✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup

Deväť silných a pôsobivých nezvyčajných príbehov na rozhraní fantázie a reality. Rezervácia zombíkov, nevesta na úteku, strata pamäti, počítač s vedomím, lietajúci ľudia, nebezpečná zdivočená krajina – každá téma obsahuje prvky, niekedy len náznak sci-fi , spracúva etické problémy, hovorí o hľadaní istoty, bezpečia, blízkosti. Spoločným motívom je strach z ekonomických a sociálnych otrasov.

Autorka Maureen F. McHughová v zbierke poviedok Po apokalypse zachytáva našu súčasnú paranoju o konci sveta nielen zlovestne, ale aj tajomne. V deviatich príbehoch sa zamýšľa nad tým, čo príde po katastrofe, keď sa ľudský život redukuje na holú existenciu.
Novátorstvo McHughovej spočíva najmä v tom, že si všíma javy 21. storočia – vtáčiu chrípku, nezamestnanosť, nízku pôrodnosť, bezohľadné drancovanie planéty, hrozbu nových neznámych chorôb – , ktoré sú námetom jej príbehov.
Keď postavy Maureen F. McHughovej pochopia, ako výrazne sa zmenili ich životy po udalostiach, ktoré sa im vymkli spod kontroly, niektoré sa krčia v hrôze, zatiaľ čo iné konajú úplne vecne aj v smrteľnom ohrození. V jej príbehoch sa neodohráva žiadna samovražedná dráma a celkový dojem je optimistický: môžeme si zničiť planétu, hospodárstvo či naše telo, ale každá apokalypsa má svoje „po“, v ktorom si ľudia nájdu vlastný spôsob, ako prežiť.
Inštinkt prežitia mení poviedky McHughovej na radostné čítanie navzdory svetovým katastrofám. Celá zbierka vzdáva hold ľudskej schopnosti vydržať.

Recenzie:
Hoci sa poviedky Maureen F. McHughovej zväčša odohrávajú v budúcnosti a skúmajú teoretické témy, jej prístup k postavám je úplne a nekompromisne realistický a odmieta sa oddávať fantáziám z videohier o hrdinstve a prekračovaní hraníc reality... Prenikavý psychologický realizmus využitý v dobrodružných príbehoch o plnení túžob vytvára omamnú kombináciu. Poviedky v zbierke „Po apokalypse“ čitateľov veľmi prekvapia; sú napínavé, ale takmer nikdy nevedú tam, kam by ste čakali. Naša predstava o konci sveta už nebude, čo bývala.
Salon.com

Vynikajúce... Postavy McHughovej sa aj na pozadí čírej hrôzy naďalej pokúšajú flirtovať, nadväzovať priateľstvá, venovať sa práci. Pristupujú s nevinnou zvedavosťou aj k svetu, ktorý sa okolo nich rúca.
Wall Street Journal

Nie ste pripravení na zajtrajšok, kým sa naň nepozriete vnímavým pohľadom Maureen F. McHughovej... Týchto deväť poviedok sa odohráva vo svete, ktorý pustošia priónové choroby a hospodársky kolaps, hoci práve vstupuje do nového veku umelej inteligencie a zelenej biotechniky.
Na ľudí, ktorých tu spoznáte, už nezabudnete.

Ukážka textu z knihy

NATURALISTA

Cahill býval v oblasti Flats s ďalšími asi dvadsiatimi ľuďmi na mieste, kde kedysi fungoval írsky bar Fado. Za barom tiekla Cuyahoga, dobrá ochrana, keďže zombíci nechodia cez rieku. Niežeby sa pritom rozpadali na prach, len sú hrozne sprostí a nikdy si nepostavili loď
ani most, ani nič podobné. Zombíci sú totálni skrachovanci. Horší ako chlapíci, čo varia perník v prívese. Horší ako tie tučné ženské v podpornom výživovom programe. Zombíci sú proste úplne nepoužiteľní magori.

