✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup
Ak muž z rodu Cynsterovcov stretne ženu svojich snov, nenájde pokoj, kým ju nebude mať po svojom boku...
Zarytý starý mládenec a búrlivák Harold Cynster, prezývaný Démon, bol svedkom toho, ako láska zrazila mužov z jeho rodu na kolená, a zaprisahal sa, že jemu sa to nikdy nestane. Preto opustí rušný Londýn plný vydajachtivých slečien a utiahne sa na vidiek. Keď sa však jedného dňa vyberie na obhliadku svojich stajní, osud mu postaví do cesty mladú dievčinu, ktorej nádherným očiam a zvodným krivkám nevie odolať. Krásna Felicity si dobre uvedomuje, že Démon je vychýrený zvodca, no napriek tomu v nej tento drsný, panovačný muž prebudí dosiaľ nepoznané city...
Ukážka textu z knihy
1. marca 1820
Newmarket, Suffolk
Konečne je voľný!
Ubzikol im.
Harold Henry Cynster – pre ostatných Démon, niekedy ho tak oslovovala aj matka – prudko zastavil koč pred newmarketskými stajňami. Opraty hodil svojmu osobnému sluhovi Gilliesovi, ten zoskočil zo zadného schodíka elegantnej bričky a šikovne ich zachytil. Démon vystúpil. Mal dobrú náladu a s láskou pohladkal po lesklom boku hnedáka zapriahnutého v koči. Potom si majetníckym okom prezrel dvor.
Tu ho nestrážila matka intrigánka a nesledovala nesúhlasným prenikavým pohľadom teta vojvodkyňa.
Naposledy potľapkal koňa po chrbte a zamieril k otvoreným zadným dverám vedúcim do stajní. Z Londýna odišiel napoludnie, keď sa nečakane rozhodol, že musí rýchlo dostať z hlavy dotieravo sladký parfum istej chlipnej grófky. Bol rád, že nechal za sebou plesové sály, večierky a pasce, čo tam pre mládencov ako on nastražili matky túžiace po tom, aby sa ich synáčik oženil. Niežeby sa Démon nevedel takým nástrahám vyhýbať, ale v poslednom čase v ovzduší zavisol náznak nebezpečenstva, ktorý skúsený muž ako on nemohol ignorovať.
Najprv jeho bratanec Diabol, potom brat Vane, a teraz aj Démonov najmilší bratanec Richard. Kto bude ďalší na rade z klanu Cynsterovcov, aby uviazol v prítulnom náručí milujúcej manželky?
Nech je to, kto chce, Démon to určite nebude.
Zastal pred otvorenými vrátami stajne, poobzeral sa a prižmúril oči pred žiarou zapadajúceho slnka. Vo výbehu pobiehalo niekoľko koní s paholkami po boku. Na druhej strane za budovou, na newmarketských lúkach, pod starostlivým dohľadom majiteľov a trénerov cvičili ďalšie kone.
Bol to čisto mužský svet. To, že sa tu Démon cítil ako doma – uvoľnene a bezpečne –, bola vlastne irónia. Netvrdil, že neznáša ženy, že nemá rád ich spoločnosť. Že nevenuje – alebo nevenoval – veľa času na ich zvádzanie. Popravde nepopieral, že v ňom nachádza potešenie a že ho úspechy u nedostupných krások uspokojujú. Veď je Cynster.
Usmial sa. Áno, ale...
Napriek tomu, že muži z jeho rodiny sa usilovali čo najskôr oženiť a usadiť podľa cynsterovskej tradície, Démon si predsavzal, že jeho život sa bude uberať iným smerom. Sľúbil si, že sa nikdy neožení, nikdy sa nepoddá pokušeniu vyskúšať osud, ktorému podľahli jeho bratanci aj brat. Proti manželstvu, ktoré by naplnilo spoločenské očakávania, nič nemá, no jeho mužskí príbuzní sa v posledných rokoch nakazili nebezpečnou chorobou: oženili sa s dievčatami, do ktorých sa zaľúbili.
Manželstvo z lásky je ako jed pre tých, čo sa narodili ako bojovníci. Vydať sa na celý život na milosť a nemilosť jedinej žene? Žene, ktorá vám jatrí srdce a drží vašu dušu aj budúcnosť vo svojich jemných rukách? Pri pomyslení na to by aj ten najsilnejší bojovník zbledol od strachu.
