Kathy Reichsová je producentkou úspešného seriálu Bones (Kosti) televíznej stanice FOX, inšpirovaného jej knižnými príbehmi i reálnymi skúsenosťami. Seriál Kosti je jedným z najobľúbenejších u nás vysielaných seriálov televízie JOJ. Koncom októbra príde autorka aj na Slovensko a budete mať možnosť stretnúť sa s ňou na autogramiáde v kníhkupectve.
O čom je Osudná cesta? V horách v Severnej Karolíne havarovalo lietadlo. Forenzná antropologička doktorka Temperence Brennanová prichádza na miesto nešťastia medzi prvými. Keď v blízkosti lietadla objaví zohavenú dolnú končatinu, čo nepatrí nikomu z mŕtvych pasažierov, začína sa náročné vyšetrovanie, ktoré od začiatku prináša oveľa viac otázok ako odpovedí. Doktorka je totiž presvedčená, že okolité lesy ukrývajú aj zvyšok záhadného tela, a rozbieha vlastné pátranie.
Ukážka textu z knihy
Nasledujúce ráno som sa zobudila o ôsmej, nakŕmila Boyda
a predávkovala sa ďalšími Rubinými vrchárskymi raňajkami.
Moja hostiteľka si psa nesmierne obľúbila a dnešné
citáty z Písma velebili ryby vo vodách, vtáctvo vo vzduchu
a všetko živé, čo sa plazí po zemi. Rada by som vedela,
či sa Boyd zaraďuje medzi plazy, ale tú otázku som si
radšej nechala pre seba.
Ryan sa zjavil, až keď som odchádzala z jedálne. Buď
vstal ešte predo mnou a už sa stihol naládovať, alebo sa
dnes teplé lievance, slaninu a ovsenú kašu rozhodol vynechať.
Včera večer sme sa vrátili od Indiána Joa okolo jedenástej
a on si, pochopiteľne, neodpustil zvyčajné pozvanie.
Rozlúčila som sa s ním na prednej verande a nechala
ho hojdať sa bezo mňa.
Kráčala som po schodoch k Magnólii, keď mi zazvonil
telefón. Bola to Primrose, volala z provizórnej márnice.
„Vy asi vstávate so sliepkami.“
„Bola si už vonku, dušička?“
„Ešte nie.“
„Je tam nádherné ráno.“
„Dostali ste ten fax?“
„Samozrejme. Preštudovala som si postupy, diagramy
a tabuľky a urobila podľa nich všetky merania.“
„Ste úžasná, Primrose!“
Posledné schody som už brala po dvoch, vletela som do
svojej izby a otvorila zložku číslo 387. Zapísala som si nové
čísla a potom sme porovnali Primrosine údaje s tými, čo
som zozbierala sama.
„Všetky vaše merania sa na milimeter zhodujú s mojimi,“
skonštatovala som. „Ste fakt dobrá.“
„A čo si si myslela?“
S pocitom zadosťučinenia, že sme v meraní nezistili nijaké
odchýlky, som sa jej poďakovala a spýtala sa, kedy by
som sa mohla zastaviť po kópiu tej kapitoly. Navrhla, že
sa stretneme o dvadsať minút pri vstupe na parkovisko.
V márnici som podľa nej, bohužiaľ, stále nežiaduca osoba.
Primrose ma už asi vyzerala, lebo len čo som odbočila
z hlavnej cesty, vyšla zo zadného vchodu do márnice a vykročila
cez parkovisko, v jednej ruke paličku, v druhej igelitku
zo samoobsluhy.
Medzitým pristúpil ku mne strážnik, prečítal si moju poznávaciu
značku a skontroloval ju s údajmi na svojom zozname.
Potom odmietavo zavrtel hlavou, zdvihnutou rukou
ma zastavil a druhou mi naznačil, aby som vycúvala.
Primrose podišla k nemu a čosi mu povedala.
Strážnik naďalej nesúhlasne gestikuloval a krútil hlavou.
