✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup
Prvý diel trilógie Storočie
Ken Follett bol dlho považovaný za majstra trileru, ale keď napísal historický román Piliere zeme a ešte úspešnejšie voľné pokračovanie Na veky vekov , získal si milióny čitateľov na celom svete. Nečakaný a aj závratný úspech Follettových románov ho viedol k rozhodnutiu napísať monumentálnu historickú trilógiu Storočie, v ktorej mapuje najnovšie dejiny ľudstva.
V prvej časti pod názvom Pád titanov približuje Ken Follet na osudoch niekoľkých rodín prvých dvadsať rokov minulého storočia. Podáva otrasné svedectvo o dôsledkoch bezuzdného militarizmu, ako sa svet mení na jednu absurditu. Čitateľ bytostne precíti hlúpu a mocenskú nafúkanosť politikov ochotných hnať milióny mladých mužov do ničivej vojny a zbedačovať celé národy.
Dramatické udalosti Prvej svetovej vojny, Ruskej revolúcie a boja žien za volebné právo, ktoré otriasli celým svetom, spoja osudy piatich rodín z rozličných krajín a spoločenských vrstiev. Na scéne sa objavia príslušníci britskej a nemeckej aristokracie, waleských baníkov, ruských robotníkov aj amerických demokratov a zbohatlíkov, aby sa ich životné cesty preťali a čelili najväčšej prekážke – Prvej svetovej vojne. Na historickom pozadí sa odohrávajú príbehy lásky, hrdinstva, priateľstva, ale aj beznádeje, poníženia a falošnosti.
Pád titanov sa v mnohých krajinách stal bestsellerom číslo jedna, hoci ide o objemný tisícstranový román.
Dramatické udalosti Prvej svetovej vojny, Ruskej revolúcie a boja žien za volebné právo, ktoré otriasli celým svetom, spoja osudy piatich rodín z rozličných krajín a spoločenských vrstiev.
Píše sa rok 1911 a deň, keď v Anglicku korunujú za kráľa Juraja V. Trinásťročný Billy Williams začína svoj prvý pracovný deň v uhoľnej bani vo Walse. Banícku rodinu Williamsovcov a šľachtických majiteľov baní Fitzherbertovcov spojí romantický vzťah aj nenávisť. Lady Maud Fitzherbertová sa zaľúbi do Waltera von Ulricha, špióna pôsobiaceho na nemeckom veľvyslanectve v Londýne. Ich osudy sa prepletajú s osudom Gusa Dewarea, ctižiadostivého mladého asistenta prezidenta USA Woodrowa Wilsona. Zakrátko do deja vstúpia aj dvaja osirelí ruskí bratia Grigorij a Lev Peškovovci, no ich plán emigrovať do Ameriky zmarí vojna, povolanie do armády a revolúcia.
Pád titanov odhaľuje čitateľovi drámy a intrigy plynulo prechádzajúce z Washingtonu do St. Peterburgu, z prachu a nebezpečenstva uhoľných baní do palácov vysvietených krištáľovými lustrami, z chodieb moci do spální mocných. Aj tentoraz Ken Follett zužitkoval skutočné historické udalosti na umocnenie rýchleho sledu deja a hlbokých citov zobrazených v tomto pútavom diele.
Recenzie:
Prvá časť monumentálnej historickej ságy Storočie, v ktorej Ken Follett – autor historických bestsellerov Piliere zeme a Na veky vekov-veľmi pútavo, zaujímavo, ale aj napínavo mapuje fiktívne osudy niekoľkých rodín v rôznych kútoch sveta. Do života mnohých z nich dramaticky zasiahli moderné dejiny. Pád titanov privádza na scénu príslušníkov britskej a nemeckej aristokracie, waleských baníkov, ruských robotníkov aj amerických demokratov či zbohatlíkov, aby niekoľkokrát spojil ich životné cesty a postavil ich pred zásadnú prekážku – Prvú svetovú vojnu. Historické udalosti posledného storočia – a v nich príbehy lásky, priateľstva, hrdinstva, ale aj beznádejnosti, poníženia a falošnosti – znovu ožívajú...
Veľkolepý štart Follettovej trilógie si určite získa priaznivcov, ktorí budú túžiť po ďalších dieloch...Neodolateľná dráma, čo sa rúti obrovskou rýchlosťou. Vyznačuje sa rytmom, pútavosťou, je nabitá historickými podrobnosťami.
Daily Express
Impozantná, rozsiahla sága okorenená ľúbostnými vzťahmi a intrigami... Tento pútavý historický román je dokonalým čítaním na dlhé zimné večery.
