✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup

Svet fantasy si uzurpuje nový druh autoriek. A na ich čele stojí Samantha Shannonová, výnimočná mladá autorka s veľkými ambíciami a neskutočnou fantáziou. Jej román Zber kostí v predstavuje podmanivú hrdinku – mladú ženu, ktorá sa učí ovládať svoju moc vo svete, v ktorom ju o všetko pripravili.

Píše sa rok 2059. Viacero významných svetových miest ovláda bezpečnostná mocnosť Scion. Paige Mahoneyová pracuje v zločineckom podsvetí Scionského Londýna ako súčasť tajnej bunky, známej pod menom Sedem pečatí. Má nezvyčajnú prácu: nabúrava sa do myslí iných ľudí a získava informácie. Paige je tuláčka po snoch, vzácny typ jasnovidca, a v tomto svete sa jasnovidci dopúšťajú velezrady už tým, že dýchajú.

Ale keď Paige chytia a uväznia, objaví silu ešte zlovestnejšiu ako Scion. Väzenie pre jasnovidcov je vlastne celé izolované mesto – Oxford, ktoré pred dvoma storočiami vymazali z mapy a teraz je pod nadvládou mocnej rasy z iného sveta. Tieto bytosti, Refaimci, si veľmi cenia jasnovidcov – ako vojakov do svojej armády.

Paige pridelia refaimskému pánovi – Správcovi, ktorý sa má postarať o jej výcvik. Je to jej vlastník a prirodzený nepriateľ. Ale ak chce Paige znova získať slobodu, musí sa dozvedieť viac o jeho mysli a o jeho záhadných pohnútkach.

Samantha Shannonová vytvorila svet, ktorý rozdúcha vašu predstavivosť a vtiahne vás tak, že úplne zabudnete na všetko okolo. Nesporne vás poteší, keď sa dozviete, že je to prvá kniha zo sedemdielnej série. Zber kostí je neuveriteľne intenzívne rozprávanie, hemží sa fascinujúcimi postavami a veľmi výraznou zápletkou, nečudo, že vás strhne na divokú jazdu.

„Skutočne neobyčajné a podmanivé.“
Andy Serkis

„Zber kostí je ako román, ktorý by mohli napísať J. K. Rowlingová a William Gibson, keby spojili svoje sily.“
Wired

„Na vlne Hier o život s pár Odtieňmi sivej.“
Vanity Fair

„Zber kostí rozvíja tému zločineckého podsvetia v spoločnosti, v ktorej existuje jasnovidectvo; je to sčasti fantasy, sčasti predstava tej najhoršej budúcnosti, ale v zásade fascinujúca. Je to úžasne rozsiahly svet s tolkienovskými dodatkami, glosármi, mapami a podobne.“
Vogue

„Temné a dokonale vystavané fantasy, iné ako všetky ostatné. Zber kostí si treba prečítať.“
Kami Garcia
spoluautorka Nádherných bytostí

„Úchvatne bystrý, zábavný a očarujúci príbeh neuveriteľnej odvahy, hrdinského súcitu, bezhraničnej lásky a cesty za slobodou... prvý diel premyslenej fantazijnej série od skvelej mladej autorky.“
Booklist

Ukážka textu z knihy

Kliatba

Rada si predstavujem, že nás na začiatku bolo viac. Asi nie veľa. Ale viac ako teraz.
Sme menšina, ktorú svet neakceptuje. Nanajvýš vo fantastickej literatúre, ale aj tá je na čiernej listine. Vyzeráme presne ako všetci ostatní. Občas sa tak aj správame. Vlastne v mnohých ohľadoch sme ako všetci ostatní. Sme všade, na každej ulici. Žijeme životom, ktorý by sa vám mohol zdať normálny, kým sa mu neprizriete zblízka.
Nie každý z nás vie, čo sme zač. Niektorí to nezistia ani do konca života. Niektorí to vieme a nikdy nás nechytia. Ale sme tu.
Verte mi.

