✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup
Nevšedná erotická romanca o šľachtickom rode Windhamovcov. Gayle Windham, gróf z Westhavenu, sa v snahe uniknúť nástrahám svojho otca, ktorý ho chce silou-mocou oženiť, uchýli na leto do svojho staromládeneckého domu v Londýne. Vtedy mu padne do oka jeho nová gazdiná, pôvabná, vzdelaná a kultivovaná mladá žena. Anna Seatonová bezpochyby nie je obyčajná slúžka a Gayle je odhodlaný odhaliť jej záhadnú minulosť.
Ukážka textu z knihy
Gayle Windham, gróf z Westhavenu, sa pokojne oddával trom obľúbeným potešeniam – samote, pokoju a tichu.
Jednoduché plány sú najlepšie, pomyslel si, keď si nalieval brandy, a brat mal pravdu, že pod lampou býva najväčšia tma. Pre slobodného vojvodovho dediča bolo takmer nemožné vyhýbať sa vydajachtivým slečinkám z vyššej spoločnosti. Všade po ňom túžili a grófovou povinnosťou bolo všade sa ukázať.
Ale toto leto nie. Spokojne sa usmial. Toto pekelne horúce leto strávi práve tu, v úžasne prázdnom Londýne. Nekonečné vidiecke večierky, zábavy na lodiach a všetky ostatné spoločenské podujatia sa budú musieť zaobísť bez neho.
Westhavenov otec mal na vidieku priveľké možnosti, a gróf netúžil poskytnúť mu výhodu navyše.
Vojvoda z Morelandu bol ľstivý, odhodlaný a bezohľadný starý darebák. Mal len jediné prianie – aby sa jeho dedič oženil a mal synov. Westhaven sa však pýšil tým, že doteraz všetkým otcovým nástrahám unikal. Raz už sa musel zasnúbiť, no zväzok našťastie v poslednej chvíli zmarila nevestina rodina. Raz stačilo. Westhaven bol svedomitý syn, plnil si povinnosti, podporoval súrodencov, právne zastupoval otca a ochotne sa staral o investície i majetok. Ale odmietal sa oženiť s nejakou vyškerenou bábkou a plodiť s ňou deti ako pes v ruji.
Gróf sa šťastlivo vyhol nezmyselným radovánkam a už začal pociťovať blahodarný vplyv samoty. Pokojné dni a noci mu postupne dodali veselú iskru, hoci zvyčajne pôsobil odmerane. Všímal si rôzne maličkosti, či už vôňu ruží a zemolezu vo svojom mestskom sídle, alebo kyticu kvetov, ktorá krášlila prázdny kozub len pre jeho potešenie. Osamote mu lepšie chutilo a v obliečkach voňajúcich levanduľou spal ako dudok. V noci začul suseda hrať na klavíri a zavčas rána k nemu z kuchyne doľahol smiech.
Bol by zo mňa ukážkový mních, pomyslel si, keď hľadel na kvety v studenom kozube. Mnísi si však veľa samoty neužijú, a nemajú ani veľa príležitostí stretnúť sa s nežným pohlavím.
Jedna jeho drobná predstaviteľka práve potichu vošla do knižnice, rýchlo sa uklonila a pustila sa polievať kvety. Pozoroval, ako sa nehlučne pohybuje, a rozmýšľal, kedy ju asi prijali do domácnosti. Utešená osôbka s ladnými pohybmi vyzerala veľmi obratne.
Slúžka zastala pri kozube a nahla sa ponad mriežku, aby opatrne doliala vodu do širokej misy ruží na rošte. Komu napadlo položiť kvety do prázdneho kozuba, uvažoval v duchu Westhaven, ale vzápätí si uvedomil, že dievčaťu to trvá akosi pridlho.
„Čo sa deje?“ spýtal sa, a hoci nechcel hovoriť podráždene, očividne sa mu to podarilo, lebo dievčina sa strhla a schúlila. Napriek jeho tónu sa nevystrela, neuklonila a nenechala ho vychutnávať si brandy osamote.