Primrose sa naklonila tesne k nemu a znova sa mu prihovorila
ako stará černoška, čo prehovára do duše mladému
černochovi. Strážnik zagúľal očami, potom si skrížil ruky
na prsiach a díval sa za Primrose, ktorá ďalej kráčala k môjmu
autu ako päťhviezdičkový generál v kanadách, maskáčoch
a s babkovským uzlom na hlave.
Opierajúc sa o palicu, podala mi igelitku cez okno. Tvár
jej na okamih zvážnela, potom jej oči rozžiaril úsmev a povzbudzujúco
ma potľapkala po pleci. „Tie štrapácie si nevšímaj,
Tempe. Nič si neurobila a čoskoro na to prídu.“
„Ďakujem, Primrose. Máte pravdu, ale je to ťažké.“
„Jasné, že je. Ale ja sa stále za teba modlím.“
Jej hlas bol utišujúci ako Brandenburský koncert.
„Jednoducho zatiaľ ži tak, ako keby každý deň bol tvoj
posledný. A daj si na tom kurevsky záležať.“
S tými slovami sa zvrtla a zamierila späť k márnici.
Len zriedkakedy som počula Primrose Hobbsovú nadávať.
Keď som sa vrátila do svojej izby v penzióne, vytiahla som
kópiu kapitoly, nalistovala tabuľku IV, zaniesla odmerané
hodnoty a urobila výpočty.
Chodidlo patrilo americkému Indiánovi.
Prepočítala som to znovu, tentoraz pomocou druhého
vzorca.
Hoci sa výsledok priblížil k rozpätiu pre Afroameričanov,
chodidlo naďalej spĺňalo parametre pôvodných obyvateľov
Ameriky.
George Adair bol beloch, Jeremiah Mitchell černoch.
Nezvestného rybára a muža, čo si požičal susedovu sekeru,
môžem teda pustiť z hlavy.
Majiteľom môjho chodidla bol pravdepodobne Daniel
Wahnetah. Ak sa medzičasom už sám nevrátil do rezervácie.
Pozrela som na hodinky. Trištvrte na jedenásť. Dosť neskoro.
Šerifku som na stanici nezastihla. Nie. Domov jej volať
nebudú. Nie. Číslo jej pageru mi nepovedia. Je to súrne?
Len čo sa ukáže, povedia jej, že som volala.
Dočerta. Prečo ešte nemám číslo Crowovej pageru?
Ďalšie dve hodiny som sa venovala nepodstatným činnostiam,
čo mi spontánne prichádzali na um, ani nie tak
preto, aby som tým dosiahla nejaký cieľ, ako skôr preto,
aby som sa zbavila napätia. Behavioristi tomu hovoria presmerovanie.
Po chvíľke prania, kde hlavnú úlohu zohrali moje nohavičky
a umývadlo v kúpeľni, som si roztriedila a upratala
obsah aktovky, vymazala nepotrebné súbory z notebooku,
urobila bilanciu doterajších výdavkov a upravila
Rubinu zbierku sklených zvieratiek. Potom som zatelefonovala
dcére, sestre a svojmu odlúčenému manželovi.
Pete nedvíhal. Usúdila som, že je ešte stále v Indiane.
Ani Katy sa neozývala, v jej prípade mi však nenapadlo nijaké
vysvetlenie. Harry som mala na uchu štyridsať minút.
Dozvedela som sa, že odchádza zo zamestnania, že ju bolia
zuby a že chodí s nejakým Alvinom z Dentonu. Alebo
Dentonom z Alvinu?
Práve som skúšala jednotlivé melódie vyzváňania na svojom
mobilnom telefóne, keď ku mne z dvora doľahlo čudné
vytie, akoby tam kvílil vlkolak z filmu Bélu Lugosiho. Pozrela
som von cez sieťku proti hmyzu a uvidela Boyda, ako
sedí uprostred koterca, hlava zaklonená a z hrdla mu vychádza
nepríjemný nariekavý zvuk.
