✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup
Táto šokujúca kniha ukazuje, ako ľudia trpia a umierajú, pretože lekárska profesia pripustila, aby záujmy farmaceutického priemyslu mali prednosť pred záujmami pacientov. Farmaceutické firmy robia skreslené výskumy svojich liekov, prekrucujú a zveličujú výsledky, podplácajú lekárov formou darčekov a bezplatného vzdelávania. Táto kniha demonštruje, ako dochádza k skresľovaniu vedy a ku skaze zdravotníckych služieb a ako ľahko by sa to dalo napraviť.
Ukážka textu z knihy
ODKIAĽ SA BERÚ NOVÉ LIEKY?
Odkiaľ prichádzajú lieky?
To bol príbeh o ukrytých výskumných údajoch. V ďalších častiach tejto
knihy uvidíme, ako farmaceutický priemysel deformuje názory lekárov na
lieky prostredníctvom zavádzajúceho a tajomného marketingu. Uvidíme
tiež, ako môžu byť výskumy mrzké svojím dizajnom a ako sa regulačným
orgánom nedarí ich regulovať. Ale v prvom rade sa musíme pozrieť na to,
ako sa vynaliezajú nové lieky a ako dochádza k tomu, že začnú byť dostupné
na predpis pre všetkých pacientov. V každej fáze tohto procesu sa ukrývajú
pasce, podivné motívy a desivé príbehy zneužívania. Práve z nich pochádzajú
nové lieky.
Z laboratória k lieku
Liek je molekula, ktorá robí niečo užitočné v niektorej časti ľudského tela1
a našťastie nemáme žiaden nedostatok týchto molekúl. Niektoré sa nachádzajú
v prírode, obzvlášť v rôznych rastlinách: to dáva zmysel, pretože
s rastlinami zdieľame veľkú časť svojej molekulárnej konštitúcie. Niekedy
stačí len extrahovať molekulu, ale bežnejšie je, že do nej tu a tam pridáte
pár kúskov niečoho, pomocou komplikovaného chemického procesu, alebo
naopak pár kúskov uberiete v nádeji, že zvýšite jej silu alebo redukujete
vedľajšie účinky.
Často máte v hlave nejakú predstavu mechanizmu, ku ktorému mierite,
a obvykle je to preto, že kopírujete iný mechanizmus, ktorým funguje
nejaký už existujúci liek. Napríklad v tele sa nachádza enzým menom
cyklooxygenáza, ktorý pomáha vytvárať molekuly, ktoré signalizujú zápal.
Ak tomuto enzýmu zabránite v činnosti, pomôže to znížiť bolesť. Takto funguje
mnoho liekov vrátane aspirínu, paracetamolu, ibuprofénu, ketoprofénu,
fenoprofénu a tak ďalej. Keď sa vám podarí nájsť novú molekulu, ktorá
zabráni cyklooxygenáze v jej fungovaní na laboratórnej miske, potom pravdepodobne
zabráni tomu istému aj u zvieraťa, a ak áno, potom bude pravdepodobne
pomáhať znižovať bolesť u ľudí. Ak sa v minulosti zvieratám ani
ľuďom, ktorí brali liek zabraňujúci enzýmu v činnosti, neprihodilo nič hrozné,
je veľmi pravdepodobné (aj keď nie isté), že váš nový liek bude aj bezpečný.
Nový liek, ktorý pracuje úplne novým spôsobom, predstavuje omnoho
väčšie riziko, pretože je nepredvídateľný a s oveľa väčšou pravdepodobnosťou
môže zlyhať v ktoromkoľvek z vyššie popísaných krokov. Ale zároveň
bude takýto nový liek aj nádejou na významnejší pokrok v lekárskej vede.
O napätí medzi kopírovaním a inováciou budeme hovoriť neskôr.
