✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup

Strhujúca historická romanca z viktoriánskeho Anglicka. Po tom, čo sa vzdelaná mladá žena Lydia Boyceová sklamala v láske, žije iba pre svojho otca, slávneho egyptológa. Venuje sa najmä predaju starožitností, ktoré Henry Boyce posiela z nálezísk v Egypte. Keď sa medzi dovezenými predmetmi nájdu falzifikáty, Lydia sa rozhodne vypátrať falšovateľa a zachrániť tak otcovu povesť. O pomoc požiada známeho bonvivána vikomta Sanburna, ktorý však pod maskou fičúra skrýva bystrý mozog. A navyše prebudí v Lydii dovtedy nepoznanú vášeň...

Ukážka textu z knihy

Vikomt sa neprítomne zadíval na miesto, ktoré uprázdnila jeho snúbenica. Lydia si jeho výraz nevedela vysvetliť. Ak mu tie podliatiny nespôsobila pani Chudderleyová, potom kto? Čo sa mu stalo? Vyzeral ako po zrážke s omnibusom.
Vlastná zvedavosť ju znepokojila. Veď je to len hlupák, ktorý sa rád predvádza, nič viac. Ak od neho nevie odtrhnúť oči, je to podobné, ako keď sa ľudia zbehnú okolo hroznej nehody. Záujem, ktorý vyvoláva, je rovnako morbídny.
Preniesol pohľad na ňu. „To nie je winchesterská Venuša.“
Prekvapene sa zadívala na bustu. „Ale áno, je.“
„Ani náhodou neni, ako hovoria naši priatelia Yankeeovia.“
Rozhodla sa, že tomu arogantnému fičúrovi skreše hrebienok. Významne naňho fľochla a podišla k spornej soške. Stála na nízkom stolíku, dobre osvetlená plynovou lampou. „Vo winchesterskej Venuši sa dokonale spájajú domáce a rímske predstavy o kráse,“ vyhlásila vecne. „Toto je...“ ukázala prstom na diadém vo Venušiných vlasoch, „klasický keltský prvok. Na druhej strane toto – tie naširoko otvorené oči, dlhý rovný nos a línia úst – pripomína skôr grécko-rímske divadelné masky. Je to ona,“ uzavrela výklad. „Nespočetne veľa ráz som ju videla na obrázkoch.“
Odlepil sa od steny, obišiel stolík a postavil sa z druhej strany. „A ako vidíte tu...“ poklopkal hánkami po temene sošky, „ide o mimoriadne vydarenú reprodukciu originálu, ktorý som pred dvoma rokmi zakúpil a umiestnil vo svojej knižnici.“ Pozrel na ňu s beťárskym úsmevom – akoby chcel, aby sa zasmiala s ním.
Pokušenie bolo také silné, že musela zovrieť pery, aby sa ovládla. Neposmeľuj ho! „To určite. Chvíľu som si myslela, že ste možno vzdelanejší, než za akého som vás považovala.“ Zvrtla sa na päte.
„Utekáte?“ hlas mal prekvapený. „Nechcel som vás zahanbiť.“
Zastala s rukou na kľučke a zadívala sa na jej hrboľatý mosadzný povrch. „Neuviedli ste ma do pomykova, pane. Ale som tu s vami sama, bez gardedámy. To je nevhodné.“
„Nevhodné? Po tom, čo sa tu odohralo pred chvíľou? Mimochodom, váš nástup na scénu bol impozantný.“
Odfrkla a zagánila naňho. Ako keby to spôsobila ona, hoci na príčine bol alkohol a nešťastne posunutá vypchávka pod sukňou. „Myslela som si, že ju niekto napadol, Sanburne. Ale ak ste do nej nalievali brandy, nič ma do toho nie je.“
„Ja že som do nej nalieval brandy? Dobrý Bože! Myslel som, že Lizzie poznáte.“
„To je jedno,“ mykla plecom. „Nikomu to nepoviem, môžete byť pokojný.“
„Čo je v úplnej zhode s vašou rolou cnostnej moralistky.“
Povznesene sa zasmiala. „Moralistka by vám najprv urobila kázeň, a potom by tú klebetu čo najrýchlejšie rozniesla po celom meste. Nie, Sanburne: chcem zachovať diskrétnosť, a to nielen z ohľadu na dotyčnú dámu, ale aj na svoj vlastný charakter.“
Prekrížil ruky na hrudi a oprel sa o chrbát pohovky, ako keby sa chystal na dlhotrvajúci rozhovor. „Chcete tým povedať, že nevynášate súdy? Ale naša posledná konverzácia, ak ma pamäť neklame, sa niesla v trocha inom duchu.“
„Často vyjadrujem svoj názor,“ odvetila úprimne. „Ale ak ma oň nikto nežiada, nechávam si ho pre seba. A čo koho do toho, čo si myslím?“
„A keby som sa vás spýtal, čo si myslíte o mojom charaktere? Už ste mi povedali, že som paranoidný. Neprezradíte mi, čo ste ešte o mne ako vedkyňa zistili?“
Zvedavosť v jeho hlase znela úprimne. Ale prečo by ho malo zaujímať, čo si o ňom myslí? Váhavo prešla prstom po kľučke. Má také krásne ústa, preletelo jej hlavou. Plné, výrazné. Na inom mužovi by možno pôsobili zženštilo, ale silné lícne kosti, rovný nos a mužná čeľusť vyvážili ich mäkkosť.