Choice
Follett majstrovsky sprostredkuje množstvo dramatických a historických udalostí a prerozpráva ich živo... pútavo
The New York Tim Book Review
Ukážka textu z knihy
1
22. jún 1911
V deň, keď vo Westminsterskej katedrále v Londýne korunovali kráľa Juraja V., Billy Williams prvý raz fáral do bane v Aberowene v južnom Walese.
Dvadsiateho druhého júna 1911 mal Billy trinásť rokov. Zobudil ho otec. Otcova technika budenia bola veľmi účinná, hoci vonkoncom nie vľúdna. Rázne a nástojčivo, v pravidelnom rytme začal plieskať Billyho po líci. Billy hlboko spal a chvíľu sa snažil facky ignorovať, no otec nemilosrdne pokračoval. Spočiatku ho to nazlostilo; potom si však spomenul, že musí vstávať; navyše chcel vstať, preto napokon otvoril oči, strhol sa a prudko si sadol.
„Štyri hodiny,“ oznámil otec, vypochodoval z izby, a vzápätí zaduneli jeho baganže na drevených schodoch.
Dnes sa Billymu začínal pracovný život; stane sa baníckym učňom ako väčšina jeho rovesníkov v meste. Ľutoval iba, že sa necíti väčšmi baníkom. Bol však rozhodnutý obstáť. David Crampton sa v šachte prvý deň rozplakal a dodnes ho prezývali Dai Plačko, hoci mal dvadsaťpäť rokov a bol hviezdou miestneho rugbyového mužstva.
Bol deň letného slnovratu a cez okienko prenikalo do izby skoré brieždenie. Billy pozrel na starkého vedľa seba. Starký ležal s otvorenými očami. Vždy bol hore, keď sa Billy zobudil, tvrdil, že starí ľudia nepotrebujú veľa spánku.
Billy vstal. Mal na sebe len spodky. V chladnom počasí spával aj v košeli, no tento rok sa Británia tešila horúcemu letu a aj v noci bolo teplo. Vytiahol spod postele nočník a zdvihol vrchnák. Penis, ktorému hovoril vták, sa mu nepredĺžil ani o milimeter. Bol to ten istý chlapčenský pinďúrik ako doteraz. Dúfal, že aspoň cez noc pred narodeninami trochu podrastie, alebo mu niekde v jeho blízkosti začne klíčiť aspoň jediný čierny chlp, no bol sklamaný. Jeho najlepší kamarát Tommy Griffiths, ktorý sa narodil v rovnaký deň ako Billy, bol iný: mutoval, nad hornou perou mu rástlo tmavé páperie a jeho vták mal chlapskú veľkosť. Bolo to ponižujúce.
Billy zdvihol nočník a pri močení sa díval von oknom. Videl však len haldu odpadu, oceľovosivú horu hlušiny vyťaženej z uhoľnej bane, zväčša bridlice a pieskovca. Tak asi vyzeral svet na druhý deň po stvorení, pomyslel si Billy, kým Boh nepovedal: „Nech na zemi vyrastie tráva.“ Ľahký vánok zdvihol z hlušiny jemný čierny prach a odniesol ho k radom domov.
V izbe bolo na obzeranie ešte menej. Nachádzala sa v zadnej časti domu, bola to vlastne len úzka kutica, kam sa ledva vošla posteľ, bielizník a starkého stará truhlica. Na stene visel vyšívaný obrázok s nápisom:
VER V PÁNA
JEŽIŠA KRISTA
A BUDEŠ SPASENÝ
Zrkadlo tam nebolo.
Jedny dvere viedli k schodom na prízemie, druhé do spálne obrátenej na ulicu – prechádzalo sa do nej cez Billyho izbu. Druhá spálňa bola väčšia, zmestili sa do nej dve postele. Spali tam otec s mamou a pred rokmi aj Billyho sestry. Najstaršia Ethel už odišla z domu a ostatné tri zomreli: jedna na osýpky, druhá na čierny kašeľ, tretia na záškrt. Billy mal aj staršieho brata, ten s ním spával v posteli, predtým než sa k nemu nasťahoval starký. Brat sa volal Wesley a zabil ho pod zemou uvoľnený banský vozík na prepravu uhlia, pripomínajúci vaňu na kolieskach.
Billy si obliekol košeľu, tú istú, čo mal včera v škole. Bol štvrtok a košeľu si menil iba v nedeľu. Mal však nové nohavice, prvé dlhé v živote, ušité z hrubej impregnovanej bavlny. Boli symbolom vstupu do sveta mužov a obliekal si ich hrdo, potešený dotykom ťažkej chlapskej látky na tele. Opásal si hrubý kožený opasok, obul baganže po Wesleym a zišiel na prízemie.