Jemu sa to nesmie stať.
Naposledy prešiel pohľadom po upratanom dvore, všimol si starostlivo pozametanú dlažbu aj opravené ploty. Napokon sa obrátil a vošiel do hlavnej budovy, kde boli ustajnené jeho pretekárske kone. Práve sa začali popoludňajšie povinnosti, takže bude môcť sledovať výcvik s trénerom Carruthersom. Jeho schopnosti si veľmi cenil.
Démon sa vrátil na svoju farmu, ktorá ležala asi tri míle na juh od pretekárskych dráh v trochu kopcovitom kraji. Keďže sa zo všetkých síl snažil vyhnúť manželstvu, ktoré by ohrozilo jeho spôsob života, a Londýn bol na začiatku sezóny plný nástrah, túžby po ďalších obradoch, manželkách a deťoch, Démon sa rozhodol vziať nohy na plecia. Radšej bude sledovať sezónu z diaľky, zo žrebčína, uprostred pokojnej a bezpečnej spoločnosti mužov z Newmarketu.
Tu ho zlomyseľný osud nedolapí.
Pomaly kráčal po dlhej chodbe a pozeral si pod nohy, aby nestúpil do konského trusu po svojich miláčikoch. Po ľavej aj pravej strane sa ťahali konské boxy, teraz prázdne. Na opačnej strane boli ďalšie vráta, vedúce na lúky. Ukazoval sa príjemný deň, fúkal slabý vetrík, čechral koňom hrivy a chvosty. Démon si predstavil svoje kone na lúkach, ako zo seba vydávajú čo najviac... ako cválajú...
Cestou z Londýna mu do chrbta pieklo slnko, takže v tieni stajní bolo príjemne chladno. Zrazu ho nečakane zamrazilo, akoby mu po chrbte prešiel ľadový prst.
Démon sa zamračil a prihrbil. Podišiel k miestu, kde sa chodba rozširovala do priestoru, kde sa nasadalo na kone. Zastal a poobzeral sa okolo seba.
Vtom si všimol niečo zvláštne: jeden z paholkov práve prehadzoval nohu cez chrbát jeho šampióna. Kôň bol k nemu obrátený obrovským zadkom, ale hneď svojho favorita, írskeho valacha, ktorému sa nasledujúca sezóna určite vydarí. To však nebol dôvod, prečo Démon zostal stáť ako obarený. Nohy sťaby mu vrástli do zeme.
Jazdcovi videl iba chrbát a nohu. Mládenec mal na hlave čiapku, na sebe ošúchaný kabátec a voľné menčestrové nohavice. Viseli na ňom, okrem jednej časti tela: tej, ktorou sa práve vyšvihol do sedla.
Vedľa koňa stál Carruthers a vydával inštrukcie. Mládenec sa usadil, potom sa nadvihol v strmeňoch, aby si upravil polohu. Menčestrové nohavice na zadku sa opäť napli a odhalili nečakané krivky.
Démon zalapal po dychu. Prižmúril oči, zaťal zuby a vykročil k žrebcovi.
Carruthers plesol koňa menom Flynn po zadku, jazdec prikývol a vyšiel s ním na denné svetlo.
Tréner sa obzrel a všimol si blížiaceho sa Démona. „To ste vy?“ Napriek chladnému privítaniu v múdrych očiach zasvietila radosť. „Prišli ste sa pozrieť, ako sa darí chlapcom, však?“
Démon prikývol, no nespúšťal pohľad z jazdca. „Presne tak.“
Potom vykročil ku Carruthersovi, ktorý nasledoval Flynna, posledného z koní. Ten nastúpil na popoludňajší tréning na lúkach ako posledný.
Démon zostal stáť pri ohrade a sledoval cválajúce kone. Flynn pomaly klusal, chvíľu šiel krokom, zrýchlil a zasa spomalil. Démon si všímal aj ostatné kone, no pohľadom sa zakaždým vracal k írskemu valachovi.