„Boyd!“
Prestal zavýjať a rozhliadal sa okolo seba. Kdesi v údolí
kvílila siréna.
„Som tu hore!“
Pes sa postavil a naklonil hlavu, z papule mu vykĺzol fialový
jazyk.
„Pozri sem, chlapče!“
Naklonil hlavu na druhú stranu.
„Tu hore!“ Tlesla som dlaňami.
Čau-čau sa zvrtol, odbehol na koniec koterca, sadol si
a pokračoval v ľúbostnej piesni venovanej sanitke.
Prvé, čo si človek všimne pri stretnutí s Boydom, je neprimerane
veľká hlava. Začínalo byť však jasné, že lebečná
kapacita nijako nesúvisí s veľkosťou Boydovho intelektu.
Schmatla som bundu a remienok a pobrala som sa von.
Bolo stále teplo, ale oblohu pomaly zapĺňali mraky
s tmavými fľakmi uprostred. Bunda sa mi trepotala vo vetre,
čo preháňal lístie a ihličie po štrkovej ceste.
Tentoraz sme zamierili najprv do svahu. Boyd vystrelil
prvý, štekal a odŕhal, keď sa mu do krku zarezal obojok.
Behal od stromu k stromu, oňuchával ich a značkoval, zatiaľ
čo ja som sa kochala výhľadmi na údolie. Obaja sme si
užívali hory po svojom.
Prešli sme asi trištvrte kilometra, keď Boyd náhle stuhol
a prudko zdvihol hlavu. Srsť na chrbte sa mu naježila, z pootvorenej
papule sa vydralo hrdelné vrčanie. Bol to rozhodne
iný zvuk, než akým sprevádzal húkanie sirény.
„Čo je, chlapče?“
Pes ma ignoroval, vyrazil vpred ako strela, vytrhol mi
remienok z ruky a vrhol sa do lesa.
„Boyd!“
Dupala som a šúchala si dlaň. „Doparoma!“
Počula som, ako upaľuje medzi stromami a šteká, akoby
naháňal zlodeja na vrakovisku.
„Boyd, ku mne!“
Brechot neutíchal.
Zišla som z cesty a vydala sa za ním do lesa, pričom som
sa neubránila nutkaniu zanadávať si aspoň na jedného tvora,
čo sa plazí po zemi. Našla som ho necelých desať metrov
od okraja lesa, skákal sem a tam okolo bieleho duba
a na čosi šialene brechal.
„Boyd!“
Vôbec si ma nevšímal, ďalej pobehoval, štekal a dorážal
do stromu.
„BOYD!“
Zastal a pozrel na mňa.
Psy majú pevné lícne svalstvo, preto nedokážu meniť
výraz. Nevedia sa usmievať, mračiť ani strúhať grimasy.
Boydove obrvy však napriek tomu urobili pohyb, ktorý
očividne vyjadroval nedôveru.
Zbláznila som sa?
„Boyd, sadni!“ Namierila som naňho prst a držala ho
dôrazne zapichnutý vo vzduchu.
Pozrel na dub, potom znovu na mňa a sadol si. S vystretým
prstom som sa pobrala k nemu a zdvihla zo zeme
remienok.
„Tak poď, ty smradúch,“ povedala som, pohladkala ho
po hlave a začala ho ťahať späť k ceste.
Boyd sa zvrtol, zaštekal zopár ráz na dub, potom sa zase
otočil ku mne a znovu urobil ten pohyb obrvami.
„Čo je?“
Vŕŕ. Vŕŕ. Vŕŕŕŕ!
„Tak dobre. Ukáž mi, čo si našiel.“
Povolila som remienok a on ma okamžite vliekol ku
stromu. Pol metra od neho zaštekal a prudko sa zvrtol,
oči sa mu leskli od vzrušenia. Rozhrnula som zem bagančou.
Medzi bodliakmi ležala mŕtva veverička s prázdnymi
očnicami, hnedé tkanivo pokrývalo kosti ako temný kožený
rubáš.