Jedným spôsobom, ako sa vyvíjajú lieky, je proces nazvaný screening,
jedna z vôbec najnudnejších prác, ktorú si môžeme predstaviť pre mladého
laboratórneho vedca. Stovky, možno tisíce molekúl, z ktorých každá má trochu
iný tvar a veľkosť, sa budú syntetizovať v nádeji, že budú fungovať v tele
s určitým cieľom. Potom prídete s laboratórnou metódou, ktorá vám dovolí
odmerať, či liek vyvoláva tú zmenu, v ktorú dúfate – napríklad zabraňuje
enzýmu v správnom fungovaní – a následne budete skúšať každý z liekov,
jeden po druhom, merať ich účinky, pokým neprídete na ten, ktorý funguje
dobre. V tomto období vznikajú množstvá skvelých údajov, aby sa hneď
vyhadzovali alebo zamykali do pivnice príslušnej farmaceutickej fi rmy.
Len čo nájdete niečo fungujúce v laboratórnej miske, podáte to zvieraťu.
V tejto fáze budete merať množstvo rôznych vecí. Koľko daného lieku
nájdete v krvi zvieraťa potom, čo požije tabletku? Ak odpoveď znie „veľmi
málo“, vaši pacienti budú musieť jesť konské dávky, aby do seba dostali
aktívne množstvá, a to nie je príliš praktické. Ako dlho zostáva liek v krvi,
než sa v tele rozloží? Ak odpoveď znie „jednu hodinu“, budú si vaši pacienti
musieť brať tabletku dvadsaťkrát denne a ani to nie je najpraktickejšie.
Môžete sledovať na čo sa premení vaša liečebná molekula, keď sa rozloží
v tele, a robiť si starosti, či niektorý z týchto odpadových produktov nie je
sám o sebe škodlivý.
Zároveň budete sledovať toxikológiu, obzvlášť veľmi závažné veci, ktoré
by liek úplne vyradili. Chcete napríklad zistiť, či váš liek nespôsobuje rakovinu,
dosť skoro v procese jeho vývoja, aby ste mohli poprípade upustiť
od jeho ďalšieho výskumu. Aj keby liek spôsoboval rakovinu, môže to byť
v poriadku, ak budú ľudia brať váš liek len niekoľko dní; rovnako, pokiaľ
tento liek poškodzuje rozmnožovaciu sústavu, ak je to liek – povedzme –
na Alzheimerovu chorobu, nemusíme si robiť také starosti (hovorím len,
že nie také – aj starí ľudia majú sex). Na túto fázu existuje množstvo štandardných
metód. Napríklad môže trvať niekoľko rokov, než zistíte, či váš
liek spôsobil rakovinu u živých zvierat, ale aj keď musíte tieto testy urobiť
kvôli schvaľovaciemu procesu, budete zároveň uskutočňovať aj prvé testy
v laboratórnej miske. Jedným príkladom je Amesov test, pri ktorom spoznáte,
či liek spôsobil veľmi rýchlo mutáciu u baktérií, zatiaľ čo sledujete,
aký druh potravy potrebuje, aby prežil v laboratórnej miske.
Tu by sme mali zmieniť fakt, že takmer všetky lieky s potrebnými účinkami
budú mať pri vyššej dávke nezamýšľané toxické účinky. To je jednoducho
fakt. Sme veľmi komplikované živočíchy, ale máme len asi 20 000
génov, takže mnoho stavebných blokov sa v tele používa niekoľkokrát, čo
znamená, že látka, ktorá reaguje s jedným cieľom v tele, môže mať pri vyššej
dávke v menšej alebo väčšej miere účinky aj na iné ciele.
