✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup
Pokračovanie úspešnej knihy Nadpozemská Clara sa vzoprela svojmu poslaniu a rozhodla sa z horiaceho lesa zachrániť Tuckera. Odhalí však Christianovo tajomstvo: je tiež anjelom. Spojenie medzi Clarou a Christianom sa prehlbuje, ako keby ich k sebe viazalo osudové puto. Clara ale ľúbi Tuckera a rozhodne sa s ním zostať. Situáciu zhoršuje nová vízia, v ktorej sa Clara so svojimi blížnymi ocitá na pohrebe – zúfalo sa snaží zistiť, koho stratí. Je možné zmeniť budúcnosť? Zachrániť toho, kto má zomrieť? Je možné beztrestne odmietnuť splnenie poslania? Dokáže Clara bojovať s Čiernym krídlom, ktorý ju sleduje a zahaľuje svojím nekonečným smútkom? Bude konečne Clara zasvätená do tajomstiev vlastného osudu, dozvie sa od svojej mamy všetko, čo jej zatiaľ bolo zatajované? Clara musí byť statočná – temné sily sú stále nablízku...
Ukážka textu z knihy
PÁTRANIE PO MIDASOVI
Bluebell už nie je modrý. Požiar premenil Tuckerov Chevy LUV, vyrobený
v roku 1978, na zmes čiernej, sivej a hrdzavej oranžovej, okná
sa vplyvom vysokej teploty roztrieštili, pneumatiky chýbajú, z interiéru
zostal len sčernetý, pokrivený kus kovu, roztavená palubná doska
a čalúnenie. Pri pohľade naň je ťažké uveriť, že pred pár týždňami bolo
jednou z mojich obľúbených činností preháňať sa v tomto starom aute
po okolí so stiahnutými okienkami, pričom mi pomedzi prsty vial vietor,
a ukradomky hľadieť na Tuckera len preto, že ma tešilo pozerať
sa naňho. Presne tu sa to všetko stalo – keď som sedela na zodratom,
stuchnutom sedadle Bluebellu. Tu som sa zaľúbila.
A teraz je spálený do tla.
Keď Tucker hľadí na to, čo z neho zostalo, v modrých očiach farby
rozbúreného mora sa mu zračí smútok. Jednu ruku má položenú
na spálenej kapote, akoby jej dával posledné zbohom. Chytím ho za
druhú ruku. Odkedy sme sem prišli, nepovedal toho veľa. Popoludnie
sme strávili túlaním sa po lese, ktorým sa prehnal požiar, hľadajúc
Tuckerovho koňa Midasa. Časť zo mňa mala pocit, že prísť sem znova
a vidieť to tu bol zlý nápad, no keď ma Tucker požiadal, aby som
ho vzala na toto miesto, súhlasila som. Chápem to – zbožňoval Midasa,
nielen z toho dôvodu, že bol rodeovým šampiónom, ale aj preto,
lebo bol pri tom, keď sa narodil, sledoval jeho prvé, roztrasené kroky,
vychoval ho, vycvičil a na jeho chrbte prešiel prakticky všetky jazdecké
trasy v tetonskom okrese. Chce vedieť, čo sa s ním stalo. Chce to
uzavrieť.
Poznám ten pocit.
V lese sme natrafi li na zdochlinu losa, spáleného takmer na popol,
a kým som nezbadala parohy, na jeden príšerný okamih som si myslela,
že je to Midas. Nič iné sme však nenašli.
„Mrzí ma to, Tuck,“ poviem napokon. Viem, že som nemohla zachrániť
Midasa, v ten deň by som v žiadnom prípade nedokázala vyniesť
z horiaceho lesa Tuckera spolu s dospelým koňom, no aj tak mám
z nejakého dôvodu pocit, že je to moja vina.
Stisne mi ruku. Otočí sa a na líci sa mu na okamih zjaví jamka.
