Skrotenie zvodcu
Stephanie Laurensová (slovenský jazyk)

Kúpil(a) Jozef pred dobrou polhodinou

Kúpil(a) Jozef pred dobrou polhodinou

Kúpil(a) Katarína pred dobrou hodinou

Kúpil(a) Katarína pred dobrou hodinou

Kúpil(a) Katarína pred dobrou hodinou

Tu ho nestrážila matka intrigánka a nesledovala nesúhlasným prenikavým poh¾adom teta vojvodkyòa.
Naposledy pot¾apkal koòa po chrbte a zamieril k otvoreným zadným dverám vedúcim do stajní. Z Londýna odišiel napoludnie, keï sa neèakane rozhodol, že musí rýchlo dosta� z hlavy dotieravo sladký parfum istej chlipnej grófky. Bol rád, že nechal za sebou plesové sály, veèierky a pasce, èo tam pre mládencov ako on nastražili matky túžiace po tom, aby sa ich synáèik oženil. Niežeby sa Démon nevedel takým nástrahám vyhýba�, ale v poslednom èase v ovzduší zavisol náznak nebezpeèenstva, ktorý skúsený muž ako on nemohol ignorova�.
Najprv jeho bratanec Diabol, potom brat Vane, a teraz aj Démonov najmilší bratanec Richard. Kto bude ïalší na rade z klanu Cynsterovcov, aby uviazol v prítulnom náruèí milujúcej manželky?
Nech je to, kto chce, Démon to urèite nebude.
Zastal pred otvorenými vrátami stajne, poobzeral sa a prižmúril oèi pred žiarou zapadajúceho slnka. Vo výbehu pobiehalo nieko¾ko koní s paholkami po boku. Na druhej strane za budovou, na newmarketských lúkach, pod starostlivým doh¾adom majite¾ov a trénerov cvièili ïalšie kone.
Bol to èisto mužský svet. To, že sa tu Démon cítil ako doma – uvo¾nene a bezpeène –, bola vlastne irónia. Netvrdil, že neznáša ženy, že nemá rád ich spoloènos�. Že nevenuje – alebo nevenoval – ve¾a èasu na ich zvádzanie. Popravde nepopieral, že v òom nachádza potešenie a že ho úspechy u nedostupných krások uspokojujú. Veï je Cynster.
Usmial sa. Áno, ale...
Napriek tomu, že muži z jeho rodiny sa usilovali èo najskôr oženi� a usadi� pod¾a cynsterovskej tradície, Démon si predsavzal, že jeho život sa bude ubera� iným smerom. S¾úbil si, že sa nikdy neožení, nikdy sa nepoddá pokušeniu vyskúša� osud, ktorému pod¾ahli jeho bratanci aj brat. Proti manželstvu, ktoré by naplnilo spoloèenské oèakávania, niè nemá, no jeho mužskí príbuzní sa v posledných rokoch nakazili nebezpeènou chorobou: oženili sa s dievèatami, do ktorých sa za¾úbili.
Manželstvo z lásky je ako jed pre tých, èo sa narodili ako bojovníci. Vyda� sa na celý život na milos� a nemilos� jedinej žene? Žene, ktorá vám jatrí srdce a drží vašu dušu aj budúcnos� vo svojich jemných rukách? Pri pomyslení na to by aj ten najsilnejší bojovník zbledol od strachu.
Jemu sa to nesmie sta�.
Naposledy prešiel poh¾adom po upratanom dvore, všimol si starostlivo pozametanú dlažbu aj opravené ploty. Napokon sa obrátil a vošiel do hlavnej budovy, kde boli ustajnené jeho pretekárske kone. Práve sa zaèali popoludòajšie povinnosti, takže bude môc� sledova� výcvik s trénerom Carruthersom. Jeho schopnosti si ve¾mi cenil.
Démon sa vrátil na svoju farmu, ktorá ležala asi tri míle na juh od pretekárskych dráh v trochu kopcovitom kraji. Keïže sa zo všetkých síl snažil vyhnú� manželstvu, ktoré by ohrozilo jeho spôsob života, a Londýn bol na zaèiatku sezóny plný nástrah, túžby po ïalších obradoch, manželkách a de�och, Démon sa rozhodol vzia� nohy na plecia. Radšej bude sledova� sezónu z dia¾ky, zo žrebèína, uprostred pokojnej a bezpeènej spoloènosti mužov z Newmarketu.
