✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup
Do vily za mestečkom prichádza letovať cudzí chlapec s otcom. Volá sa Rasmus a nie je Bielym ružiam veľmi sympatický. Skôr ho pokladajú za rozmaznanca z bohatej rodiny. Časom vysvitne, že je synom slávneho vedca, a keď jedného dňa zmizne a únoscovia zaňho požadujú výkupné, pohľad Bielych ruží naňho sa razom zmení. Na čele s detektívom Kallem sa mu usilujú stoj čo stoj pomôcť a dostať ho živého z pazúrov nebezpečných zločincov. Podarí sa im to? Kalle si ako detektív verí, no zločinci sú prefíkaní a silní. Astrid Lindgrenová zakončila trilógiu o šikovnom detektívovi Kallem Blomkvistovi dramatickým príbehom, ktorý by každý z mladých čitateľov chcel zažiť na vlastnej koži.
Ukážka textu z knihy
„Kalle! Anders! Eva-Lotta! Ste tam?“
Sixten žmúril, aby dovidel, či z pôjdu pekárne
vystrčí hlavu niektorá Biela ruža.
„A prečo tam nie ste?“ zakričal Jonte, keď sa
v hlavnom stane Bielych nič nedialo.
„Naozaj tu nie ste?“ netrpezlivo sa ešte raz spýtal
Sixten.
Vtedy sa v otvore zjavila Kalleho svetlá hlava.
„Nie, nie sme tu,“ tvrdil vážne. „Iba sa vám snívame!“
Tento druh humoru Sixtenovi nič nehovoril.
„A čo robíte?“ vyzvedal.
„No čo asi? Určite sa nehráme na mamičku a na
otecka!“ odvrkol Kalle.
„U vás človek nikdy nevie. Sú tam aj Eva-Lotta
a Anders?“ spýtal sa.
V otvore sa zjavili ďalšie dve hlavy.
„Nie, ani my tu nie sme,“ zabávala sa Eva-Lotta.
„Tak čo by ste chceli, Červení?“
„Iba vám trochu natĺcť kokosy,“ spokojne sa
uškŕňal Sixten.
„Aby sme zistili, ako to vyzerá s Veľkým čudom,“
ozval sa Benka.
„Alebo chcete celé prázdniny len špekulovať,
kým niečo podniknete?“ podpichoval Jonte. „Tak
už ste ho schovali, alebo nie?“
Anders sa rezko spustil po lane, čo Bieli používali,
ak sa chceli rýchlo dostať zo svojho hlavného
stanu nad pekárňou.
„Jasné, Veľké čudo je v skrýši,“ oznámil.
Pristúpil k vodcovi Červených, zahľadel sa mu
do očí a dôrazne, trochu zastretým hlasom povedal:
„Čiernobiely vtáčik si stavia hniezdo neďaleko
opusteného hradu. Hľadaj ho v noci!“
„Daj sa vypchať,“ zahundral vodca Červených
na takúto výzvu. Vzápätí však zhromaždil svojich
bojovníkov na chránenom mieste za ríbezľovými
kríkmi, aby v pokoji posúdili slová o tom čiernobielom
vtáčikovi.
„To je obyčajná straka,“ vyhlásil Jonte. „Veľké čudo
leží v stračom hniezde. Na to by prišlo aj decko.“
„Máš pravdu, Jonte, to by pochopilo aj malé dieťa,“
zakričala Eva-Lotta z povaly. „Dokonca aj tebe
to docvaklo! Si na seba hrdý, čo?“
„Môžem jej ísť jednu streliť?“ opýtal sa Jonte
svojho veliteľa. No podľa Sixtena bolo Veľké čudo
dôležitejšie než všetko ostatné, takže Jonteho trestnú
výpravu odložil.
„Neďaleko opusteného hradu – to môže byť jedine
zrúcanina,“ zašepkal Benka, aby to náhodou
nezačula Eva-Lotta.
„V stračom hniezde neďaleko zrúcaniny,“ zhrnul
spokojne Sixten. „Tak švihom, ide sa!“
Záhradná bránička pri dome majstra pekára sa
za rytiermi Červenej ruže zabuchla s takým treskotom,
že mačka Evy-Lotty, pokojne spiaca na verande,
dobreže nevyletela z kože. Dobrácky majster
pekár Lisander vyzrel z okna a zakričal na dcéru:
„Čo myslíš, koľko vám potrvá, kým zboríte celú
pekáreň?“
„Prečo my?“ urazila sa Eva-Lotta. „Nemôžeme za
to, že Červení sa valia ako stádo bizónov! My teda
naozaj netrieskame dvermi!“
„Si si istá?“ odvetil pán pekár a ohľaduplným rytierom
Bielej ruže, ktorí vôbec ničím netrieskajú,
ponúkol čerstvo upečený voňavý závin.
O chvíľočku neskôr tri Biele ruže rovnakou cestou
vybehli zo záhrady a bráničku zabuchli tak silno,
že väčšine rozkvitnutých pivónií opadali posledné
okvetné lístky. Takmer počuteľne si vzdychli.
Vzdychol si aj pekársky majster. Ako ich nazvala Eva-
-Lotta? Aha, stádo bizónov!