Pozrela som na psa. „Kvôli tomuto sa tak ježíš?“
Spustil sa na predné, zadok vystrčený do vzduchu, potom
sa narovnal a dvakrát odskočil dozadu.
„Je mŕtva, Boyd.“
Hlava sa naklonila, chĺpky nad očami zakrúžili.
„Poďme, ty udatný stopár.“
Zvyšok prechádzky prebehol bez mimoriadnych udalostí.
Boyd nenašiel už nijakú ďalšiu zdochlinu a obaja sme
si vychutnali beh dolu kopcom. Prekvapenie ma čakalo až
za poslednou zákrutou. Pred penziónom som uvidela policajné
auto so znakom úradu šerifa okresu Swain.
Lucy Crowová stála na schodíkoch pred vchodom, v jednej
ruke držala limonádu značky Dr. Pepper, v druhej klobúk.
Boyd zamieril rovno k nej, vrtel chvostom a jazyk mu
visel z papule ako fialový úhor. Šerifka položila klobúk na
zábradlie a kamarátsky našuchorila psovi srsť. Túlil sa k nej
a oblizoval jej ruku, potom sa skrútil do klbka na verande,
bradu medzi labami, a zatvoril oči. Boyd Zabijak.
„Rozkošný dunčo,“ povedala Crowová a utrela si zaslintanú
dlaň o zadok nohavíc.
„Zverili mi ho na pár dní.“
„Psy sú skvelí spoločníci.“
„Hm.“
Očividne nezažila ani chvíľku s Boydom.
„Rozprávala som sa sWahnetahovou rodinou. Daniel sa
ešte stále neukázal.“
Čakala som, kým sa napije.
„Vraj meral stošesťdesiatosem centimetrov.“
„Mal problémy s nohami?“
„Zjavne sa na nič nesťažoval. On toho celkovo veľa nenahovoril,
bol rád sám. Ale je tu istá zaujímavosť. Jedno
z Danielových táborísk sa nachádza na mieste, ktorému sa
hovorí Kozie rameno.“
„A kde je to Kozie rameno?“
„Čo by ste kameňom dohodili od vašej múrom obohnanej
usadlosti.“
„Nie.“
„Veru tak.“
„Zdržiaval sa tam, keď zmizol?“
„Jeho príbuzní to presne nevedia, ale tam sa ho vybrali
hľadať najprv.“
„Aj ja mám niečo,“ nadhodila som. Vzrušenie vo mne
narastalo každou sekundou.
Povedala som jej o klasifikácii pomocou diskriminačných
funkcií, podľa ktorej sa kosti nájdeného chodidla najväčšmi
približujú parametrom domorodých amerických
Indiánov.
„Získate už teraz povolenie na prehliadku?“ spýtala
som sa.
„Na základe čoho?“
Začala som odrátavať na prstoch jeden dôkaz za druhým.
„Vo vašom okrese sa stratí starší Indián. Ja mám časť
tela, ktorá zodpovedá jeho profilu. Táto časť tela sa našla
neďaleko miesta, čo nezvestný často navštevoval.“
Zdvihla obočie a začala vypočítavať ona. „Máme časť
tela, ktorá nemusí, ale môže súvisieť s leteckou katastrofou.
Starca, ktorý môže, ale nemusí byť mŕtvy. A usadlosť,
ktorá môže s obidvoma nejako súvisieť, ale zároveň s nimi
nemusí mať vôbec nič spoločné.“
A tušenie antropologičky, ktoré môže i nemusí byť dielom
samého Satana. To som však nahlas nepovedala.
„Poďme sa aspoň pozrieť na to jeho táborisko,“ naliehala
som.
Chvíľu uvažovala, potom zaškúlila na hodinky. „To by
som mohla.“
„Dajte mi päť minút.“ Ukázala som na Boyda.
Prikývla.
„Tak poď, vstávaj, chlapče!“
Psia hlava sa zdvihla, obrvy zvraštili.