„Čo sa deje?“ snažil sa hovoriť pomalšie, slúžky predsa nebývajú obdarené veľkou inteligenciou. Z hrdla sa jej vydral podivný vzlyk, jasný znak rozrušenia. Ani sa nepohla, ostala zohnutá nad kozubovou mriežkou s krhlou v ruke.
Westhaven odložil brandy a vstal z kresla, aby zistil, v čom je problém. Dievča neustále vzlykalo, čo sa mu vôbec nepozdávalo. Preboha, veď k slúžkam si nikdy nedovoľoval.
Keď sa priblížil ku kozubu, dievčina ho opäť podráždila, lebo sa snažila od neho odskočiť, no zároveň mu tým objasnila záhadné správanie – gombíky na živôtiku sa jej zachytili do mriežky. Výška jej nedovoľovala položiť krhlu na zem, takže na vyslobodenie mohla použiť len jednu ruku, ktorou zároveň udržiavala rovnováhu.
„Tíško,“ upokojoval ju jemne Westhaven. Koniec koncov, mal päť sestier a matku, takže už zistil, že ženy zvyknú robiť zbytočné scény. „Ak položíte tú krhlu a pokojne postojíte, o chvíľočku vás vymotám.“
Slúžka bola celá bez seba, krhlu jej musel z ruky priam vypáčiť. Nepovedala ani slovko, iba ticho fikala.
„Len sa toľko nebojte,“ usiloval sa ju tíšiť, kým sa okolo nej načahoval za mriežkou. „Hneď vás odtiaľto dostanem. Nabudúce najprv posuňte mriežku, až potom polievajte kvety.“ Postupoval neuveriteľne pomaly, ale podarilo sa mu uvoľniť jeden gombík a práve chcel vytiahnuť druhý. Slúžkino fikanie prerástlo do kvílenia.
„Tíško,“ zamrmlal znova. „Už to bude, už som tie gombíky skoro uvoľnil. Len sa nehýbte...“
Vtom pocítil mučivú bolesť – medzi plecia mu dopadol úder a roztrhol drahú plátennú košeľu i kožu pod ňou. V okamihu nasledoval ďalší, keď zovrel slúžku, aby ju ochránil pred útočníkom. Tretí úder šikovne zasiahol zátylok a poslal ho do temnoty.
Gróf zastenal. Obe ženy sa preľakli a uprene sa naňho zahľadeli.
„Dopekla,“ zahundral, podoprel sa rukami a potriasol hlavou. Pomaly sa zaprel aj nohami, napokon sa mu podarilo sadnúť si a opäť pohol hlavou.
Prudko sa zamračil a pohľadom skúmal miestnosť. Všimol si slúžku a vzápätí aj druhú ženu. Pokúsil sa spomenúť si, kto to vlastne je. Pracovala preňho, hoci bola primladá na toto zamestnanie. Pani... každá gazdiná bola pani...
Sidwellová? Sústredene na ňu zazrel. Sommersová... nie.
Seatonová.
„Poďte sem,“ zasipel. Bola vysoká a silná, po dome vždy rezko pochodovala. Opatrne k nemu prikročila.
„Pani Seatonová,“ vyštekol nazlostene. „Potrebujem vašu pomoc.“
Prikývla, prestala sa tváriť ako generál na bojisku a kľakla si k nemu. Oprel sa jej o plece, na chvíľu mu celé telo ochromila bolesť, a potom nenáhlivo vstal.
„Do mojej izby,“ zavrčal a sťažka sa jej pridržiaval, zatiaľ čo sa mu myseľ trochu vyjasňovala. Našťastie sa s ním nezhovárala, len zastala, keď otvárala dvere a opatrne ho usádzala na pohovku vedľa kozuba v jeho izbe.
Obrátila sa k slúžke, ktorá ich nasledovala po schodoch. „Morgan, rýchlo mi prines lekárničku, horúcu vodu a čisté plátno.“
Dievčina prikývla a odbehla. Dvere nechala pootvorené.
