✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup

Moja cesta od rakoviny a klinickej smrti až po úplné vyliečenie

Anita Moorjani štyri roky trpela rakovinou, až jej 2. februára 2006 orgány v zoslabnutom tele vypovedali službu a podľa lekárov bola klinicky mŕtva. Na celých dvadsaťštyri hodín sa ocitla na druhom brehu. Tam pochopila príčiny vzniku svojej choroby, hlbší zmysel svojho bytia, aj to, ako funguje jeho prepojenie so životom po smrti. Mala možnosť rozhodnúť sa, či zostane, alebo sa vráti späť. Rozhodla sa vrátiť a 9. marca 2006, päť týždňov po prijatí do nemocnice, kde zažila klinickú smrť, ju prepustili domov. Bola úplne vyliečená, po rakovine s metastázami v kostnej dreni a všetkých orgánoch nebolo ani stopy. Lekári to považovali za nemožné. Opakovanými vyšetreniami sa snažili dokázať, že majú pravdu, ale Anita je dodnes zdravá, cestuje po svete a prednáša.

Držíte v rukách neuveriteľne silný a inšpiratívny skutočný príbeh, v ktorom vám autorka rozpovie, ako prežila svoje detstvo, začala profesionálnu kariéru, zamilovala sa, vydala, ochorela na nevyliečiteľnú chorobu a prežila svoju smrť, vďaka čomu pochopila život a zmysel našej existencie na tejto planéte. Jej fenomenálne vyliečenie stále fascinuje odborníkov aj laikov. Anita však vraví, že je prirodzeným vyústením jej poznania, o ktoré sa s čitateľmi na celom svete podelila v tejto knihe.

Ukážka textu z knihy

Neobvyklé detstvo

India je krásna krajina, no nebolo mi súdené, aby som v nej žila. Moji
rodičia sú síce Indovia pochádzajúci z Hyderabadu, ale ja som sa narodila
v nádhernej singapurskej krajine.
Môj dedko z otcovej strany bol obchodník s textilom, ktorý vlastnil rodinný
podnik na Srí Lanke a dovážal a vyvážal európsky, indický a čínsky
textil do celého sveta. Pre povahu našej spoločnosti bol môj otec nútený
cestovať po svete a až neskôr sa mohol usadiť v Hongkongu, ktorý bol
v tom čase britskou kolóniou. Vtedy som mala len dva roky.
Vďaka svojim koreňom som patrila do troch kultúr a jazykov zároveň.
Hongkong, energická metropola kypiaca životom, je mesto, ktoré obývajú
predovšetkým Číňania, preto som sa u miestnych obyvateľov najprv naučila
rozprávať kantónskou čínštinou. Rodičia poslali mňa a môjho brata
Anoopa do britskej školy, kde nás učili v angličtine. Takmer všetci moji
spolužiaci boli britskí vysťahovalci. Doma však rodičia hovorili našou
rodnou sindhčinou a žili hinduistickým spôsobom života.
Môj otec bol vysoký, pekný muž, ktorý v rodine vzbudzoval rešpekt.
Aj keď viem, že nás ľúbil, bol na nás dosť prísny a vyžadoval, aby sme sa
podriaďovali jeho pravidlám. Bála som sa ho a ako dieťa som mu nikdy
neoponovala. Moja mama sa ku mne a bratovi správa, naopak, vždy veľmi
milo a ja som sa jej nikdy nebála zdôveriť so svojimi pocitmi.
Anoopa som úplne zbožňovala a celý život sme si veľmi blízki, aj keď
je odo mňa o päť rokov starší. Pre dieťa je to podstatný vekový rozdiel,
preto sme sa len málokedy hrávali spolu, no nikdy sme sa nehádali. Namiesto
toho som k nemu vzhliadala a on ma vždy ochraňoval. Keď bol
nablízku, cítila som sa veľmi bezpečne a vedela som, že s ním môžem
hovoriť o všetkom. Jeho mužský vplyv na môj život bol vždy silnejší než
ten otcov.