Tu ho zlomyse¾ný osud nedolapí.
Pomaly kráèal po dlhej chodbe a pozeral si pod nohy, aby nestúpil do konského trusu po svojich miláèikoch. Po ¾avej aj pravej strane sa �ahali konské boxy, teraz prázdne. Na opaènej strane boli ïalšie vráta, vedúce na lúky. Ukazoval sa príjemný deò, fúkal slabý vetrík, èechral koòom hrivy a chvosty. Démon si predstavil svoje kone na lúkach, ako zo seba vydávajú èo najviac... ako cválajú...
Cestou z Londýna mu do chrbta pieklo slnko, takže v tieni stajní bolo príjemne chladno. Zrazu ho neèakane zamrazilo, akoby mu po chrbte prešiel ¾adový prst.
Démon sa zamraèil a prihrbil. Podišiel k miestu, kde sa chodba rozširovala do priestoru, kde sa nasadalo na kone. Zastal a poobzeral sa okolo seba.
Vtom si všimol nieèo zvláštne: jeden z paholkov práve prehadzoval nohu cez chrbát jeho šampióna. Kôò bol k nemu obrátený obrovským zadkom, ale hneï svojho favorita, írskeho valacha, ktorému sa nasledujúca sezóna urèite vydarí. To však nebol dôvod, preèo Démon zostal stá� ako obarený. Nohy s�aby mu vrástli do zeme.
Jazdcovi videl iba chrbát a nohu. Mládenec mal na hlave èiapku, na sebe ošúchaný kabátec a vo¾né menèestrové nohavice. Viseli na òom, okrem jednej èasti tela: tej, ktorou sa práve vyšvihol do sedla.
Ved¾a koòa stál Carruthers a vydával inštrukcie. Mládenec sa usadil, potom sa nadvihol v strmeòoch, aby si upravil polohu. Menèestrové nohavice na zadku sa opä� napli a odhalili neèakané krivky.
Démon zalapal po dychu. Prižmúril oèi, za�al zuby a vykroèil k žrebcovi.
Carruthers plesol koòa menom Flynn po zadku, jazdec prikývol a vyšiel s ním na denné svetlo.
Tréner sa obzrel a všimol si blížiaceho sa Démona. „To ste vy?“ Napriek chladnému privítaniu v múdrych oèiach zasvietila rados�. „Prišli ste sa pozrie�, ako sa darí chlapcom, však?“
Démon prikývol, no nespúš�al poh¾ad z jazdca. „Presne tak.“
Potom vykroèil ku Carruthersovi, ktorý nasledoval Flynna, posledného z koní. Ten nastúpil na popoludòajší tréning na lúkach ako posledný.
Démon zostal stá� pri ohrade a sledoval cválajúce kone. Flynn pomaly klusal, chví¾u šiel krokom, zrýchlil a zasa spomalil. Démon si všímal aj ostatné kone, no poh¾adom sa zakaždým vracal k írskemu valachovi.
Tréner zostal stá� ved¾a majite¾a a nespúš�al oèi zo svojich zverencov. Démon sa letmo prizrel starej zvráskavenej tvári pripomínajúcej zodratú kožu. Vyblednuté hnedé oèi sledovali každý pohyb koní aj jazdcov, uvažovali o každej obrátke aj kroku. Carruthers si nikdy nerobil poznámky, nikdy si nemusel pripomína�, v akej forme sú jeho kone. Keï mu priviedli nového zverenca, hneï vedel, èo zvládne a èo bude potrebova�, aby zo seba vydal èo najviac. Bol to najskúsenejší tréner v Newmarkete, kone poznal lepšie ako svoje deti. Preto mu Démon nedal pokoj a dobiedzal doòho, až kým Carruthers nesúhlasil, že sa ujme jeho koní. V poslednom èase už trénoval len kone z Démonovho chovu.
