✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup

PRÍBEH O KRAJINE ROZDELENEJ REVOLÚCIOU A O ĽUĎOCH SPOJENÝCH LÁSKOU
V Iráne po islamskej revolúcii stále prežívajú ostrovčeky slobody, ale všemocný štát ich jeden po druhom ničí. Uväznenej žene sa narodí dieťa, ktoré prinesie do jej života nádej. Dievčatko rastie a pýta sa, ako možno prežiť v krajine, ktorá pripomína jedno veľké väzenie. Aj tu sa však ľudia vášnivo milujú, budujú vzťahy, bránia svoje rodiny, vychutnávajú si život.
Napínavé príbehy niekoľkých generácií Iráncov ožívajú pred nami ako na filmovom plátne.
Nie sú to vymyslené príbehy. Autorka na základe rozprávaní svojich rodičov a príbuzných vytvorila pestrofarebnú, exotickú mozaiku ľudí, postáv i postavičiek.
Irán, taký vzdialený, je zrazu veľmi blízko. Plný utrpenia, ale aj živej krásy, ktorú nemožno uväzniť.

h3>Ukážka textu z knihy
„Áno, s božou pomocou sme všetko dokončili.“
Do výťahu spolu s Mejsamom nastúpil ešte jeden muž.
Pozrel na Ázar, pohľady sa im stretli a zlostné oči sa mu
v úžase rozšírili. Spoznal ju. Ázar rýchlo pozrela na Sestru,
ktorá medzitým zabudla na svoju hranú hanblivosť, telom
sa odvrátila od Ázar a živo sa zhovárala s Mejsamom. Ázar
sa posunula k mužovi, ktorého výzor sa zmenil, odkedy ho
naposledy videla. Tvár mu stvrdla. S bradou vyzeral starší
a krutejší. Bielu polyesterovú košeľu si pozapínal až po
ohryzok, presne podľa pravidiel zbožného ľudu. Presne ako
Mejsam, aj on mal na nohách plastové sandále.
Prišuchla sa k nemu a zišlo jej na um, či ešte vôbec býva
vedľa domu jej rodičov v tej slepej uličke, či k nim stále
chodieva večer na čaj, či stále informuje jej otca o vládnych
kupónoch na cukor a rastlinný olej. Alebo či ich to, že sa
stal revolucionárom s autoritatívnou bradou, v umelých
sandáloch a s tvrdou tvárou, rozdelilo.
Keď na ňu pozrel, v očiach sa mu odrazil šok. Rodičia mu
očividne o jej zatknutí nepovedali. Ázar to neprekvapilo. Báli
sa. Akoby aj nie? Ktovie, ako to zistili, pomyslela si a striaslo
ju. V jej predstavách vtrhli do domu Revolučné gardy, vypytovali
sa, hrozili, vyťahovali a vysýpali zásuvky, hádzali na
zem knihy. A jej rodičia sa triasli v kúte, pozorovali ten hurhaj
a začínali chápať, prečo Ázar už tak dávno zmizla.
Ázar pozerala mužovi do zmätených očí. „Som v poriadku.
Povedzte im, že som v poriadku.“
Muž otupene prikývol. Po Ázarinom šepote nasledoval
ďalší zo Sestriných výbuchov smiechu. Zakrúžil po uzavretom
výťahu, odrážal sa od stien aj žiariviek.
Ázar sa obrátila k Sestre. „Dajte mi ju na ruky. Nespadne
mi.“
Sestra zaváhala, potom ten balíček v drsnej tkanine položila
Ázar do rúk. Dieťa spalo. Nad ružovými pootvorenými
ústočkami sa chvel jemnučký dych. Ázar by si ju bola najradšej
pritisla k srdcu, to maličké, mäkké telíčko. Chcela ju
stisnúť, aby zo sna vytlačila skutočnosť. Tie ústočká, tá ružová
zvráskavená pokožka, to čierne páperie nad čelom.
Bola príliš slabá, len ju teda držala a cítila, ako jej hrubá
deka škriabe dlane. Deka ledva priliehala k okrajom detského
telíčka. Čo to len urobila, že malú priviedla do
tohto sveta, kde ju ako prvá nedržala v náručí matka, ale
dozorkyňa?
Ukryla si tvár v batôžku a vdýchla sladkú vôňu svojho
dieťaťa. Bozkala malú na čelo, na plecia, na hrudníček. Bozkávala
ju a zhlboka dýchala, opájala sa blízkosťou jej tela,
prosila ju o odpustenie. Dieťa slabo pohlo plieckom a otvorilo
oči.
Čierne ako noc. Také čierne, že bielka vyzerali takmer
modré. Malá otvorila a zavrela ústočká, poobzerala sa okolo
seba. Ázar ju zmätene pozorovala, tie veľké oči, čo pátravo
obchádzali výťah a civeli tak prenikavo, akoby dievčatko
chcelo niekoho zatknúť. Bolo to takmer desivé. Ten pohľad,
ten ostrý výraz v čiernych a modrastých očiach bol neľútostný
a veľmi podobný Sestrinmu. Od strachu sa jej zachvelo
srdce. Ázar zdvihla trasúcu sa ruku a pridržala ju
dcérke nad očami.
V cele so stenami pomaľovanými hlinkou, ktoré sa leskli,
pretože sa o ne poobtieralo toľko hláv a toľko chrbtov, sa
ozýval šum. Bol to šum, aký sa ozýva iba raz – keď sa život
chystá zmeniť podobu.
Ženy, prekypujúce vzrušením, čakali na príchod novorodenca.
Všetko upratali, vydrhli steny, vyčistili koberce.
V ten deň žiadna nesmela cvičiť, aby nezvírila prach. Jeden