Ako tradicionalistickí hindovia mali moji rodičia dohodnutý sobáš
a dúfali, že pre mňa a Anoopa nájdu tiež primeraného partnera, keď vyrastieme.
Podľa tradície sa od ženy očakávalo, že bude podriadená svojmu
manželovi a ostatným mužom v domácnosti.
Takáto nerovnosť pohlaví je v mojej kultúre bežná. Ako dieťa som však
tieto hodnoty nespochybňovala a považovala som za samozrejmé, že
takto majú veci fungovať. Prvý nepríjemný zážitok s touto nerovnosťou
som mala vo veku šiestich rokov, keď som si vypočula rozhovor medzi
jednou ženou a mojou mamou.
„Boli ste sklamaní, keď ste po narodení vášho druhého dieťaťa zistili,
že je to dievča?“ opýtala sa tá žena v našom indickou dialekte. Kým som
čakala na odpoveď, cítila som, ako vo mne rastie napätie.
„Nie, samozrejme, že nie. Ľúbim svoju dcéru!“ odvetila mama na moju
veľkú úľavu.
„Lenže dievčatá sú problém, hlavne keď vyrastú,“ reagovala žena. „Pri
dievčatách si musíš dať dobrý pozor, aby neboli skazené, inak nedostanú
dobrého manžela. A veno, ktoré potrebuješ na vydanie dcéry, je z roka na
rok vyššie!“
„Budúcnosť nemôžeš predvídať. Každé dieťa, či to je dievča, alebo
chlapec, si so sebou nesie svoj vlastný osud,“ znela múdra odpoveď mojej
mamy.
„Nuž, ja som šťastná, že mám dvoch synov!“ povedala žena s hrdosťou
v hlase.
Dokonca aj moja mladá myseľ postrehla určitý triumf, ktorý žena cítila,
keď to povedala.
Neskôr, keď som bola s mamou sama, som sa jej opýtala: „Mami, je
pravda, že dievčatá sú problém?“
„Nie, samozrejme, že nie, moja drahá beta,“ odvetila (beta je v našom
dialekte láskyplný výraz pre „moje dieťa“).
Mama si ma k sebe privinula a objala ma. Pamätám si, že v tej chvíli
som si pomyslela: Nikdy nechcem byť problémom pre svojich rodičov len
preto, lebo som dievča. Nikdy si nesmú priať, aby som sa im bola narodila
ako chlapec.

Naším prvým domovom v Hongkongu bol byt v deväťposchodovej budove
v Happy Valley, z ktorého bol výhľad na dostihovú dráhu. Trávila
som celé hodiny tým, že som cez okno pozorovala džokejov v pestrofarebných
džokejských dresoch, ako sa pripravujú na víkendové preteky.
Popred našu budovu viedla električková trať a keď som hľadela z okna
nášho bytu na siedmom poschodí, električky sa niekedy s rachotom prehnali
popod mňa a vyrušili ma v mojom snívaní.
Väčšinou som ráno vstala z postele a zacítila som dôverne známu vôňu
santalového dreva a kadidla s prímesou ruže. Vždy som tú vôňu milovala,
pretože vo mne vyvolávala pokoj a vyrovnanosť. Zvyčajne som stretla
mamu oblečenú v jednej z jej pestrofarebných salwaar kameez (tradičné
indické oblečenie), vyrobenej hlavne z kvalitného indického hodvábu alebo
francúzskeho šifónu, ako vchádza do našej domácej svätyne. Každé
ráno moji rodičia meditovali, modlili sa a spievali mantry v našej kaplnke
pred podobizňami Krišnu, Lakšmu, Šivu, Hanumana a Ganeša. Robili
to preto, aby posilnili svoje vedomie vnútornej sily pred každým dňom,
ktorému čelili. Moji rodičia sa držali posvätného písma obsiahnutého
v hindskej véde a tiež učenia guru Nanaka a jeho posvätnej knihy Guru
Granth Sahib.