Čosi mi napadlo. Mŕtva veverička! Vďaka svojej práci
som nezvyčajne citlivá na pach rozkladu, a predsa som tentoraz
nezaznamenala ani najmenšiu stopu. Boyd začal vystrájať
už vo vzdialenosti desiatich metrov.
„Mohol by pes ísť s nami?“ spýtala som sa. „Nie je vycvičený
na mŕtvoly, ale dokáže celkom dobre vystopovať
zdochlinu.“
„Fajn, ale už sedí vzadu.“
Od havárie lietadla Air TransSouth uplynulo jedenásť dní.
Všetky ostatky odviezli do márnice a z horského svahu
zvážali posledné časti vraku. Záchranná operácia sa chýlila
ku koncu a zmena bola viditeľná všade.
Okresná cesta bola už opäť prístupná, len jeden šerifkin
zástupca strážil vjazd na cestu lesnej správy. Rodiny obetí
a zástupcovia médií odišli a parkovisko na vyhliadkovej
plošine slúžilo už len niekoľkým posledným vozidlám.
Crowová zašla s autom až na koniec cesty, zhruba trištvrte
kilometra za lesnou skratkou k miestu havárie a vypla
motor. Napravo od nás sa ťahal veľký žulový výbežok.
Pripla si vysielačku na opasok, prešla krížom cez štrkovú
cestu a vykročila do kopca.
Založila som Boydovi vodidlo a nasledovala ju, pričom
som ho držala čo najbližšie pri sebe. Po piatich minútach
šliapania šerifka zabočila doľava a zmizla povyše na svahu
medzi stromami. Podvolila som sa Boydovi a dala sa
ním vláčiť v jej stopách.
Terén sa strmo dvíhal, potom sa narovnal a po niekoľkých
metroch prudko klesal do údolia. Čím viac sme sa
vzďaľovali od cesty, tým hustejší bol les okolo nás a všetko
začalo vyzerať rovnako. Orientačné body, ktoré poskytla
Wahnetahova rodina, boli však pre šerifku dosť zrozumiteľné.
Našla vyšliapaný chodník, čo jej opísali, a po ňom
sme sa dostali k úzkej lesnej ceste. Nevedela som určiť, či
je to tá istá zvážnica, čo viedla popri svahu, kam dopadli
trosky lietadla, alebo nejaká iná jej podobná.
Po štyridsiatich minútach Crowová našla Danielovu chatrč,
stála medzi bukom a borovicou pri malom potôčiku. Sama
by som určite prešla okolo nej bez povšimnutia.
Táborisko vyzeralo, akoby ho niekto vybudoval za jedno
popoludnie. Chatrč zbúchaná z dreva, namiesto podlahy
udupaná zem, strecha z hrdzavého plechu, vpredu
trochu predĺžená, aby sa pod ňu vošla hrubo otesaná lavička
pri dverách. Vľavo pred chatrčou stál drevený stôl
a ďalšia lavička, vpravo trčal zo zeme peň spíleného stromu.
Vzadu sa na kope vŕšili fľaše, plechovky, pneumatiky
a ďalší odpad.
„Čo myslíte, ako sa sem dostali tie pneumatiky“ spýtala
som sa.
Crowová pokrčila plecami.
Opatrne som pootvorila dvere a nazrela dnu. V prítmí
som rozoznala poľné lôžko, hliníkovú záhradnú stoličku
a skladací stolík, na ktorom stál zhrdzavený kempingový
varič a súprava plastových tanierov a pohárov. Rybárske
náčinie, vedro, lopata a lampáš viseli na klincoch zatlčených
do steny. Na zemi stáli zoradené plechovice s petrolejom.
To bolo všetko.
„Nechal by tu ten starý muž svoj rybársky výstroj, keby
sa chystal presunúť ďalej?“
Ďalšie myknutie plecami.