Väčšinu prízemia – pätnásť štvorcových stôp – zaberala obývacia izba so stolom uprostred, kozubom na jednej stene a doma tkaným kobercom na kamennej dlažbe. Otec sedel za stolom, na dlhom úzkom nose mal okuliare a čítal staré číslo Daily Mail. Mama pripravovala čaj. Položila pariaci sa čajník, pobozkala Billyho na čelo a povedala: „Ako sa cíti môj malý chlap v deň narodenín?“
Billy neodpovedal. Slovo malý sa ho dotklo, lebo bol malý, a slovo chlap bolo rovnako zraňujúce, lebo chlapom ešte nebol. Pobral sa do práčovne v zadnej časti domu. Ponoril plechovú misku do suda s vodou, umyl si tvár a ruky a vylial vodu do plytkej kamennej výlevky. V práčovni bol kotol s roštom na kúrenie, ale ten používali len v deň určený na kúpanie, v sobotu.
Sľúbili im, že zakrátko zavedú do domu vodovod, v niektorých baníckych domoch ho už mali. Billymu pripadalo ako zázrak, že ľudia sa dostanú k poháru čerstvej chladnej vody jednoduchým otočením kohútika a nemusia sa terigať s vedrami k spoločnému vodovodu na ulici. No na Wellington Row, kde bývali Williamsovci, vodovod dosiaľ nezavítal.
Vrátil sa do obývacej miestnosti a sadol si k stolu. Mama postavila pred neho veľký hrnček čaju s mliekom, do ktorého pridala cukor. Z bochníka domáceho chleba odkrojila dva hrubé krajce a z komory pod schodmi priniesla hrudu masti. Billy zopäl ruky, zatvoril oči a pomodlil sa: „Ďakujem ti, Pane, za tento pokrm. Amen.“ Potom si odpil z čaju a natrel chlieb masťou.
Otcove svetlomodré oči vyzreli sponad novín. „Osoľ si ho,“ poznamenal. „Pod zemou sa budeš potiť.“
Billyho otec bol banícky odborový predák a zamestnávala ho Banícka federácia južného Walesu, najsilnejšia odborová organizácia v Británii – ako otec hovorieval pri každej príležitosti, čo sa mu naskytla. Bol známy pod prezývkou Dai Odborár. Prezývku Dai, čo bola skratka mena David alebo jeho waleskej podoby Dafydd, malo veľa mužov. V škole sa Billy dozvedel, že meno David je vo Walese obľúbené, pretože tak sa volá svätý patrón ich krajiny, podobne ako v Írsku majú Patricka. Všetci tí Daiovia sa neodlišovali priezviskami – lebo takmer každý v meste bol Jones, Williams, Evans či Morgan –, ale prezývkami. Skutočné mená sa používali zriedka, veď prečo aj, keď pre ne existovali
vtipné náhrady. Billy sa volal William Williams, tak mu hovorili Billy Dupľovaný. Ženy niekedy dostávali prezývky po manželoch, takže Billyho mama bola pani Dai Odborárová.
Starký zišiel na prízemie, keď sa Billy pustil do druhého krajca chleba. Napriek teplému počasiu mal oblečené sako a vestu. Keď si umyl ruky, sadol si oproti Billymu. „Nebuď nervózny,“ povedal. „Ja som prvý raz fáral, keď som mal desať. A môjho otca zniesol otec dolu na chrbte ako päťročného a pracoval od šiestej ráno do siedmej večer. Od októbra do marca nevidel denné svetlo.“
„Nie som nervózny,“ odvetil Billy. Nebola to pravda. Bol stuhnutý od strachu.
Starký však bol láskavý, preto tému ďalej nerozoberal. Billy mal starkého rád. Mama zaobchádzala s Billym ako s dieťaťom a otec bol prísny a uštipačný, no starký bol znášanlivý a rozprával sa s ním ako s dospelým.