kút vyzdobili všetkými listami, ktoré na nádvorie dovial
vietor, pozbierali ich do prázdnej hliníkovej nádoby.
Železné mreže na okne hádzali hrubé rovné tiene na citrónovožltú
šatku, ktorú tam zavesili ako záclonu.
Ženy to vzrušenie nosili so sebou celý deň. Boli nepokojné,
sotva obsedeli na mieste. Od brieždenia, keď Ázar
odviezli preč s jej napnutým pulzujúcim bruchom, nedokázali
ženy ukryť nadšenie a z ničoho nič boli jedna k druhej
milšie. Nepriateľské ticho prasklo, spod neho sa vyvalili
slová, ešte aj medzi nepriateľkami, ktoré si navzájom nenávideli
politické strany, a teda nenávideli jedna druhú. Načas
odsunuli bokom zlostnú rivalitu a zvyčajné utápanie sa
v politických debatách, aspoň jeden deň nemysleli na svoje
presvedčenie, že za revolúciu, ktorá zišla z priamej cesty,
zodpovedá tá druhá strana.
Dobré ráno! Tak sa bez okolkov zdravili.
Zvyčajne utrápené ošumelé tváre prežiarilo očakávanie.
Dnes nebol sprchovací deň, no aj tak sa vyparádili, jedna
druhej zaplietli vlasy a pospevovali si pri tom. Obliekli si
najlepšie šaty, akoby oslavovali Nový rok. Oblečenie, ktoré
ležalo zabalené a niekoľko mesiacov ho nikto nenosil, teraz
rozpačito ovísalo z kostnatých pliec na vysychajúcich prsníkoch.
Neprestajne si dlaňami prechádzali po látke, aby vyrovnali
záhyby.
V taký deň ani len Fírúze neovládla šťastie. Neozývali
sa jej zvyčajné nervózne tirády. Všetci v cele vedeli, že
Fírúze je taváb, udavačka, pretože jej dokonca povolili stráviť
noc s manželom a dali jej mäkší vankúš ako všetkým
ostatným. No v ten deň sa ani Fírúze nechcelo zradiť pokojnú
povznesenú náladu, ktorá na ne zostúpila. So Sestrami
sotva prehodila slovo. Zato spoluväzenkám rozprávala
o svojej dcére Dunji, ako ju musela nechať u rodiny,
keď ju zatkli, o slzách, čo za ňou každú noc prelieva. Snívala
o tom, že po prepustení s Dunjou opustí Irán. Odídeme
a už sa nevrátime, zamračene opakovala, akoby si spomínala
na zlý sen.
Zazneli kroky, potom tlmený detský plač a všetky sa rozbehli
k dverám. Smiali sa, tlieskali a vzrušene sa potľapkávali
po pleciach. Len čo sa dvere otvorili a vošla Ázar so
svojím batôžkom, prepukol jasot ako na svadbách. Sestra sa
zamračila a okríkla ich, aby čušali.
Ázar sa zasmiala, keď ich zbadala, a uvidela ich najlepšie
šaty, vydrhnuté steny, záclonu zo žltej šatky. Od ich radostných
výkrikov jej vibrovalo telo. Obklopená ich šťastím
zrazu na všetko zabudla. Zabudla na ostrý pohľad svojho
dieťaťa. Zabudla na bolesť, na vlastné tržné rany, na strach,
na výčitky svedomia. Znenazdajky a celkom nečakane sa
cítila ako doma.
Zhrčili sa okolo nej s rozžiarenými očami a nedočkavými
rukami, hlasy sa prekrikovali, narážali do seba, zapadali
do seba. Dieťa prechádzalo z jedného objatia do
druhého, telá sa im od neho ohrievali, každá chcela malú
podržať dlhšie, nežiadalo sa jej podať ju ďalšiemu nedočkavému
páru rúk.
Držať ju.
Nepustiť.
Uvideli jej nahotu, cítili drsnosť deky a srdcia im posmutneli.
Nič však nepovedali. Bez slova ju vybalili z deky a namiesto
nej ju zavinuli do mäkkého čádora posiateho drobučkými
sedmokráskami.
Pozerali na dieťa, potom matke do očí. Keby sa boli
väčšmi sústredili, zazreli by strach, ktorý jej stále visel na
mihalniciach, neveriaci výraz, čo stále ležal na popraskaných
perách: Jej dieťa žije. Aj ona žije.
Priniesli misu s vodou, ktorú pre ne schovávali v kúte
pri listoch v hliníkovej nádobe, a poumývali jej tvár.
„Už to máš za sebou,“ opakovali a šúchali jej ruky.
„Už je dobre. Už si s nami.“
Masírovali jej plecia. Tak veľmi sa o ňu báli, že zatvárali
oči, aby nevideli, aká je doráňaná.
„Ako sa volá?“ spýtala sa Marzíje, najmladšia zo všetkých,
keď opatrne brala batôžtek z rúk staršej Fírúze.
Ázar sa zhlboka nadýchla. „Neda,“ odvetila a mimovoľne
zopla ruky.
Niekoľkokrát to meno šeptom zopakovala. S každým razom
sa dieťa pevnejšie zabývalo v jej skutočnosti. S každým
zopakovaním bledla spomienka na ten krutý pohľad. S každým
vyslovením toho mena jej dieťa väčšmi patrilo, až bolo
napokon naskrze jej. Pôsobila tam magická ruka, ktorá ju
zmierovala s dieťaťom, s okolím, s časom aj samu so sebou.
Už si nič nevyčítala. Naplnil ju taký silný a posilňujúci cit,
že sa dal nazvať jedine láskou.