Sedem rokov som žila v tej časti Londýna, ktorá sa kedysi nazývala Islington. Chodila som do súkromnej dievčenskej školy a v šestnástich som odišla pracovať. To bolo v roku 2056. Alebo AS 127, ak by ste išli podľa scionského kalendára. Od mladých mužov a žien sa očakávalo, že si naškriabu na živobytie, kde sa bude dať, čo zvyčajne znamenalo postaviť sa za taký či onaký pult. V službách sa dalo nájsť miesto pomerne ľahko. Môj otec bol presvedčený, že ma čaká prostý život, že som síce bystrá, no nemám žiadne ambície a uspokojím sa s hocičím, čo mi svet predhodí.
Ako obyčajne sa mýlil.
Od šestnástich som pracovala pre kriminálne podsvetie Scionského Londýna – SciLo, ako ho nazývame na ulici. Robila som medzi bezohľadnými gangmi jasnovidcov, z ktorých každý bol schopný zlikvidovať toho druhého, len aby prežil. Všetky gangy patrili pod celocitadelový syndikát, na čele ktorého stál gangmajster. Vytlačili nás na okraj spoločnosti a boli sme prinútení zarábať si zločinným spôsobom. A tak nás začali nenávidieť ešte viac. A my sme začali skutočne robiť to, čo sa o nás šuškalo.
Našla som si v tom chaose svoje miestočko. Bola som to, čo nazývame líbling, chránenkyňa éterobaróna. Môj šéf sa volal Jaxon Hall a bol éterobarónom zodpovedným za oblasť I-4. Šesť z nás pracovalo priamo preňho. Nazvali sme sa Sedem pečatí.
Otcovi som o tom nemohla povedať. Myslel si, že obsluhujem v kyslíkovom bare, čo bolo síce slabo platené, ale legálne miesto. Nepochopil by, prečo trávim čas so zločincami. Nevedel, že patrím k nim. Viac než k nemu.
V deň, keď sa mi zmenil život, som mala devätnásť. V tom čase už moje meno v uliciach čosi znamenalo. Po ťažkom týždni na čiernom trhu som sa chystala stráviť víkend s otcom. Jax žil pre syndikát, ostatný svet preňho ani neexistoval, lenže on nemal rodinu ako ja. Aspoň nie žijúcu rodinu. A hoci sme si s otcom nikdy neboli veľmi blízki, cítila som, že by som s ním mala udržovať kontakt. Z času na čas obed alebo telefonát, darček na Novembrice. Akurát tie jeho večné otázky boli nepríjemné. Kde pracujem? Akých mám kamarátov? Kde bývam?
Nemohla som mu odpovedať. Pravda bola nebezpečná. Keby vedel, čo naozaj robím, hádam by ma sám poslal do Toweru. Možno som mu mala povedať pravdu. A možno by ho zabila. Tak či onak som neľutovala, že som sa pridala k syndikátu. Moje zamestnanie bolo síce nečestné, ale oplatilo sa. Ako hovorieval Jax, radšej byť na úteku než na márach.