Zovrela prsty. A to je práve ten problém. Keby mal slabošskejšiu bradu a menej prenikavé oči, možno by v detstve utŕžil zopár rán, ktoré by ho naučili pokore. Jeho dnešnému súperovi sa to nepodarilo. „Ste ako motýľ,“ povedala. „Už z vlastnej podstaty bez cieľa, z vlastného rozhodnutia neužitočný, no mimoriadne dekoratívny. A rozčuľujúci, ak niekomu vletí do tváre.“
Rozosmial sa a ju to podráždilo. Akoby mu neprekážalo, že ho uráža. Ale akú zbraň má žena proti takému mužovi? „Motýľ, slečna Boyceová? Hm, udreli ste klinec po hlavičke. Áno, to prirovnanie sa mi páči. Motýľ na špendlíku v krásnej sklenej klietke.“
Nech už mu tie modriny spôsobilo čokoľvek, zjavne v ňom prebudili sklon k sebaľútosti. „Ach, áno. Mayfair, najlepšia londýnska štvrť,“ povedala s grimasou. „Vskutku hrôzostrašný žalár. Menili by ste s robotníkmi vo svojich továrňach?“
„Vy ste si o mne kadečo zistili, však?“
„Myslíte, že som sa musela vypytovať? Čína je asi jediná krajina, kam ešte vaša povesť nezaletela.“
Lenivo sa usmial. „Som mimoriadne populárny, už som vám vravel.“
Svätá pravda. Správal sa príšerne a ľudia ho obdivovali. Čo dokáže jeden šľachtický titul! Poľutovala autorov príručiek o etikete: presvedčiť ľudí, že spoločenské konvencie sa zakladajú na logike, musí byť nadľudská úloha. „Zjavne áno. Nech robíte čokoľvek, predsa sa vám každý ochotne klania a podlizuje.“
Vzdychol. „Je to nespravodlivé, ja viem. Veľký svet sa nekrúti podľa týchto kritérií, ale tu v Hyde Parku to nikto nevidí.“ Prešiel po izbe znechuteným pohľadom. „Pôvod zaväzuje. Kope ako zdochýnajúci kôň, ktorý by potreboval dostať guľku do čela. No nič, nechajme to.“ Pokrčil plecami a vytiahol z vrecka fľašu. „Hľadám slobodu, kde sa dá.“
„Vo fľaši slobodu nenájdete,“ poznamenala s výčitkou v hlase.
V sivých očiach sa mu mihol ostrý výraz. „A vy ju nenachádzate ani v knihách, ani v pravidlách... dokonca ani v knihách o pravidlách. Ale to vám nebráni byť na svoju snahu patrične pyšná.“
Zabolelo to. Naozaj si myslí, že ju teší škrobenosť, ktorú od nej vyžaduje svet? Očividne zabudol, že nie každá žena sa môže spoliehať na hrdinu, ktorý ju ochráni pred úskaliami nadmerného pitia a nehodami s krinolínou. Vystrela plecia. „Teraz si myslím, že analógia s motýľom nebola priliehavá. Nie ste motýľ, ale biliardová guľa. Bezcieľne lietate od mantinelu k mantinelu...“
„Nenamáhajte sa, už som pochopil, že o mne máte mizernú mienku. Odsudzujete ma, teda až na okamihy, keď sa bozkávame.“
Rozpálila sa jej tvár. Ako si dovolí spomínať ten bozk v miestnosti, z ktorej len pred chvíľou vyšla jeho snúbenica? „Ja že vás odsudzujem?“ Nasilu sa zasmiala. „Nie, na to nie som dostatočne rázna. A keby som mala odsudzovať vás, musím odsúdiť desiatky iných džentlmenov. Skrátka všetkých, čo sa utápajú v peniazoch a privilégiách a – dovolím si povedať – v nečinnosti. Nie, Sanburne, zle ste ma pochopili. Nerada to hovorím, lebo viem, že to vašej póze nezalichotí, ale... mňa nudíte. Vy a vaši kamaráti môžete slúžiť ako najtypickejšia vzorka. Takých ľudí možno nájsť kdekoľvek na svete. Privilégiá málokedy sprevádzajú myseľ hodnú povšimnutia či mravy hodné napodobovania – alebo spôsob života, ktorý by mohol vyvolať záujem.“
„Páni moji,“ vytiahol obočie. „Ale mi nakladáte! A aj napriek tomu ste niekoľko minút zotrvali v mojej spoločnosti. Asi by som mal byť vďačný, veď kto by predpokladal, že vedkyňa bude riskovať svoje dobré meno len preto, lebo sa jej naskytla príležitosť na nudu?“
Mal pravdu. Ich rozhovor bol taký osobný, že jej to vyrážalo dych. Prečo ešte neodišla?
„Viete,“ začal vľúdne a ona si hneď pomyslela, že musí vyzerať vynervovaná, keď nasadil taký tón, „... nechcel som vás provokovať. Toto sa v istých kruhoch, slečna Boyceová, pokladá za nezáväznú spoločenskú konverzáciu.“
„Nezáväznú?“ Uťahuje si zo seba, alebo z nej?

Vášnivý dotyk

Strhujúca historická romanca z viktoriánskeho Anglicka. Po tom, čo sa vzdelaná mladá žena Lydia Boyceová sklamala v láske,...

Ukážka textu z knihy

Recenzie a kritiky

Ďalšie z kategórie Beletria knihy

Zaradené v kategóriách