Vojna medzi Bielymi a Červenými ružami vypukla
pred dvoma rokmi v istý pokojný letný večer.
Teraz zúrila už tretí rok. Ani jednu z bojujúcich
strán však zatiaľ neomrzela. Naopak, Anders neraz
uvádzal ako príklad hodný nasledovania tridsaťročnú
vojnu.
„Ak to tak dlho vydržali v minulosti, vydržíme aj
my,“ opakoval nadšene.
Eva-Lotta bola trochu triezvejšia.
„No dobre, ale predstav si, že budeš štyridsaťročný
pupkatý dedko, ktorý sa zakráda húštinami
a hľadá Veľké čudo! Decká z celého mesta sa ti
budú rehotať.“
Táto predstava nebola práve najpríjemnejšia.
Jednak byť niekomu na posmech, mať štyridsať rokov,
ale čo je ešte horšie – pozerať sa na šťastlivcov,
ktorí majú stále iba trinásť či štrnásť. Anders
pocítil veľké znechutenie, ba priam odpor k deckám,
ktoré jedného dňa obsadia všetky miesta
a skrýše na hranie, nahradia ich vo vojne ruží,
a ešte budú mať v sebe drzosť posmievať sa mu.
Jemu, vodcovi Bielych ruží, ktorý s nasadením
vlastného života bojoval, keď tí sopliaci ešte ani
neboli na svete!
Anders sa zachmúril. Slová Evy-Lotty ho donútili
priznať, že život je krátky, preto sa treba hrať
a zabávať, kým je čas.
„Už nikdy nebude nikomu tak dobre ako nám,“
utešoval Kalle svojho veliteľa. „Takúto vojnu ruží
si tí krpci po nás neužijú!“
S tým súhlasila aj Eva-Lotta. Tejto vojne ruží sa
nevyrovná nič na svete. Ešte aj keď sa z nich stanú
uvzdychaní štyridsiatnici, vždy budú spomínať
na vzrušujúce letné hry a zábavy. A takisto na
Prériu, na jemnú trávu, po ktorej sa tak krásne behalo
bosými nohami, na všetky príjemné podvečery,
keď ich chladila voda priateľsky zurčiacej
riečky, ponad ktorú uháňali do rozhodujúcej bitky,
na teplé slnečné lúče, čo sa predierali do hlavného
stanu na pôjde pekárne a celú povalu rozvoňali
letom. Vojna ruží bola už naveky spojená
s prázdninami, jemným vetríkom a jasne žiariacim
slnkom. Jesenné šero a zimný mráz prinášali pokoj
zbraní, boj o Veľké čudo utíchol. Len čo sa začal
školský rok, vojna sa prerušila a nevypukla,
kým na Veľkej ulici znova rozkvitli gaštany a koncoročné
vysvedčenia posúdili prísne pohľady rodičov.
No teraz bolo leto, vojna ruží hýrila dobrodružstvami
a nápaditosťou súperila so skutočnými
ružami, čo kvitli v pekárovej záhrade. Strážmajster
Björk, ktorý sa prechádzal po Malej ulici, hneď pochopil,
čo je vo veci, keď sa popri ňom prehnali
najprv Červení a o pár minút neskôr Bieli, očividne
uháňajúci k ruinám hradu. Eva-Lotta sotva
stihla zakričať Dobrý deň, ujo Björk, a jej svetlý vrkoč
už aj mizol za najbližším rohom. Strážmajster
Björk sa usmial. Kto by kedy povedal, že tie decká
si s Veľkým čudom užijú toľko zábavy! A pritom
to bol iba kamienok, také nič, a predsa udržiaval
v chode celý spor. Nuž, na vypuknutie vojny
neraz naozaj stačí maličkosť. Strážmajster Björk
vzdychol. Potom zamyslene vykročil na most, lebo
sa chcel pozrieť na auto na druhom brehu, čo
tam zle parkovalo. Asi v polovici mosta sa zastavil
a zamyslene sa zahľadel do vody, pokojne pretekajúcej
svojím neveľkým korytom. Práve vtedy
k nemu doplávali staré noviny. Trochu sa hojdali
na vlnách a palcovými titulkami ohlasovali správu,
ktorá bola nová možno včera, možno predvčerom
a možno už pred týždňom. Strážmajster poľahky
prečítal nadpis:
NEPRIESTRELNÝ ĽAHKÝ KOV –
REVOLÚCIA V ZBROJÁRSKOM PRIEMYSLE
Švédsky vynálezca vyriešil problém,
ktorým sa zaoberali vedci celého sveta
Strážmajster Björk znova vzdychol. Neškodilo
by, keby ľudia radšej bojovali o Veľké čudo! Potom
by určite nikto nepotreboval zbrojársky priemysel.
Vystrel sa a zamieril k zle zaparkovanému vozidlu.
„Najprv začnú hľadať v jarabine za zrúcaninou,“
tvrdil Kalle a od spokojnosti takmer podskočil.
„To je jasné,“ prikývla Eva-Lotta. „Ale tam nie je
ani chýru po stračom hniezde.“
„Preto som tam nechal Červeným malý odkaz,“
prezradil Anders. „Keď si ho prečítajú, budú zúriť.
Navrhujem, aby sme sa tu skryli a vychutnali si ich
záchvat zlosti.“