Často som sedávala pred svätyňou a sústredene sledovala svojich rodičov,
keď zapaľovali kadidlo a krúžili ním pred soškami a obrazmi rozmanitých
bohov a bohýň, zatiaľ čo spievali puja (hinduistickú motlitbu),
a snažila som sa ich napodobňovať.
Neskôr som sledovala našu čínsku pomocníčku v domácnosti Ah Fong
pri práci a rozprávala som sa s ňou v kantónskej čínštine. Jej drobné telo,
oblečené v čiernobielom samfoo (tradičné čínske oblečenie), sa pri jej cupotaní
po dome pohybovalo rýchlo a svižne. S Ah Fong ma spájalo silné
puto. Bola s nami od mojich dvoch rokov a už som si ani nevedela spomenúť
na obdobie, keď nebola členom našej rodiny.

Počas bežného pracovného dňa som potom svojich rodičov vídala
až večer. Ah Fong ma vyzdvihla zo školy a keď sme prišli domov a naobedovali
sa, často ma brávala na trh nakúpiť čerstvé jedlo a potreby pre
domácnosť. Cestovali sme električkou a ja som si tieto cesty s ňou veľmi
obľúbila.
Naskakovali sme do električky, ktorá stávala na ulici priamo pred naším
blokom. Bolo to pre mňa dobrodružstvo. Kým sme cestovali po preplnených
a úzkych uliciach Hongkongu, vždy som hľadievala cez okno. Šli
sme cez Happy Valley, Causeway Bay a Wan Chai a potom sme vystúpili
pri tržnici. Ah Fong vždy pevne zvierala moju drobnú ruku. S radosťou
som nasávala všetky výjavy, vône a zvuky svojho okolia. Rodičia ma nikdy
nebrávali na také exotické miesta! Cestovali len autom a nakupovali v obchodných
domoch, čo bolo v porovnaní s týmto kaleidoskopom farieb
a pocitov podľa mňa prázdne.
Na tržnici sa predávalo všetko od čerstvých potravín a potrieb pre domácnosť
po bižutériu a rôzne čačky. Predavači nahlas ospevovali svoje výrobky
a stánky neboli rozmiestnené podľa žiadneho zrejmého poriadku.
Obchodíky so zeleninou stáli medzi stánkami, kde predávali topánky,
kvety, hrnce a panvice, lacné umelohmotné hračky, širokú škálu čerstvého
ovocia, šperky, balóny, čerstvé ryby, mäso, ponožky a pančuchy, pestrofarebné
obrúsky a uteráky, obrusy a tak ďalej, pričom väčšinou sa produkty
obchodníkov ťahali až na ulicu. Bola som z toho uchvátená celé hodiny.
„Ah Fong, Ah Fong! Pozri na toto! Čo robí ten človek s tým hadom?“
vykríkla som nadšene svojou plynulou kantónčinou.
„To je predavač hadov. Chystá sa hada zviazať a tá rodina si ho vezme
domov a urobí si z neho hadiu polievku,“ odvetila Ah Fong.
So široko otvorenými očami som v úžase sledovala, ako sa had zvíja
v skúsených rukách obchodníka a snaží sa prebojovať si cestu na slobodu,
ale bezúspešne. Pozorovala som, ako hada zručne omotal bambusovými
pásikmi a zavrel ho do drôtenej klietky, a to úbohé stvorenie vo mne vzbudzovalo
súcit.
V každom p r í pade som však nákupy na tržnici s Ah Fong zbožňovala.
Tieto malé výlety sa pre mňa stali dobrodružnými výpravami!
