✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup
Vynikajúca detektívka z roku 1936 patrí k najslávnejším a najlepším dielam Agathy Christie a aj dnes zaujme originálnou zápletkou a prekvapujúcim rozuzlením. V prímorských letoviskách na juhu Anglicka vyčíňa sériový vrah. V anonymných listoch, ktoré posiela slávnemu detektívovi, vopred upozorňuje na miesto najbližšej vraždy. Aj výber obetí podľa abecedy svedčí o metodickej mysli, čo sa rozhodla hodiť rukavicu samému Herculovi Poirotovi.
Ukážka textu z knihy
List
V júni 1935 som sa zavítal domov zo svojho ranča v Južnej Amerike na šesť mesiacov. Prežívali sme tam ťažké časy. Ako všetci ostatní, aj my sme trpeli svetovou krízou. V Anglicku bolo treba kadečo povybavovať a úspech som mohol dosiahnuť, len ak to urobím osobne. Moja žena ostala doma, aby sa starala o ranč.
Je azda zbytočné spomínať, že jedna z mojich prvých návštev po príchode do Anglicka patrila starému dobrému priateľovi Herculovi Poirotovi.
Zistil som, že býva v jednom z najmodernejších londýnskych bytov. Obvinil som ho, že si vybral dom najmä pre geometrický tvar a rozmery.
„Správne, milý priateľ, nepoznám príjemnejšiu symetriu pre oko, vy vari áno?“
Odvetil som, že symetrie je priveľa, a na dôvažok som utrúsil narážku na starý vtip otázkou, či v tejto hypermodernej ubytovni nenútia aj sliepky znášať štvorhranné vajcia.
Poirot sa schuti zasmial. „Ach, spomínate si? Bohužiaľ, veda zatiaľ neprinútila sliepky prispôsobiť sa moderným časom, naďalej znášajú vajcia rozličnej veľkosti a farby!“
Premeral som si s láskou starého priateľa od hlavy po päty. Vyzeral výborne – ani o deň starší, odkedy sme sa videli naposledy.
„Očividne ste vo forme, Poirot,“ poznamenal som. „Vôbec nestarnete. Naopak, povedal by som, že od nášho posledného stretnutia vám šedín ešte ubudlo, ak je čosi také vôbec možné.“
Obdaril ma širokým úsmevom. „Prečo by to nebolo možné? Je to tak.“
„Nechcete mi hádam naznačiť, že vám vlasy nešedivejú, ale černejú?“
„Presne to chcem naznačiť.“
„Ale to je vedecky nemožné.“
„Prečo?“
„Je to nenormálne... neprirodzené.“
„Starý dobrý Hastings, dôverčivý a so širokým srdcom! Za tie roky ste sa ani trochu nezmenili! Vidíte záhadu, a hneď ju rozlúštite, sám neviete ako!“
Nechápavo som zízal naňho.
Zvrtol sa, vošiel do spálne, vrátil sa a podal mi fľaštičku.
Nechápavo som ju držal v ruke.
Stálo na nej:
Revivit. Prostriedok na obnovenie prirodzenej farby vlasov. Revivit nie je farba. V piatich odtieňoch. Popolavá, oriešková, tizianová, hnedá, čierna.
„Poirot!“ zvolal som. „Vy si si odfarbujete vlasy!“
„Konečne!“
„Preto ich máte tmavšie ako predtým!“
„Zásah.“
„Panebože,“ zastonal som, len čo som sa spamätal. „Keď prídem nabudúce, nebodaj zistím, že máte aj falošné fúzy – alebo ich už máte?“
Poirot sa mykol. Fúzy boli odjakživa jeho slabou stránkou. Bol na ne neobyčajne pyšný. Moje slová zaťali do živého.
„Božechráň, mon ami! Boh je mi svedkom, že ten deň je ešte ďaleko. Falošné fúzy! Quel horreur!“
Energicky sa poťahal za fúzy, aby ma ubezpečil, že neklame.