„Hlúpučké dievča,“ zamrmlal gróf. „Hádam si nemyslela, že by som vás v tomto stave obťažoval.“
„To určite nie, ale nevidím dôvod, prečo by nemala dodržiavať dekórum.“
„Moje súkromie je dostatočný dôvod,“ odsekol. „Navyše...“ Zmĺkol, zavrel oči a sťažka vydýchol. „Keďže ste sa ma pokúsili zabiť, sotva si môžete klásť podmienky, pani Seatonová.“
„Nechcela som vás zabiť,“ opravila ho gazdiná. „Len som bránila vašu zamestnankyňu. Myslela som si, že ju obťažuje istý návštevník.“
Zazrel na ňu neveriacky, s poriadnou dávkou cynizmu, ale ona ostala stáť s prekríženými rukami a odsudzujúco mu pohľad opätovala.
„Poslal som správu, že sa dnes vrátim z Morelandu,“ pokračoval. „Žiadna návšteva neprišla. Očividne ste sa zmýlili.“
„Pošta nechodí už dva dni, vaše lordstvo. Kvôli horúčave nefungujú viaceré služby. A váš brat nezvykne dodržiavať formality, keď vás chce navštíviť.“
„Odkedy môj brat obťažuje slúžky?“
„Správa sa dosť priateľsky, vaše lordstvo.“ Pani Seatonová na zdôraznenie vypäla hruď. „A Morgan sa nevie brániť.“ Slúžka sa opäť zjavila, uklonila sa a položila lekárničku na nízky stôl pred pohovkou.
„Ďakujem, Morgan.“ Gazdiná sa pozrela priamo na dievčinu a starostlivo vyberala slová. „Prines čaj a nejaké mafiny alebo koláčiky.“
Mafiny? Westhaven by najradšej ohrnul pery. Chcela by doudieranú lebku vyliečiť čajom a mafinmi?
„Mohli by ste si sadnúť na stôl, vaše lordstvo?“ požiadala ho bez toho, aby sa naňho pozrela. „Nech si prezriem váš chrbát a hlavu.“
Čert to ber, musela mu pomôcť vstať, pohnúť sa a sadnúť si na konferenčný stolík. Pri každom pohybe cítil v hlave a pleciach žeravú bolesť. Ledva si všimol, že mu pani Seatonová rozopla košeľu, vytiahla ju z nohavíc a jemne vyzliekla.
„Tuším je zničená.“
„Čo tam po košeli,“ odvetil gróf. „Ale so mnou má otec nejaké plány do budúcnosti, takže ma musíte postaviť na nohy.“
„Dostali ste úder kutáčom,“ skonštatovala gazdiná, zohla sa a odhrnula mu vlasy nad zátylkom. „Treba to opatrne vyčistiť.“ Pokrčila košeľu a priložila ju k rane na záhlaví.
„Hry so slovíčkami vám nepomôžu, pani Seatonová, keďže ste ma udreli vy,“ precedil cez zuby gróf. „Dočerta, to bolí.“ Chytila ho za čelo a pritisla zničenú košeľu na krvácajúcu ranu.
„Už skoro nekrváca,“ poznamenala. „A chrbát nevyzerá až tak zle.“
„Koľké to šťastie,“ zahundral pacient. Rukou na čele mu značne zmiernila bolesť, no nielen to. Zacítil sviežu kvetinovú vôňu so štipkou mäty a rozmarínu, príjemne mu pripomenula krásy leta. Hebkou dlaňou sa dotkla obnaženého pleca, ale vzápätí ho potrápila dezinfekčným prostriedkom, ktorý zanechal jeho chrbát v pekelných plameňoch.
„Už sme skoro hotoví,“ zašepkala o chvíľu, Westhaven ju však cez hučanie v ušiach takmer nepočul. Spamätal sa až s čelom pritisnutým na jej páse. Zhrbenými plecami sa jej opieral o stehno.
„Najhoršie už máte za sebou,“ povedala a položila mu ruku na plece. „Mimochodom, mrzí ma to.“ Jej hlas vyjadroval úprimnú ľútosť, že mu okrem veľkej bolesti privodila aj stratu dôstojnosti.