Takže budete musieť urobiť laboratórne štúdie a štúdie na zvieratách,
aby ste poznali, či váš liek zasahuje aj do iných oblastí, ako je elektrická
vodivosť srdca, ktorá spôsobí, že liek nebude u ľudí práve obľúbený; a rôzne
screeningové testy, aby ste videli, či má liek nejaké účinky na bežné liekové
receptory, obličky hlodavcov, pľúca hlodavcov, psie srdce, psie správanie
sa; a k tomu rôzne krvné testy. Budete sledovať odpadové produkty lieku
vo zvieratách a ľudských bunkách, a ak dostaneme veľmi odlišné výsledky,
budeme možno musieť liek testovať aj na iných živočíšnych druhoch.
Potom budete zvieratám podávať vyššie dávky lieku, pokiaľ nezomrú
alebo neprežijú nejaké veľmi očividné toxické účinky. Z toho zistíte maximálnu
únosnú dávku pri rôznych živočíšnych druhoch (obvykle potkan
alebo iný hlodavec a jeden iný druh, obvykle pes) a získate tiež lepšiu predstavu
o účinkoch nižších dávok, než sú tie smrteľné. Je mi ľúto, ak vám tento
odsek pripadá príliš brutálny. Mám názor – zhruba povedané, aspoň pokiaľ
je minimalizované utrpenie – že je v poriadku testovať lieky na zvieratách,
či sú alebo nie sú bezpečné. Môžete s tým súhlasiť, alebo nesúhlasiť, ale
najlepšie je na to nemyslieť.
Ak budú vaši pacienti užívať liek dlhodobo, budú vás obzvlášť zaujímať
tie účinky, ktoré sa objavia až po dlhšom podávaní lieku zvieraťu, takže
sa lieky dávajú zvieratám obvykle aspoň mesiac. To je dôležité, pretože až
podáte svoj liek po prvýkrát ľuďom, nemôžete im ho dávať dlhšiu dobu, než
ste ho dávali zvieratám.
Ak máte veľkú smolu, objaví sa nejaký vedľajší účinok, ktorý zvieratá
nemajú, ale ľudia áno. Ide o nesmierne vzácnu situáciu, ale stáva sa to: Practolol
bol beta-blokátor, veľmi užitočný na rôzne srdcové problémy, ktorého
molekula vyzerala takmer rovnako ako Propranolol (ktorý sa hojne používa
a je pomerne bezpečný). Ale z ničoho nič vyšlo najavo, že Practolol spôsobuje
problém nazývaný multisystémový okulo-mukokutánny syndróm,
čo je naozaj strašná vec. Aj to je dôvod, prečo potrebujeme kvalitné údaje
o všetkých liekoch, aby ste tieto veci mohli zachytiť včas.
Dokážete si predstaviť, že toto všetko je veľmi časovo náročné a drahé
a nikdy si nemôžete byť istí, že získate bezpečný, účinný liek keď už sa
dostanete tak ďaleko, pretože ste ho doposiaľ nepodali ani jedinému človeku.
Vzhľadom na nepravdepodobnosť celého tohto procesu mi pripadá
ako zázrak, že nejaký liek vôbec funguje, a ešte väčší zázrak je, že sme vyvinuli
bezpečné lieky ešte skôr, než bolo potreba všetky tieto testy uskutočňovať
a než to vôbec bolo technicky možné.
Prvé výskumy
Takže teraz sa dostávate do toho nervy trhajúceho okamihu, kedy po prvýkrát
podáte svoj liek človeku. Obvykle budete mať k dispozícii skupinu
zdravých dobrovoľníkov, možno desiatich, a tí budú brať váš liek čím ďalej
vo väčších dávkach, v zdravotníckom prostredí, zatiaľ čo im budete merať
veci ako fungovanie srdca, koľko liekov je v ich krvi a tak ďalej.
Obvykle sa liek podáva v menej než desatinnej dávke „nulových nepriaznivých
účinkov“ u zvierat, ktoré naňho boli najcitlivejšie. Ak sú vaši dobrovoľníci
po jednej dávke v poriadku, zdvojnásobíte ju, a potom ju budete
stále zvyšovať. V tejto fáze dúfate, že váš liek spôsobuje nepriaznivé účinky
len vo vyššom dávkovaní. A ak vôbec, určite len v oveľa väčších dávkach,
než sú tie, pri ktorých spôsobuje niečo užitočné v očakávanom cieli v ich
telách (predstavu o účinnom množstve získate pri svojich štúdiách na zvieratách).