Nemali sme nijaký konkrétny plán, a tak sme sa so šerifkou
rozhodli, že sa rozdelíme. Ona bude pátrať po stopách
na brehu potoka, ja sa vyberiem do lesa. Môj psí spoločník
si spokojne striedavo ňuchal a uľavoval.
Keď som sa vrátila z lesa, priviazala som Boyda k nohe
stola a zamierila do chatrče. Dvere som otvorila dokorán
a podložila ich kameňom. V chatrči páchlo plesňou, petrolejom
a muškátovým vínom. Spod každého predmetu,
ktorým som pohla, sa rozutekali stonožky a v jednom okamihu
mi po ruke prebehol kosec. Nenašla som nič, čo by
naznačovalo, kam sa Daniel Wahnetah podel či kedy chatrč
opustil. Ani prečo.
Crowová sa znovu objavila vo chvíli, keď som sa prehrabávala
v kope odpadkov za chatrčou. Po tom, čo som
špicou baganče odkopla niekoľko desiatok fliaš od vína,
plechoviek od sušienok a prázdnych konzerv od hovädzieho
guľáša bez akéhokoľvek výsledku, vzdala som sa
a vybrala za ňou.
Stromy šelestili vo vetre. Listy sa vznášali nad zemou
ako pestrofarebné plachetnice a na streche škrípal uvoľnený
roh zhrdzaveného plechu. Vzduch bol hustý a ťažký, ale
všetko vôkol nás bolo v pohybe.
Crowová vedela, čo mi chodí po rozume. Bez slova vytiahla
z bundy malý atlas a začala v ňom listovať. „Ukážte
mi to miesto,“ povedala a podala mi ho.
Mapa, ktorú nalistovala, detailne znázorňovala časť územia
okresu Swain, kde sme sa práve nachádzali. Pomocou
vrstevníc, okresnej cesty a zvážnic som lokalizovala miesto
havárie. Potom som podľa neho odhadla polohu domu
s dvorom a ukázala ju na mape.
„Tu.“
Crowová prešla skúmavým pohľadom topografiu okolo
môjho prsta.
„Ste si istá, že tam stojí nejaký dom?“ Jej hlas prezrádzal
nemalé pochybnosti.
„Áno.“
„Odtiaľto je to zhruba kilometer.“
„Pešo?“
Prikývla, pomalšie než zvyčajne.
„Pokiaľ viem, tadiaľto nevedie žiadna cesta, takže si to
strihneme cez les.“
„Dokážete nájsť to miesto?“
„Áno.“
Hodinu sme sa prepletali pomedzi stromy a predierali krovím,
štverali sa do svahu a zliezali do údolí, postupujúc
trasou, ktorá bola pre Crowovú jasná, zatiaľ čo pre mňa po
celý čas neviditeľná. Nakoniec sme pri mohutnej starej borovici
s hrčovitým drapľavým kmeňom natrafili na chodník,
ktorý som dokázala rozoznať už aj ja.
Prišli sme po ňom k vysokému múru, ktorý som si ešte
ako-tak pamätala zo svojej poslednej návštevy. Zbystrila
som všetky zmysly, keď sme kráčali ďalej popri kamennom
múre obrastenom machom. Kdesi zaškriekala sojka, ostro
a prenikavo, a v tej chvíli akoby sa mi scvrkla koža na celom
tele. Niečo tam bolo. Vedela som to.
Boyd ďalej snoril a vetril, moje napätie očividne nebral
na vedomie. Obkrútila som si remienok okolo dlane a zovrela
ho tuhšie.
Niekoľko metrov pred nami sa múr lomil do pravého
uhla. Crowová zabočila smelo za roh a ja som ju nasledovala.
Vodidlo som držala tak pevne, až sa mi nechty zarezávali
do dlane.
Zhruba v troch štvrtinách múru sa les končil. Crowová
zastala a my s Boydom sme ju rýchlo dobehli.