Tréner zostal stáť vedľa majiteľa a nespúšťal oči zo svojich zverencov. Démon sa letmo prizrel starej zvráskavenej tvári pripomínajúcej zodratú kožu. Vyblednuté hnedé oči sledovali každý pohyb koní aj jazdcov, uvažovali o každej obrátke aj kroku. Carruthers si nikdy nerobil poznámky, nikdy si nemusel pripomínať, v akej forme sú jeho kone. Keď mu priviedli nového zverenca, hneď vedel, čo zvládne a čo bude potrebovať, aby zo seba vydal čo najviac. Bol to najskúsenejší tréner v Newmarkete, kone poznal lepšie ako svoje deti. Preto mu Démon nedal pokoj a dobiedzal doňho, až kým Carruthers nesúhlasil, že sa ujme jeho koní. V poslednom čase už trénoval len kone z Démonovho chovu.
Démon sa znovu obrátil k veľkému hnedákovi a opýtal sa: „Ten chlapec, čo sedí na Flynnovi, je tu nový?“
„Áno,“ prisvedčil Carruthers, nespúšťajúc zrak z koní. „Je z Lidgatu. Ickley vzal nohy na plecia. Raz ráno sa neukázal a odvtedy sme ho nevideli. Asi týždeň nato sa zjavil mladý Flick, hľadal si prácu ako jazdec. Tak som ho vysadil na najnervóznejšieho koňa.“ Tréner ukázal bradou na Flynna. Ten však teraz poslušne klusal s ostatnými koňmi, drobná postavička na jeho chrbte ho hravo ovládala. „Jazdí naozaj dobre, tak som mu zveril Flynna. Ešte som nevidel, aby sa kôň niekomu tak ľahko poddal. Chlapec to má v rukách, to sa nezaprie. A asi aj v zadku.“
Démon si v duchu priznal, že s tým absolútne súhlasí. Hoci on to videl trochu ináč. Možno sa mýli. Carruthers vždy zjednával len s mužmi. Nikdy by nedovolil, aby na jeho koňoch jazdila žena. A nikdy by jej nezveril Flynna.
No aj tak... V hlave akoby sa mu ozýval slabý, ale nástojčivý hlások, silnejší ako podozrenie. Démon zrazu vedel – aj keď netušil, kde vzal tú istotu –, že sa nemýli. Chlapec nemôže mať takýto okrúhly zadok.
Nemohol to pustiť z hlavy. Vystrel sa a v duchu zaklial. Len pred niekoľkými hodinami opustil grófku; jeho túžba mala ešte dlho driemať, nemala sa takto ozývať. „Ten Flick...“ Len čo vyslovil to meno, akoby sa v ňom niečo prebudilo – žeby vzdialená spomienka? Ak je mládenec odtiaľto, azda sa s ním niekedy v minulosti stretol. „Ako dlho je tu?“
Carruthers sústredene hľadel na kone oddychujúce pred ďalším kolom. „Asi dva týždne.“
„Pracuje aj v stajniach?“
„Platím mu len polovicu, teda za jazdenie, pretože paholkov máme teraz dosť. Ale jazdiť teda vie, najmä cválať. Zdá sa mi, že mu to takto vyhovuje. Má chorú matku, takže príde na ranný tréning, potom odíde do Lidgatu, aby sa o ňu postaral, a popoludní sa zasa vráti.“
„Aha.“ Prvé kone sa už vracali a Démon sa pobral spolu s trénerom do stajní. Mládenci v sedlách sa zastavovali pri Carruthersovi. Démon mnohých poznal, takže si vymenili priateľské pozdravy aj pár noviniek. Prechádzal pohľadom po svojich milovaných koňoch, ale kútikom oka neprestával sledovať Flynna.
Flick sa držal na chvoste. S ostatnými si vymenil slovko-dve, občas prikývol; v družnej atmosfére pôsobil ako samotár. Mládencom to však zrejme nepripadalo čudné. Keď sa Flick priblížil k stajniam, s láskou potľapkal veľkého hnedáka po hodvábnej koži na šiji a zašepkal mu čosi do ucha – asi slová chvály. Démon v duchu zaklial a znovu mu prebleslo hlavou, že sa možno naozaj mýli.