„Neospravedlňuj sa mi,“ ozve sa. Pritisne si ma bližšie. Oviniem si
ruky okolo jeho krku. „To ja by som sa ti mal ospravedlniť za to, že
som ťa sem dnes ťahal. Je to deprimujúce. Mám pocit, že by sme mali
oslavovať. Koniec koncov, zachránila si mi život.“ Usmeje sa a tentoraz
je to naozajstný úsmev plný lásky, nehy a všetkého, čo by som si len
mohla priať. Pritiahnem si jeho tvár k svojej a hľadám útechu v spojení
našich pier, v tlkote jeho srdca, ktoré cítim na dlani, v pokoji a sile tohto
chlapca, ktorý mi ukradol srdce. Na chvíľu sa mu úplne odovzdám
a celá sa v ňom stratím.
Nesplnila som svoje poslanie.
Pokúsim sa tú myšlienku zahnať, no nedarí sa mi to. Zovrie mi
žalúdok. Vrazí do nás prudký závan vetra a jemný dážď zrazu vystrieda
silný lejak. Prší už tri dni, odkedy skončili požiare. Je chladno. Vo
vzduchu cítiť studenú vlhkosť, ktorá mi preniká pod kabát. Pomedzi
sčerneté stromy sa valí hmla.
Pripomína mi to peklo.
Odtiahnem sa od Tuckera a celá sa trasiem.
Bože, potrebujem terapiu, napadne mi.
Jasné. Už sa vidím, ako rozprávam svoj príbeh cvokárovi, natiahnutému
na gauči, tvrdiac, že som sčasti anjel a že všetky anjelské bytosti
majú isté poslanie, ktoré musia splniť a pre ktoré ich zoslali na zem;
ako sa mu zverujem s tým, že som v deň svojho poslania narazila na
padlého anjela, ktorý ma asi na päť minút vzal do pekla, pričom sa pokúsil
zabiť moju mamu. A proti ktorému som bojovala pomocou magického,
posvätného svetla. Potom som musela odletieť, aby som zachránila
istého chlapca pred lesným požiarom, až na to, že namiesto
neho som zachránila svojho frajera. Napokon sa však ukázalo, že chlapec,
ktorého som mala pôvodne zachrániť, to vôbec nepotreboval, pretože
je tiež sčasti anjel.
Z nejakého dôvodu mám pocit, že po mojej prvej návšteve u terapeuta
by som skončila v zvieracej kazajke a hneď by ma zavreli na psychiatriu.
„Si v poriadku?“ opýta sa Tucker potichu.
Nepovedala som mu o pekle. Ani o Čiernom krídle. Mama totiž
tvrdí, že keď viete o Čiernych krídlach, zvyšuje sa pravdepodobnosť, že
upútate ich pozornosť, nech to už funguje ako chce.
Zatajila som mu veľa vecí.
„Nič mi nie je. Som len...“ Čo? Čo som? Zúfalo zmätená? Totálne
vynervovaná? Naveky zatratená?
Napokon vyjachcem: „Uzimená.“
Objíme ma a začne mi šúchať ramená, aby ma zahrial. Na okamih
mu na tvári zbadám ten znepokojený a mierne urazený výraz, ktorý
nahodí vždy, keď vie, že mu nehovorím celú pravdu, no natiahnem sa
a vtisnem mu ďalší bozk, tentoraz na kútik pier.
„Nikdy sa už znova nerozchádzajme, dobre?“ podotknem. „Myslím,
že by som to nezvládla.“
Oči mu zmäknú. „Dohodnuté. Už žiadny rozchod. Tak poď,“ povie,
vezme ma za ruku a odvedie ma späť na kraj spálenej čistiny, kde
mám zaparkované auto. Otvorí mi dvere, potom prebehne na druhú
stranu a sadne si na miesto spolujazdca. Nahodí široký úsmev. „Tak už
odtiaľto vypadnime do hája.“
Som rada, že sa rozhodol pre háj.
Pekla som už mala naozaj dosť.