„Sú takí sprostí, že aj zatúlané mača by pri nich skapalo od hladu,“ vyhlásil Duck.

Cahill sa rozprával s chalanom menom Duck. No, vlastne rozprával Duck a Cahill prevažne počúval. Duck práve rozvíjal teóriu o fungovaní zombíkov. Podľa neho išlo o nejaký vírus, ako bola choroba šialených kráv. To si myslelo veľa ľudí. Odvolávali sa hlavne na film O 28 dní, kde sa takmer všetci ľudia až na pár výnimiek zbláznili po nákaze vírusom.

„Musia predsa niečo nájsť,“ povedal Duck. Na pleci mal väzenské tetovanie – divú kačicu. Cahillovi by nikdy nedošlo, že je to kačica, keby mu to nepovedal. Videl len, že je to nejaký vták. Duck mal stodeväťdesiat centimetrov a Cahill by naozaj nechcel byť na mieste toho chlapíka, čo mu spravil také naprd tetovanie, pretože keď ho Duck nakoniec uvidel, zrejme z neho vymlátil dušu. „Možno,“ zamýšľal sa ďalej Duck, „možno fungujú na slnečnú energiu. A nás žerú iba na prilepšenie.“

„Ja si myslím, že keď nás necítia nikde nablízku, tak hibernujú,“ povedal Cahill.
Cahill sa vlastne s Duckom nerád bavil, ale ten za ním často chodil na kus reči. Netušil prečo. ľudia sa Duckovi väčšinou zďaleka vyhýbali. A tak si Cahill povedal, že keď sa chce rozprávať, bude asi jednoduchšie baviť sa s ním.

Takmer všetci vo Fade boli bieli. Mali tam jedného Filipínca, ale ten sa v podstate rátal za belocha. Pokiaľ Cahill vedel, boli tam dva druhy černochov – obyčajní černosi a Islamský národ. Ľudia z Islamského národa sa zorganizovali a z klubu cez cestu – z Heavenu – si spravili ústredie. Väčšina obyčajných černochov žila pod Heavenom a vo vedľajšej budove.

Celá štvrť Flats bola kedysi plná barov, reštaurácií a klubov. Teraz to bola oblasť ohradená múrom zo smetí a s vrakmi áut po celom obvode. Duck povedal, že v zime pravidelne chodili na hliadky, ktoré organizoval Whittaker a Národ. Keď tak stáli za prevaleným vrakom a sledovali, či nejdú zombíci, poriadne im mrzli zadky. Ale v tejto oblasti ich už väčšinou vyzabíjali, takže sa viac neobťažovali s hliadkami. Občas nejaký zombík prešiel cez most a museli sa oňho postarať, ale odkedy bol Cahill v Clevelande, videl presne štyroch. Z toho jednu ženu.

Źivot v rezervácii zombíkov nebol v skutočnosti až taký hrozný, ako očakával. Vyhodil ho tu autobus a potom sa celý deň krčil a čakal, že sa zombíci vyroja rovno zo zeme ako krysy a zožerú ho zaživa. Počul, že predpokladaná dĺžka prežitia v rezervácii je tak dva a pol dňa. On tu bol asi len poldruha dňa, keď objavil v kufri jedného auta tajné zásoby tvrdého chľastu a potom narazil na pár chlapíkov, čo hľadali jedlo, kde sa dalo. Ukázal im schovaný alkohol a oni ho za to zobrali do Flats.

Whittaker bol beloch, ktorý to tam vlastne viedol. Predniesol košatú reč o tom, že tu v rezervácii sú oveľa slobodnejší než v spoločnosti, kde pre nich nebolo miesta, že kedysi existovali pre mužov s veľkým apetítom oblasti ako divoký západ alebo Aljaška – a všetky sú
už preč, ale oni si tu v Clevelande zriadili svoj vlastný priestor, kde môžu žiť tak, ako im je prirodzené.