Vľavo pred nami som zazrela ďalší múr, za ním sa dvíhalo
kamenné priečelie domu. Už som sa zorientovala. Prišli
sme k usadlosti zozadu; dom stojí pred nami, zadnou stranou
k hradbe. Múr, popri ktorom sme sem prišli, obklopoval
väčší priestor, než ten, ktorý som si všimla, keď som tu
bola prvý raz. Malý dvor stál uprostred väčšieho dvora.
„No to ma podrž!“ Crowová siahla po zbrani a odistila
ju.
Zavolala rovnako ako predtým ja. Potom ešte raz.
S očami na stopkách a napnutými ušami sme sa priblížili
k domu a vyšli po schodoch. Okenice boli stále zatvorené,
okná zatiahnuté. Zmocnil sa ma rovnaký pocit nepríjemnej
predtuchy ako prvý raz.
Crowová pristúpila zboku ku dverám a naznačila mi,
aby som ju nasledovala. Keď sme s Boydom zastali za ňou,
zaklopala. Nič. Zaklopala ešte raz a predstavila sa. Ticho.
Šerifka zdvihla hlavu a rozhliadla sa po okolí. „Nijaké
telefónne káble. Ani elektrické vedenie.“
„Mobil a generátor.“
„Možno. Alebo tu už nikto nebýva.“
„Chcete vidieť ten malý dvor?“
„Nie, bez povolenia na prehliadku tam nevkročím.“
„Ale, šerifka...“
„Bez povolenia nemôžem.“ Upierala na mňa zrak bez jediného
žmurknutia. „Ideme. Pozývam vás na limonádu.“
V tej chvíli sa spustil ľahký dážď. Počúvala som, ako
kvapky ticho klopkajú na strechu verandy, a narastalo vo
mne sklamanie. Má pravdu. Nemôže sa riadiť iba mojim
tušením. Ale každá bunka mojej bytosti mi hovorila, že
máme na dosah niečo dôležité. Niečo zlé.
„Mohla by som s Boydom obehnúť pozemok, či niečo
nenájde.“
„Ak neprelezie múr, nie som proti. Ja zatiaľ skúsim nájsť
príjazdovú cestu. Ak sem niekto chodí, môže sa sem dostať
len autom.“
Štvrťhodinu sme sa s Boydom predierali krovím západne
od domu podobne ako pri mojej prvej výprave. Pes nijako
nereagoval. Začínala som tušiť, že s tou veveričkou to
bola iba náhoda, ale napriek tomu som sa rozhodla pre posledný
pokus a okrajom lesa sme sa vybrali tam, kde sa
stromy končili a začínal múr druhej ohrady. Toto bude panenské
územie.
Boli sme asi šesť metrov od múru, keď Boyd prudko šklbol
hlavou. Telo sa mu naplo a chlpy na chrbte zježili. Zavrtel
ňufákom, zavetril a zavrčal tak divo a zlovestne, ako
som ho počula vrčať iba raz. Potom vyrazil vpred, takmer
sa zaškrtil, a štekal ako zmyslov zbavený.
Potkýnala som sa za ním, len-len že som ho udržala na
vodidle.
„Boyd! Stoj!“
Rozkročila som sa a zovrela remienok oboma rukami.
Pes sa stále mykal, napínal svaly, hrabal prednými labami
niekoľko centimetrov nad zemou.
„Čo je, chlapče?“
Obaja sme to vedeli.
Chvíľu som váhala, srdce mi búšilo v hrudi ako zvon.
Potom som rozmotala remienok a pustila ho.
Boyd sa prirútil k múru a necelé dva metre južne od zadného
rohu začal šialene brechať. Videla som, že murivo na
tom mieste sa rozpadá a zo tucet kameňov sa už stihol uvoľniť,
takže medzi zemou a základmi múru zostala škára.
Pribehla som ku psovi, kľakla si vedľa neho a preskúmala
otvor. Pôda bola vlhká a neprirodzene sfarbená.
Obrátila som odpadnutý kameň a uvidela tucet malých
hnedých predmetov.
Hneď som vedela, čo Boyd našiel.