„Dostanem sa z toho.“
„Nechcete trochu ópia?“ Gazdiná si k nemu kľakla s ustaraným výrazom v tvári. „Na poranenú hlavu ho ale neodporúčajú.“
„Už som si svoje pretrpel, zvládnem to,“ vyhlásil gróf. „Musíte mi obliecť župan a priniesť listy z knižnice.“
„Župan?“ Žena prekvapene zdvihla jemne klenuté čierne obočie. „Zavolám lokaja alebo pána Stensona.“
„To nepôjde.“ Westhaven sa snažil dostať naspäť na pohovku. „Stenson ostal v Morelande, lebo vojvodov sluha má dovolenku, a lokaji už odišli, dnes majú pol dňa voľno,“ vysvetľoval, kým ho gazdiná objala okolo pása a pomohla mu sadnúť si.
„Tak poň zájdem,“ povedala rezignovane a odišla po župan. Gróf sledoval, ako sa vzďaľuje.
Čo je na tom prehodiť župan cez nahé mužské plecia? Lenže pri spomienke na grófa musela Anna otázku trochu pozmeniť – chystala sa zahaliť neuveriteľne široké plecia a svalnaté ramená.
Pre grófa už pracovala niekoľko týždňov a ako-tak ho poznala. Bol príťažlivý, takmer dva metre vysoký, so zelenými očami a tmavými gaštanovými vlasmi. V črtách sa mu jasne odrážal aristokratický pôvod. Vyzeral ako čerstvý tridsiatnik, ale o jeho povahe si nestihla vytvoriť mienku. Odchádzal a vracal sa, kedy sa mu zachcelo, na prízemí sa ukázal len zriedka. Veľa času trávil zatvorený v knižnici s obchodným poradcom alebo inými pánmi.
Obľuboval poriadok, súkromie a pravidelnú stravu. Dokázal zjesť obrovské porcie, hoci nikdy veľa nepil. V stredu a piatok chodieval do klubu, v utorok a vo štvrtok zase za milenkou. V jeho knižnici nechýbal Byron ani Blake, zvykol sa k nim uchýliť neskoro v noci. Mal rád sladkosti a svojho koňa. Väčšinou bol unavený. Vojvoda totiž narobil v účtoch poriadny zmätok, kým ho pustil ku kormidlu, a gróf sa už dlho snažil tento neporiadok napraviť. Úprimne a trochu popudlivo ľúbil svojho posledného vlastného brata Valentina a dosiaľ smútil za dvoma bratmi, ktorých stratil.
Priateľov nemal, no poznal sa s každým. Nútili ho oženiť sa, preto tak tvrdohlavo odmietal odísť z Londýna počas najväčšej horúčavy v dejinách.
Podobné myšlienky Anne vírili hlavou, kým medzi grófovým oblečením hľadala tmavomodrý hodvábny župan. Chrbát mu síce obviazala, ak sa mu však znovu otvorí rana na hlave, na tmavej látke nebude vidieť krv.
„Môže byť, vaše lordstvo?“ Keď sa vrátila do obývačky, ukázala mu župan a trochu sa zamračila. „Ste príliš bledý. Vládzete sa postaviť?“
„Najprv mi treba vyzuť čižmy,“ odvetil a vyložil si veľkú nohu na konferenčný stolík. Anna nespokojne zovrela pery, odložila župan na pohovku a stiahla mu jazdecké čižmy.
„Konečne.“ Pohýbal prstami, len čo ho vyslobodila aj z ponožiek. „Mohli by ste mi pomôcť?“ Natiahol ruku, aby mu pomohla vstať. Anna ho podoprela a pomaly zdvihla. Dlho takto stáli, kým sa načiahla po župan. Nemotorne mu ho navliekla na obe ruky, až potom mu zahalila plecia.
„Zvládnete chvíľu stáť?“ spýtala sa, lebo sa mu zatiaľ nevrátila farba.
„Samozrejme.“ Všimla sa, ako potláča bolesť. „Aj nohavice, pani Seatonová.“
Nechcela sa s ním dohadovať, vyzeral na odpadnutie, ale keď mu šikovne rozopla nohavice, pochopila, že ho má zobliecť. Keby ju plánoval zažalovať za pokus o vraždu, žiadal by ju o pomoc pri vyzliekaní?