V ten deň pršalo. Môj posledný deň v práci.
Respirátor udržiaval moje životné funkcie. Vyzerala som mŕtva a istým spôsobom som aj bola: môj duch bol sčasti oddelený od môjho tela. To bol zločin, za ktorý by ma čakala šibenica.
Povedala som, že pracujem v syndikáte. Vysvetlím. Bola som niečo ako hacker. Nevedela som čítať myšlienky druhých, bola som skôr ako radar na mysle, naladený na dianie v éteri. Dokázala som vycítiť drobné rozdiely medzi snovými krajinami a túlavými duchmi. Veci mimo mňa. Veci, aké by priemerný jasnovidec nevycítil.
Jax ma využíval na prieskum. Mojou prácou bolo sledovať éterickú aktivitu v jeho sekcii. Často ma vysielal na kontrolu iných jasnovidcov, aby zistil, či niečo neskrývajú. Zo začiatku som skúmala len ľudí, ktorí boli so mnou v miestnosti – ľudí, ktorých som videla, počula, mohla sa ich dotknúť –, no čoskoro si uvedomil, že dokážem ísť aj oveľa ďalej. Mohla som vidieť, čo sa deje inde: jasnovidca, ktorý kráča ulicou, zhromaždenie duchov v Gardene. Pokiaľ som bola napojená na respirátor, mohla som skúmať éter do vzdialenosti poldruha kilometra od Seven Dials. Takže ak potreboval vysliediť, čo sa deje v I-4, mohli ste sa staviť, že na to zavolá moju maličkosť. Tvrdil, že mám potenciál zájsť aj ďalej, ale Nick mi to nedovolil skúsiť. Nevedeli sme, čo by to so mnou mohlo porobiť.
Jasnovidectvo bolo, samozrejme, zakázané, ale platené jasnovidectvo bol vyložený hriech. Mali sme na to špeciálny termín: éterický zločin – čiže komunikácia so svetom duchov, hlavne pre peniaze. Celý syndikát bol postavený práve na éterickom zločine.
Medzi tými, ktorí sa nedostali do žiadneho gangu, bolo bežné jasnovidectvo za pár drobných. My sme to volali pouličné veštenie. Scion to nazýval velezrada. Oficiálne sa za takéto zločiny popravovalo udusením dusíkom, tento spôsob popravy sa propagoval pod obchodnou značkou NitroSen. Ešte si pamätám ten titulok: BEZBOLESTNÁ POPRAVA: NAJNOVŠÍ ZÁZRAK SCIONU. Vraj je to, ako keď človek zaspí alebo užije tabletku. Stále prebiehali aj verejné popravy na šibenici a trochu toho mučenia za velezradu.
Ja som páchala velezradu už len tým, že som dýchala.
Ale vráťme sa k onomu dňu. Jaxon ma napojil na prístroj a poslal ma preskúmať sekciu. Už som sa blížila k jednej miestnej mysli, k častému návštevníkovi sekcie 4. Snažila som sa uvidieť jeho spomienky, ale niečo mi v tom stále bránilo. S takou snovou krajinou, akú mal on, som sa ešte nestretla. Dokonca aj Jaxa to zarazilo. Podľa toľkých vrstiev obranných mechanizmov by som bola povedala, že má niekoľko tisíc rokov, ale to predsa nebolo možné. Muselo v tom byť niečo iné.
Jax bol podozrievavý. Podľa pravidiel sa mu mal každý nový jasnovidec v jeho sekcii hlásiť do štyridsiatich ôsmich hodín. Tvrdil, že v tom má určite prsty iný gang, no nikto v I-4 nemal skúsenosť s blokovaním môjho prieskumu. Veď ani nevedeli, že niečo také dokážem. Nebol to Didion Waite, ktorý velil druhému najväčšiemu gangu v oblasti. Neboli to ani vyhladovaní pouliční veštci, čo chodievajú do Dials. Neboli to ani miestni éterobaróni, ktorí sa špecializovali na éterické krádeže. Toto bolo niečo iné.
Prešli okolo mňa stovky myslí, ktoré v tme striebristo svetielkovali. Pohybovali sa po ulici rovnako rýchlo ako ich majitelia. Nespoznávala som tých ľudí. Nevidela som tváre, iba prosté obrysy ich myslí.
Už som nebola v Dials. Moje vnímanie sa presunulo kamsi viac na sever, hoci som nevedela presne určiť kam. Nasledovala som dobre známy pocit nebezpečenstva. Neznáma myseľ bola blízko. Viedla ma cez éter ako faciger, hnala sa cez a popod ostatné mysle. Trielila, ako keby ma cudzinec vycítil. Ako keby mi chcel utiecť.
Toto svetielko by som nemala nasledovať. Nevedela som, kam ma zavedie, a už som bola strašne ďaleko od Seven Dials.
Jaxon ti povedal, aby si ho našla. Bola to vzdialená myšlienka. Bude naštvaný. Pokračovala som ďalej, hnala som sa rýchlejšie, než by som mohla vo vlastnom tele. Vzpierala som sa obmedzeniam svojej fyzickej polohy. Už som rozoznávala tú túlavú myseľ. Nebola strieborná ako ostatné; nie, táto bola tmavá a chladná, myseľ z ľadu a kameňa. Vyrazila som k nej. Bola už tak blízko, tak blízučko… Teraz ju nesmiem stratiť…
Vtom sa éter okolo mňa zachvel a bola preč. Cudzincova myseľ bola opäť mimo dosahu.