Cahillovi to nepripadalo až také geniálne, a keď sa rozhliadol okolo, mal dojem, že nielen on by sa tu na to všetko pokojne vykašľal a radšej by sledoval Sox v telke. Takíto Whittakerovia všade na svete iba oblbujú. Patrí to k veci, keď chcete druhými manipulovať. Cahill si dotiahol dnu matrac a našiel si miestečko. Neboli tam žiadne okná a iba jeden vchod, čo bolo super, ak by ich napadli. No zistil, že väčšinou tam nedokáže spať. Často spal vonku na piknikovom stole, ktorý niekto dotrepal do stredu ulice.

Jedna vec mu však fakticky chýbala – koberec. Chcel sa osprchovať, prejsť sa po koberci v izbe a obliecť si čisté šaty.

Ku Cahillovi a Duckovi podišiel jeden chalan, Riley, a povedal: „Hej, Cahill. Whittaker chce, aby si šiel zháňať žrádlo.“

Cahill neznášal výpravy za jedlom. Bol z nich na nervy. Nebolo to nič ťažké; v meste toho zostalo prekvapivo veľa aj po tom, ako vyrabovali obchody s potravinami. Pokrčil plecami, zamyslel sa a povedal si, že najlepšie bude Whittakerovi neodporovať. A aspoň sa už nemusel baviť s Duckom o zombíkoch. Odišiel s Rileym a Ducka nechal vychutnávať si májové slnko a zízať do vody.

„Podľa mňa je za tým vláda,“ povedal Riley. Bol černoch, ale len obyčajný, nie z Islamského národa. „Myslím, že je to nejaký zmutovaný vírus aidsu.“

Preboha. „Hej,“ súhlasil Cahill a dúfal, že tým Rileyho umlčí.

„Veď celá tá záležitosť s aidsom je zo CIA, to si nevedel? Chceli tak zlikvidovať všetkých čiernych,“ pokračoval Riley.

„Tak ako to, že to najprv chytili teploši?“ spýtal sa Cahill.

Myslel si, že tým Rileyho naštve, lenže ten bol celý šťastný, že mu môže vysvetliť, akým ideálnym štartérom celej choroby boli teploši, lebo všetkým je ukradnuté, čo sa s nimi deje. No v skutočnosti to dostali len náhodou, lebo pôvodne to malo zlikvidovať všetkých čiernych v Afrike a potom by sa bieli mohli nasťahovať na úplne nový kontinent. V Afrike to chytila nejaká pochybná letuška a priniesla to sem. Zabíja to aj bielych, ale čiernych to zabíja rýchlejšie. Lenže ak si bohatý, môžu ťa vyliečiť alebo ti aspoň dajú lieky na celý život, aby si neochorel a nezomrel, čo je vlastne to isté, ale čiernych a Afričanov nechávajú skapínať.

Cahill ho prestal vnímať. Pridali sa k nim ešte dvaja. Riley im velil. Cahill nevedel, ako sa tí dvaja volajú – vycivený skrachovaný beloch a svetlejší černoch.

Keď prešli po moste a ocitli sa v Clevelande, Riley stíchol.

Na stene skladiska bez okien bolo veľkými bielymi písmenami napísané:
PODSVETIE DOLU JE VZRUŠENÉ KVÔLI TEBE
PRED TVOJÍM PRÍCHODOM.
Iziáš (14,9)

Ten istý citát bol napísaný aj na bráne, kde Cahilla vysadil autobus.

Na križovatke Euklidovej a asi Východnej deviatej – aspoň podľa Rileyho – sa zlietali vrany, takže sa pustili na sever k jazeru. Zombíci smrdia, a tak okolo nich často poletujú vrany. Za nimi sa týčili čierne ruiny vypáleného hotela Renaissance, premočené od nedávneho dažďa.