Tohto roku sedí v prvý školský deň v striebornom Priuse na parkovisku
Jacksonskej strednej úplne iné dievča. V prvom rade, je blondína. Dlhé
a kučeravé zlaté vlasy s jemným nádychom červenej má pevne stiahnuté
do chvosta na zátylku a na hlavu si nasadila sivý klobúk, dúfajúc,
že sa tento módny doplnok ostatným zapáči a odpúta pozornosť
od jej vlasov. Tvár má ošľahanú slnkom – nedá sa to nazvať práve opálením,
no v každom prípade získala zdravú farbu. Ale nie sú to vlasy či
pokožka, ktoré mi pri pohľade do spätného zrkadla vôbec nepripadajú
ako moje. Sú to oči. V tých veľkých modro-sivých očiach sa ukrýva
čosi úplne nové – poznanie dobra a zla. Vyzerám staršie. Múdrejšie.
Dúfam, že taká naozaj som.
Vystúpim z auta. Obloha je sivá. Ešte stále prší. Je chladno. Nemôžem
si pomôcť, pohľadom skúmam oblaky a vo svojom vedomí hľadám
akýkoľvek náznak smútku, ktorý by mohol znamenať, že tu kdesi
číha zlý anjel, hoci mama tvrdila, že je nepravdepodobné, aby po
nás Samjeeza hneď šiel. Zranila som ho a Čiernym krídlam očividne
chvíľu trvá, kým sa uzdravia. Súvisí to s tým, ako plynie čas v pekle.
Deň trvá tisíc rokov a tisíc rokov ubehne za deň či niečo také. Nesnažím
sa predstierať, žeby som tomu rozumela. Som však rada, že nemusíme
utekať z Jacksonu a zanechať tu celý náš doterajší život. Teda
aspoň zatiaľ.
Keďže necítim prítomnosť padlého anjela, poobzerám sa po parkovisku,
dúfajúc, že zazriem Tuckera, ale ešte tu nie je. Nezostáva mi
nič iné, ako zamieriť dnu. Poslednýkrát si napravím klobúk a vykročím
k dverám.
Čaká ma posledný ročník.
„Clara!“ ozve sa známy hlas skôr, než stihnem urobiť čo i len tri kroky.
„Počkaj.“
Keď sa otočím, zbadám Christiana Prescotta, ktorý práve vylieza zo
svojho úplne nového pikapu. Je obrovský, čierny, so žiarivými striebornými
puklicami a vzadu svieti nápis MAXIMUM DUTY. Jeho staré
auto, strieborný Avalanche, ktorý som neustále vídavala vo vízii, takisto
zhorel v lese. V ten deň autám veľmi neprialo šťastie.
Počkám, kým ma dobehne. Už len pri pohľade naňho sa cítim čudne
a nervózne, akoby som strácala pevnú pôdu pod nohami. Naposledy
som ho videla pred piatimi dňami v noci, keď sme obaja stáli na
prednej verande nášho domu, premočení od dažďa a ušpinení od sadze,
a snažili sme sa nazbierať odvahu na to, aby sme vošli dnu. Mali
sme spoločne prebrať kopu vecí, no nikdy sme sa k tomu nedostali.
Priznávam však, že to nie je Christianova chyba. Prvých pár dní mi volal.
A nie raz. Ale zakaždým, keď som na mobile zbadala svietiť jeho
meno, stuhla som asi ako ten povestný jeleň v svetle refl ektora, a nezdvihla
mu. Keď som sa na to konečne odhodlala, zdalo sa, že ani jeden
z nás nevie, čo povedať. Napokon to vyústilo len do konverzácie typu:
„Takže ty si vôbec nepotreboval, aby som ťa zachránila.“ „Nie. A ty si
tiež nepotrebovala moju pomoc.“ A potom sme sa trápne smiali, akoby
bola celá tá vec s poslaním iba nejakým žartom. Následne sme obaja
stíchli. Koniec koncov, čo sa dá na to povedať? Prepáč mi, pokašľala
som to, zdá sa, že som zbabrala tvoju nebeskú úlohu? Moja vina?
„Ahoj,“ pozdraví ma, lapajúc po dychu.