Aj po mnohých rokoch života s nami Ah Fong stále klopila oči a vyhýbala
sa priamemu pohľadu do očí mojej mamy alebo otca, keď vstúpili do
miestnosti. Ako každé zvedavé dieťa som ju zaplavovala otázkami o všetkom
možnom, jej správanie nevynímajúc. V mysli som sa vždy snažila
zladiť kultúrne rozdiely medzi Ah Fong a mojimi rodičmi.
„Prečo to robíš?“ pýtala som sa jej ako šesťročná.
„Prečo robím čo?“ odvetila Ah Fong.
„Prečo sa pozeráš na zem, keď sú moji rodičia pri tebe?“ opýtala som
sa v kantónčine.
„Aby som im prejavila rešpekt,“ vysvetľovala.
„Prečo?“
„Tvoji rodičia sú mojimi zamestnávateľmi. Chcem im ukázať, že ich
rešpektujem a uvedomujem si, že sú moji nadriadení.“
„Sú tvoji nadriadení?“ Touto informáciou som bola ohromená.
„Áno, lebo mi dávajú prácu.“
„Som ja tvoja nadriadená?“ opýtala som sa.
Ah Fong sa dobromyseľne zasmiala, lebo bola zvyknutá na moju neustále
zvedavú myseľ.
„Nie, ty mi nedávaš prácu. Ja som tu na to, aby som na teba
dohliadala.“
„Ach, tak dobre,“ povzdychla som si, keď som brala do rúk svoju novú
bábiku.
Rada som sa hrala aj s jej dcérou Ah Mo Yee. Keď som mala asi päť rokov,
Ah Mo Yee k nám začala chodiť na víkendy, aby trávila čas so svojou
mamou. Bola odo mňa len o rok staršia a keďže som hovorila plynulou
kantónčinou, spriatelili sme sa. Mala som veľmi rada jej spoločnosť. Hrali
sme sa s mojimi hračkami a chodievali sme spolu aj do neďalekého parku.
Moji rodičia boli šťastní, že sa mám cez víkendy s kým hrať.
V nedeľu mala Ah Fong voľno, a tak brávala Ah Mo Yee na obed a potom
svoju dcéru odprevadila k svojim vlastným rodičom, kde Ah Mo Yee
žila cez týždeň (aj keď som o tom vtedy neuvažovala, keď sa dnes pozriem
späť, uvedomujem si, že Ah Fong nemala manžela a vychovávala Ah Mo
Yee s pomocou svojej rodiny). Keď som nešla von s rodičmi, brávala ma
Ah Fong so sebou a tieto výlety som si veľmi užívala.
Ako obyčajne sme všade cestovali električkou. Najprv sme sa vždy najedli
v stánku s čínskym jedlom. Tieto miesta, zvané v kantónčine dai
pa dong, bývali vonku na ulici, a tak sme jedávali na drevených laviciach,
sŕkali z misiek horúce cestoviny a hrýzli knedle v polievke, zatiaľ čo okolo
nás hučala mestská premávka. Po jedle nás Ah Fong vzala do domu, kde
žila Ah Mo Yee so svojimi starými rodičmi. Bol to skromný, sparťansky
zariadený podkrovný byt v čínskom štýle, nachádzajúci sa v nízkej budove
v podkroví. Chodievala som po tom tmavom, kameňmi vykladanom byte
a moja zvedavá duša chcela preskúmať každé jeho zákutie, zatiaľ čo Ah
Fong chlípala čaj so svojimi rodičmi. Popíjali čaj z malých šálok s pestrofarebnými
glazúrami zobrazujúcimi zvieratá z čínskeho zverokruhu, ako
napríklad draky alebo tigre, a ja som pila zo skleneného pohára džús alebo
sladký čaj.
Nikdy ma tie návštevy neprestali baviť a aj keď sa mi niekedy nechcelo
komunikovať, rada som sa pozerala z veľkých klenutých okien na ulicu
podo mnou, kde predavači sušených morských plodov vykladali na slamené
rohože čerstvé lastúry a ryby, aby obschli na horúcom popoludňajšom
slnku.

