✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup
Netradičný cestopis dvoch kamarátov, ktorí sa rozhodli obísť zemeguľu na staručkej škodovke.
Martin, Michal a Júlia.
To nie je milostný trojuholník. To sú dvaja bratranci a ich auto, s ktorým vyrazili na cestu okolo sveta. Prešli cez rozľahlé a mrazivé Rusko, spoznali západné pobrežie Spojených štátov, zvládli prechod nepokojným Mexikom, Kostarikou či Panamou, navštívili nebezpečnú Kolumbiu aj „socialistickú“ Venezuelu.
Spoznajte „tisíc svetov“ spoza volantu Škody MB 1000, začítajte sa do príbehu o vytrvalosti, prekonávaní seba samého, ale aj o skúške priateľstva.
Ukážka textu z knihy
Čím viac sme sa potom blížili k mexickým hraniciam, tým som bol nepokojnejší. Začala do mňa vstupovať akási neurčitá ťažoba. Rozlievala sa tepnami a zanechávala divný pocit v ústach. Tú chuť som vtedy už dobre poznal.
Strach.
„Takto to ďalej nejde,“ povedal som napokon a hodil na sedadlo posledné vydanie novín. Na titulke stálo: Mexická polícia ubila muža na smrť. Vojna s narkomafiou vraj tento mesiac dosiahla nový vrchol. Každý deň nachádzali v pohraničí telá.
„Mám strach,“ dodal som a bolo to prvýkrát, čo som to priznal.
A tak sme sa zastavili.
Bolo treba premyslieť, ako a kadiaľ ďalej. A či vôbec.
Dnes je to tretí deň. Tretí deň, čo nesmelo prešľapujeme na hranici medzi dvoma svetmi. Volajú to tu Gringo Pass a okrem tej hranice a dvoch svoriek psov tu vlastne nič nie je. Nič, kvôli čomu by sa oplatilo precestovať polovicu planéty. Krátim si čas tým, že sledujem ich šarvátky. Neviem, na čo vlastne čakám. Netuším, čo to je, a neviem ani to, prečo to prišlo práve teraz. Možno je to len únava z cesty, hovorím si. Možno potrebujem len trochu času, aby som sa upokojil a dal znovu dohromady. A možno iba čakám na čosi, čo postrčí to klbko udalostí vpred namiesto mňa...
Čosi či kohosi...
Michal s Venďou sa práve kamsi vyparili. Som s Júliou celkom sám, keď sa pokojná hladina udalostí konečne rozčerí a moje kruhy sa pretnú s Markovými. Sedím v tieni na obrubníku neďaleko auta a čítam už po tretí raz Dušpastiera z plavárne, jedinú knihu, ktorú máme so sebou. Keď vtom sa spoza zákruty vynorí kúdol prachu a v ňom hrdzavejúca dodávka. Lenivo zaostrím a vidím, že má na streche upevnenú loď a sťažeň. To bude nejaký pirát, usmejem sa v duchu. Dodávka prirazí k brehu rovno vedľa mňa. Vystúpi kostnatý dlháň, odpľuje si na zem a hovorí: „Konečne v slobodnej krajine!“
A potom sa rozrehoce, odhalí skazené zuby a na zlomok sekundy mu v tvári prebleskne výraz šialenca. Hneď mi je sympatický.
„Kamže, kam, kapitán?“ pýtam sa.
„Do raja!“
„A to je kde?“
„La Manzaaanillaaa!“ natiahne to slovo ako žuvačku. Mark je tuším jedným z tých ľudí, ktorí by ani s pištoľou pri hlave nevedeli hovoriť vážne. „Ideme sa tam schovať pred zimou. Kto chce mrznúť v zime v Štátoch, nech si mrzne. My jazdíme na juh. Už tretí rok.“
„My?“
„Ja a tuto kamoš,“ pohodí hlavou smerom k dodávke. Na sedadle spolujazdca sedí nenápadný kučeravý chlap, ktorého som si predtým nevšimol. Poteším sa. Konečne mám šancu dozvedieť sa niečo z prvej ruky.
„Aké to tam dolu je? Je to nebezpečné?“
„Nooo... Mexiko je iné. Je to paralelný vesmír. Ale pokiaľ budeš dodržovať pravidlá, tak sa ti nič nestane.“
„Pravidlá?“ Sú nejaké pravidlá?
„Choďte len po diaľniciach,“ vypočítava na prstoch. „Nikdy nejazdite v noci. Spite len na strážených benzínkach. Nikdy nezastavujte. Nikomu. A s nikým sa nedávajte do reči. Päť prikázaní, čo ti zachránia život. “
„Vďaka. Budem si to pamätať.“
„To by som ti radil. Inak, ak máte čas dozajtra, môžete sa pokojne pridať k nám. Chceli by sme vyraziť hneď ráno. Dnes ešte musíme doriešiť colné veci.“
„Paráda. Tiež ešte musíme vybaviť papiere na auto.“
A tak sa k nim hneď pridružím a spoločne obeháme všetky potrebné priehradky. Na záver sa ešte dohodneme, že ich na druhý deň počkáme pred colnicou.