Zo všetkých liekov, ktoré to dotiahnu až k týmto výskumom v 1.
fáze, sa len dvadsať percent podarí schváliť a dostať na trh.
Niekedy – našťastie veľmi zriedkavo – dôjde v tejto fáze k hrozným
veciam. Určite si spomínate na príbeh TGN1412, kde bola skupina
dobrovoľníkov vystavená úplne novému druhu lieku, ktorý zasahoval do
signalizačných dráh v imunitnom systéme, aby nakoniec skončili na jednotke
intenzívnej starostlivosti s hnijúcimi prstami na rukách a na nohách.
Ide o dobrú ilustráciu toho, prečo by ste liek nemali podávať dobrovoľníkom
súčasne, ak je veľmi nepredvídateľný a zastupuje úplne novú triedu liečiv.
Väčšina nových liekov predstavuje oveľa tradičnejšie molekuly a jediné
nepríjemnosti, ktoré spôsobujú, sú obvykle nevoľnosti, závraty, bolesti
hlavy a tak ďalej. Možno tiež budete chcieť podať niekoľkým zo svojich testovaných
subjektov len náhradnú tabletku bez účinnej látky, aby ste mohli
určiť, či sú uvedené účinky spôsobené skutočne liekom, alebo sú len produktom
strachu.
Teraz si asi pomyslíte: aký nezodpovedný maniak poskytne vlastné telo na
takýto experiment? Mám sklon s vami súhlasiť. Vo vede samozrejme existuje
dlhá a vznešená tradícia experimentovania na vlastnom tele (napríklad
mám jedného známeho, ktorého už nebavilo kŕmiť svojich moskytov takým
komplikovaným spôsobom, a tak k nim začal strkať vlastnú pažu a urobil
si PhD. na základe vlastnej krvi). Snáď je to tým, že ak ide o váš vlastný
experiment, môžu vám riziká pripadať transparentnejšie. Sú snáď účastníci
prvých pokusov na ľuďoch zaslepení vierou vo vedu a regulačné opatrenia?
Až do 80. rokov boli tieto štúdie v USA uskutočňované často na väzňoch.
Dalo by sa povedať, že odvtedy sa takéto jasné násilie skôr zmiernilo,
než úplne vymizlo. Dnes je možnosť byť pokusným králikom v klinickom
výskume zdrojom ľahko zarobených peňazí pre zdravých mladých ľudí,
ktorí majú len málo lepších možností: niekedy študenti, niekedy nezamestnaní
a inokedy niečo oveľa horšie. Existuje samozrejme dlhodobá etická
diskusia o tom, či takí ľudia môžu poskytnúť skutočne vedomý súhlas, ak
sú vo vážnej fi nančnej núdzi a čelia veľkým fi nančným motívom.2 Vytvára
sa tu určité napätie: odmeny pre výskumné subjekty by mali byť malé, aby
sa redukovala „neprimeraná motivácia“ k riskantným alebo ponižujúcim
skúsenostiam, čo v princípe vyzerá ako dobrý bezpečnostný mechanizmus;
ale vzhľadom k tomu, koľko výskumných subjektov 1. fázy je dosiaľ
nažive, by som im celkom prial, aby boli platení omnoho lepšie. V roku
1996 bola spoločnosť Eli Lilly pristihnutá, ako regrutuje alkoholikov bez
domova z miestneho útulku.3 Riaditeľ oddelenia klinickej farmakológie
povedal: „Títo ľudia chcú pomáhať spoločnosti.“
To je extrémny prípad. Ale aj v tom najlepšom prípade pochádzajú dobrovoľníci
z menej zámožných spoločenských skupín, čo spôsobuje, že lieky,
ktoré užívame my všetci, sú testované – trochu hrubými slovami – na chudobných.