Flynn vošiel dnu posledný. Démon postával s rukami v bok v tieni vedľa Carruthersa. Rozdiel medzi prítmím v stajni a prudkým popoludňajším slnkom bol taký veľký, že každého, kto vošiel dnu, oslepil. Flick zašepkal koňovi posledné pochvalné slová, upokojil ho a viedol do stajne. Keď konské kopytá zaduneli na kamennej dlažbe, jazdec pozrel pred seba. Zrenice mal ešte zúžené od prudkého svetla. Zažmurkal, vyhľadal Carruthersovu tvár a potom zablúdil pohľadom k Démonovi. Vzápätí pritiahol Flynnovi opraty a oči sa mu rozšírili od prekvapenia.
Jazdec a majiteľ koňa sa do seba na chvíľu vpili pohľadom.
Potom Flick mykol opratami a prudko koňa obrátil. Vyľakane pritom pozrel na Carruthersa. „Je... je nejaký nepokojný. Ja... ešte ho trochu preženiem.“ Kôň s jazdcom zmizli, stajňu vymietol prudký závan vetra.
„Dočerta, čo...?“ Starý tréner vybehol von, ale márne. Zmätene sa obrátil k Démonovi. „To ešte nikdy neurobil.“
Démon potichu zaklial a zamieril po chodbe k boxom. Zastal pri prvom, kde paholok práve rozopínal popruh svojmu mohutnému zverencovi.
„Nechaj mu sedlo.“ Démon odstrčil mládenca nabok a jediným skúseným pohybom pripevnil popruh na miesto. Potom sa vyhupol do sedla, zastrčil nohy do strmeňov a vycúval do uličky.
„Niekoho za ním pošlem,“ ponúkol sa tréner.
„Nie, nechajte to na mňa. Zvládnem to.“
Démon pochyboval, že starec pochopil jeho slová, ale nemal čas na vysvetľovanie. Potichu zaklial a kolenami popchol koňa.
Keď vyšli zo stajní, kôň poslúchol a pridal. Klus sa zmenil na cval a potom na trysk. Démon zbadal svoju obeť. Črtala sa v diaľke, tam, kde na lúke rástol mladý háj. Ešte minúta, a už ju nezazrie.
Zaťal zuby a skúsil prispôsobiť dĺžku strmeňov svojej výške. Vo vetre sa za ním niesli tlmené kliatby. Konečne sa mu podarilo sadnúť si pohodlnejšie. Opäť popchol koňa.
Jazdec na Flynnovi sa na chvíľu obrátil, no vzápätí sa hnal ďalej. Flynn zrazu zabočil vpravo a predĺžil krok.
Démon zmenil smer a pokúsil sa skrátiť vzdialenosť medzi koňmi tak, že cválal po uhlopriečke, ale zistil, že lúky pred ním sú hrboľaté. Spomalil, aby nabral pôvodný smer, ale keď pozrel pred seba, zistil, že Flynn zahol doľava a upaľuje preč. Namiesto toho, aby sa vzdialenosť medzi koňmi zmenšila, zväčšovala sa.
Démon sa so zaťatými čeľusťami a s prižmúrenými očami sústredil na jazdu. Po niekoľkých minútach musel zmeniť pôvodný plán, že Flynna dobehne a od jazdca bude žiadať vysvetlenie. Teraz už mu šlo už len o jedno: nestratiť tu prekliatu ženskú z dohľadu.
Cválala ako diablica... možno lepšie ako on sám. Nechcelo sa mu to veriť, ale...
Démon bol skvelý jazdec, azda najuznávanejší v kraji. Vedel jazdiť na čomkoľvek, čo malo štyri nohy, hrivu a chvost – a kdekoľvek, na každom teréne. Flynn však hravo unikal. Nebolo to len preto, že Démonov kôň bol oveľa ťažší a asi aj ustatejší; Flynn musel byť po popoludňajšom tréningu rovnako vyčerpaný. No napriek tomu letel, akoby mal krídla, a Démon sa márne snažil prenasledovať ho. Čo tá ženská stvára? Na to si môže trúfať len skúsený jazdec.
Démon sa nestačil čudovať. Nechtiac sa ho zmocnil obdiv, keď si uvedomil, že nemá šancu dobehnúť tu podvodníčku. Podvodníčku. Už o tom nepochyboval: osoba, ktorá sa trénerovi predstavila ako chlapec menom Flick, bola v skutočnosti žena. Chlapci nemajú také oblé ramená, krehké kľúčne kosti, labutiu šiju a drobné ruky – aj v rukaviciach sa dali rozoznať štíhle prsty a útle zápästia. A ten kúsok tváre pod čiapkou a vysoko vyhrnutým golierom, pripomínal skôr Madonu ako Adonisa.