„Najlepšie skôr, než zarastiem machom, ak vám to neprekáža.“
Ich vynútená blízkosť ho očividne ani zďaleka netrápila tak ako ju, a tak mu bez okolkov stiahla nohavice.
Preboha, veď on nemá spodky! Prudko sa zapýrila, no prekvapeniam ešte nebol koniec. Pridržiaval sa jej a postupne dvíhal nohy, aby ho vymotala z oblečenia. Zrazu ho zachvátila bolesť, na sekundu stratil rovnováhu a sťažka sa o ňu oprel. Na líci pocítila, ako sa dva razy zhlboka nadýchol, zatiaľ čo sa župan roztvoril a vystavil na obdiv jeho nahotu.
„Opatrne,“ zamrmlala a načiahla sa za opaskom. Hoci ho rýchlo zahalila do županu a poriadne ho uviazala, kútikom oka zazrela...
Nikdy, nikdy v živote sa neprestane červenať, aj keby žila dlhšie ako babička Fran, čo sedávala v kuchyni a rozprávala im o kráľovi Jurajovi I., ktorý vôbec nevedel po anglicky.
„A teraz do postele,“ požiadal gróf upäto.
Prikývla, pevne ho chytila okolo pása a pomohla mu prejsť do vedľajšej izby a po schodíkoch vedúcich k obrovskej posteli s baldachýnom.
„Počkajte chvíľku,“ precedil cez zuby a sťažka sa jej zachytil. Nechala ho oddychovať pri rohu postele a zložila prikrývky.
„Radšej si ľahnite na brucho, vaše lordstvo.“ Zachmúrene súhlasil a odhodlane hľadel na posteľ. Anna k nemu podišla a opatrne ho priviedla k čelu. Obrátili sa a spolu si sadli.
Westhaven sa odmlčal a s rukou na jej pleciach sa snažil lapiť dych.
„Prineste mi listy,“ pripomenul jej.
Pochybovačne sa zamračila a prikývla. „Nehýbte sa, vaše lordstvo. Mohli by ste spadnúť a znovu sa doráňať.“
Odišla rezko ako vždy a opäť nechala grófa hľadieť za ňou a zvažovať jej radu – keby zomrel, Valentine by mu nikdy neodpustil. Špičkami nôh opatrne vytiahol spod postele nočník, použil ho, prstami na nohách naň potichu uložil veko a zasunul ho naspäť.
Preboha, napadlo mu, keď sa opäť zahaľoval, veď jeho gazdiná videla rodinné klenoty budúceho vojvodu...
Mal by byť pobúrený a znechutený, napokon, musel prijať jej pomoc, no cítil len pobavenie a vďačnosť, že sa oňho postarala. Mohla zavolať lekárov, ale on ich neznášal, a gazdiná to bezpochyby vedela.
Opatrne sa natiahol a uložil vankúše tak, aby si mohol ľahnúť na bok. Každý pohyb vyvolal vlnu bolesti. Keď sa gazdiná vrátila, ešte stále sedel na posteli.
Zdvihol obočie. „Čaj?“
„Určite vám nezaškodí,“ odvetila. „Priniesla som aj citronádu s ľadom, dnes prišli nové zásoby.“
„Dám si citronádu.“
Gróf obýval zadnú časť domu. Jeho tienisté izby mali vysoký strop a boli pohodlné aj v horúčavách, najmä vďaka radu otvorených okien pod strechou, ktoré vypúšťali teplo von.
Pani Seatonová mu podala vysoký orosený pohár a gróf si opatrne odpil. Dopriala mu štedrú dávku cukru, nuž sa napil trochu viac.
„Vy si nedáte?“ spýtal sa, hľadiac, ako chodí po izbe.
„Som vaša zamestnankyňa.“ Odišla k nočnému stolíku, vzala krhlu a doliala vodu do vázy na okne. „A treba poliať ruže.“
„Takže to vy ste z môjho domu spravili kvetinárstvo?“ vyzvedal, keď dopil citronádu.