Démon sa znovu obrátil k ve¾kému hnedákovi a opýtal sa: „Ten chlapec, èo sedí na Flynnovi, je tu nový?“
„Áno,“ prisvedèil Carruthers, nespúš�ajúc zrak z koní. „Je z Lidgatu. Ickley vzal nohy na plecia. Raz ráno sa neukázal a odvtedy sme ho nevideli. Asi týždeò nato sa zjavil mladý Flick, h¾adal si prácu ako jazdec. Tak som ho vysadil na najnervóznejšieho koòa.“ Tréner ukázal bradou na Flynna. Ten však teraz poslušne klusal s ostatnými koòmi, drobná postavièka na jeho chrbte ho hravo ovládala. „Jazdí naozaj dobre, tak som mu zveril Flynna. Ešte som nevidel, aby sa kôò niekomu tak ¾ahko poddal. Chlapec to má v rukách, to sa nezaprie. A asi aj v zadku.“
Démon si v duchu priznal, že s tým absolútne súhlasí. Hoci on to videl trochu ináè. Možno sa mýli. Carruthers vždy zjednával len s mužmi. Nikdy by nedovolil, aby na jeho koòoch jazdila žena. A nikdy by jej nezveril Flynna.
No aj tak... V hlave akoby sa mu ozýval slabý, ale nástojèivý hlások, silnejší ako podozrenie. Démon zrazu vedel – aj keï netušil, kde vzal tú istotu –, že sa nemýli. Chlapec nemôže ma� takýto okrúhly zadok.
Nemohol to pusti� z hlavy. Vystrel sa a v duchu zaklial. Len pred nieko¾kými hodinami opustil grófku; jeho túžba mala ešte dlho driema�, nemala sa takto ozýva�. „Ten Flick...“ Len èo vyslovil to meno, akoby sa v òom nieèo prebudilo – žeby vzdialená spomienka? Ak je mládenec odtia¾to, azda sa s ním niekedy v minulosti stretol. „Ako dlho je tu?“
Carruthers sústredene h¾adel na kone oddychujúce pred ïalším kolom. „Asi dva týždne.“
„Pracuje aj v stajniach?“
„Platím mu len polovicu, teda za jazdenie, pretože paholkov máme teraz dos�. Ale jazdi� teda vie, najmä cvála�. Zdá sa mi, že mu to takto vyhovuje. Má chorú matku, takže príde na ranný tréning, potom odíde do Lidgatu, aby sa o òu postaral, a popoludní sa zasa vráti.“
„Aha.“ Prvé kone sa už vracali a Démon sa pobral spolu s trénerom do stajní. Mládenci v sedlách sa zastavovali pri Carruthersovi. Démon mnohých poznal, takže si vymenili priate¾ské pozdravy aj pár noviniek. Prechádzal poh¾adom po svojich milovaných koòoch, ale kútikom oka neprestával sledova� Flynna.
Flick sa držal na chvoste. S ostatnými si vymenil slovko-dve, obèas prikývol; v družnej atmosfére pôsobil ako samotár. Mládencom to však zrejme nepripadalo èudné. Keï sa Flick priblížil k stajniam, s láskou pot¾apkal ve¾kého hnedáka po hodvábnej koži na šiji a zašepkal mu èosi do ucha – asi slová chvály. Démon v duchu zaklial a znovu mu prebleslo hlavou, že sa možno naozaj mýli.
Flynn vošiel dnu posledný. Démon postával s rukami v bok v tieni ved¾a Carruthersa. Rozdiel medzi prítmím v stajni a prudkým popoludòajším slnkom bol taký ve¾ký, že každého, kto vošiel dnu, oslepil. Flick zašepkal koòovi posledné pochvalné slová, upokojil ho a viedol do stajne. Keï konské kopytá zaduneli na kamennej dlažbe, jazdec pozrel pred seba. Zrenice mal ešte zúžené od prudkého svetla. Zažmurkal, vyh¾adal Carruthersovu tvár a potom zablúdil poh¾adom k Démonovi. Vzápätí pritiahol Flynnovi opraty a oèi sa mu rozšírili od prekvapenia.
Jazdec a majite¾ koòa sa do seba na chví¾u vpili poh¾adom.