Mo j e detstvo bolo teda zmesou Východu a Západu. Keďže Hongkong
bol britskou kolóniou obývanou predovšetkým Číňanmi, Vianoce a Veľká
noc sa oslavovali s rovnakým nadšením ako tradičné čínske festivaly
Hladný duch a jesenné Mesačné festivaly.
Ah Fong a Ah Mo Yee mi rozprávali o čínskych tradíciách a viere a vysvetľovali
mi zmysel ich festivalov. Bola som veľmi rada, že Ah Mo Yee
s nami trávila všetky svoje prázdniny. Napríklad festival Hladný duch sa
konal štrnásty večer v siedmom mesiaci lunárneho kalendára. V ten deň
sa rodiny modlili za ukončenie utrpenia svojich zosnulých príbuzných
a vzdávali obete svojim mŕtvym predkom.
Annop a ja sme sledovali Ah Fong a Ah Mo Yee spolu s Ah Chun, našou
kuchárkou, ako vzdávajú obete svojim zosnulým príbuzným tak, že pálili
podobizne vybraných vecí vyrobených z papiera. Zapálili oheň vo veľkej
urne v zadnej časti nášho domu na úpätí schodiska za kuchyňou a nechali
podobizne z papiera zhorieť. Portréty znázorňovali autá, domy a dokonca
aj nepravé peniaze. Očakávali, že ich predkovia dostávajú tieto dary na
druhom svete.
„Ah Fong, dostane tvoj dedko skutočne dom v nebi, keď spáliš ten papierový
domček?“ opýtala som sa zvedavo.
„Áno, Anita. Moji starí rodičia odo mňa očakávajú, že na nich budem aj
naďalej pamätať a podporovať ich aj v posmrtnom živote. Všetci musíme
rešpektovať svojich predkov,“ povedala mi.
Ah Fong, Ah Chun a Ah Mo Yee si potom sadli za svoj stôl v zadnej
časti kuchyne k jedlu, ktoré Ah Chun pripravovala väčšiu časť dňa, pričom
jedno miesto pri stole bolo vyhradené pre zosnulých príbuzných,
ktorí sa tak mohli na slávnosti zúčastniť. Pre zosnulých bolo na vyhradenom
mieste prichystané jedlo. Často som s nimi pri tejto večeri sedávala
a úprimne som sa znepokojovala tým, či bude toho jedla na mieste pre
zosnulých dosť!
Jednou z mojich najobľúbenejších udalostí v roku bol jesenný Mesačný
festival. Vtedy som si mohla vybrať nádherný farebný papierový lampáš
z nespočetného množstva lampášov, ktoré viseli vo výkladoch mnohých
miestnych obchodov. Lampáše predávali vo všetkých možných veľkostiach
a tvaroch, okrem iného aj v tvare zvierat z čínskeho zverokruhu.
Vždy sa mi najviac páčil tvar zajaca! Ah Fong nechávala mňa aj Ah Mo Yee
vybrať si spolu svoje lampáše z obchodov, ktoré stáli za tržnicou.
V určitých aspektoch sa tento festival veľmi podobá na americký sviatok
vďakyvzdania a je oslavou mesiaca najväčších žatiev. Oslava v sebe
zahŕňa jedenie a rozdávanie mesačných koláčov, ktorých je veľa druhov.
Potom sme doma zapálili sviečky v krásnych a pestrofarebných papierových
lampášoch a vzali ich von. Spoločne s ďalšími deťmi v našej oblasti
sme s Ah Mo Yee vyvesili lampáše pred naše domovy a na stromy a ploty.
V túto noc nám dovolili ostať vonku dlhšie než obyčajne a hrať sa za svetla
lampášov a mesiaca, ktorý je v tomto období najplnší a najjasnejší za celý
rok.