„Musím uznať, že ešte vždy vyzerajú úctyhodne,“ povedal som.
„N´est ce pas? Takými fúzmi sa nemôže pochváliť nikto v Londýne.“
Ani takou starostlivosťou o ne, pomyslel som si. Za nič na svete by som sa neranil jeho city a nevyriekol to nahlas.
Radšej som sa ho opýtal, či ešte sem-tam vykonáva svoje zamestnanie. „Viem, že pred niekoľkými rokmi ste odišli do dôchodku...“
„C´est vrai. Pestujem tekvice. No len čo sa naskytne nejaká vražda, pošlem ich bez váhania do čerta. Viem veľmi dobre, čo máte na jazyku – som ako primadona, ktorá všetkých ubezpečuje, že je to naozaj posledné vystúpenie. Ibaže to posledné vystúpenie sa opakuje donekonečna.“
Zasmial som sa.
„Nenájde sa výstižnejšie prirovnanie. Zakaždým si poviem: Toto je naposledy. No potom sa zasa niečo pritrafí. Ale priznám, milý priateľ, dôchodok nie je nič pre mňa. Ak sa sivé mozgové bunky neprecvičujú, skôr či neskôr zhrdzavejú.“
„Pochopiteľne,“ prikývol som. „Precvičujete si ich, ale s mierou.“
„Presne. Vyberám si. Dnešný Hercule Poirot sa ulakomí iba na čerešničky na torte.“
„Bolo tých čerešničiek veľa?“
„Pas mal. Nedávno som unikol len o vlások.“
„Myslíte pred zlyhaním?“
„Nie,“ Poirot sa zatváril zhrozene. „Nechýbalo veľa, aby mňa – Hercula Poirota – odstránili!“
Nevdojak som zahvízdal. „Iniciatívny vrah?“
„Skôr ľahkovážny ako iniciatívny,“ odvetil Poirot. „Presne tak – ľahkovážny. Ale nechajme to. Viete, Hastings, vo viacerých ohľadoch vás pokladám za svoj talizman pre šťastie.“
„Vážne?“ začudoval som sa. „V akom zmysle?“
Poirot odpovedal okľukou. „Len čo som počul, že prídete,“ pokračoval, „pomyslel som si: Niečo sa chystá. Nás dvoch čaká spoločný lov – ako za starých čias. Ak je tak, nebude to nič všedné. Bude to niečo,“ vzrušene rozhodil ruky, „niečo recherche – vyberané, fine...“ dodal, vychutnávajúc s nezvyčajným pôžitkom posledné, nepreložiteľné slovo.
„Namojhriešnu, Poirot,“ povedal som, „človek by si myslel, že si objednávate večeru v hoteli Ritz.“
„Zatiaľ čo zločin si nemôžete objednať? To je pravda.“ Vzdychol si. „Verím však v šťastie – alebo v osud, ak chcete. Je vaším osudom stáť vedľa mňa a dávať pozor, aby som neurobil neodpustiteľnú chybu.“
„Čo je podľa vás neodpustiteľná chyba?“
„Nevidieť, čo bije do očí.“
Zamyslel som sa nad jeho slovami, ale nechápal som.
„Dobre,“ vzdychol som s úsmevom, „je už ten výnimočný zločin na obzore?“
„Pas encore. Teda... vlastne...“ Odmlčal sa, rozpačito zvraštil čelo. Jeho ruky mimovoľne narovnali jeden, dva predmety, čo som mimovoľne posunul. „Nie som si istý,“ dodal pomaly, so zvláštnym podtónom v hlase.
Prekvapene som naňho pozrel. Neprestával sa mračiť.
Potom rázne, krátko prikývol a prešiel k písaciemu stolu pri okne. Azda nemusím pripomínať, že všetky predmety na ňom boli starostlivo označené a uložené v priehradkách, aby hneď našiel dokument, ktorý hľadá.
Pomaly podišiel ku mne s listom v ruke. Prebehol ho očami a potom mi ho podal.