Potom Flick mykol opratami a prudko koòa obrátil. Vy¾akane pritom pozrel na Carruthersa. „Je... je nejaký nepokojný. Ja... ešte ho trochu preženiem.“ Kôò s jazdcom zmizli, stajòu vymietol prudký závan vetra.
„Doèerta, èo...?“ Starý tréner vybehol von, ale márne. Zmätene sa obrátil k Démonovi. „To ešte nikdy neurobil.“
Démon potichu zaklial a zamieril po chodbe k boxom. Zastal pri prvom, kde paholok práve rozopínal popruh svojmu mohutnému zverencovi.
„Nechaj mu sedlo.“ Démon odstrèil mládenca nabok a jediným skúseným pohybom pripevnil popruh na miesto. Potom sa vyhupol do sedla, zastrèil nohy do strmeòov a vycúval do ulièky.
„Niekoho za ním pošlem,“ ponúkol sa tréner.
„Nie, nechajte to na mòa. Zvládnem to.“
Démon pochyboval, že starec pochopil jeho slová, ale nemal èas na vysvet¾ovanie. Potichu zaklial a kolenami popchol koòa.
Keï vyšli zo stajní, kôò poslúchol a pridal. Klus sa zmenil na cval a potom na trysk. Démon zbadal svoju obe�. Èrtala sa v dia¾ke, tam, kde na lúke rástol mladý háj. Ešte minúta, a už ju nezazrie.
Za�al zuby a skúsil prispôsobi� dåžku strmeòov svojej výške. Vo vetre sa za ním niesli tlmené kliatby. Koneène sa mu podarilo sadnú� si pohodlnejšie. Opä� popchol koòa.
Jazdec na Flynnovi sa na chví¾u obrátil, no vzápätí sa hnal ïalej. Flynn zrazu zaboèil vpravo a predåžil krok.
Démon zmenil smer a pokúsil sa skráti� vzdialenos� medzi koòmi tak, že cválal po uhloprieèke, ale zistil, že lúky pred ním sú hrbo¾até. Spomalil, aby nabral pôvodný smer, ale keï pozrel pred seba, zistil, že Flynn zahol do¾ava a upa¾uje preè. Namiesto toho, aby sa vzdialenos� medzi koòmi zmenšila, zväèšovala sa.
Démon sa so za�atými èe¾us�ami a s prižmúrenými oèami sústredil na jazdu. Po nieko¾kých minútach musel zmeni� pôvodný plán, že Flynna dobehne a od jazdca bude žiada� vysvetlenie. Teraz už mu šlo už len o jedno: nestrati� tu prekliatu ženskú z doh¾adu.
Cválala ako diablica... možno lepšie ako on sám. Nechcelo sa mu to veri�, ale...
Démon bol skvelý jazdec, azda najuznávanejší v kraji. Vedel jazdi� na èomko¾vek, èo malo štyri nohy, hrivu a chvost – a kdeko¾vek, na každom teréne. Flynn však hravo unikal. Nebolo to len preto, že Démonov kôò bol ove¾a �ažší a asi aj ustatejší; Flynn musel by� po popoludòajšom tréningu rovnako vyèerpaný. No napriek tomu letel, akoby mal krídla, a Démon sa márne snažil prenasledova� ho. Èo tá ženská stvára? Na to si môže trúfa� len skúsený jazdec.
Démon sa nestaèil èudova�. Nechtiac sa ho zmocnil obdiv, keï si uvedomil, že nemá šancu dobehnú� tu podvodníèku. Podvodníèku. Už o tom nepochyboval: osoba, ktorá sa trénerovi predstavila ako chlapec menom Flick, bola v skutoènosti žena. Chlapci nemajú také oblé ramená, krehké k¾úène kosti, labutiu šiju a drobné ruky – aj v rukaviciach sa dali rozozna� štíhle prsty a útle zápästia. A ten kúsok tváre pod èiapkou a vysoko vyhrnutým golierom, pripomínal skôr Madonu ako Adonisa.
Flick... To meno rozozvuèalo nejasnú, dávno stíchnutú strunu v jeho pamäti a Démon nedokázal ten tón urèi�. Úporne sa pokúšal rozplies� klbko spomienok, ale nedarilo sa mu. Nijakú Flick nepozná, uzavrel napokon.