„Presne tak. Máte nádherný dom, vaše lordstvo, a kvety jeho krásu zvýrazňujú.“
„Zobudíte ma, ak budem spať vyše hodiny?“ spýtal sa pri márnom pokuse položiť pohár naspäť na nočný stolík. Vzala mu ho a pozrela mu do očí.
„Budem vás kontrolovať každú hodinu až do rána, vaše lordstvo, ale kým sa uložíte, mali by ste niečo zjesť. Vynechali ste čaj i večeru.“
Pozrel sa na tácku. Ležal na nej tanier s veľkým pocukrovaným čučoriedkovým mafinom.
„Odkrojte mi polovicu,“ požiadal ju obozretne. „A prosím vás, sadnite si. Neposedné ženy nemôžem vystáť.“
„Niekedy mi pripomínate vášho otca,“ poznamenala, keď odkrojila polovicu mafinu a sadla si k nemu. „Obaja ste autoritatívni.“
„Chceli ste povedať smiešni,“ opravil ju a nedôverčivo si obzrel mafin, kým si kúsok odhryzol.
„Váš otec nie je smiešny, hoci niektoré jeho intrigy sú.“
„Tuším mám diplomatickú gazdinú, ktorá pečie celkom dobré mafiny,“ podotkol s ironickým úsmevom. „Radšej ho zjem celý, aspoň nič neostane nazvyš.“
„Chcete naň aj trochu masla?“
„Iba trošku. Ako ste sa dozvedeli o intrigách môjho otca?“
„Služobníctvo odjakživa klebetí.“ Pokrčila plecami a vzápätí si uvedomila, že sa správa príliš nenútene. Mlčky natierala mafin maslom. „Jeho špehovia vraj sledujú každú vašu schôdzku.“
„Smiešne je, že ten starý darebák manipuluje všetkými slečinkami, ktoré na mňa číhajú na spoločenských udalostiach,“ odsekol. „Každá sa chce stať vojvodkyňou, tak sa ku mne hrnú ako ovce, a to ja nestrpím.“ No ak má špehov aj v dome mojej milenky, pomyslel si nespokojne, tak zbohom rodina. „Nech si otec intriguje, koľko chce, ja si manželku vyberiem sám, ďakujem pekne. Priniesli ste len jeden mafin?“ Zamával na ňu posledným kúskom.
„Pre istotu som vzala dva, ak by vám náhodou zachutili. Dáte si maslo?“ Z plátennej výstelky malého košíka vybrala druhý mafin.
Všimol si šibalské iskričky v jej očiach a zistil, že sa tiež uškŕňa.
„Len trošku, a kvapku citronády.“
„Nechystáte sa na mňa podať žalobu, alebo áno?“ spýtala sa bez rozmýšľania. Vzápätí sa zamračila, akoby jej slová vyleteli z úst proti jej vôli.
„Skvelý nápad,“ zhodnotil jej otázku a vzal si jedlo. „Prečo to nerozhlásiť celému svetu? Vojvodovho syna zložila vlastná gazdiná, lebo si myslela, že obťažuje slúžku.“
„Veď ste ju obťažovali, a to nebolo vhodné, vaše lordstvo.“
„Pani Seatonová,“ zazrel na ňu povýšenecky. „Nikdy neobťažujem služobníctvo. Do kozubovej mriežky sa jej zachytili gombíky a nemohla sa vyslobodiť. To je všetko.“
„Gombíky?“ Ruka jej vyletela k ústam a on si uvedomil, že po vysvetlení videla celú scénu v novom svetle. „Vaše lordstvo, prosím vás o odpustenie.“
„Vyliečim sa, pani Seatonová.“ Takmer sa usmial nad jej rozrušením. „Nabudúce sa radšej spýtajte, čo to stváram, a ušetríte nám obom kopu poníženia.“ Vrátil jej pohár. „Nebojte sa, odplata vás neminie.“
„Odplata?“
„Veru tak. Som totiž neznesiteľný pacient.“