„Povedzte, mon ami,“ oslovil ma, „čo si o tom myslíte.“
Zvedavo som si vzal od neho hrubý biely listový papier popísaný tlačenými písmenami.
Pán Hercule Poirot,
akiste sa nazdávate, že máte na to, aby ste vyriešili aj prípady, čo sú príliš náročné pre našich tupých britských policajtov. Ukážte pán Génius Poirot, aká ste hlavička. Na tomto oriešku si možno vylámete zuby. Čakajte na Andover 21. v tomto mesiaci.
Váš atď.
A B C
Pozrel som na obálku. Aj na tej boli tlačené písmená.
„Podané na londýnskej pošte WC1,“ poznamenal Poirot, keď som sa zahľadel na známku. „Čo si o tom myslíte?“
Pokrčil som plecami a vrátil mu list. „Asi nejaký blázon.“
„To je všetko?“
„Nevyzerá to, akoby ten list písal človek s pomätenou hlavou?“
„Bezpochyby, priateľ môj.“ Hlas mal vážny.
Zaškúlil som naňho. „Hádam mu neprikladáte nejaký hlbší význam, Poirot?“
„Bláznov treba brať vážne, mon ami. Blázni sú veľmi nebezpeční.“
„Samozrejme, máte pravdu... To som si neuvedomil. Chcel som povedať, že ten list vyzerá ako nejaký hlúpy žart. Akoby ho zosmolil niekto nacenganý.“
„Comment? Nacenganý?“
„Slangový výraz. Mal som na mysli chlapa, ktorý si trochu uhol. Nie, došľaka – chlapa sťatého pod obraz boží.“
„Merci, Hastings, viem, čo znamená uhnúť si. Mohli by ste mať pravdu...“
„No nemyslíte si to...“ dopovedal som, prekvapený rozmrzeným tónom v jeho hlase.
Poirot pokrútil hlavou, ale mlčal.
„Čo ste urobili s týmto listom?“ spýtal som sa.
„Čo asi? Ukázal som ho Jappovi. Myslel si to isté, čo vy – ide o hlúpy žart – presne ten výraz použil. V Scotland Yarde ich dostávajú dennodenne. Aj ja som ich dostal viac ako dosť...“
„Ale tento beriete vážne...“
Poirot pomaly odvetil: „Na tomto liste sa mi čosi nepáči, Hastings...“
Niečo v jeho hlase ma zarazilo. „Čo presne?“
Potriasol hlavou, zdvihol list a znovu ho položil na stôl.
„Ak sa vám zdá dôležitý, nemôžete niečo podniknúť?“ spýtal som sa.
„Muž činu – ako vždy! Čo môžem podniknúť? List čítala aj mestská polícia, ale ani tí ho neberú vážne. Nenašli sa na ňom nijaké odtlačky. Nič neukazuje, že autor by mohol byť niekto miestny.“
„Opierate sa iba o svoj inštinkt?“
„Aký inštinkt, Hastings? Inštinkt je nevýstižné slovo. Moje vedomosti – skúsenosti – mi hovoria, že na tomto liste čosi nesedí...“ Rozhodil ruky, akoby si nevedel rady, a znovu pokrútil hlavou. „Možno robím z komára somára. Tak či onak, ostáva nám iba čakať.“
„Dvadsiateho prvého je piatok. Ak sa niekde v okolí Andoveru chystá veľká lúpež...“
„Uľavilo by sa mi!“
„Uľavilo?“ Vytreštil som naňho oči, ohromený priateľovým nenáležitým výrazom. „Lúpež môže v niekom vzbudzovať vzrušenie, ale úľavu sotva.“
Poirot prudko potriasol hlavou. „Mýlite sa, milý priateľ. Nič nechápete. Lúpež môže priniesť úľavu, ak zaženie strach z niečoho iného.“
„Z čoho?“
„Z vraždy,“ odvetil Hercule Poirot.