Stále cválala asi sto metrov pred ním a túto vzdialenos� si s nadh¾adom udržiavala. Mierili na západ, kde sa rozprestierali pusté pláne. Minuli nieko¾ko skupiniek koòov, ktoré ešte trénovali s jazdcami, zvedavé poh¾ady sa obracali k nim. Démon videl, ako sa neznáma žena obzerá, a v nasledujúcej chvíli zrazu strhla Flynna nabok. Démon sa odhodlane zamraèil, stisol kolenami koòovi boky, prižmúril oèi pred zapadajúcim slnkom a vyrazil za òou. Možno ju nedobehne. No nech ho èert vezme, ak ju spustí z oèí!
Jeho obe� medzitým horúèkovito uvažovala. Premýš¾ala o švihákoch z Londýna, èo si len tak prídu do stajní a do všetkého sa starajú, všetko pokazia a okrem toho... èloveka z nich zaène oblieva� horúèos� a zároveò mu naskakujú zimomriavky... Jazdkyòa si zahryzla do spodnej pery a dumala, aké má vyhliadky. Ve¾a možností nemala. Mohla by síce k¾uèkova� po lúkach ïalšiu hodinu, ale Flynn nie. Bol unavený rovnako ako Démonov kôò. Jazdkyòa si napriek panike, ktorá ju neopúš�ala, uvedomovala, že vlastne nemá zmysel pred ním uteka�.
Bude sa mu musie� pozrie� do oèí – buï teraz a tu, alebo inokedy v stajniach, ale nevyhne sa tomu. Netušila, èi ju spoznal, ale len èo na òu uprel prenikavé modré oèi, pochopila, že jej masku poodhalil. V tej chvíli mala pocit, že jej vidí pod jazdecký úbor – a tá predstava jej rozochvela nervy až po konèeky prstov.
Aj keby sa mýlila a Démon by netušil, že je žena, jej útek mu prezradil, že nieèo nie je v poriadku. Musí sa s ním stretnú�. Utiekla – a nemá pre to nijaké rozumné vysvetlenie. Vonkoncom nijaké, a Démon èoskoro urèite odhalí jej skutoènú totožnos�.
Jazdkyòa zadržala dych a obzrela sa. Bol stále za òou, držal s òou krok. Keï sa zah¾adela dopredu, uvedomila si, kam sa až dostali. Chví¾u ho viedla na západ, potom na juh, k¾uèkovali medzi stajòami a výbehmi obklopujúcimi pretekárske dráhy, až sa napokon dostali na otvorenú pláò. Jazdkyòa sa zah¾adela na oblohu. Asi o hodinu sa zaène stmieva�. Paholkovia v sedlách sa už vracali do stajní, aby pripravili kone na noc, ale tieto lúky bývali opustené aj vo dne. Keby našla nejaké miesto, kde by boli ukrytí pred zrakmi ostatných, mohli by sa v súkromí porozpráva�.
Musí by� predovšetkým úprimná. Niè iné jej nezostáva. Napokon, úprimnosti dávala vždy prednos� pred klamstvom a pretvárkou. To nie je jej štýl.
Neïaleko pred sebou zbadala živý plot a spomenula si, èo je za ním. Flynn bol už unavený. Jazdkyòa sa naklonila a pohladkala zviera po lesklej hrive, šepkala mu do ucha slová chvály a obdivu, posme¾ovala ho. Potom ho nasmerovala na plot.
Konské telo sa elegantne vznieslo do vzduchu a hladko pristálo. Jazdkyòa z¾ahka dosadla do sedla a popohnala zviera do¾ava, do tieòa. Potom mu pritiahla opraty a vyèkávala.
Asi po piatich minútach zaèala uvažova�, èi ju Démon v rozhodujúcej chvíli nestratil. Keï uplynula ïalšia minúta dupot konských kopýt sa neozval, zamraèila sa a vystrela v sedle. Už chcela obráti� koòa a vyjs� svojmu prenasledovate¾ovi v ústrety, keï ho zbadala.