V USA to zároveň znamená ľudí bez zdravotného poistenia, čo vyvoláva
ďalšiu zaujímavú otázku: Helsinská deklarácia, etický kódex zahŕňajúci
väčšinu moderných zdravotníckych aktivít, uvádza, že výskum je oprávnený,
ak populácia, z ktorej sa berú účastníci pokusov, bude mať z jeho výsledkov
prospech. Ukrýva sa za tým myšlienka, že nové lieky na AIDS by sa napríklad
nemali testovať na ľuďoch v Afrike, ktorí si ich nikdy nebudú môcť dovoliť
kúpiť. Ale rovnako tiež nepoistení nezamestnaní ľudia v USA nemajú prístup
k drahej medicínskej liečbe, takže nie je jasné, či budú môcť z výskumov ťažiť.
Okrem toho, väčšina agentúr neponúka bezplatnú liečbu poškodeným subjektom
a žiadna z nich im neposkytuje náhradu za utrpenie alebo stratené zisky.
Podivnú odvrátenú stranu problému vyniesli na svetlo pre akademickú
komunitu etik Carl Elliot a antropológ Robert Abadie, ktorý žil medzi
účastníkmi prvých fáz kvôli svojej dizertačnej práci.4 Priemysel týchto
účastníkov nazýva oxymorónom „platenými dobrovoľníkmi“ a všetci univerzálne
predstierajú, že títo ľudia nie sú platení za svoju prácu, ale len
odškodnení za svoje časové a cestovné výdaje. Sami účastníci takýmto ilúziám
nepodliehajú.
Odmena činí zhruba 200 – 400 dolárov denne, štúdie môžu trvať niekoľko
týždňov alebo dlhšie a účastníci ich prejdú často aj niekoľko za rok.
Peniaze nie sú pre tento proces ústredné a vyplácajú sa často až spätne,
takže dostanete celú čiastku len vtedy, ak štúdiu dokončíte, ak nemôžete
dokázať, že vaše odstúpenie od nej spôsobili vážne vedľajšie účinky. Účastníci
majú často len málo iných ekonomických možností, obzvlášť v USA,
a často sú im predkladané zdĺhavé a nezrozumiteľné formuláre súhlasu,
v ktorých je ťažko sa orientovať a porozumieť im.
Môžete si zarobiť viac, než je minimálna mzda, ak sa stanete „pokusným
králikom“ na plný úväzok a mnoho ľudí to robí: v skutočnosti je to
pre mnohých z nich práca, ktorá ale nie je regulovaná tak, ako ktorákoľvek
iná práca. Možno je to tým, že je nám nepríjemné považovať tento
zdroj príjmov za profesiu, takže sa objavujú ďalšie problémy. Účastníci sa
zdráhajú sťažovať sa na zlé podmienky, pretože nechcú prísť o svoju účasť
v ďalších štúdiách, a z rovnakého dôvodu nepôjdu ani za právnikom. Tiež
z odchodu od štúdií, ktoré sú nepríjemné alebo bolestivé, ich môže odradiť
strach zo straty príjmov. Jeden účastník to popísal ako „ekonomiku mierneho
mučenia“: „Nie ste platení, aby ste urobili nejakú prácu... ale ste platení,
aby ste vydržali.“
Ak máte naozaj chuť ponoriť sa do tohto podsvetia, odporúčam vám
malý kopírovaný časopis menom Guinea Pig Zero. Pre všetkých, ktorí si
radi predstavujú lekárske výskumy ako cvičenia s bielymi plášťami a pokrčenými
protokolmi, uskutočňované v budovách zo skla a kovu, bude realita
znamenať drsné prebudenie sa.