„Čau.“
„Pekný klobúk,“ povie, no oči mu hneď skĺznu na moje vlasy, akoby
ho každý pohľad na ich terajšiu farbu utvrdil v tom, že som dievča
z jeho vízie.
„Vďaka,“ podarí sa mi vyjachtať. „Snažím sa byť inkognito.“
Zamračí sa. „Inkognito?“
„Veď vieš. Zakryť tie vlasy.“
„Aha.“ Zdvihne ruku, akoby sa chystal dotknúť neposlušného pramienka,
ktorý sa mi už uvoľnil z chvosta, no namiesto toho ju zatne
v päsť a spustí dole. „Prečo si ich znova nenafarbíš?“
„Už som to skúšala.“ O krok cúvnem a dám si prameň za ucho. „Žiadna
farba mi už nechce chytať. Nepýtaj sa prečo.“
„To je ale záhada,“ poznamená a kútik úst pritom nadvihne do mierneho
úsmevu, pri ktorom by mi ešte pred rokom poskočilo srdce. Je sexi.
A je si toho vedomý. Som očarená. Vie to, ale napriek tomu sa naďalej
veselo usmieva. Rozčuľuje ma to. Pokúšam sa nemyslieť na sen, ktorý sa
mi tento týždeň neustále vracia, ani na to, že mám pocit, akoby v ňom
bol Christian tým jediným, kto ma drží ako-tak pri rozume. Snažím sa
vytesniť z mysle slová patríme k sebe, ktoré sa mi počas vízie neustále preháňali
hlavou.
Nechcem patriť ku Christianovi Prescottovi.
Vtom mu pohasne úsmev a oči znova zvážnejú. Vyzerá, akoby mi
chcel čosi povedať.
„Uvidíme sa teda neskôr,“ ozvem sa možno až príliš veselo a vykročím
k budove.
„Clara...“ Pustí sa za mnou. „Hej, počkaj. Myslel som, že by sme si
mohli na obede sadnúť k sebe...“
Zastanem a zadívam sa naňho.
„Alebo nie,“ povie s tým svojím typickým smiechom, ktorý pripomína
skôr hlasný výdych. Srdce mi začne tĺcť ako opreteky. Už nemám
záujem o Christiana, no vyzerá to tak, že moje srdce tento odkaz nedostalo.
Doriti. Doriti. Doriti.
Niektoré veci sa menia. No zdá sa, že niektoré nie.
Všetci si všimnú moje vlasy. Ako inak. Dúfala som, že okolo toho nebude
žiaden hurhaj, nanajvýš si o tom bude ktosi chvíľu šepkať a zopár
dní budem terčom klebiet, no onedlho to pominie. Ale len dve minúty
po začatí francúzštiny, ktorú mám dnes v rozvrhu ako prvú, ma učiteľka
prinúti sňať si klobúk. To, čo potom nasleduje, pripomína nukleárny
výbuch. „Aké pekné, aké pekné,“ opakuje dookola pani Colbertová
a vyzerá pritom, akoby ku mne chcela každú chvíľu prikročiť a pohladkať
ma po hlave. Vyrukujem s historkou, ktorú sme si s mamou vymysleli
už dávnejšie – že mama našla toto leto v Kalifornii úžasnú farbu
a zaplatila za ňu nejakú astronomickú sumu, aby ma zmenila z oranžového
strašidla na jahodovú krásku. Vyrozprávať celú túto príhodu dokonalou
francúzštinou a predstierať pritom, že tento jazyk neovládam
veľmi dobre, je obzvlášť vtipnou príhodou tohto rána. Už pred deviatou
mám sto chutí pobrať sa domov. Potom vkĺznem do triedy, kde
mám matematiku a keď zazvoní, celé fi asko akoby sa opakovalo odznova.
Ach, tie vlasy, tie vlasy, aké pekné. Následne sa to isté odohrá i na hodine
výtvarnej výchovy, ako keby ma všetci spolužiaci mohli rovno začať
kresliť spolu s mojím úžasným účesom.