Nepreskoèil plot. Démon odolal túžbe nepusti� neznámu z oèí a zví�azila uòho opatrnos� – skôr obavy o koòa. Klusal okolo plota, až kým v òom nenašiel otvor. Teraz sa blížil rýchlym cvalom, lúèe zapadajúceho slnka mu zlátili široké plecia, uvo¾nené dlhé ruky, hrdo vztýèenú hlavu s vlnitými hnedými vlasmi aj nahnevanú tvár s oèami, èo prenikavo h¾adali svoju obe�.
Jazdkyòa zmeravela. Napadlo jej, že zostane sedie� bez pohnutia. Bude naòho pozera� z úkrytu, tak ako vždy po celé tie roky, keï ho obdivovala a zbožòovala z dia¾ky. Bude sa na òom opása� len zmyslami. Ak ani nemukne, Démon si ju pravdepodobne nevšimne. Nemusela by sa mu postavi� zoèi-voèi... ale na tejto pretekárskej dráhe stálo ešte ve¾a ïalších a nebezpeènejších prekážok. Napokon sa odhodlane vystrela a zvolala: „Démon!“
Prudko sa obzrel, mykol koòa za uzdu – a zbadal ju. Aj v tej dia¾ke mala pocit, akoby ju prepa¾oval poh¾adom. Preskúmal zrakom okolie a uspokojený popchol mohutného grošovaného koòa k nej. Pomaly, krokom sa približovali.
Démon mal na sebe elegantný modrý kabátec, èo mu ladil s oèami. Mocné stehná, ktorými stískal konské boky, mu obopínali úzke nohavice z jelenicovej kože. Jeho odev dopåòala koše¾a slonovinovej farby, svetlá kravata a vyleštené jazdecké èižmy. Vyzeral presne tak, ako mal vyzera�: stelesnenie londýnskeho fièúra.
Jazdkyòa vzdychla a pozrela mu do oèí. Keby sa len pri òom necítila taká malá! Èím bol bližšie, tým menšia si pripadala. Ako die�a, hoci ním už dávno nebola, Démona poznala odmala. Bolo �ažké správa� sa k nemu ako k seberovnému. Keï ho pozorovala s èiapkou na hlave a vysoko vyhrnutým golierom, predstavila si, ako ju asi vníma on. Ako dievèa s vrkôèikmi... alebo dievèa, ktoré sa mu šikovne vyhýbalo... Tak to bolo kedysi, ale minulos� je dávno preè. Pretože sa práve vybrala na krížovú cestu a bude na nej potrebova� jeho pomoc. Ak jej ju bude ochotný poskytnú�.
Odhodlane stisla pery a oèi sa im stretli.
Èím väèšmi sa k nej Démon blížil, tým viac mu niekoho pripomínala. Oslovila ho, takže ho musí pozna�. Pozvo¾na sa z minulosti vynárali spomienky. Nejasná spomienka na die�a postupne nadobudla èrty dievèa�a, èo ho práve oslovilo. Vie jazdi�... vždy to vedela – ale, doèerta, ako sa z nej stala taká skvelá jazdkyòa? Dievèa, o ktorom drsný Carruthers vyhlásil, to má v zadku, a ani netušil, akú pravdu vyslovil. Dievèa so srdeènou, odvážnou, èo aj trochu nepokojnou povahou...
Keï Démon zastavil koòa pri Flynnovi, už vedel, s kým má tu èes�. Flick? Áno, tak ju prezývali. V skutoènosti sa volá Felicity.
Vzápätí zistil, že pozerá do tváre Botticelliho anjela. Roztápa sa v poh¾ade bledomodrých oèí, svetlejších ako tie jeho. Nedokáže odtrhnú� zrak od dokonale tvarovaných pier s najjemnejším ružovým nádychom, aký kedy videl. Ponáral sa èoraz hlbšie a hlbšie. Rýchlo. A nekládol vôbec odpor.
Prudko sa nadýchol a odvrátil zrak, zdesený, že zašiel tak ïaleko. Pokrútil hlavou, akoby chcel odohna� nejaké kúzlo, a zamraèil sa na krásnu èarodejnicu. „Èo tu, dopekla, stváraš?!“

Èíta� ïalej

Skryt text