Moja rodina oslavovala aj všetky indické slávnosti vrátane hinduistického
festivalu svetiel Diwali s veľkým oduševnením. Na túto príležitosť
sme si vždy obliekli nový odev a pre mňa to bolo veľmi vzrušujúce. Dokonca
aj v tom mladom veku sa mi veľmi páčila myšlienka nakupovania
nového oblečenia na festival! Moja mama obyčajne brávala môjho brata
a mňa do Lane Crawford, v tom čase najväčšieho obchodného centra
v hongkonskej obchodnej štvrti.
Behávali sme hore-dolu po detskom oddelení, ja som s nadšením vyberala
šaty a môj brat tričká a nohavice. Mama mi pomáhala s výberom.
Na túto udalosť sme hľadali veľmi pestrofarebné oblečenie, aby sme ladili
s povahou slávnosti.
V ten dlhoočakávaný večer sa celá moja rodina obliekla do nových odevov,
mama obyčajne do nového pestrofarebného sárí a ozdobila sa všetkými
svojimi šperkmi, otec do kurta patloon, tradičnej indickej košele a nohavíc,
môj brat mal nohavice a košeľu podľa vlastného výberu a ja som si
obliekla svoje nové šaty.
Keď sme sa obliekli, šli sme do hinduistického chrámu v Happy Valley
medzi ďalších z našej indickej komunity a spievali sme bhajans, hinduistické
posvätné piesne. Naše hlasy, spestrené zvonkohrou, sa odrážali od
vysokého klenutého stropu chrámu a rezonovali vo večernom vzduchu.
Pamätám si, že som mala pocit, akoby sa zvuk chrámových zvonov šíril
celou mojou bytosťou a dotýkal sa hlboko ukrytej časti mojej duše. Počas
každého hinduistického festivalového dňa chrámové nádvorie ožilo farbami,
hudbou, tancom a vôňou korenistého indického vegetariánskeho
jedla, ktoré sa miesilo so sladkastou vôňou kadidla. Ako som len tú atmosféru
milovala!
„Mami, idem dopredu za mahrajom (indický duchovný), aby mi dal
značku na čelo!“ zavolala som na mamu vzrušene v sindhčine, keď sa moje
drobné telo pretláčalo pestrofarebným davom.
Rumelková značka, ktorú mahraj nanáša ľuďom na čelo, symbolizuje
otvorenie tretieho oka a ja som si nikdy, keď som šla do chrámu, nezabudla
dať pomazať čelo.
Keďže mám hinduistické korene, vyrástla som vo viere v karmu a prevteľovanie.
Na týchto presvedčeniach je založená väčšina východných
náboženstiev. Je to viera, že zmyslom života je pozdvihnúť svoje vedomie
a duchovnú stránku počas každého cyklu narodenia a smrti, až kým
človek nedosiahne osvietenie. V tomto bode prelomíme cyklus narodenia
a smrti a už sa nepotrebujeme prevteľovať do tela z mäsa a kostí. Takéto
rozpoloženie sa volá nirvána.
Keď som na to myslela, niekedy ma z toho zachvacovala úzkosť, preto
som si dávala dobrý pozor na to, aby som neurobila nič, čo by v mojom
budúcom živote mohlo spôsobiť negatívnu karmu. Už ako malé dievča
som si v hlave často preberala, čo by mohlo vytvoriť dobrú a čo zlú karmu,
a snažila som sa podľa meradla svojich kultúrnych presvedčení čo najviac
zdokonaliť.
Moje hinduistické náboženstvo učilo aj to, že meditácia a spievanie posvätných
piesní sú dvomi z mnohých metód, ktoré sa bežne používajú na
vyčistenie mysle od nečistých myšlienok a na to, aby nám pomohli v našej
ceste za osvietením. Meditácia nám pomáha uvedomiť si, že sme omnoho
viac, než len fyzické bytosti. Takže keď som vyrástla, už som si uvedomovala,
že sme viac než telo z mäsa a kostí.