Flick... To meno rozozvučalo nejasnú, dávno stíchnutú strunu v jeho pamäti a Démon nedokázal ten tón určiť. Úporne sa pokúšal rozpliesť klbko spomienok, ale nedarilo sa mu. Nijakú Flick nepozná, uzavrel napokon.
Stále cválala asi sto metrov pred ním a túto vzdialenosť si s nadhľadom udržiavala. Mierili na západ, kde sa rozprestierali pusté pláne. Minuli niekoľko skupiniek koňov, ktoré ešte trénovali s jazdcami, zvedavé pohľady sa obracali k nim. Démon videl, ako sa neznáma žena obzerá, a v nasledujúcej chvíli zrazu strhla Flynna nabok. Démon sa odhodlane zamračil, stisol kolenami koňovi boky, prižmúril oči pred zapadajúcim slnkom a vyrazil za ňou. Možno ju nedobehne. No nech ho čert vezme, ak ju spustí z očí!
Jeho obeť medzitým horúčkovito uvažovala. Premýšľala o švihákoch z Londýna, čo si len tak prídu do stajní a do všetkého sa starajú, všetko pokazia a okrem toho... človeka z nich začne oblievať horúčosť a zároveň mu naskakujú zimomriavky... Jazdkyňa si zahryzla do spodnej pery a dumala, aké má vyhliadky. Veľa možností nemala. Mohla by síce kľučkovať po lúkach ďalšiu hodinu, ale Flynn nie. Bol unavený rovnako ako Démonov kôň. Jazdkyňa si napriek panike, ktorá ju neopúšťala, uvedomovala, že vlastne nemá zmysel pred ním utekať.
Bude sa mu musieť pozrieť do očí – buď teraz a tu, alebo inokedy v stajniach, ale nevyhne sa tomu. Netušila, či ju spoznal, ale len čo na ňu uprel prenikavé modré oči, pochopila, že jej masku poodhalil. V tej chvíli mala pocit, že jej vidí pod jazdecký úbor – a tá predstava jej rozochvela nervy až po končeky prstov.
Aj keby sa mýlila a Démon by netušil, že je žena, jej útek mu prezradil, že niečo nie je v poriadku. Musí sa s ním stretnúť. Utiekla – a nemá pre to nijaké rozumné vysvetlenie. Vonkoncom nijaké, a Démon čoskoro určite odhalí jej skutočnú totožnosť.
Jazdkyňa zadržala dych a obzrela sa. Bol stále za ňou, držal s ňou krok. Keď sa zahľadela dopredu, uvedomila si, kam sa až dostali. Chvíľu ho viedla na západ, potom na juh, kľučkovali medzi stajňami a výbehmi obklopujúcimi pretekárske dráhy, až sa napokon dostali na otvorenú pláň. Jazdkyňa sa zahľadela na oblohu. Asi o hodinu sa začne stmievať. Paholkovia v sedlách sa už vracali do stajní, aby pripravili kone na noc, ale tieto lúky bývali opustené aj vo dne. Keby našla nejaké miesto, kde by boli ukrytí pred zrakmi ostatných, mohli by sa v súkromí porozprávať.
Musí byť predovšetkým úprimná. Nič iné jej nezostáva. Napokon, úprimnosti dávala vždy prednosť pred klamstvom a pretvárkou. To nie je jej štýl.
Neďaleko pred sebou zbadala živý plot a spomenula si, čo je za ním. Flynn bol už unavený. Jazdkyňa sa naklonila a pohladkala zviera po lesklej hrive, šepkala mu do ucha slová chvály a obdivu, posmeľovala ho. Potom ho nasmerovala na plot.
Konské telo sa elegantne vznieslo do vzduchu a hladko pristálo. Jazdkyňa zľahka dosadla do sedla a popohnala zviera doľava, do tieňa. Potom mu pritiahla opraty a vyčkávala.
Asi po piatich minútach začala uvažovať, či ju Démon v rozhodujúcej chvíli nestratil. Keď uplynula ďalšia minúta dupot konských kopýt sa neozval, zamračila sa a vystrela v sedle. Už chcela obrátiť koňa a vyjsť svojmu prenasledovateľovi v ústrety, keď ho zbadala.