Sedeli a dívali sa, ako biela vreckovka sotva badateľne stúpa
a klesá v rytme Nedinho pokojného dychu. V kúte cely
Fírúze cvičila, celá červená skákala hore-dolu, švihala rukami
a nohami ako nožnicami. V cele bol vydýchaný vzduch,
takže sťažka dychčala.
Ázar položila dieťaťu na tváričku vreckovku, aby nevdýchlo
prach, čo vírila Fírúze.
„Kým ju odtiaľto pošlú, určite ti dovolia stretnúť sa
s manželom,“ vyslovila zasneným tónom Marzíje a zdvihla
zelené oči k tým niekoľkým kúskom detského oblečenia, čo
sa sušili nad nimi na špagáte.
Prešiel mesiac. Tmavoružová tvárička dieťaťa bledla,
vrásky sa vyhladili. Pôvodne neostrý pohľad silnel. A mlieko,
spočiatku vodnaté, hustlo.
Ázar sa vyhrievala v lúčoch svojho materstva. Hrdo nosila
naliate prsníky. Ešte aj vo vyšetrovacej miestnosti zakaždým
pocítila radostné vzrušenie, keď jej pod pokožkou
navreli mliečne žľazy. Akoby ju jej prsníky plné mlieka mali
chrániť, akoby jej dodávali silu, ba neporaziteľnosť. Teplá
tekutina jej vymokla z bradaviek, keď vyšetrovateľ opakoval
tie isté otázky, len v rozdielnom poradí, s nádejou, že ju
pri niečom prichytí, sám asi nevedel pri čom. Ani ho veľmi
nepočúvala. Úplne sa odovzdala teplej tekutine, čo jej presakovala
z tela a túžila po dieťati, sladkej a lepkavej ako
nektár zo stromu.
V každom z nás je strom. To tvrdil Esmáíl. Je len otázkou
času, kedy ho nájdeme.
Neda sa pre ostatné ženy stala hlavnou zábavkou. Nevedeli
sa jej nabažiť. Obklopili Ázar a pozorovali ju aj s malou
a jej ružovými ústočkami. Sledovali každý pohyb dieťaťa,
každý zápas o mlieko a o vzduch, každý plač či zatínanie
pästičky okolo ukazováka, ktorý jej podali. Obdivovali ju
očami plnými samoty a ústami plnými lichôtok. Hrčili sa
okolo nej sťaby okolo svätostánku. Prosili, aby ju mohli
vziať na ruky, aby ju mohli strážiť, kým spala, aby jej mohli
utrieť ústočká, keď kýchla.
Život v malej cele sa zmenil. Jeho hlavnou náplňou už
nebolo kráčanie za Sestrami, čiernymi vranami, do vyšetrovacích
miestností ani dvíhanie mušej mŕtvolky z dlážky
a čakanie na toalety, aby ju mohli vyhodiť. Ani reproduktory,
z ktorých päťkrát denne vychádzalo volanie na modlitby.
Ani mučivé výkriky kolabujúcich bytostí, čo vychádzali
spoza zavretých dverí a každý ich počul, no nik o nich
nehovoril.
Život bol zrazu iný. Krútil sa okolo dieťaťa.
Život bol zrazu iný. Krútil sa okolo dieťaťa.
A čím dlhšie tu Neda bola, tým boli ženy smelšie. Z vlastných
modlitebných čádorov jej šili oblečenie. V týchto prvých
mesiacoch bude najrýchlejšie rásť, hovorili. Oslobodili
Ázar od umývania riadu, aby tých niekoľko získaných minút
využila na vypratie plienok. Kúpali dieťa v lavóre s teplou
vodou. Čítali malej listy. Hrávali sa s ňou. Spievali jej.

Deti palisandra

PRÍBEH O KRAJINE ROZDELENEJ REVOLÚCIOU A O ĽUĎOCH SPOJENÝCH LÁSKOU V Iráne po islamskej revolúcii stále prežívajú...

Recenzie a kritiky

Ďalšie z kategórie Spoločenská beletria

Zaradené v kategóriách