a dobrovoľníci sa cítili úplne vyprázdnení. V sede na bežnom záchode to trvalo až 130 sekúnd, navyše účastníci nemali pocit úplného vyprázdnenia. (Výsledky z použitia nízkej toalety nie sú dostupné... ale predstava je to vcelku zábavná, no nie?) Pýtate sa prečo? Pretože uzatvárací aparát nášho čreva funguje tak, že keď sedíme, jeho uzáver sa neotvorí úplne. Máme totiž sval, ktorý obopína črevá ako laso, a ten pri polohe v sede, ale najmä v stoji, ťahá jedným smerom, tak-
že na čreve vznikne zalomenie. Dalo by sa povedať, že tento mechanizmus je doplnkovou službou k zvieračom. Zalomiť sa môže napríklad aj hadica na polievanie záhrady.