Nepreskočil plot. Démon odolal túžbe nepustiť neznámu z očí a zvíťazila uňho opatrnosť – skôr obavy o koňa. Klusal okolo plota, až kým v ňom nenašiel otvor. Teraz sa blížil rýchlym cvalom, lúče zapadajúceho slnka mu zlátili široké plecia, uvoľnené dlhé ruky, hrdo vztýčenú hlavu s vlnitými hnedými vlasmi aj nahnevanú tvár s očami, čo prenikavo hľadali svoju obeť.
Jazdkyňa zmeravela. Napadlo jej, že zostane sedieť bez pohnutia. Bude naňho pozerať z úkrytu, tak ako vždy po celé tie roky, keď ho obdivovala a zbožňovala z diaľky. Bude sa na ňom opásať len zmyslami. Ak ani nemukne, Démon si ju pravdepodobne nevšimne. Nemusela by sa mu postaviť zoči-voči... ale na tejto pretekárskej dráhe stálo ešte veľa ďalších a nebezpečnejších prekážok. Napokon sa odhodlane vystrela a zvolala: „Démon!“
Prudko sa obzrel, mykol koňa za uzdu – a zbadal ju. Aj v tej diaľke mala pocit, akoby ju prepaľoval pohľadom. Preskúmal zrakom okolie a uspokojený popchol mohutného grošovaného koňa k nej. Pomaly, krokom sa približovali.
Démon mal na sebe elegantný modrý kabátec, čo mu ladil s očami. Mocné stehná, ktorými stískal konské boky, mu obopínali úzke nohavice z jelenicovej kože. Jeho odev dopĺňala košeľa slonovinovej farby, svetlá kravata a vyleštené jazdecké čižmy. Vyzeral presne tak, ako mal vyzerať: stelesnenie londýnskeho fičúra.
Jazdkyňa vzdychla a pozrela mu do očí. Keby sa len pri ňom necítila taká malá! Čím bol bližšie, tým menšia si pripadala. Ako dieťa, hoci ním už dávno nebola, Démona poznala odmala. Bolo ťažké správať sa k nemu ako k seberovnému. Keď ho pozorovala s čiapkou na hlave a vysoko vyhrnutým golierom, predstavila si, ako ju asi vníma on. Ako dievča s vrkôčikmi... alebo dievča, ktoré sa mu šikovne vyhýbalo... Tak to bolo kedysi, ale minulosť je dávno preč. Pretože sa práve vybrala na krížovú cestu a bude na nej potrebovať jeho pomoc. Ak jej ju bude ochotný poskytnúť.
Odhodlane stisla pery a oči sa im stretli.
Čím väčšmi sa k nej Démon blížil, tým viac mu niekoho pripomínala. Oslovila ho, takže ho musí poznať. Pozvoľna sa z minulosti vynárali spomienky. Nejasná spomienka na dieťa postupne nadobudla črty dievčaťa, čo ho práve oslovilo. Vie jazdiť... vždy to vedela – ale, dočerta, ako sa z nej stala taká skvelá jazdkyňa? Dievča, o ktorom drsný Carruthers vyhlásil, to má v zadku, a ani netušil, akú pravdu vyslovil. Dievča so srdečnou, odvážnou, čo aj trochu nepokojnou povahou...
Keď Démon zastavil koňa pri Flynnovi, už vedel, s kým má tu česť. Flick? Áno, tak ju prezývali. V skutočnosti sa volá Felicity.
Vzápätí zistil, že pozerá do tváre Botticelliho anjela. Roztápa sa v pohľade bledomodrých očí, svetlejších ako tie jeho. Nedokáže odtrhnúť zrak od dokonale tvarovaných pier s najjemnejším ružovým nádychom, aký kedy videl. Ponáral sa čoraz hlbšie a hlbšie. Rýchlo. A nekládol vôbec odpor.
Prudko sa nadýchol a odvrátil zrak, zdesený, že zašiel tak ďaleko. Pokrútil hlavou, akoby chcel odohnať nejaké kúzlo, a zamračil sa na krásnu čarodejnicu. „Čo tu, dopekla, stváraš?!“