„Počúvajte toto,“ ozval sa otec. Pravičiarsky plátok Mail si nikdy nekúpil, ale občas priniesol domov staré číslo, ktoré niekto odložil, a čítal z neho nahlas, pohŕdavo zosmiešňujúc hlúposť a bezcharakternosť vládnucej triedy. „Kritizujú tu lady Dianu Mannersovú, lebo si obliekla tie isté šaty na dva plesy. Počúvajte: Najmladšia dcéra vojvodu z Rutlandu vyhrala súťaž o najlepšie oblečenú dámu na plese v Savoy za róbu s vystuženým živôtikom s odhalenými plecami a širokou krinolínou. Získala odmenu dvestopäťdesiat guineí.“ Otec spustil noviny a povedal: „To je prinajmenšom tvoj päťročný plat, môj milý Billy.“ Vrátil sa k novinám. „Znalci však zachmúrene krútia hlavami, lebo v tých istých šatách prišla k lordovi Wintertonovi a na večierok F. E. Smitha v hoteli Claridges. Ako dosvedčili zúčastnení, aj veľa dobrého sa preje.“ Zdvihol hlavu od novín. „Mamka, čo keby si sa prezliekla,“ poznamenal. „Určite nechceš vyvolať nevôľu znalcov.“
Mama sa netvárila pobavene. Mala na sebe staré hnedé vlnené šaty so záplatami na lakťoch a fľakmi pod pazuchami. „Keby som mala dvestopäťdesiat guineí, vyzerala by som lepšie než lady Diana Šľampetná,“ poznamenala zatrpknuto.
„To je pravda,“ prisvedčil starký. „Cara bola odjakživa pekná – presne ako jej matka.“ Mama sa volala Cara. Starký sa obrátil k Billymu.
„Tvoja stará mama bola Talianka. Volala sa Maria Ferroneová.“ Billy to vedel, no starký rád opakoval známe fakty. „Tvoja mama a sestra majú po nej lesklé čierne vlasy a nádherné tmavé oči. Starká bola najkrajšie dievča v Cardiffe – a ja som ju zbalil!“ Odrazu zosmutnel. „To boli časy,“ dodal potichu.
Otec sa rozhorčene zamračil – podobné reči podľa neho zvádzali k chlipnostiam –, no mamu starkého poklona potešila; usmiala sa a položila mu na stôl raňajky. „Veru,“ vzdychla. „Moje sestry aj ja sme boli vychýrené krásavice. Keby sme mali peniaze na hodváb a čipky, ukázali by sme tým nafúkancom, čo je pekné dievča.“
Billy bol prekvapený. O mame nikdy neuvažoval ako o krásavici, hoci keď sa v sobotu večer vyobliekala na nejaké spoločenské podujatie v cirkevnom zbore, vyzerala vynikajúco, najmä v klobúku. Usúdil, že zamladi mohla vyzerať k svetu, no nevedel si to dosť jasne predstaviť.
„Ale pamätaj si,“ pokračoval starký, „aj rodina tvojho starkého bola šikovná. Môj švagor síce začínal ako baník, no zavesil remeslo na klinec a otvoril si kaviareň v Tenby. Tomu hovorím život – morský vánok a celý deň nerobíš nič, len varíš kávu a rátaš peniaze.“
Otec prečítal ďalšiu správu. „Ako súčasť príprav na korunováciu Buckinghamský palác vydal dvestodvanásťstranovú príručku s inštrukciami.“ Pozrel ponad noviny. „Spomeň to dnes v šachte, Billy. Mužom sa uľaví, keď sa dozvedia, že nič nenechali na náhodu.“
Billy sa veľmi nezaujímal o kráľovskú rodinu. Jemu sa skôr páčili dobrodružné príbehy, ktoré často uverejňovali v Daily Mail. Ich hrdinami boli tvrdí rugbisti zo súkromných škôl, naháňajúci ľstivých nemeckých špiónov. Podľa novín sa podobnými špiónmi hmýrili všetky mestá v Británii, hoci na jeho sklamanie v Aberowene o nich dosiaľ nechyrovali.
Billy vstal. „Idem sa prejsť,“ oznámil. Vyšiel z domu predným vchodom. Idem sa prejsť bol rodinný eufemizmus: znamenalo to, že ide na záchod, ktorý sa nachádzal v strede Wellington Row. Nízky drevený prístrešok so strechou z vlnitého plechu stál nad hlbokou jamou. Prístrešok bol rozdelený priehradkou na dve časti: jednu pre mužov, druhú pre ženy. V každej časti boli dve sedadlá, takže ľudia sedeli pri potrebe vo dvojiciach. Nik netušil, prečo sa stavbári rozhodli pre toto riešenie, no všetci sa s ním zmierili. Muži pri vykonávaní potreby mlčky hľadeli priamo pred seba, ale – ako Billy často počul – ženy spolu priateľsky trkotali. Na latríne bol zadúšajúci smrad, človek si naň nezvykol
ani po celoživotnom každodennom používaní. Keď tam trónil Billy, vždy sa snažil dýchať čo najmenej a zakaždým vybehol von lapajúc po dychu. Jamu pravidelne vyprázdňoval muž s prezývkou Dai Kadibúdka.