Keď zbadali zombíčku, neboli okolo nej žiadne vrany, možno preto, že bola sama. Vtáky zvyčajne znamenali viacero zombíkov pokope. Otočila k nim hlavu a pozrela sa na nich, aj keď oči mala prázdne a biele. Bola čierna a vlasy mala kedysi zapletené do vrkôčikov, no väčšinou sa jej už rozplietli a pochlpili. Všetci zostali nehybne stáť. Nikto nevedel, ako zombíci „vidia“ ľudí. Možno v infračervenom spektre ako štrkáče. Možno ich cítia. Alebo ich počujú. Alebo možno dokonca ochutnávajú vzduch. Chuť patrí k primitívnym zmyslom. Je to prvotný zmysel ako čuch. Akési čuchanie jazykom. Cahill nevedel takto na diaľku zistiť, či nasáva vzduch.

Zrazu už nestála, ale utekala k nim. To bolo pre zombíkov typické. Nepredkláňali sa. Nepripravovali sa. V jednej chvíli stáli a v ďalšej už utekali k vám. Neviedli ich oči ani vysunutá brada. Nikdy ich nič neprekvapilo. Proste len boli. Nezadržateľní ako príval dažďa. Nevyzerala, že uteká, aj keď bežala cez rozvaliny a hromadu trosiek, pravidelne našľapovala a občas trochu poskočila.

„Do riti,“ povedal ktosi.

„Rúry! Kto má rúry?“ skríkol Riley.

Všetci mali rúry a už ich aj mali nachystané. Cahill by skôr uvítal pištoľ, ale Whittaker všetky zabavil. Do frasa, keby tak mal granátomet, emká devätnástku. A vojenský Hummer a nejaké krytie, možno s mínometmi, keď už sme pri tom. A vtom sa na nich vrhla a už sa všetci metali ako šialení, lebo keby sa do niekoho zahryzla, bol by to jeho koniec. Najlepšie bolo poriadne sa oháňať rúrami, aby sa k nikomu nedostala. Cahill väčšinou zasiahol iné rúry a náraz mu vibroval až v zápästiach, ale občas trafil aj zombíčku a pocítil tupý dutý náraz ako do melóna. Bola úplne potichu. Nestonala, nesyčala, nevydávala žiadne tie filmové zombícke zvuky, ale aj keď jej rozmlátili hlavu a zrazili ju na zem (jedna očná jamka nevydržala a oko jej viselo ako hebké biele vrecúško), stále sa hýbala a načahovala sa za nimi. Nesnažila sa chytiť rúry, len sa za nimi načahovala, až kým ju nerozmlátili na kašu.

Smrdela ako pokazené mäso.

Žiadna krv. Čo bolo dosť strašidelné. Cahill z vlastnej skúsenosti vedel, že ľudia majú v sebe oveľa viac krvi, než by ste predpokladali na základe toho, čo ukazujú v telke. Krv a krv a ďalšia krv. Ale v tejto zombíãče očividne žiadna krv nebola.

Nakoniec Riley skríkol: „Uhnite, uhnite!“ a všetci odstúpili.

Dolámali jej všetky kosti v rukách aj v nohách, hlavu mala úplne na kašu. Ani sa nezdalo, že to kedysi vyzeralo ako človek. Trup trhal bokmi, zdvíhal brucho, snažil sa k nim doplaziť, dolámané končatiny sa hýbali a triasli ako v záchvate.

Riley zavrtel hlavou a potom sa spýtal ostatných: „Neškrabla vás? Všetci vyzliecť!“

Chvíľu tam len tak stáli, nevšímali si ho a pozorovali tú vec na rozbitom chodníku.

Riley zavrčal: „Vy idioti, povedal som vyzliecť. Inak sa ani jeden z vás nevráti do Flats.“

„Do frasa,“ zafrflal ktosi, ale všetci sa vyzliekli, gule sa im v jarnom chlade scvrkli, dali sa do dvojíc a navzájom sa obzerali, či nemajú na tele škrabance. Keď jeden o druhom vyhlásili, že sú čistí, znova sa obliekli a navŕšili na tú zmietajúcu sa vec kopu kamenia; Riley zatiaľ dával pozor, či nejdú ďalší.