Po návrate domov si Billy natešený všimol, že pri stole sedí sestra Ethel. „Blahoželám ti k narodeninám, Billy!“ zvolala. „Musela som ťa prísť pobozkať pred odchodom na prvú šichtu.“
Ethel mala osemnásť a Billy okamžite videl, že je krásna. Mala mahagónovo čierne vlasy s neposlušnými kučerami a tmavé oči jej šibalsky iskrili. Mama možno kedysi vyzerala ako ona. Ethel mala na sebe jednoduché slúžkovské čierne šaty a biely bavlnený čepiec, rovnošata jej veľmi pristala.
Billy Ethel zbožňoval. Nielenže bola pekná, ale bola aj zábavná, múdra a odvážna, niekedy sa dokonca postavila na odpor aj otcovi. Rozprávala sa s Billym o veciach, ktoré by mu nik iný nevysvetlil, napríklad o mesačnom krvácaní žien nazývanom krámy, aj aký prečin proti verejným mravom prinútil anglikánskeho vikára v náhlivosti opustiť mesto. Počas celej školskej dochádzky bola najlepšia v triede a jej slohová práca Moje mesto/dedina vyhrala prvú cenu v súťaži organizovanej novinami Echo južného Walesu.Za odmenu získala výtlačok Casselovho atlasu sveta.
Pobozkala Billyho na líce. „Povedala som pani Jevonsovej, že sa nám míňa krém na topánky a zabehnem poň do mesta.“ Ethel bývala a pracovala v Ty Gwyne, rozľahlej usadlosti grófa Fitzherberta, ktorá stála na kopci vzdialenom necelé dva kilometre od mesta. Podala Billymu niečo
zabalené v čistom obrúsku. „Ukradla som ti kus koláča.“
Mama vybrala z kredenca plechovú škatuľu a vložila do nej koláč. Odkrojila ďalšie dva krajce chleba, natrela ich masťou, osolila a pridala do škatule. Všetci baníci mali plechovice na jedlo. Keby fárali s jedlom zabaleným v obrúsku, zožrali by im ho myši ešte do poludňajšej prestávky. Mama povedala: „Keď mi prinesieš výplatu, pribalím ti do plechovice aj plátok varenej slaniny.“
Billy spočiatku nemal zarábať veľa, no aj tak to bude slušný príspevok do rodinného rozpočtu. Uvažoval, koľko z neho mu mama nechá ako vreckové a či si niekedy našetrí dosť na bicykel, po ktorom túžil najväčšmi zo všetkého na svete.
Ethel si sadla za stôl. Otec sa jej opýtal: „Ako sa ti žije vo veľkom dome?“
„Príjemne a pokojne,“ odvetila. „Gróf a kňažná odišli do Londýna na korunováciu.“ Pozrela na hodiny na kozubovej rímse. „Čoskoro budú vstávať, musia byť v opátstve načas. Jej sa to nebude páčiť, nie je zvyknutá vstávať tak zavčasu, ale na korunováciu nesmie meškať.“ Grófova manželka Bea bola významná ruská kňažná.
Otec povedal: „Určite budú chcieť sedieť vpredu, aby dobre videli celú tú maškarádu.“
„Ach nie, nemôžu si sadnúť hocikam,“ vysvetlila Ethel. „Na korunováciu dali špeciálne vyrobiť šesťtisíc mahagónových stoličiek s menami hostí napísanými zlatom na zadnej časti operadla.“
Starký sa rozhorčil: „Toľká márnotratnosť! Čo s nimi potom urobia?“
„Neviem. Možno si ich hostia vezmú domov na pamiatku.“
Otec stroho prehodil: „Povedz im, aby jednu odložili aj pre nás. Je nás tu len päť, no tvoja matka musí stáť.“
Za otcovými vtipnými poznámkami sa občas skrýval zjavný hnev. Ethel vyskočila od stola. „Ach, prepáč, mamka, nedošlo mi to.“
„Len seď, aj tak mám plné ruky práce,“ povedala mama.
Hodiny odbili päť. Otec vstal. „Poďme, aby si prišiel zavčasu, Billy. Začni tak, ako mieniš pokračovať.“
Billy sa neochotne zdvihol a zobral si plechovicu s jedlom.
Ethel ho ešte raz pobozkala a starký mu potriasol ruku. Otec mu podal dva šesťpalcové klince, oba hrdzavé a trochu zakrivené. „Daj si ich do vrecka.“
Recenzie a kritiky
Rok vydania:
2013ISBN:
9788022206303Rozmer:
155×240 mmPočet strán:
812Väzba:
pevná s prebalomJazyk: slovenčinaŠtýl: historický
